Konfirmácia a história Evanjelického kostola v Hlohovci

Svätíme Pamiatku posvätenia nášho chrámu, keď uplynulo už 213 rokov od tejto, pre náš cirkevný zbor, významnej udalosti. Dvestotrinásť rokov preletelo ponad jeho strechu. Koľko to bolo návštevníkov na službách Božích v tomto dome, ktorí v radosti, ale aj v plači sedeli v jeho laviciach! Koľko to bolo modlitieb, koľko kázní, koľko napomenutí a koľko povzbudení ktoré tu odzneli! Koľko podaných rúk a koľko sejby lásky! - Kto by to všetko spočítal?

Ťažko si vieme predstaviť veľkú vďačnosť našich predkov už za púhu možnosť stavať tento dom Boží. Veď to bolo po vyše sedemdesiatich rokoch, keď tunajší evanjelici mohli mať opäť svoj chrám. Bolo to iste aj vďaka tomu, že mnohé domy a domácnosti boli za ten čas “domami Božím”, aj keď len tajne a v skrytosti. Preto ich radosť bola spojená s vďakou oproti Hospodinu pri jeho posviacke na prvých službách Božích.

Chrám Boží je trvalým pozvaním Hospodinu! Chrám Boží nie je len stavba z kameňa a tehál, ale je trvalým a živým oslovením človeka. Je pozvaním človeka k Pánu Bohu. Jeho význam je ten, že tu sme k Pánu Bohu najbližšie, lebo tu nám On slúži na službách Božích. O význame a zmysle Božej služby svetu a človeku povedal zásadné slovo Pán Ježiš Kristus: ”Ja som prišiel, aby ste život mali a hojne mali”.

Naši predkovia si vážili všetky Božie dobrodenia, ktoré od Pána Boha, Otca a Stvoriteľa prijímali a za ne ďakovali. Najmä si však vážili dary duchovné. Ani dnes nemôže veriaci kresťan inak, ako pamätať na slová apoštola Pavla: ”Za všetko ďakujte, lebo to je vôľa Božia pri vás v Kristu Ježiši”. Spoločná vďaka je však nielen milá Bohu, ale aj nám prináša väčšie dobro a väčšiu radosť v živote. Spoločná vďaka radosť zväčšuje, tak ako náš spoločne nesený žiaľ a plač sa umenšuje. Preto apoštol vyzýva kresťanov: “Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi”.

Povedali sme, že sa nedá spočítať dobrodenie tohoto svätého miesta, ktoré prinieslo za roky jeho trvania. Tu ďakovali a dobrorečili Hospodinu naši predkovia, ale ďakujú aj súčasné generácie. Ľud Izraela vedel za čo má ďakovať Hospodinu najmä pri pohľade na históriu svojho národa a svojho spoločenstva. Ale podobné dôvody máme aj my. Pripomínajú nám ich dejiny nášho národa a osobitne aj dejiny našej cirkvi, odkaz mŕtvych, z ktorého žijeme a ktorý žije v nás. My nechcem k viere nikoho nijakým spôsobom nútiť. V cirkvi takú chybu nechceme opakovať.

Žalmista spomína Pána Boha ako Najvyššieho Pána a jediného pravého Boha. O “božstvách, bohoch, či bôžikoch” hovorí, že takých vlastne niet. Písmo ich popiera všade tam, kde ich videli pohania celkom bežne. Žalmista hovorí: “Jeho sú hlbiny zeme i vrchy končiarov, Jeho je more, aj pevnina. Starí pohania verili v božstvá, ktoré ovládali hlbiny morí a riek i končiare vrchov. Zvlášť more bolo vnímané ako veľká nepriateľská mocnosť pre človeka. Naši slovanskí predkovia, iste viete, mali, alebo videli “bohov” dokonca aj vo vetre, v počasí, v ročných obdobiach a v každom potoku alebo háji. Všetkých takých “bohov” Biblia odstraňuje a to veľmi nekompromisne.

Chce odstrániť zo svojho vedomia a svedomia i Toho, ktorý je Stvoriteľom sveta a vesmíru, ktorý svojím Slovom všetko predivne utvoril. Je tu však chrám Boží, ako trvalá výzva: “Vojdite! Padnime a klaňajme sa, pokľaknime pred Hospodinom, svojím Tvorcom”. Chrám Boží a služba Božia v ňom, i odpoveď na ňu v podobe našej služby v modlitbách a piesňach je založená na na najväčšom dare Božom tomuto svetu a človeku. On ako Dobrý pastier svoju dušu, svoj život položil za nás, aby nás spasil. Takto sám Ježiš vysvetľuje slová žalmistu. Pretože je darcom nášho spasenia, platí o Ňom výzva: “Jasajme zvučne skale našej spásy”. On sám je skalou spasenia a tak aj skalou cirkvi.

Naši predkovia tiež mali spevník, mali tú svoju “tehličku” -Kancionál a radi z neho spievali pri domácich pobožnostiach. Ale rovnako radi s “tehličkou” - ako ich posmievači hovorili, kráčali do chrámového spoločenstva. Dobre vedeli, že skutočná oslava je len tam, kde sa zíde rodina. Ak má niekto narodeniny, alebo slávi nejaké výročie, nikto neoslavuje sám, ale pozýva svojich k spoločnej oslave. Práve tak sa koná skutočná oslava Vzkrieseného každú nedeľu a vo sviatok v cirkvi, ktorá je predobrazom oslavy večnej Krista Pána v nebesiach.

Ľud Boží SZ, ľud Izraela si často uvedomoval, čo znamená preň poznanie Božieho zákona a Božích ciest. Ale boli aj také chvíle, keď na Božie slovo zabúdal, keď podliehal sváru a rozličnému pokušeniu. Takéto pokušenia nie sú neznáme ani dnešným generáciám. Ak sa tak deje, dostávame sa pod Boží súd a Božej strany zneje slovo súdu: “Je to ľud bludného srdca a nechce poznať moje cesty” - takže platí: “nevojdú do môjho odpočinku”. Každý deň je dobrý k tomu, aby sme počuli, alebo si čítali Božie slovo. Ale nedeľa ako Deň Pánov - je osobitnou výzvou a pozvaním. Nielen ľud Izraela, ale aj my príjmime výzvu: “Kiež by ste počuli dnes Jeho hlas”.

Ak má človek “tvrdú hlavu” na získavanie nových poznatkov a pre nové učenie, je to iste zle. Oveľa horšie je, ak má človek “tvrdé srdce”, ak ho opantá duchovná “ kardioskleróza”. Chrám Boží, predkami vybudovaný, nás pred jej následkami chráni a varuje. Nech nás aj naďalej oslovuje a pozýva, aby sme spoločne Pánu Bohu za všetko ďakovali, aby sme trvalo nášho Stvoriteľa a Pastiera a Biskupa našich duší radostne oslavovali, aby sme neopúšťali spoločné zhromaždenia, ale sa spoločne Božím cestám učili a na nich zotrvali časne a potom i v odpočinku večnom.

Od príchodu Ježišovho evanjelia, ktoré „objavil“ (odkryl) Martin Luther do Uhorska (na územie Slovenska), a po jeho zasiati najmä v kráľovských mestách, sa komunita evanjelikov rozrastala aj v Trnave. Prvé zmienky o obyvateľoch s evanjelickým vierovyznaním sa nachádzajú v mestskej kronike až v roku 1545, hoci istý kazateľ Ondrej pôsobiaci v Dóme sv. Mikuláša inklinoval k myšlienkam reformácie už v rokoch 1540−1543. Počet veriacich stúpal a prichádzajúci kazatelia svoje bohoslužobné priestory zriaďovali v privátnych domoch, neskôr začali bohoslužby odbavovať v kostolíku (dnes sv. Heleny) pri tzv. Preporskej bráne (Dolnej bráne).

Vtedajší uhorský kráľ Ferdinand I. v nadväznosti s nepokojmi a burcovaním zakázal akékoľvek stretávanie a kázanie v duchu Lutherovho (rozumej evanjeliového) učenia. Toto obdobie trvalo do kráľovej smrti v roku 1564 a neskôr cisár Maximilián roku 1576 prikázal mestu pod hrozbou straty privilégií, aby nepovoľovalo pobyt kazateľom v meste ani zakladanie škôl protestantom. Do obdobia potlačenia prvej vlny stavovských povstaní (1576−1671) prebiehalo stretávanie predkov viery a ako miesto pri bohoslužbách využívali niekoľko kostolov (v rokoch 1605−1619 aj najväčší trnavský kostol Dóm sv. Mikuláša, pretože boli najpočetnejším vierovyznaním, ktorému opravili strechu a umiestnili na ňu protestantský znak − kohúta, ktorý tam je až po dnes) a stavali aj sami. Ich svätostánky nemali dlhé trvanie.

Neskôr, aj napriek neustálym prekážkam zo strany magistrátu si evanjelici predsa len v roku 1615 prestavali (adaptovali) existujúci dom na súčasnej Františkánskej ulici na svoj prvý vlastný kostol s vežou a zvonmi(!) (vznikla pri ňom aj fara a cirkevná škola), ktorý pri veľkom požiari mesta v roku 1666 vyhorel. Po oprave ho evanjelici užívali do roku 1671. Potom ho dostali do užívania benediktíni, neskôr trinitári a nakoniec uršulínky. Bol im vrátený, obnovili ho, ale po Vešelényiho povstaní im bol odobratý, neskôr znovu vrátený a po požiaroch a chátraní napokon v roku 1707 bol kostol evanjelikom natrvalo odobratý.

Koniec účinkovania reformovaných cirkví v Trnave nastal v roku 1709 po porážke Rákociho stavovského povstania, keď na dlhý čas stratili možnosť formovať tu svoje cirkevné obce. Po chátraní bol prvý evanjelický kostol v Trnave napokon v roku 1730 zbúraný. Nastalo najťažšie obdobie evanjelikov, keď zanikol samostatný cirkevný zbor a stal sa fíliou. Obnovenie zboru nastal po takmer sto rokoch a to v roku 1804. Zbor mal teda od čias reformácie viac kostolov, ale v protireformačných časoch mu každý vzali. Súčasný chrám Boží teda nie prvým kostolom evanjelikov.

V čase po vydaní Tolerančného patentu (1781) (to nebol patent na toleranciu, išlo síce o prielom do vtedajšieho rímskokatolíckeho názorového monopolu, ale nie o zavedenie názorovej slobody. Evanjelici, kalvíni a pravoslávni boli skôr len trpení ako zrovnoprávňovaní v zmysle; všetky práva vám nepriznáme, prestaneme vás ale prenasledovať, takýto odkaz dala habsburská monarchia svojim nekatolíckym občanom. Kostoly, resp. domy modlitby (Bethaus), ktoré boli od tejto doby budované, museli mať predpísané parametre. Nesmeli mať vežu, zvony, vstup nesmel byť z frekventovanej ulice a ďalšie obmedzenia. V tomto Tolerančnom patente sa však zároveň píše, že rímskokatolícka cirkev zostane na prvom mieste. Nekatolíkom zostali mnoho nevýhod. A to ostatní veriaci cítili dosť výrazne. Protestanti museli naďalej odvádzať určité poplatky katolíckemu farárovi. V manželstve s katolíkom platilo, že deti musia mať vyznanie po otcovi. Opustiť tradičnú vieru sa nevyplatilo ani finančne. Táto nerovnosť a diskriminácie nekatolíkov zostali až do 60-tych rokov 19. storočia, keď prišli ďalšie reformy. V apríli roku 1861 bol vydaný protestantský patent. Ten priniesol relatívny zrovnoprávnenie evanjelických cirkví s cirkvou rímskokatolíckou v rakúskej časti monarchie) panovníkom Jozefom II. mali najprv na užívanie služieb Božích v tzv. Invalidovni (dnes budova Vojenského archívu v susedstve univerzitného kostola Jána Krstiteľa) jednu priestrannú miestnosť na poschodí, neskôr dostali evanjelici priestor na prízemí.

Túto miestnosť vybrali v roku 1785 na evanjelickú bohoslužbu po úmrtí jedného z dôstojníkov, ktorý o takýto obrad pred smrťou požiadal. Od roku 1787 bola pridelená do trvalého užívania pre protestantov z radov vojakov a dôstojníkov pôsobiacich a ubytovaných v Trnave aj pre civilné osoby, spočiatku len pre jednu verejnú bohoslužbu so spoveďou za rok. Neskôr v roku 1797 im bolo umožnené konať bohoslužby celoročne. Napokon v nej trnavskí evanjelici slúžili služby Božie až do roku 1924, teda 139 rokov. Farár Johann Carl Stelczer (1811−1885) o tom píše: „Bola to totiž múčna komora c.k. zásobovacieho skladu, ale v čase jezuitov, keď bol istý čas kostol evanjelikov helvétskeho vyznania ju dal palatín Nicolaus Eszterházy prebudovať pre mladých Loyovistov na refektórium. Už zo štruktúry tejto budovy bolo viditeľné, že táto hala bola časťou kostola Jána Krstiteľa a spomínaný kostol bol po boku terajšej siene. Po udalostiach 1. svetovej vojny (1918) sa budova stala vojenskými kasárňami a od tých čias bolo konanie SLB čoraz nemožnejšie. Cvičenie, trúbenie vojakov, hrmot automobilov, pristavovanie veriacich idúcich do modlitebne pri bráne stojacou strážou a iné nepríjemnosti dokazovali, že nastal najvyšší čas vybudovať chrám na primeranom mieste.

Arpád Janoviček (1888-1960), najdlhšie pôsobiaci trnavský evanjelický farár (1915-1960, teda vyše 44 rokov) spomína, že pozemky so stavbami tvoriacimi komplex bývalého hostinca a hotela Polnitzky (známy aj ako Alžbetin hotel) v zasypanej priekope za juhovýchodnými hradbami mesta (vtedy na Štefánikovom námestí, dnešnom Námestí SNP) kúpil cirkevný zbor už v roku 1910. Na nich sa plánovali stavby cirkevných budov − kostola, farských príbytkov, cirkevnej školy a učiteľských bytov, aj kultúrnej zábavy. Cirkevný dozorca Ján Kalenda mal už v roku 1914 od architektov pripravené plány na všetky spomenuté stavby a s nimi aj potrebný rozpočet a peniaze na uskutočnenie celého projektu. Prišla však svetová vojna a zhoršili sa i finančné pomery, stavba sa musela odložiť. Po prevrate a vzniku Československa sa cirkevný zbor vrátil k svojím stavebným plánom. No aj pre úplne nové štátne a politické pomery sa znovu riešil architektonický návrh na kostol a výber stavebnej firmy.Rok 1922 bol v trnavskom zbore prípravným rokom veľkej a bohumilej udalosti - stavby kostola. Prípravy na stavbu chrámu neostali len prípravami, ale v roku 1923 prišlo aj k ich uskutočneniu.

Ako mal vyzerať trnavský chrám slúžila úvaha F. Ruppeldta o stavbe evanjelických kostolov, ktorú zostavil na základe svojho štúdia v cudzine. Na výzvy do súťaže prišlo len zopár návrhov od českých a slovenských architektov. Prvá cena nebola udelená, druhú získal architekt Gahura zo Zlína a tretiu udelili architektovi Tvarožkovi z Bratislavy. Celková úroveň súťaže bola veľmi slabá, a tak bol projekt zadaný miestnemu architektovi a urbanistovi medzivojnového obdobia, moravskému rodákovi, Josefovi Marekovi, ktorý trefne podľa presných pokynov a pomocou evanjelického zboru navrhol novú dispozíciu a vzhľad budúceho ev. kostola s amfiteátrovým riešením interiéru a závesným stropom. Polkruhová stavba má monumentálne pôsobiace priečelie a masívnu štvorbokú vežu so štvorcovým pôdorysom. Celý interiér je orientovaný centrálne smerom k oltáru a kazateľnici, čím poukazuje na reformačný dôraz slova Božieho a oboch sviatostí. Takýto návrh zbor aj prijal.

Po nekrátkom uvažovaní a po nemalých ťažkostiach prišlo konečne na to, aby sa začala stavba chrámu a z milosti Božej na 15. nedeľu po Sv. Trojici 8. septembra 1923 bola krásna a vydarená slávnosť položenia základného kameňa. Farár Janoviček píše: „Želali sme si, aby táto slávnosť bola čím veľkolepejšia, aby sme ukázať mohli nášmu katolíckemu mestu, že je evanjelikov okrem nás i viac. Hospodin nám to i doprial. Z nitrianskej a bratislavskej župy veľké húfy spoluveriacich prišli, aby sa radovali s radujúcimi. - 16 evanjelických farárov oblečených v úradnom rúchu na čele s Dpp. biskupom Zochom a seniorom Jurkovičom a celé presbytérium domáceho zboru korporatívne šlo s farského príbytku na miesto slávnosti, kde slávnostnému aktu primerane všetko krásne pripravené a chvojím ozdobené bolo. Liturgiu, ktorou sa slávnosť započala vybavil p. Ján Drobný, farár staroturanský. Srdcia povznášajúci bol spev celého zhromaždenia: Všickní, jenž skládají. . ., za ktorým prišla opäť liturgia. Po tejto spievalo celé zhromaždenie pieseň: Jezu, ty jsi svou na skále … a za tou prišla slávnostná reč p. biskupa Zocha.

Prvý úder kladivom v mene trojjediného Boha vykonal senior Jurkovič, za ním domáci farár A. Janoviček, dozorca J. Kalenda (inak úctyhodných 50 rokov dozorcovania (!)) a poddozorca Ľ. Kraic a seniorálny dozorca Dr. R. Markovič. Po tomto akte spevokol zaspieval Beethovenovu „Slávu Božiu“. Po záverečnej liturgii a Áronovskom požehnaní zaspievali pieseň: Nezúfaj stádečko malé .

V roku 1924 stavba napredovala, ale niektorými zmenami a viacerými prácami sa prekračoval dohodnutý rozpočet. Pokračovalo sa zbierkami v domácom zbore (zvonolejári bratia Fischerovci darovali stredný 500 kg zvon (iné zdroje hovoria o troch zvonoch); päť zvonov vytvárajú nádherné zvuky zvonkohry, M. Chmelár daroval vežové hodiny so štyrmi ciferníkmi, z ktorých jeden je určený na osvetlenie), v zboroch na Slovensku aj za „veľkou mlákou“, ale aj predajom budov (napr. Stará pošta na Radlinského ulici). Nemožno zamlčať, že ochotne a nezištne pomáhali takmer všetci. Napokon najväčšou udalosťou bola posviacka nového, trnavskými predkami takmer 200 rokov želaného chrámu. Srdcia plesali neobyčajnou epochálnou radosťou, ktorú môže pochopiť len ten, kto vie, čo je to žiť a jestvovať v katolíckom mori bez chrámu na slušnom mieste.

26. októbra 1924 na 19. nedeľu po Sv. Trojici bol slávnostný deň posviacky, prišlo na ňu neočakávane asi 6000 veriacich zblízka i ďaleka, cítiacich a radujúcich sa spoluveriacich. Už v predošlý večer trubači (Quartet) melódiou „Hrad prepevný…“ oznamovali veľký deň, a ráno o 7,30 hodine znovu. Vlaky od rána privážali húfy veriacich. Ráno o 9. hodine veľký impozantný sprievod spievajúc nábožné piesne išiel zo starej modlitebne cez mesto k novému kostolu. V čele sprievodu išli biskupi Dr. Jur Janoška a Dr. Samuel Zoch (vtedy chorý, ale pokladal si za milú povinnosť prísť na tento krásny akt), generálny dozorca Dr. J. Vanovič, župan Dr. M. Bello, okolo 40 farárov v luterákoch, dozorcovia a iní cirkevní a svetskí hodnostári, učitelia a pod. „Dojímavého aktu posviacky zúčastnili sa aj vyslanci inoveriacich cirkví, taktiež predstavitelia mesta a miestnych úradov. O koľko to bolo krajšie ako voľakedy, keď zástupy hrnuli sa pred ev. chrám, aby ho odobrali“ píše Janoviček. Vnútri v chráme ešte slúžili konsenior J. Scherer (nemecky), farári J. Endreffy (maďarsky) a M. Žarnovický a senior v.v. Sekerka. Vonku pred chrámom slúžili (slovensky) SLB senior V. Jurkovič, farári J. Lichner, J. Bienik (jeho kázeň je uverejnená nižšie) a biskupský tajomník Krahulec. Večeru Pánovu prislúžil zhromaždeným farárom vyslúžilý senior Sekerka. Krstil brat Žarnovický z Pezinka. Po posviacke bol slávnostný konvent a spoločný obed, na ktorom sa zúčastnilo vyše 200 osôb. Potom večer usporiadali umelecký chrámový koncert, ktorý bol pekným zakončením slávnosti. A tak nový chrám a veľkolepá slávnosť dala dobré meno a uznanie u inovercov, a u domácich viery však lásku k chrámu a v ňom hlásanému slovu, oddanosti a obetavosti.

Hoci v roku 1925 sa už nový chrám Boží používal ako hotové dielo, na zbor čakalo ešte okolo neho vykonanie viacerých potrieb. Dali sa urobiť železné „šalokatre“ (žalúzie) na vežové okná, aby sneh a dážď nepadal do veže a neurobil škodu vnútrajšku, hodinovému mechanizmu a zvonom. Okolie kostola sa muselo tiež slušne usporiadať a doplniť. Natieralo sa celé asi 80 metrov dlhé oplotenie pred kostolom a farským príbytkom, upravila sa spustošená záhrada, tiež farská budova a iné príbytky a vôbec všetko to, čo bolo nevyhnutne potrebné k väčšej okrase chrámu.

Nepríjemnou udalosťou bola poznačená noc z 3. na 4. augusta 1971. Búrka vtedy zničila chrám Boží − zrútila sa strecha kostola, to si vyžiadalo generálnu opravu exteriéru a interiéru. Kostol nebolo možné používať takmer 5 rokov. Napriek obdobiu komunizmu sa s pomocou Božou vtedajšiemu zborovému farárovi Gustávovi Viktorymu podarilo získať štátny súhlas na opravu kostola a našli sa aj ochotní domáci viery, ktorí opravu podporili finančne alebo svojou nezištnou pomocou. Všestrannú podporu poskytol generálny biskup Dr. Ján Michalko, priviedol na návštevu tajomníka Svetového luteránskeho zväzu (SLZ) pre východnú Európu Paula Hansena a jeho spolupracovníka a zabezpečili finančnú podporu SLZ. Akt posviacky generálne opraveného chrámu Božieho vykonal 25.

Pre lepšiu predstavu o časovom vývoji a dôležitých udalostiach v histórii Evanjelického kostola v Hlohovci, pozrite si nasledujúcu tabuľku:

Evanjelický kostol v Hlohovci

tags: #konfirmacia #v #evanjelickom #kostole #hlohovec