Konciliarizmus v histórii: Pohľad na vývoj a vplyv

Konciliarizmus je teologický a politický názor, ktorý zdôrazňuje nadradenosť cirkevného koncilu nad pápežom. V 16. storočí konciliarizmus (P. D‘Ailly aj J. Gerson a ďalší) hlásal prvenstvo koncilu pred pápežom a uznával právo odvolať sa v sporných rozhodnutiach pápeža na cirkevný koncil, ktorému priznávali charizmu neomylnosti.

Radikálny galikanizmus a febronianizmus, presvedčený, že Cirkev má štruktúru demokratického štátu, v ktorom pápež má poverenie ministra pre všeobecné dobro, odmietol pápežský primát i neomylnosť v presnom zmysle. Zástancovia umierneného galikanizmu tvrdili, že pápežská neomylnosť je závislá od predchádzajúceho súhlasu Cirkvi s pápežovým definovaním pravdy. Bez tohto súhlasu nemôže byť neomylná nijaká pápežova definícia.

Starokatolíci odmietli učenie Prvého vatikánskeho koncilu o neomylnosti ako historicky aj teologicky neopodstatnené a odopreli mu aj právo učiť celú Cirkev. Hlavným a najzarytejším hlásateľom tohto názoru bol nemecký cirkevný historik J. Doellinger. Svoj nesúhlas s katolíckou náukou o pápežskej neomylnosti v posledných rokoch veľmi hlasno vyjadril Hans Küng.

Upiera charizmu neomylnosti učenia nielen pápežovi, ale aj koncilu, tvrdiac, že práve pápeži sa vo svojom učení dopúšťali skutočných omylov. Cirkvi však prislúcha tzv. istota v habituálnom vlastnení pravdy (indefectibilitas), ktorá spočíva v imanentnej schopnosti držať sa pravdy aj napriek niektorým občasným nesprávnym chápaniam a prednesom.

Protestanti úplne vylučujú možnosť pokračovania a trvácnosť výsad neomylnosti a autority u nástupcov apoštolov, aj Petra. Tieto výsady apoštolov a Petra boli osobným darom pre apoštolov. Je síce pravda, že učiteľské poslanie apoštolov pretrváva v Cirkvi svojským spôsobom, ale spočíva len v zachovaní náuky, ktorú hlásal Peter a apoštoli a ktorú chráni i ohlasuje celá Cirkev.

Ale tu vôbec nejde o nejaké dedenie apoštolského poverenia vyučovať s prívlastkom neomylnosti a autority hierarchickými nástupcami apoštolov. Pravoslávni prijímajú nepretržité pokračovanie učiteľského apoštolského poslania, ktoré sa uskutočňuje v biskupoch, aj jeho neomylnosť v náuke koncilov, ale rozhodne odmietajú neomylnosť pápeža, nástupcu sv. Petra, nazývajúc ju neoprávnenou uzurpáciou. Dokonca aj v katolíckej Cirkvi sú známe obdobia, keď sa pochybovalo o pápežskej neomylnosti.

Vývoj a zdôvodnenie neomylnosti magistéria

Fakt, že apoštolské výsady autority a neomylnosti pri vyučovaní prešli na nástupcov apoštolov, vyplýva z Kristových slov, ktorými sformuloval postupnosť apoštolskej misie. U všetkých troch synoptikov (Mt 28,18-20; Mk 16,15-17; Lk 24,46-48; Sk 1,8) Kristus odovzdal apoštolom oprávnenie - príkaz ohlasovať - učiť evanjelium („Choďte teda, učte všetky národy“ , Mt 28,19; „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ , Mk 16,15; „budete mi svedkami...až po samý kraj zeme“ Sk 1, 8).

Zároveň je to príkaz chápaný veľmi široko, ktorý nemohli uskutočniť apoštoli sami, ale niekto, kto predĺži ich poslanie v čase a priestore. V Skutkoch apoštolov Kristus hovorí, že apoštoli majú byť jeho svedkami, teda, že majú hlásať evanjelium v Jeruzaleme, v celej Judei a Samárii až po kraj sveta. U svätého Marka zas hovorí, že majú hlásať evanjelium všetkému stvoreniu. Tento priestorovo a časovo univerzálny rozsah apoštolského poslania vyjadruje Evanjelium svätého Matúša, podľa ktorého apoštoli majú obsiahnuť nielen celý svet, ale aj všetky časy: „ ...učte všetky národy... po všetky dni až do skončenia sveta“. (Mt 28,20).

Je len samozrejmé, že apoštoli, ako smrteľní ľudia, neboli schopní realizovať tak široko chápaný príkaz. Ale mohli ho uskutočniť ich zákonití nástupcovia, čiže biskupi. Jednoznačná tradícia potvrdzuje, že biskupi, spolu so zdedeným apoštolským poslaním, prijali aj presné úlohy a oprávnenia ako učitelia.

Potvrdzujú to aj pastierske listy svätého Pavla, v ktorých tak Timotej, ako aj Títus, ktorí sú prvým pokolením nástupcov apoštolov, ako hlavnú úlohu v zverených cirkevných spoločenstvách mali „opatrovať, čo im bolo zverené“ (1 Tim 6,20); „zverený poklad chrániť“(2 Tim 1,14); „predkladať bratom dobré učenie“(1Tim 4,1-7); „bojovať dobrý boj viery“ (1 Tim 6,12); „zachovať prikázanie bez poškvrny“ (1 Tim 6,14), „nehanbiť sa za svedectvo... trpieť za evanjelium“ (2 Tim 1,8).

To, čo prijali od Apoštola, majú „zverovať spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní učiť aj iných“ (porov. 2 Tim 2,1-26; 3,14-15). Veľmi dôrazným spôsobom apoštol Pavol vyjadril toto učenie v Druhom liste Timotejovi: „Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie.... Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu.“ (2 Tim 4,1-5)

Citovaný text je v súlade so svedectvom synoptikov, a to je dôkaz hlbokého a všeobecného presvedčenia prvotnej Cirkvi, že apoštolské poslanie učiť prešlo aj na nástupcov a s nimi bude trvať v Cirkvi až do konca sveta. Toto presvedčenie apoštolskej Cirkvi o trvácnosti výsad týkajúcich sa vyučovania zdieľalo aj nasledujúce pokolenie Cirkvi, akými boli vynikajúci otcovia 1. a 2. stor. (napr. sv. Klement Rímsky, sv. Ignác Antiochijský, sv. Irenej). A to je ďalším dôkazom o nepretržitej pravej tradícii v otázke trvácnosti výsad učiteľského poslania v Cirkvi.

V Cirkvi od počiatku jestvuje také isté presvedčenie aj o charizme neomylnosti a s ňou spojenej charizme autority, ktoré sú súčasťou apoštolského poslania vyučovať. Najvýstižnejšie to vyjadruje sv. Matúš v relácii o príkaze hlásať: „a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“(Mt 28,20) Tento text hovorí o apoštoloch a ich nástupcoch aj s poslaním učiť ako o mravne jednej skutočnosti, ba povedali by sme priam totožnej.

To znamená, že to, čo prislúchalo apoštolom v oblasti vyučovania, je potrebné - ak to nebolo jednoznačne vylúčené vzťahovať aj na nástupcov apoštolov. Vieme, že v spomínanom texte Ježiš zabezpečil pre apoštolov charizmu neomylnosti (ja som s vami) a nijako nedal najavo, že túto charizmu chce uchovať jedine pre nich, práve naopak, uistil, že bude napomáhať apoštolské poslanie vyučovať „po všetky dni až do skončenia sveta“ , teda aj vtedy, keď toto poslanie budú uskutočňovať nástupcovia apoštolov, biskupi. To však značí, že biskupi, ako plnoprávni nástupcovia apoštolov v učiteľskom poslaní majú charizmu neomylnosti.

Treba nestranne povedať, že okrem spomínaného Matúšovho textu neexistujú iné biblické texty, ktoré by tak jednoznačne potvrdzovali tézu o trvácnosti neomylných výsad týkajúcich sa vyučovania biskupov. Je možné odvolať sa na osobitnú autoritu učenia Pavlových žiakov, ako o nej hovoria pastierske listy (napr. 1 Tim 3,15) a ktorá je taká dôležitá, že nie je možné nepredpokladať jej neomylnosť, lenže tento predpoklad je len predpokladom, preto presvedčivejším dôkazom neomylnosti biskupov je presvedčenie prvotnej Cirkvi vyjadrené v náuke jej vynikajúcich apoštolských otcov.

Je nemysliteľné, aby jednotné svedectvo týchto otcov bolo odlišné od náuky apoštolov, a to tým viac, že niektorí spomedzi otcov boli priamo ich žiakmi. Sv. Klement Rímsky, vychádzajúc zo zreteľne vysvetleného učenia o postupnosti hovorí(1 Kor.), že hierarchia prevzala apoštolské poslanie (46,1-5), preto jej obchádzanie je zlom, ktoré môže mať tie najstrašnejšie následky (59,1-2). Náuku o osobitných výsadách biskupov ako učiteľov sformuloval sv. Ignác Antiochijský: „Ježiš Kristus, náš život, je stotožnený s Otcovou mysľou (sententia), ako biskupi ustanovení na celej zemi ostávajú stotožnení s mysľou Ježiša Krista. Preto je potrebné prijať ich zmýšľanie, čo aj robíte.“( Ef 3,2)

Pre sv. Ireneja sú biskupi plnoprávni dedičia apoštolov, lebo „apoštolskou postupnosťou v episkopáte dostali podľa vôle nebeského Otca určitú charizmu pravdy“ ( Adv. Haer. 26, 2). Preto tam, „kde sú charizmy, treba učiť pravdu“ (Adv. Haer. 26, 5), a to značí, že jednotné učenie biskupov so zákonnou postupnosťou je najvyšším kritériom zjavenej pravdy (porov. Adv. Haer. 4, 1). V tom istom duchu aj Tertulián hovorí, že biskupi so zákonnou postupnosťou sú „poručníkmi apoštolskej siatby“, čiže neklamnej zjavenej pravdy (De Praeser. Haer. 20, 4).

K uvedeným svedectvám patria aj svedectva otcov síce neskoršieho dáta, ale vyznačujúcich sa jedinečnou autoritou, a takými boli napríklad Origenes, sv. Ambróz, sv. Lev Veľký aj Gregor Veľký. Existuje dosť svedectiev o tom, že prvotná Cirkev v náväznosti na biblický príkaz bola presvedčená, že charizmu neomylnosti v učení prevzali aj biskupi ako zákonití nástupcovia apoštolov.

Význačným potvrdením a vysvetlením tohto hlbokého presvedčenia prvotnej Cirkvi je synodálny život, známy už od druhého storočia, v rámci ktorého biskupi kolektívne organizovali náboženský život a starali sa o zachovanie čistoty viery v cirkevných spoločenstvách, ktoré im boli zverené. Tento jav, známy v celej Cirkvi bol znakom presvedčenia, že biskupi sú strážcami viery a túto úlohu plnia vo vzájomnom zjednotení, ktoré je predĺžením pôsobenia kolektívu apoštolov.

Za vrcholný prejav tak chápanej učiteľskej misie biskupov boli považované všeobecné snemy, jedinečným spôsobom reprezentujúce podobné počínanie apoštolského kolektívu. Z toho titulu aj koncilom - všeobecným snemom - bola od počiatku pripisovaná najvyššia hodnosť učiteľskej autority, ktorá nepripúšťala nijaké námietky čo do záväznosti a neomylnosti. A táto nesporná a najvyššia doktrinálna autorita všeobecných koncilov by bola nepochopiteľná bez primeraných výsad týkajúcich sa učenia.

Práve tieto výsady biskupov, spolu s autoritou nástupcu sv. Petra sú prameňom a základom synodálneho života aj doktrinálnej autority všeobecných koncilov. Zdôvodnenie tézy o neomylnosti magistéria biskupov v jeho najintenzívnejšej podobe, akú dosahuje na všeobecnom cirkevnom koncile, otvára jednu z ciest k odôvodneniu ďalšej dôležitej časti katolíckeho učenia o neomylnosti v Učiteľskom úrade, v Magistériu, ktorou je učenie o pápežskej neomylnosti ako dedičstve výsad v oblasti učenia, daných apoštolovi Petrovi.

Slávnostné a definované učenie koncilu je celkom určite pravým učením vzhľadom na jeho neklamnú dôstojnosť, ktorú má z vôle a z ustanovenia samého Krista (porov. LG 25). Prameňom istoty o pravdivosti učenia hlásaného všeobecným cirkevným koncilom je racionálna, historicko-biblická motivácia, ale predovšetkým teológická motivácia, vyplývajúca z učiteľskej autority prislúchajúcej koncilu, keďže tento je pokračovateľom kolektívu apoštolov.

So zreteľom na tézu o autorite a neomylnosti nástupcu apoštola Petra - pápeža jestvuje slávnostne vyhlásená náuka biskupského zboru, reprezentujúceho celú Cirkev; mám tu na mysli učenie Prvého vatikánskeho koncilu, ktorý o pápežskej neomylnosti vyhlásil: „Rímsky biskup, keď hovorí ex cathedra, to znamená vykonávajúc úrad pastiera a učiteľa všetkých veriacich, svojou najvyššou a poštolskou mocou vyhlasuje vo veciach viery a mravov náuku záväznú pre celú Cirkev .“(D 3074). Teda podľa katolíckeho chápania náuka o tom, že rímsky biskup ako hlava celej všeobecnej Cirkvi a jej najvyšší učiteľ je neomylný, keď formuluje v konečnom dôsledku záväznú náuku v otázkach viery a mravnosti, je celkom istá.

Túto tézu je možne zdôvodniť aj pomocou klasickej, racionálnej, historicko-biblickej argumentácie. Prvým článkom tohto dokazovania je špekulatívno-biblický dôkaz vyplývajúci zo samej podstaty a predurčenia primátu. Podľa toho, čo sme povedali o Petrovom primáte, ktorý prechádza na rímskeho biskupa, práve on mal byť hlavným prvkom trvácnosti a pevnosti Cirkvi („Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brany ju nepremôžu. “[Mt 16,18) Tomuto účelu má osobitne slúžiť charizma neomylnosti („A ty posilňuj svojich bratov“), ktorú Petrovi prisľúbil Kristus.

Vzhľadom na dôležitosť zjaveného učenia v štruktúre Cirkvi a na druhej strane na výnimočné postavenie svätého Petra, nezabezpečiť ho proti bludu pri ohlasovaní tohto učenia by znamenalo veľkú hrozbu pre trvácnosť, pevnosť, ba pre samotnú existenciu Cirkvi. Táto skutočnosť, týkajúca sa osoby Petra a času, v ktorom žil a pôsobil v Cirkvi, je omnoho aktuálnejšia po jeho odchode a prevzatí zodpovednosti za Cirkev ľuďmi, ktorí sa mu celkom určite nevyrovnajú prinajmenšom v tom, že on bol v omnoho bližšom kontakte s Ježišom. O to viac potrebuje každý nástupca svätého Petra neomylnosť v ochrane a odovzdávaní zjavenej pravdy, aby mohol „posilňovať bratov“ a tak aby bol pevnou oporou trvácnosti a jednoty Cirkvi.

Hodno si všimnúť, že prísľub neomylnosti daný Petrovi, ako nám ho zachoval svätý Lukáš (22,31-32), má tú istú literárnu štruktúru ako prísľub primátu zachytený u svätého Matúša (16,16-18). To je základom tvrdenia, že spomínaná totožnosť sa vzťahuje aj na motív stálosti, v prísľube primátu znejúci veľmi zreteľne. To nám káže hľadať trváci charakter aj v prísľube neomylnosti.

Z početných a veľmi rôznorodých svedectiev ilustrujúcich toto presvedčenie osobitnú výrečnosť majú: a) výroky vynikajúcich otcov, a tiež b) praktický cirkevný život s učením koncilov a známych synód. Spomedzi cirkevných otcov si zaslúži pozornosť postoj svätého Ignáca z Antiochie (počiatok 2. stor), ktorý v liste Rimanom, s veľkou úctou k tejto cirkevnej obci, vyhlasuje, že hlása učenie, v ktorom nieto „buriny bludu“ a preto ho aj on, Ignác, prijíma ako plnohodnotné a neomylné (3,1).

Ešte vynikajúcejšie charakterizuje výsady magistéria Rímskej cirkvi koncom 2.stor. sv. Irenej, ktorý bol síce biskupom v Lyone, ale pochádzal z Malej Ázie a bol vychovávaný vo východnej cirkevnej tradícii. Keď formuluje kritériá pravovernosti a neomylnosti zachovávania a odovzdávania zjavenej Božej pravdy, vidí ju v učení biskupov,... od ostatných a zasvätený Pánovi.

V 4. storočí sa objavilo učenie Ária, ktoré sa veľmi rozšírilo a volá sa podľa neho arianizmus. Toto učenie bolo odsúdené ako heretické. Na Nicejskom koncile bolo toto učenie definované ako ortodoxné. Neskôr bola cirkev označovaná aj ako Ortodoxno-katolícka cirkev.

Žiaľ, postupom času, i do Cirkvi prichádza kúkoľ, nedorozumenie i bludy. Preto je dôležité, aby sa to riešilo. Spomenuté koncily boli tými oprávnenými nástrojmi. Jednotlivé cirkevné zoskupenia vytvorili určité pravidlá a dohody pre zastupovanie neprítomných a pod. Územia, ktoré prijali kresťanstvo, boli rozdelené medzi patriarchami a ich územia boli nazývané patriarcháty. Medzi ne patrili rímsky, konštantínopolský, jeruzalemský, antiochijský a alexandrijský patriarchát.

Rímskeho biskupa voláme pápežom, po latinsky Papa. Pápež je nástupcom sv. Petri, čiže katedra či Stolica svätého Petra. Pápež mal čestné prvenstvo medzi apoštolmi. Biskupi a kňazi vysluhujú sviatosti potrebné pre spásu človeka. Toto kňazstvo dostali od Pána Ježiša Krista naveky, čo im nikto nemôže zobrať!

V 9. storočí pôsobili na našom území sv. Cyril a Metod. Ich pôsobenie malo veľký význam pre šírenie kresťanstva. Po ich smrti boli ich žiaci vyhnaní z krajiny alebo boli väznení. Toto obdobie malo vplyv na rozdelenie cirkví na cirkev pravoslávnu a rímskokatolícku.

V 14. storočí boli odhalené tzv. pseudoizidorské dekréty, ktoré mali upevniť pápežskú moc. Tieto dekréty boli spätne datované do prvých storočí. V 18. storočí pôsobil jozefinizmus, ktorý ovplyvňoval vzťah štátu a cirkvi. Panovník Jozef II. sa snažil trpieť rôzne cirkevné neduhy. Novozriadené farnosti a biskupstva mali povinnosť udržiavať školy a starať sa o chudobných a chorých.

Konciliarizmus v kontexte zmien v Cirkvi

Druhý vatikánsky koncil je bez pochýb kultúrnym a náboženským zvratom a istým spôsobom má aj veľký politický vplyv porovnateľný so študentskou revolúciou z roku 1968. Koncil, ktorý sa odohral v rokoch 1962 -1965, doslova predchádzal túto kultúrnu revolúciu a podľa môjho názoru sa v istých ohľadoch jedná o dva rozličné aspekty tej istej kultúrnej revolúcie. Tie viedli k zmene mentality a zvykov celej Európy a sveta. Z tohto dôvodu bolo nevyhnutné pochopiť túto udalosť a ako cirkevný historik som nemohol urobiť ináč, ako ju podrobne vedecky preskúmať.

Podľa môjho názoru hermeneutika kontinuity Benedikta XVI. ukázala svoju slabú stránku práve počas nasledujúcich rokov. Stalo sa tak preto, lebo sa snažil postaviť celú diskusiu na hermeneutickú rovinu a nebral do úvahy ďalší dôležitý aspekt z pohľadu dejín, ktorý sa nenachádza len v zmysle koncilových textov, ale aj v samotnej dejinnej udalosti. Koncil bol komplexnou udalosťou, samozrejme, na prvom mieste sú samotné koncilové dokumenty, avšak taktiež sa jedná o celkovú atmosféru a preto musíme koncil hodnotiť ako celok.

Ak si prečítame príhovor Benedikta XVI. rímskemu kléru po ohlásení svojho odstúpenia 14. 2. 2013, môžeme v ňom nájsť svetlo pre pochopenie hlbších dôvodov jeho odstúpenia. Pápež tu totiž poukazuje na hlbokú krízu viery a zdá sa, že on sám si uvedomil, že samotná hermeneutika kontinuity nepodáva na túto krízu uspokojivú odpoveď natoľko, aby bola schopná zastaviť tento proces prebiehajúcej nákazy v Cirkvi.

Bezpochyby je tým najdôležitejším momentom prinavrátenie slobodného slávenia predkoncilovej liturgie, čím sa začal nezvratný proces návratu k tradičnej liturgii Cirkvi. Nejde len o enormný nárast počtu slávení tejto liturgie zo strany mladého kléru, ktorý si táto liturgia získala svojou krásou a sakrálnosťou. Nejde tiež len o intelektuálny objav prostredníctvom obrovského množstva publikácií či konferencií, čo je tiež veľmi dôležité.

Musíme si uvedomiť, že ani Pavol VI. ani jeho nástupcovia nikdy nevyhlásili, že táto liturgia bola zakázaná, mnohí biskupi a kňazi však rozšírili myšlienku, že táto omša patrí bezvýhradne minulosti a bola vymazaná z dejín. Žiaľ, táto idea bola až do vydania motu proprio veľmi rozšírená. Tvrdením, že túto liturgiu nie je možné zrušiť, Benedikt XVI. potvrdil aj to, že v súčasnej relativistickej klíme, ktorá vládne aj v Cirkvi, existuje primát Tradície, ktorú nemôže nikto, teda ani pápež, zmeniť.

Tak ako existuje neomylné Magistérium, ktoré nemôže zmeniť ani pápež, taktiež existuje prax, Tradícia Cirkvi, ktorá má istú kvázi-neomylnosť a túto nemôže žiadny biskup, teológ či dokonca pápež zmeniť. Toto je veľmi dôležité, lebo hoci je Cirkev absolutistickou monarchiou, na ktorej čele stojí pápež, predsa existujú aj v jej prípade isté limity. Benedikt XVI. s týmto motu proprio potvrdil tento princíp. Nie len prinavrátil slobodu tradičnej omši, ale potvrdil aj primát Tradície v kontexte relativistickej mentality a kultúry, ktorá by chcela aplikovať aj na Cirkev mentalitu historického stávania sa, podľa ktorého každý pápež môže slobodne meniť náuku alebo Tradíciu. Toto považujem za veľké dedičstvo pontifikátu Benedikta XVI.

Počnúc od stredovekej diskusie v bojoch o investitúru, zvlášť cez konflikt Filipa Pekného, francúzskeho kráľa s pápežom Bonifácom VIII., ktorý bulou Unam Sanctam odsúdil akékoľvek snahy o emancipáciu francúzskej Cirkvi od Ríma. Následne sa vo Francúzsku zrodil galikanizmus, ktorý je závažným omylom. Ten napokon prerástol do bludu konciliarizmu v časoch západnej schizmy. Galikanizmus neguje pápežský primát nepriamym spôsobom, kým konciliarizmus neguje pápežskú neomylnosť a fakticky tiež neguje pápežský primát.

Tieto bludy sa ukázali v rokoch, ktoré predchádzali a aj nasledovali Francúzsku revolúciu. V Nemecku to bolo hnutie febronianizmu, v Rakúsku jozefinizmu. Tieto bludy sa zbehli v liberalizme 19. storočia. Liberálne hnutie nieslo v sebe tieto starobylé omyly a voči nemu sa vyhranilo hnutie verné Rímu, ktoré hanlivo nazvali liberáli ako ultramontanizmus.

Je prekvapujúce, že tieto staré omyly galikánov, liberálov a ak chceme aj modernistov preberajú dnes niektorí tradicionalisti. Títo, tvárou v tvár niektorým zneužitiam moci, alebo voči omylom, ktoré majú dokonca podporu Svätej stolice, miesto toho, aby ich pripísali ľudskému aspektu úradu, sa vrhajú do bludov, čím ohrozujú samotné základy Cirkvi. Spochybňujú tak najvyššiu autoritu hlavy Katolíckej cirkvi.

Napriek tomu, že existujú problémy v Cirkvi a to aj v jej vedení, riešenie neexistuje mimo pápežský úrad. Aj keby bol týmto problémom samotný úrad pápeža, môže ho vyriešiť len samotný pápežský úrad. Ježiš Kristus postavil svoju Cirkev na Petrovi - skale.

Tabuľka: Porovnanie pohľadov na pápežskú neomylnosť

tags: #konciliarizmus #a #na #ktorom #koncile #a