Vždy je vzácne znovu si uvedomiť, že nech sa otrasie čokoľvek, Jeho milosť zostáva. Občas si potrebujeme zopakovať, že požehnanie nerovná sa úspech a zdar, že milosť neznamená, že problémy so rozpustili v mraku zabudnutia, že Božia prítomnosť a blízkosť neznamená, že svet je gombička a život peříčko.
Čo teda znamená, že Boh je blízko? Včera počas modlitby s priateľmi som si uvedomila, že miesto modlitby je miestom, kde prebýva Boh. Verím tomu, lebo to sám povedal. Je to miesto bezpečnia a istoty. Ani CO-kryt nie je bezpečnejším miestom. Tu na zemi nie je miesto, kde by bolo viac pokoja, viac života, viac radosti, viac požehnania, než je tam, kde prebýva Boh.
Môžu sa chvieť okolnosti okolo nás, otriasať všetky naše istoty, môžeme sa chvieť strachom, úzkosťou, obavami. A predsa sa v tej istej chvíli môžeme ocitnúť na mieste pokoja, kde On utišuje búrku, zmierňuje vietor i silu vĺn, a nastáva ticho a pokoj. Tým miestom je modlitba. Je to chvíľa, okamih, kedy vedome vstúpime do toho, že Boh je tu. Že je Emanuel, ktorý je vždy blízko, a že slovo, ktoré dal: "Nenechám vás ako siroty, prídem k vám...", naozaj platí.
Ak máš pocit, že si vo víre čohokoľvek, čo ťa oberá o pokoj, len ťa pozývam vrátiť sa na to miesto. Je jasné, že netreba nikam chodiť, ani hľadať špeciálne miesta, hoci aj to môže pomôcť. Treba sa najmä zahľadieť správnym smerom, vložiť svoje nádeje do jedinej istoty, oprieť sa o jediný pevný základ. Znamená zo postaviť svoj život opäť na Skalu, vrátiť sa do dôvery, pustiť z rúk to, čo nemôžeme udržať, prijať fakt, že Ho absolútne bytostne potrebujeme ku každému nádychu. Jednoducho povedané, vložiť svoj život, alebo kohokoľvek iného, do Jeho starostlivosti. Vtedy sa určite staneme svedkami, ako sa naplní toto nádherné prisľúbenie.
Lebo Jeho slovo má moc nielen povzbudiť, ale aj uskutočniť to, o čom hovorí. Nech je v tvojom živote Jeho milosť, ktorá od teba neodstúpi, ani keď sa otrasú kopce tvojich istôt, a zrútia sa vrchy, ktoré si si vybudoval, aby si bol v bezpečí. Nech je tvoj život postavný na Skale.
Tajomstvo Božieho milosrdenstva spoznávame len vďaka tomu, že Boh nám ho sám ukázal a je ono opísané na stránkach Starého a Nového zákona. V dejinách ľudstva a jednotlivých biblických postáv, ako aj v histórii vyvoleného národa vidíme milosrdnú Božiu lásku, ktorá obdarúva existenciou všetko stvorenie, odpúšťa a pomáha v núdzi. Milosrdenstvo sa teda prejavuje navonok ako úkon stvorenia aj vykúpenia.
Starý zákon používa veľmi veľa termínom, ktoré vyjadrujú túto skutočnosť milosrdenstva a každý z nich poukazuje na nejaký aspekt našej viery. Najčastejšie, až dvadsaťkrát, sa v hebrejskom jazyku milosrdenstvo vyjadruje slovom hesed. Vyjadruje ono vernú lásku, dobrotu a milosť. Hesed podčiarkuje tie črty Božieho milosrdenstva, ktoré vyjadrujú vernosť zmluve Boha s človekom (s vyvoleným židovským národom), ale aj vernosť a zodpovednosť v láske.
Ďalším často používaným slovom je slovo rahamin (slovo pochádza od slova rehem - materské lono). Slovo poukazuje na črty typické pre lásku ženy a matky. Charakterizujú ho najnežnejšie city. Vyjadruje nezištnú lásku, ktorú dobre charakterizujú vlastnosti ako citlivosť, trpezlivosť, dobrota, odpustenie.
Tajomstvo Božieho milosrdenstva je vyjadrené aj inými slovami: hanan, ktoré opisuje stálu, láskavú a veľkorysú dispozíciu. Slovo hamal (doslova - ušetrenie porazeného nepriateľa) vyjadruje tú vlastnosť milosrdenstva, ktorá ukazuje zmilovanie, súcit a odpustenie. Slovo hus má podobný význam a vyjadruje ľútosť a súcit.
Izrael mohol v priebehu svojich dejín zistiť, že Boh mal iba jediný dôvod, pre ktorý sa mu zjavil a vyvolil si ho spomedzi všetkých národov, aby bol jeho: svoju nezištnú lásku. Láska Boha k lzraelu sa prirovnáva láske otca k svojmu synovi. Táto láska je silnejšia ako láska matky k vlastným deťom. Boh miluje svoj ľud väčšmi ako ženích svoju milovanú nevestu. Božia láska je "večná" (Iz 54, 8): "Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba" (Iz 54, 10).
Nijaké iné náboženstvo neprehlasuje to, čo kresťanstvo: "Boh je láska" (1 Jn 4, 8. 16). Samotné Božie bytie je Láska.
Keď sme spoznali Boha, mali by sme ho postaviť na prvé miesto vo svojom živote. Tým sa začína nový život. Poznávacím znamením kresťana by mala byť láska, dokonca aj láska k nepriateľom.
Veriť v Boha, Jediného, a milovať ho celou svojou bytosťou, má nesmierne následky pre celý náš život. Poznať Božiu veľkosť a velebnosť: Pán je taký vznešený, že prevyšuje naše chápanie. Žiť vo vzdávaní vďaky: Ak je Boh Jediný, všetko, čo sme a čo máme, pochádza od neho: "Čo máš, čo si nedostal?" (1 Kor 4, 7). "Pán môj a Boh môj, vezmi mi všetko, čo mi prekáža ísť k tebe! Pán môj a Boh môj, daj mi všetko, čo mi pomáha ísť k tebe! Pán môj a Boh môj, odpútaj ma odo mňa a daj, aby som celý patril tebe!"sv. V každej situácii dôverovať Bohu, aj v protivenstvách.
"Pravá láska bolí. Vždy musí bolieť. Musí byť bolestné niekoho milovať, musí byť bolestné opustiť ho. Chceli by sme zaňho zomrieť. Keď ľudia vstupujú do manželstva, musia sa všetkého vzdať, aby milovali jeden druhého. Matka, ktorá dáva život svojmu dieťaťu, znáša mnoho utrpenia. Slovo "láska" je tak často nepochopené a zneužívané."
"Boh je na prvom mieste." sv.
Viera všetkých kresťanov má základ v Trojici. Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha, aký je sám v sebe. Toto tajomstvo je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším učením v "hierarchii právd" viery.
Trojica je jedna. Nevyznávame troch bohov, ale jedného Boha v troch osobách: "Trojicu jednej podstaty." Božské osoby si nedelia medzi sebou jediné božstvo, ale každá z nich je celý Boh, lebo Otec je to isté, čo Syn, Syn to isté, čo Otec, Otec a Syn sú to isté, čo Duch Svätý, t. j. Božské osoby sú od seba skutočne odlišné. Uctievame si a vyznávame jediného Boha nie v tom zmysle, akoby bol osamotený.
Nie, Božia trojjedinosť je tajomstvo. O Bohu v troch osobách vieme len vďaka Ježišovi Kristovi. "Ja a Otec sme jedno" Jn 10, 30. Modlí sa k nemu a dáva nám svojho Ducha Svätého, ktorý je láskou Otca a Syna.
Trojica je tajomstvom viery v úzkom zmysle slova, totiž jedným z tajomstiev skrytých v Bohu, ktoré nemôžu byť poznané, ak ich Boh nezjaví. Boh nepochybne zanechal určité stopy svojho trojičného Bytia vo svojom stvoriteľskom diele a vo svojom Zjavení za čias Starej zmluvy. "Kde je láska, tam existuje toto troje: milujúci, milovaný a zdroj lásky." sv.
„Kto je múdry, nech to zachováva, a pochopí tak milostivé skutky Hospodinove.“ (Žalm 107,43) Celú prírodu preniká Božia liečivá moc. Keď sa zotne strom, poraní človek či zlomí kosť, príroda začína poranenie hojiť. Nástroje na uzdravenie sú v pohotovosti skôr, než začnú byť potrebné a keď je niektorá časť poranená, všetka energia sa vynakladá na jej nápravu. Tak je to aj v duchovnej oblasti. Skôr než hriech vytvoril nutnosť záchrany, Boh poskytol nápravu.
Každú dušu, ktorá podľahla pokušeniu, nepriateľ zraňuje, ale všade tam, kde je hriech, je aj Spasiteľ. Kristovým dielom je „uzdravovať skrúšených srdcom,... hlásať zajatým prepustenie... utláčaným oslobodenie“. (Luk 4,18) Na tomto diele máme s ním spolupracovať. „Keby aj bol človek zachvátený nejakým pokleskom... napravte takého.“ (Gal 6,1) Slovo, ktoré je tu preložené ako „napraviť“, znamená skĺbiť, ako sa napríklad spájajú vykĺbené kosti. Je to výstižné znázornenie. Kto upadol do omylu a hriechu, vypadol zo správneho vzťahu ku všetkému, čo sa ho týka. Možno si svoj omyl uvedomuje a napĺňa ho ľútosť, ale sám sa nemôže uzdraviť. Je zmätený, bezradný a bezmocný. Treba mu pomôcť, uzdraviť ho a obnoviť.
„Vy, ktorí ste duchovní, napravte takého!“ (Gal 6,1) Uzdravovať vie len láska plynúca z Kristovho srdca. Len ten, v kom táto láska prúdi ako miazga v strome či krv v tele, môže vyliečiť poranenú dušu. Nástroje lásky majú úžasnú moc, pretože sú božské. Vľúdna odpoveď, ktorá „odvracia prchkosť“. (Prísl 15,1) láska, ktorá je „trpezlivá a dobrotivá“ (1 Kor 13,4) a ktorá „prikrýva množstvo hriechov“ (1 Pet 4,8) - keby sme si toto poučenie osvojili, naše životy by boli obdarené ohromnou liečivou mocou! Ako by sa život na zemi zmenil a ako by sa zem podobala nebu, ba bola by takmer jeho odrazom! Tieto vzácne poučenia si možno ľahko osvojiť a ľahko ich môžu pochopiť i malé deti.
Detské srdiečko je citlivé a ovplyvniteľné, a keď my starší budeme „ako deti“, (Mat 18,3) keď sa naučíme prostej, nežnej a vľúdnej Spasiteľovej láske, nebude pre nás ťažké dotýkať sa sŕdc maličkých a učiť ich uzdravujúcej službe lásky. V tom najmenšom, práve tak ako v tom najväčšom Božom diele je dokonalosť. Ruka, ktorá zavesila svety do priestoru, obliekla aj poľné kvety. Preskúmajte pod mikroskopom čo i tie najdrobnejšie a najbežnejšie kvietky, a všimnite si tú zvrchovanú nádheru a úplnosť všetkých ich častí! Tak aj v tom najpokornejšom údele možno nájsť pravú vznešenosť, aj tie najobyčajnejšie úlohy konané s láskavou vernosťou sú v Božích očiach krásne. Svedomitá pozornosť venovaná malým veciam z nás urobí jeho spolupracovníkov a zaistí nám pochvalu od toho, ktorý všetko vidí a všetko vie.
Dúha, ktorá sa svojím oblúkom svetla klenie na nebi, je znamením „večnej zmluvy medzi Bohom a každou živou dušou“. (1 Moj 9,16) A dúha, ktorá obklopuje Boží trón na výsosti, je Božím deťom znamením jeho zmluvy pokoja. Ako dúha v oblakoch vzniká spojením slnka a dažďa, tak aj dúha nad Božím trónom predstavuje spojenie jeho milosti a jeho spravodlivosti. Hriešnej, no kajúcnej duši Boh hovorí: Ži! „Našiel som výkupné.“ (Jób 33,24)
„Je mi to ako v dňoch Noema: ako som sa zaprisahal, že viac nezalejú zem vody Noema, tak som sa zaprisahal, že sa nebudem hnevať na teba a že ťa nebudem karhať. Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba, zmluva môjho mieru sa neotrasie, hovorí Jahve, tvoj zľutovník.“ (Iz 54,9.10)
Posolstvo hviezd
Aj pohľad na hviezdy prináša povzbudenie. Na každého prichádzajú chvíle, keď srdce slabne a pokušenia doliehajú na to najboľavejšie miesto. Prekážky sa vtedy zdajú neprekonateľné, životné ciele nedosiahnuteľné a všetky pekné prísľuby vyzerajú ako sodomské jablká. Kde vtedy možno nájsť také povzbudenie a takú istotu, ako práve v poučení, ktoré nám Boh podáva v nerušených dráhach hviezd?
„Zdvihnite si nahor oči a viďte: Ktože ich stvoril? Ten, čo vyvádza podľa čísla ich vojsko, každú volá po mene, pre veľkú silu a nesmiernu moc nevystane ani jedna. Prečo vravíš, Jakob, a hovoríš, Izrael: \'Skrytá je moja púť pred Pánom a môj súd unikol môjmu Bohu!?\' Či nevieš? Či si nepočul? Bohom večnosti je Pán. On stvoril končiny zeme, neukoná sa, ani neustane, jeho múdrosť je nevystihnuteľná. On dáva silu ukonanému a bezmocnému dá veľkú zdatnosť.“
„Neboj sa, veď som s tebou ja, neobzeraj sa, veď ja som tvoj Boh, posilňujem ťa, ba pomáham ti, držím ťa svojou spásnou pravicou.“ „Lebo ja som Pán, tvoj Boh, čo ťa za pravicu držím, ktorý ti hovorím: \'Neboj sa, ja ti pomáham.\'“ (Iz 40,26-29; 41,10.13)
Palma, na ktorú páli slnko a ktorú bičujú prudké piesočné búrky, sa uprostred púšte vypína zelená, kvitnúca a plodná! Jej korene ju napájajú z prameňov živých vôd. Jej sviežozelenú korunu nad vyprahnutou, pustou planinou vidno už z diaľky a vysilený pútnik pridáva do kroku, aby sa dostal do jej chladivého tieňa a k životodarnej vode. Púštny strom je symbolom toho, čo na tomto svete má byť podľa Božieho zámeru zmyslom života jeho detí. K živým vodám majú privádzať ukonané duše, ktoré sú na púšti hriechu plné nepokoja a takmer hynú. Majú svojim spolublížnym poukázať na toho, ktorý ponúka takéto pozvanie: „Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa!“ (Ján 7,37)
Široká a hlboká rieka slúži národom ako prepravná tepna a cení sa ako celosvetové dobrodenie, ale čo potôčky, ktoré pomáhajú vytvárať jej mohutný prúd? Bez nich by vyschla. Od nich závisí jej existencia. Muži, povolaní na to, aby viedli veľké dielo, sú ctení, akoby ich úspech závisel len od nich, hoci si vyžadoval vernú spoluprácu veľkého počtu skromných pracovníkov, o ktorých svet nič nevie. Nikým neprikázané povinnosti a nikým neuznaná ťažká práca, taký je údel väčšiny robotníkov sveta. Mnohých napĺňa nespokojnosťou a majú pocit, že svoj život premárňujú. No potôčik, ktorý nečujne preteká hájom a lúkou a prináša zdravie, úrodnosť a krásu, je práve taký užitočný ako široká rieka. A tým, čím prispieva k životu rieky, pomáha uskutočniť to, čo by sám nikdy nedosiahol. Toto poučenie mnohí potrebujú.
Talent sa príliš idealizuje a príliš sa prahne po postavení. Priveľa je takých, čo ak nie sú uznaní za vodcov, nič neurobia a ktorých treba chváliť, lebo ináč o prácu nemajú záujem. Potrebujeme sa učiť vernosti v používaní tých schopností a príležitostí, ktoré máme, a spokojnosti s tým údelom, ktorý nám nebesia pridelili.
Poučenie o dôvere
„Zveri sa pýtaj, by ťa poučila, nebeských vtákov, nech ti povedia, aj zemeplazov, aby poučili teba, a morské ryby nech ti oznámia.“ (Jób 12,7.8) „Choď k mravcovi, leňoch, pozoruj jeho cesty, aby si zmúdrel.“ (Prísl 6,6) „Pozrite sa na nebeské vtáky.“ (Mat 6,26) „Pozrite sa na havrany.“ (Luk 12,24) Dieťaťu nemáme o týchto Božích tvoroch iba rozprávať. Samotné zvieratká nech sú jeho učiteľmi. Mravce poskytujú poučenie o trpezlivej pracovitosti, o vytrvalosti pri prekonávaní prekážok a o prezieravosti do budúcnosti. Vtáci nás vľúdne poúčajú o dôvere. Náš nebeský Otec sa o ne stará, ale zbierať pokrm, stavať hniezda a chovať mláďatá musia sami. Neustále sú vystavení svojim nepriateľom, ktorí sa ich snažia zničiť. A predsa ako radostne konajú svoju prácu! S akou radosťou spievajú svoje pesničky!
Aký krásny je žalmistov opis Božej starostlivosti o zvieratá vrchov: „Vysoké štíty patria kamzíkom, v skalách sa skrývajú svište.“ (Ž 104,18) Boh dáva prameňom stekať dolu vŕškami, „popri nich hniezdi nebeské vtáctvo, spomedzi konárov zaznieva ich pieseň“. (Ž 104,12) Všetky tvory vrchov a hôr sú súčasťou jeho veľkej domácnosti. Otvára svoju ruku a ochotne sýti „všetko živé“. (Ž 145,16)
Alpského orla búrka niekedy zrazí do úzkej horskej strže. Mraky obklopia tohto mocného vtáka a ich temné masy ho oddelia od slnečných výšav, ktoré urobil svojím domovom. Jeho úsilie o únik sa zdá márne. Trepoce silnými krí-dlami a jeho škrekot sa odráža od strmých skalných stien. Napokon sa s víťazným výkrikom vyrúti nahor, preráža mraky a opäť sa ocitá v jasnom slnečnom svite, kým temno a búrka zostávajú hlboko pod ním. Aj nás môžu obklopovať ťažkosti, znechutenie, temnota, falošnosť a nespravodlivosť. Túto mrákavu nevieme rozohnať a márne bojujeme s okolnosťami. Je len jediná úniková cesta. Hmla a mrákava sa držia pri zemi, ale nad oblakmi žiari Božie svetlo. Na krídlach viery sa môžeme dostať do slnečnej žiary jeho prítomnosti.
Takto si možno osvojiť mnoho poučení. Sebadôveru od stromu, ktorý rastie osamote na pláni či horskom úbočí a zapúšťa svoje korene hlboko do zeme, aby svojou pevnosťou odolal búrke. Moc vplyvu mladosti môžeme odpozorovať od hrčovitého, neforemného kmeňa, ktorý ako mladý stromček pokrivili a ktorému už žiadna pozemská moc nemôže vrátiť jeho stratenú súmernosť. Tajomstvo svätého života je nám zjavené na belostnom lekne, ktoré obklopené rôznymi vodnými rastlinami ženie svoju dutú stonku hlboko do čistého piesku, aby odtiaľ čerpalo život, a v nepoškvrnenej kráse potom dvíha svoje krehké kvety k svetlu.
Keď takto deti a mládež prostredníctvom učiteľov a učebníc spoznávajú fakty, treba ich učiť aj to, aby čerpali ponaučenia a spoznávali pravdu sami pre seba. Pri práci v záhrade sa ich pýtajte, čomu sa naučili zo starostlivosti o rastliny. Keď hľadia na peknú krajinu, pýtajte sa ich, prečo Boh priodel polia a lesy toľkými milými a rozmanitými odtieňmi farieb. Prečo nedal všetkému pochmúrnu hnedú farbu? Keď zbierajú kvety, veďte ich k rozmýšľaniu o tom, prečo nám Boh zachoval krásu týchto pútnikov z Edenu. Učte ich všímať si dôkazy, ktoré svedčia o tom, že Boh na nás myslí, pretože všetky veci obdivuhodne prispôsobil, aby slúžili našim potrebám a prispievali k nášmu šťastiu.
Len ten, kto v prírode spoznáva dielo rúk svojho Otca, len ten, kto v bohatstve a kráse zeme číta Otcov rukopis, jedine ten si z prírodných javov osvojí ich najhlbšie poučenia a prijme ich najvyššiu službu. Kto hľadí na vrchy a údolia, rieky a moria ako na výraz Božej mysle a zjavenie Stvoriteľa, len ten ocení ich význam. Biblickí pisatelia používajú mnohé príklady z prírody. Ak si ich začneme pozornejšie všímať, budeme pod vedením Svätého Ducha schopní plnšie chápať poučenia Božieho slova. Deti by sme mali povzbudzovať k tomu, aby v prírode vyhľadávali predmety, ktoré potvrdzujú biblické učenia a aby v Biblii nachádzali podobenstvá prevzaté z prírody.
V prírode i vo Svätom písme by mali vyhľadávať tie predmety, ktoré predstavujú Krista a tiež tie, ktoré Kristus použil na ilustráciu pravdy. Môžu sa tak naučiť vidieť ho v strome i vo viniči, v ľalii i v ruži, v slnku i vo hviezde. Môžu sa naučiť počuť jeho hlas v speve vtákov, v šumení stromov, v burácaní hromu a v hudbe mora. A každá časť prírody im bude opakovať jeho vzácne ponaučenia. Pre tých, čo sa takto zoznámia s Kristom, zem nikdy viac nebude osamelým a pustým miestom. Bude to dom ich Otca, naplnený prítomnosťou toho, ktorý kedysi medzi nami prebýval.