Koľko mal Ježiš Kristus apoštolov?

Ježiš Kristus, jedna z najvýznamnejších osobností v dejinách ľudstva, získal počas svojho krátkeho života mnohých nasledovníkov, ktorí verili jeho posolstvu o odpustení a spravodlivosti. Jeho život, učenie a posolstvo ovplyvnili miliardy ľudí po celom svete. O jeho učení sa dočítame v Biblii a jeho existenciu potvrdzujú aj sekulárne zdroje.

Počas svojho verejného pôsobenia, ktoré trvalo približne tri roky, si Ježiš vybral dvanástich mužov, aby boli s ním a mali účasť na jeho poslaní. Týchto dvanásť mužov nazývame jeho učeníkmi alebo apoštolmi.

V tomto článku sa pozrieme na to, ako sa volali Ježišovi apoštoli a aký bol ich osud.

Mená dvanástich apoštolov

Dvanásti apoštoli, ktorých si Ježiš vybral, boli:

• Šimon zvaný Peter (gr. Skala), syn Jonáša, rybár z Betsaidy
• Ondrej (Andrej), Petrov brat, rybár z Betsaidy
• Jakub, Zebedejov syn
• Ján, Zebedejov syn, brat Jakuba
• Filip z Betsaidy
• Bartolomej - Natanael z Ptolemaidy
• Tomáš, prezývaný „Neveriaci“
• Matúš - Lévi, mýtnik
• Jakub, syn Alfejov
• Šimon Kanánsky, zvaný tiež Horlivec
• Júda Tadeáš, Jakubov syn
• Judáš Iškariotský, Ježišov zradca

Číslo 12 má symbolický význam. Boží vyvolený ľud, Izrael, bol rozdelený do dvanástich kmeňov. Tým, že Ježiš vybral dvanásť učeníkov, naznačil, že jeho misia zahŕňa obnovu Božieho ľudu, ktorý odteraz nebude limitovaný hranicami Izraela.

Leonardo da Vinci - Posledná večera

Osud apoštolov

Po Letniciach apoštoli začali aktívne šíriť kresťanstvo. Učeníci sa rozchádzajú do rôznych častí Rímskej ríše, aby všetkým priniesli správu, že Ježiš za nich zomrel a vstal z mŕtvych.

Práve ak sa pozrieme na spôsob, akým zomreli apoštoli, ktorí boli svedkami Ježiša, je veľkým dôkazom toho, ako apoštoli boli presvedčení o božstve Ježiša Krista. Z 12 apoštolov, 11 zomreli nezávisle od seba v rôznych častiach sveta, násilnou smrťou. Od tejto smrti sa vedeli uchrániť, ak by zapreli svoju vieru.

Väčšina apoštolov zomrela mučeníckou smrťou za svoju vieru.

Tu je stručný prehľad o rozdielnom konci každého z nich:

• Apoštol Matúš bol umučený v Etiópii a zomrel mečom.
• Apoštol Marek zomrel v Alexandrii kde bol zviazaný a kone ho vláčili uliciami až kým nezomrel.
• Apoštol Lukáš bol obesený v Grécku ako následok hlásania evanjelia.
• Apoštol Ján zázračne prežil upálenie vo vriacom oleji počas prenasledovania v Ríme. Potom odišiel do Patmosu, kde bol väznený a napísal Knihu zjavení. Neskôr pôsobil ako biskup v Turecku a je jediný z apoštolov, ktorý nezomrel násilnou smrťou.
• Apoštol Peter bol ukrižovaný dole hlavou. Podľa cirkevnej tradície to bolo kvôli tomu, že sa nepovažoval za hodného zomrieť rovnakou smrťou ako Kristus a preto požiadal svojich trízniteľov, aby ho ukrižovali dole hlavou.
• Apoštol Jakub, ktorý bol na čele jeruzalemskej cirkvi, bol zhodený z juhovýchodnej strany Chrámu, keď odmietol zaprieť vieru v Krista. Keď zistili, že Jakub pád prežil, dobili ho na smrť.
• Apoštol Jakub syn Zebedejov bol sťatý v Jeruzaleme. Rímsky vojak, ktorý videl ako Jakub bráni svoju vieru, rozhodol sa ju prijať a pri poprave Jakuba sa sklonil aj on a nechal sa popraviť vedľa neho.
• Apoštol Bartolomej bol misionárom v Ázii a bol zbičovaný pri hlásaní evanjelia na území dnešného Arménska až na smrť.
• Apoštol Andrej bol ukrižovaný v meste Patras v dnešnom Grécku. Potom, čo ho sedem vojakov zbičovalo, natiahli ho na kríž v tvare X, aby predĺžili jeho agóniu. Dnes symbol tohto kríža je znázornený okrem iných aj v zástave Škótska. Andrej pred krížom vyriekol slová: “Dlho som túžil po tejto hodine a očakával som ju. Kríž bol posvätený telom Krista, ktorý na ňom vysel.“
• Apoštol Tomáš bol dobodaný počas jednej z jeho misionárskych ciest po Indii.
• Apoštol Júda Tadeáš bol zabitý šípom potom, čo odmietol popreť svoju vetu.
• Apoštol Matúš, ktorý bol vybraný ako náhradník za zradcu Judáša Iškariotského, bol ukameňovaný a popravený.
• Apoštol Pavol bol umučený a popravený cisárom Nerom v Ríme, v roku 67 po Kristovi.

Nasledujúca tabuľka sumarizuje informácie o apoštoloch a ich osudoch:

Ich životy a obetavosť sú svedectvom o sile viery a odhodlaní šíriť posolstvo Ježiša Krista.

Kniha Skutkov apoštolov bola napísaná Lukášom, blízkym spolupracovníkom apoštola Pavla, ktorý bol povolaním lekár, a teda bol človekom vysokého vzdelania. Vysoký stupeň Lukášovho vzdelania sa odzrkadlil aj v jazykovej stavbe tejto knihy. Jeho evanjelium, aj Skutky apoštolov, majú na rozdiel od ostatných evanjelií vysokú literárnu úroveň.

Lukáš, ako pisateľ, jej dal tento jednoduchý názov Skutky - dnešný názov Skutky apoštolov bol daný knihe až neskôr. Kvôli jej pôvodnému názvu zvykli otcovia prebudeneckých hnutí nazývať túto knihu skôr Skutkami Svätého Ducha, ako Skutkami apoštolov, lebo úvod tejto knihy, aj celé jej pokračovanie je skôr zamerané na pôsobenie Svätého Ducha skrze veriacich v cirkvi, ako na činy jednotlivých apoštolov.

Kvôli týmto udalostiam museli skrze spoločný modlitebný život premôcť duchovný tlak zastrašovania. Aj v tomto boji sa ukázalo, že Božou odpoveďou je napĺňanie sa Svätým Duchom, ktorý oslobodil veriacich a posilnil ich k tomu, aby bez strachu, bez hanby a pocitu spoločenskej perzekúcie hájili záležitosti Božieho kráľovstva. Tieto spoločné boje a víťazstvá stále viac posilňovali vnútornú jednotu spoločenstva bratov, čo sa odzrkadlilo v tom, že ich spoločná služba vedela napredovať ďalej.

Bol to človek krajne vážny, ktorý všetko prijímal vierou. Napriek svojim nedostatkom Filip bol predsa žiakom Kristovej školy a nebeský Učiteľ trpezlivo znášal jeho malovernosť a nechápavosť. Keď na učeníkov zostúpil Duch Svätý, Filip sa stal učiteľom podľa Božej vôle. Vedel, o čom hovorí, a svojich poslucháčov učil s presvedčivou istotou.

Všetci učeníci mali veľké chyby, keď ich Ježiš povolal do svojej služby. Ani Ján, ktorý bol tichému a pokojnému Majstrovi najbližšie, nebol od prirodzenosti tichý a poddajný. On i jeho brat dostali prezývku „synovia hromu“. Len čo niekto Ježiša znižoval, okamžite prejavili svoje rozhorčenie a bojovnosť. Milovaný učeník bol pomstivý a posudzovačný.

Ježiš Kristus je jednou z najvýznamnejších osobností v dejinách ľudstva. Počas svojho krátkeho života získal mnohých nasledovníkov, ktorí verili jeho posolstvu o odpustení a spravodlivosti. Jeho narodenie oslavujeme na Vianoce, jeho smrť a vzkriesenie si pripomíname na Veľkú noc.

Ježiš mal počas verejného účinkovania ustavične v pohybe. Kráčal po cestách i necestách, aby ohlasoval Božie kráľovstvo. Dynamika pohybu zostáva dôležitou súčasťou učeníctva v Ježišovej cirkvi. Ježiš svojich nasledovníkov posiela na cesty aj po svojom vzkriesení: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Cirkev je svojou povahou misionárska.

Ježiš sa medzi nami viac nepohybuje fyzicky ako počas svojho pozemského života. Sv. Ján Evanjelista. Stálosť miesta neznamená zastaviť sa v duchovnom raste. Viera má charakter cnosti, ktorej vnútornou osou je vernosť vo vzťahu ku Kristovi. To, samozrejme, neznamená, že každý kresťan má žiť ako mních. Cirkev je telo, ktoré sa skladá z mnohých údov.

Títo štyria učeníci sa stali základom dvanásťčlenného zboru Ježišových najbližších spolupracovníkov, ktorých nazval apoštolmi.

Ježiš povolal svojich učeníkov k svedeckej službe svetu o tom, čo im zjavil a zvestoval. Šlo o najvýznamnejšie poslanie, aké bolo kedy ľuďom zverené a bolo hneď po poslaní samého Krista. Mali byť Božími spolupracovníkmi pri záchrane sveta. Podobne ako v Starej zmluve dvanásť patriarchov zastupuje Izrael, tak dvanásť apoštolov malo predstavovať evanjelijnú cirkev.

Spasiteľ poznal povahu tých, ktorých povolal, všetky ich slabosti a chyby mu boli zjavné; vedel o nebezpečenstvách, ktorými musia prejsť, poznal aj zodpovednosti, ktoré na nich doľahnú, a preto svojich vyvolených plne chápal.

Kristus si za svojich zástupcov medzi ľuďmi nevybral nepadlých anjelov, ale ľudí s rovnakými slabosťami, aké majú tí, ktorým majú pomáhať k spaseniu. Kristus vzal na seba ľudskú prirodzenosť, aby mohol zachrániť ľudstvo. Božstvo sa muselo prejaviť v ľudskej podobe, pretože záchrana sveta vyžadovala spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti. Božstvo potrebovalo ľudskú prirodzenosť, aby ľudská prirodzenosť mohla sprostredkovať spoločenstvo medzi Bohom a človekom. Podobne je to aj s Kristovými služobníkmi a poslami.

Keď Ježiš poučil svojich učeníkov, zhromaždil ich do malého hlúčika, pokľakol s nimi, položil ruky na ich hlavy a modlitbou ich oddelil pre službu evanjelia.

Preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil na zemi nebeské kráľovstvo. A Otcova vôľa je „povzniesť ľudí k účasti na Božom živote“. Robí to tak, že zhromažďuje ľudí okolo svojho Syna Ježiša Krista. Týmto zhromaždením je Cirkev, ktorá je na zemi „zárodkom a počiatkom“ Božieho kráľovstva.

Ježiš Kristus je v strede tohto zhromaždenia ľudí v „Božej rodine“. Zvoláva ich okolo seba svojím slovom, svojimi znameniami, ktoré robia zjavným Božie kráľovstvo, a rozoslaním svojich učeníkov. Príchod svojho kráľovstva uskutoční najmä veľkým tajomstvom svojej Veľkej noci: svojou smrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním.

Vzborme Dvanástich má Šimon Peter prvé miesto. Ježiš mu zveril výnimočné poslanie. Vďaka zjaveniu, ktoré dostal od Otca, Peter vyznal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ Náš Pán mu vtedy povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ Ježiš Kristus, živý kameň, zaručuje svojej Cirkvi, postavenej na Petrovi, víťazstvo nad mocnosťami smrti. Peter pre vieru, ktorú vyznal, zostane neotrasiteľnou skalou Cirkvi.

V čele jednej zo skupín, do ktorých sú apoštolovia rozdelení, stojí Filip. Bol prvým učeníkom, ktorého Ježiš oslovil výzvou: „Poď za mnou!“ Filip bol z Betsaidy, mesta Ondrejovho a Petrovho. Ako poslucháč Jána Krstiteľa počul jeho výrok o Kristovi ako o Božom Baránkovi. Filip pravdu úprimne hľadal, no nie príliš pohotovo veril. Rozhodol sa síce pre Krista, ale to, čo o ňom povedal Natanaelovi, naznačuje, že o božskej podstate Ježiša celkom presvedčený nebol.

Šťastným opakom Filipovej nedôvery bola detinská dôvera Natanaelova. Bol to človek krajne vážny, ktorý všetko prijímal vierou.

Kým Ježiš pripravoval svojich učeníkov na ich poslanie, objavil sa ten, ktorý medzi nich vlastne nepatril. Bol to Judáš Iškariotský, muž, ktorý predstieral, že chce nasledovať Krista. Aj on si robil nároky na nejaké miesto v úzkom kruhu učeníkov. S veľkou vážnosťou a presvedčivou úprimnosťou oznámil: „Učiteľ, pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš“ Ježiš ho ani neodmietol, ani nevítal, len smutne poznamenal: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť“ Judáš veril, že Ježiš je Mesiáš, a v kruhu apoštolov si chcel zabezpečiť nejaké vyššie postavenie v novom kráľovstve. Tejto nádeje ho chcel Ježiš zbaviť výrokom o svojej chudobe.

Učeníci chceli mať Judáša medzi sebou. Pôsobil presvedčivým dojmom uvážlivého a pohotového človeka; preto ho odporučili Ježišovi ako užitočného pomocníka. Udivovalo ich, že Ježiš ho prijal akosi chladno. Učeníkov trápilo, že Ježiš nejavil záujem o spoluprácu s izraelskými vodcami. Nazdávali sa, že je chybou zriekať sa podpory týchto vplyvných ľudí. Keby bol Judáša odmietol, boli by pochybovali o prezieravosti svojho Majstra. Len ďalší Judášov život ich mal poučiť, ako nebezpečné sú pri voľbe Božích služobníkov akékoľvek prízemné ohľady. Spoluprácou s ľuďmi, akých horlivo odporúčali učeníci, dielo by sa bolo dostalo do rúk tých najväčších nepriateľov.

Keď sa Judáš pripojil k učeníkom, ani on nemohol prehliadnuť krásu Kristovej povahy. Cítil vplyv Božej moci, ktorá priťahovala ľudí k Spasiteľovi. Ten, čo neprišiel nalomenú trstinu dolomiť, ani vyhasiť dohárajúci knôt, by tohto človeka neodmietol, hoci by len jediným vzdychom zatúžil po svetle. Spasiteľ čítal v Judášovom srdci, vedel o hlbinách neprávosti, v ktorých bez záchrany Božou milosťou môže zahynúť. Tým, že ho prijal za učeníka, poskytol mu možnosť, aby každodenným stykom spoznával jeho nesebeckú lásku. Keby bol Kristovi otvoril svoje srdce, Božia milosť by bola zapudila diabolské sebectvo a aj Judáš sa mohol stať dedičom Božieho kráľovstva.

Boh prijíma ľudí takých, akí sú, so všetkými ľudskými vlastnosťami, a vzdeláva ich pre svoju službu, ak chcú poslúchať jeho príkazy a učiť sa od neho. Nevyvolil si ich preto, že by boli dokonalí, ale napriek ich nedostatkom, aby poznávaním pravdy a životom podľa nej mohla ich Kristova milosť premeniť na jeho obraz. Judáš mal tie isté príležitosti ako ostatní učeníci. Počúval tie isté vzácne naučenia. No život podľa pravdy, ktorý žiadal Kristus, odporoval Judášovým túžbam a zámerom, a on sa nechcel vzdať svojich predstáv a prijať nebeskú múdrosť.

Ako láskavo sa správal Spasiteľ k tomu, ktorý mal byť jeho zradcom. Ježiš často hovoril o zásadách dobročinnosti, ktoré zasahovali priamo koreň lakomstva. Predstavil Judášovi ohyzdnú povahu hrabivosti, takže si tento učeník často uvedomoval, že ide o jeho povahu a jeho hriech, no nechcel vyznať svoju neprávosť a vzdať sa jej. Bol sebestačný; miesto toho, aby odolával pokušeniu, aj ďalej žil ako pokrytec. Kristus mu bol živým príkladom toho, čím sa musí stať, ak má mať z jeho božského sprostredkovateľského pôsobenia a služby nejaký úžitok. Všetky naučenia Judáš akoby ani nepočul. Ježiš ho neodsudzoval pre jeho lakomstvo, mal s týmto poblúdilým človekom nebeskú trpezlivosť, hoci mu dal jasne najavo, že číta v jeho srdci ako v otvorenej knihe.

Keď Ježiš odhalil, že je Mesiáš, pobúrení Židia ho kvôli tomuto trúfalému tvrdeniu takmer zabijú.

Ježiš vyučuje v chráme: Ježiš opäť verejne vyučuje. Rád používa podobenstvá - príbehy plné symboliky a metafor. Medzi tie najznámejšie patrí podobenstvo o márnotratnom synovi.

Všetci apoštoli boli Galilejčania, „nečistými Galilejčanmi“.

Judáš nebol medzi prvými apoštolmi, no nebol ani posledný. ho snažil odhovoriť od jeho úmyslu vstúpiť medzi apoštolov. dal mu lehotu niekoľkých dní na rozmyslenie. apoštolom. Jn 6, 64; 70-71). tom vedel? Ježiš zaiste mohol odmietnuť Judáša, ale neurobil to. usiluje zachrániť každú dušu pred záhubou. ho chceli nasledovať a ani v Judášovom prípade neurobil výnimku. smutného konca.

Judáš radšej zostal pri svojich chybách. Zvíťazili v ňom pomstychtivosť a temné, nečisté myšlienky, až bol úplne v satanovej moci. Judáš sa stal predstaviteľom Kristovho nepriateľa. Keď sa s Ježišom stretol prvýkrát, mal niekoľko dobrých povahových rysov, pre ktoré mohol byť cirkvi na požehnanie. Keby sa bol rozhodol ochotne znášať Kristovo jarmo, mohol byť medzi najprednejšími apoštolmi.

Keď ho Majster napomenul, Judáš sa zatvrdzoval a vo svojej pýche a vzbure radšej počúval vlastnú ctibažnosť, takže sa sám pripravoval o možnosť úspešne pracovať v Božom diele.

Všetci učeníci mali veľké chyby, keď ich Ježiš povolal do svojej služby. Ani Ján, ktorý bol tichému a pokojnému Majstrovi najbližšie, nebol od prirodzenosti tichý a poddajný. On i jeho brat dostali prezývku „synovia hromu“. Len čo niekto Ježiša znižoval, okamžite prejavili svoje rozhorčenie a bojovnosť. Milovaný učeník bol pomstivý a posudzovačný. Vysokomyseľne a žiadostivo sa usiloval o získanie prvého miesta v Božom kráľovstve. Denne však videl celkom opačnú, vľúdnu a znášanlivú povahu Ježišovu a počul jeho slová o pokore a trpezlivosti. Ján otváral svoje srdce Božiemu vplyvu, takže sa stal nielen poslucháčom, ale aj uskutočňovateľom Kristových slov. Jeho vlastné ja bolo skryté v Kristovi. Naučil sa niesť Kristovo jarmo. Ježiš svojich učeníkov napomínal, varoval a upozorňoval, ale Ján a jeho bratia od neho neodišli. Aj napriek jeho výčitkám sa rozhodli zostať s ním. Spasiteľ ich neopustil pre ich slabosti a omyly. Až do konca boli s ním v jeho utrpení a učili sa z jeho života. Pozorovaním Krista menila sa aj ich povaha.

Správaním i vlastnosťami sa apoštolovia jeden od druhého veľmi líšili. Bol tu publikán Lévi Matúš i zapálený, horlivý Šimon, ktorý neústupne nenávidel rímsku vládu; veľkorysý a prchký Peter i lakomý Judáš; úprimný, ale plachý a ustrašený Tomáš, pomalý a váhavý Filip ako aj ctibažní synovia Zebedeovi so svojimi bratmi. Títo nedokonalí ľudia s rozmanitými zdedenými i vypestovanými sklonmi k zlému boli povolaní nasledovať Krista. Skrze neho sa mali stať členmi Božej rodiny a byť jednomyseľní vo viere, v učení i v duchu. Čakali ich rôzne skúšky, starosti i názorové trenice, ale s Kristom v srdci nie je možný nesúlad. Jeho láska mala v nich roznecovať vzájomnú lásku. Majstrove naučenia mali urovnať všetky ich nezhody a zjednocovať učeníkov, kým nebudú jednomyseľní. Kristus je veľký stred; čím viac sa budú približovať k tomuto stredu, tým bližšie si budú aj navzájom.

Človek potrebuje nadľudskú moc, aby mohol byť obnovený na Boží obraz a aby bol spôsobilý pre Božie dielo; to však nevylučuje ľudskú prirodzenosť. Človek sa spolieha na Božiu moc. Kristus prebýva v jeho srdci skrze vieru a umocnená ľudská sila sa stáva Božou účinnou mocou v službe dobra. Ten, ktorý povolal galilejských rybárov, dodnes pozýva ľudí do svojej služby. Podobne je ochotný prejaviť svoju moc aj skrze nás, ako kedysi skrze prvých učeníkov. Nech sme akokoľvek nedokonalí a hriešni, Pán chce, aby sme sa stali jeho spoločníkmi a Kristovými učeníkmi. Pozýva nás do svojej školy, aby sme spolu s Kristom konali Božie skutky. „No tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my“ Tu je dôvod, prečo kázanie evanjelia bolo zverené omylným ľuďom a nie anjelom. Je zrejmé, že sila, ktorá pôsobí v ľudskej slabosti, je Božia moc, a to nás povzbudzuje veriť, že moc, ktorá môže pomôcť iným, práve tak slabým, ako sme my, môže pomôcť aj nám. A tí, čo sami „podliehajú slabosti“, mali by „mať súcit s nevedomými a blúdiacimi“ Sami boli ohrození, poznajú nebezpečenstvo a neschodnosť cesty, preto sú povolaní pomáhať podobne ohrozeným. Na svete sú ľudia zmietaní pochybnosťami, obťažení slabosťami, maloverní, ktorí nevedia uchopiť rameno Neviditeľného, ale priateľ, ktorého môžu vidieť a ktorý k nim prichádza miesto Krista, môže spojiť ich chabú vieru s Kristom. Máme spolupracovať s nebeskými anjelmi a spolu s nimi svetu zjavovať Krista. Anjeli takmer netrpezlivo čakajú na túto spoluprácu, pretože človek je povolaný pre spoločenstvo s človekom.

tags: #kolko #mal #pan #jezis #apostolov