Život svätého Maximiliána Márie Kolbeho je príbehom hlbokej zbožnosti, neúnavnej práce pre šírenie viery a napokon hrdinskej obety. Jeho meno sa dlhodobo objavuje v rebríčkoch najpopulárnejších svätých. Maximilián Mária Kolbe patrí k tým svätcom, ktorých dielo a posolstvo presahuje dobu, v ktorej žili.
Svätý Maximilián Kolbe sa narodil 8. januára 1894 v mestečku Zdunska Wola v Poľsku. V ten istý deň bol pokrstený a dostal meno Rajmund. Rajmund Kolbe, ako znelo jeho rodné meno, sa narodil v Zduňskej Woli neďaleko Lodže v strednom Poľsku, vtedy časti Ruského impéria. Ešte pred kňazskou vysviackou založil Hnutie Nepoškvrnenej. Volal sa Rajmund, meno Maximilián prijal pri vstupe do noviciátu minoritov.
Už v mladosti prejavoval silné náboženské cítenie, ktoré bolo umocnené mystickým zážitkom s Pannou Máriou. V desiatich rokoch sa mu zjavila Panna Mária a ponúkla mu dve koruny, bielu a červenú, symbolizujúce čistotu a mučeníctvo, pričom si vybral obe. Toto zjavenie hlboko ovplyvnilo jeho životnú cestu.
V trinástich rokoch vstúpil do Rádu menších konventuálnych bratov, známych aj ako minoriti, vo Ľvove. V roku 1910 prijal rehoľné meno Maximilián. O rok neskôr zložil prvé sľuby a v roku 1914 večné sľuby, pričom k svojmu menu pridal meno Mária na znak svojej hlbokej úcty k Panne Márii.
Jeho oddanosť Nepoškvrnenej sa stala charakteristickou črtou jeho duchovného života a apoštolátu. Po štúdiách v Poľsku bol poslaný do Ríma, kde študoval filozofiu na Pápežskej Gregoriánskej univerzite a teológiu na Pápežskej teologickej fakulte svätého Bonaventúru. Získal doktoráty z oboch týchto odborov. 28. apríla 1918 bol v Ríme vysvätený za kňaza. Po dosiahnutí doktorátu filozofie a teológie sa vrátil do Poľska (1919).
Založenie Rytierstva Nepoškvrnenej
Inšpirovaný mariánskymi a františkánskymi ideálmi založil 16. októbra 1917 v Ríme spolu s ďalšími šiestimi spolubratmi hnutie Rytierstvo Nepoškvrnenej (Militia Immaculatae). Hlavným cieľom tohto hnutia bolo šíriť úctu k Nepoškvrnenej Panne Márii a prostredníctvom jej príhovoru pracovať na obrátení hriešnikov a nepriateľov Cirkvi. Sám bol svedkom protikatolíckych demonštrácií v Ríme, čo posilnilo jeho odhodlanie založiť organizáciu, ktorá by bránila a šírila katolícku vieru pod ochranou Panny Márie.
Po návrate do Poľska v roku 1919 sa otec Kolbe s horlivosťou pustil do šírenia myšlienok Rytierstva Nepoškvrnenej. Zakladal mariánske skupiny a organizoval rôzne náboženské a kultúrne podujatia. V roku 1922 založil mesačník „Rycerz Niepokalanej“ (Rytier Nepoškvrnenej), ktorý sa stal významným nástrojom jeho apoštolátu a dosahoval vysoké náklady.
V roku 1927 založil neďaleko Varšavy rozsiahly kláštor a vydavateľské centrum Niepokalanów, čiže Mesto Nepoškvrnenej. Toto centrum sa stalo dynamickým miestom zasväteným Márii, kde žilo a pracovalo vyše 750 rehoľníkov a spolupracovníkov, ktorí sa venovali rôznym formám apoštolátu, najmä prostredníctvom tlače a iných moderných komunikačných prostriedkov. Otec Kolbe si uvedomoval silu masmédií pri šírení evanjelia a s nadšením využíval najnovšie technológie svojej doby.
Zorganizoval apoštolskej združenia „Armáda Nepoškvrnenej“, založil centrum tlačového apoštolátu Niepokalanow (západne od Varšavy), pôsobil ako misionár v Japonsku (1930-1936) a po návrate do Poľska ako predstavený kláštora v Niepokalanowe (1936-1939).
Misijná činnosť v Japonsku
V rokoch 1930 až 1936 podnikol misijné cesty do východnej Ázie. V Japonsku, neďaleko Nagasaki, založil druhé Mesto Nepoškvrnenej s názvom Mugenzai no Sono (Záhrada Nepoškvrnenej). Aj tam sa mu podarilo rozvinúť rozsiahlu činnosť medzi miestnym obyvateľstvom a vydával japonskú verziu časopisu „Rycerz Niepokalanej“.
Neskôr sa pokúsil založiť podobné centrum aj v Indii, ale pre zhoršujúce sa zdravie sa musel v roku 1936 vrátiť do Poľska.
O neobyčajnej bystrosti umu a priam vizionárskom technickom myslení tohto svätca svedčia jeho zápisky z obdobia štúdia v Ríme v rokoch 1915 - 1918. Medzi spomínanými zápiskami z obdobia filozofického a teologického štúdia v Ríme nájdeme ideový plán stavby kozmickej lode, ktorú nazval „etereoplán“. Vo svojich zápiskoch, ktoré sa zachovali v archíve minoritského kláštora v Niepokalanowe, podrobne rozoberá fyzikálne možnosti letu do kozmu a dopĺňa ich svojimi výpočtami.
sv. Maximilián Kolbe
Obetavá smrť v Auschwitz
Po vypuknutí druhej svetovej vojny a nemeckej okupácii Poľska v roku 1939 zostal otec Kolbe v Niepokalanowe a poskytoval útočisko mnohým utečencom, vrátane Židov. Jeho odvaha a charita boli prejavom jeho hlbokej kresťanskej viery v časoch nesmierneho zla. V roku 1939 bol zatknutý, po krátkom prepustení na slobodu opäť uväznený (1941) a dopravený do koncentračného tábora; tam ponúkol svoj život za k smrti odsúdeného spoluväzňov a po 21 dennom mučení hladom bol 14. augusta 1941 v Osvienčime usmrtený fenolovou injekciou.
Bol zatknutý gestapom 17. februára 1941 a uväznený vo varšavskom väzení Pawiak, odkiaľ bol v máji 1941 prevezený do koncentračného tábora Auschwitz. Aj v hrozných podmienkach koncentračného tábora si otec Kolbe zachoval svoju kňazskú identitu a s nasadením slúžil svojim spoluväzňom, povzbudzoval ich, spovedal a viedol ich v modlitbách. Koncom júla 1941, po úteku jedného z väzňov, nacisti vybrali desať mužov, ktorí mali zomrieť v bunkri hladu ako odstrašujúci príklad. Keď jeden z vybraných, František Gajowniczek, otec rodiny, začal nariekať nad osudom svojej manželky a detí, otec Kolbe sa dobrovoľne ponúkol, že zaujme jeho miesto.
Po dvoch týždňoch utrpenia bez jedla a vody, bol 14. augusta 1941 otec Maximilián Kolbe usmrtený smrtiacou injekciou karbolovej kyseliny. Jeho telo bolo spálené v krematóriu 15. augusta, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie.
Pápež Pavol VI. ho blahorečil v roku 1971 a pápež Ján Pavol II. ho kanonizoval 10. októbra 1982, pričom ho vyhlásil za mučeníka lásky a patróna nášho ťažkého storočia. Za svätého bol vyhlásený 10.
Myšlienky svätého Maximiliána Kolbeho
Nechajme k nám prehovoriť samotného svätého Maximiliána: „Všetci máme možnosť stať sa svätými. Z rôznych strán prichádzajú rôzni bratia do Niepokalanowa. Majú tiež rôzne povahy. Jedno však majú všetci vo väčšom či menšom stupni spoločné, totiž obtiaž, že by chceli byť dobrí, a nemôžu. Toľko úsilia už vynaložili, toľko mesiacov alebo snáď i rokov sa namáhali, a zdá sa, že namiesto toho, aby sa stávali lepšími, ide to k horšiemu.
Z hľadiska tejto ťažkosti by bolo treba rozlíšiť dve kategórie bratov. Do prvej môžeme zaradiť tých, ktorí chcú byť dobrí a usilovne pracujú na tom, aby sa nimi stali. Do druhej tých, ktorí by chceli byť dobrí, ale nechcú, aby ich získanie dokonalosti stálo námahu. A keby sa niekto veľmi namáhal, ale nevidel výsledky, ak chce, je na dobrej ceste a dosiahne svätosti. Aj keby sa staré zlozvyky vrátili, aj keby došlo k pokleskom, dokonca ťažkým, ak chce, je všetko v poriadku. Zle by bolo od tej chvíle, keby zalomil rukami a povedal: „Moje úsilie je nadarmo.“ Satanovi ide práve o to, aby nás dostal do takého znechutenie.
Čo by bolo treba povedať tým, ktorí si hovoria: „Chcel by som, ale nemôžem?“ Nič iné, než aby chceli chcieť. To bude prvý krok. Chcem - to znamená: užívam všetkých prostriedkov, a chcel by som, to je: bojím sa užiť všetkých prostriedkov, pretože niektoré príliš stoja moju sebalásku. Takéto duše v sebe majú ešte veľa sebectva. Svätý Augustín bol veľmi zlý, dokonca skazený, ale povedal si: „Mohli iní, mohli iné, tak prečo nie ty, Augustín?“ A pretože chcel, stal sa svätým. Ak si niekto hovorí, že sa musí stať svätým, tak ním bude.
Tak postupoval svätý Benedikt a mnoho iných. Raz sa ho opýtala jeho sestra Scholastika, čo treba robiť, aby sa človek stal svätým. Povedal jej len jedno: „Chcieť“. V Písme Svätom je povedané, že spravodlivý sedemkrát za deň zhreší. My zhrešíme viackrát. Ale musíme sa stále zdvíhať. A kto by povedal: dosť, už sa ďalej nedá nič robiť, je pyšný, pretože svoju silu zakladá na sebe. Avšak našou silou má byť Božia milosť. A Pán Boh môže dopúšťať tie pády, aby sme poznali, že sme ničím.
Všetci máme možnosť stať sa svätými. Či kanonizovanými? To nie je podmienka svätosti, lebo Pán Boh vyzdvihuje na oltári len tie duše, v ktorých nám chce dať vzor, ukázať nám príklad, ako máme postupovať. Máme pred sviatkom Prostrednici všetkých milosti. Posvätenie je len dielom Božej milosti. Kam teda pôjdeme pre milosť, keď nie k Prostrednici všetkých milostí, k Nepoškvrnenej? Ako máme hľadať Pána Ježiša, keď nie skrze ňu? Máme byť skrátka vychovaní Matkou Božou podľa Ježišovho vzoru: veď kto iný vychoval Pána Ježiša, ak nie ona? Preto ak chce niekto, a nevidí výsledky, ale oddá sa úplne Nepoškvrnenej, aby si s ním robila, čo sa jej páči, dosiahne dokonalosť a bude svätý. Venujme svoju dôveru Nepoškvrnenej bezvýhradne, oddajme sa jej bezmedzne a rýchlo, veľmi rýchlo sa staneme svätými.“ (Zo spisov svätého Maximiliána Márie Kolbeho (Scritti del P Massimiliano M.
tags: #svaty #maximilian #kolbe