Kontemplatívna Modlitba v Živote Svätých

Modlitba je jeden z dôležitých prejavov duchovného života. Spolu s pôstom a almužnou je modlitba zložkou duchovného boja. Modlitba utvrdzuje človeka v dobrom a podporuje komunikáciu s Bohom. Modlitba je veľkým požehnaním - hlbokým spojením s Bohom v láske. „Modlitba je svojou povahou dialóg a zjednotenie človeka s Bohom. Jej pôsobnosťou je udržiavať svet pohromade.

Modlitba je rozhovor s Bohom, ktorý neiniciujeme my, ale Boh. On k nám hovorí neustále skrze svojho Syna (porov. Hebr 1,1), hoci my si to neuvedomujeme bezprostredne. Keď sa rodičia skláňajú nad kolískou a rozprávajú sa so svojím nemluvňaťom, spočiatku dieťa nedokáže chápať ich slová. Časom však dieťa začne chápať a snaží sa napodobňovať zvuky, ktoré počuje. Týmto spôsobom sa dieťa naučí hovoriť.

Podobným spôsobom my začíname hovoriť s Bohom v reakcii na to, že Boh sa prihovára nám. Postupne nás Boh prostredníctvom praxe modlitby učí, že rozhovor sa nezačína našimi slovami, ale skôr naším počúvaním.

Formy Modlitby

Existujú rôzne formy modlitby, ktoré umožňujú človeku priblížiť sa k Bohu:

• Telesná modlitba: Uskutočňuje sa recitáciou slov, modlitbovými gestami a telesným postojom. Sem patrí znak kríža, veľké a malé poklony, kľačanie, modlitbové zloženie rúk a státie. Týmito úkonmi sa aj telo človeka zúčastňuje na modlitbe. Modlitbový postoj pomáha človeku koncentrovať svoje myšlienky a pozdvihovať ich k Bohu. Telo by malo prijať formu modlitby, na ktorú sa pripravuje duša.
• Modlitba mysle: Spočíva v sústredení pozornosti na prednášané slová. Myseľ je najvyššou silou duše. Pomocou mysle sa duša pozerá na neviditeľný svet. Myseľ prebudená modlitbou odhaľuje vnútorný zmysel vyslovených slov a na ten zameriava svoju pozornosť. Podporovaní prácou mysle, vnútornou pozornosťou a schopnosťou logicky uvažovať sa chránime pred zlými myšlienkami a obraciame sa len na Boha s vedomím o jeho prítomnosti. V modlitbe mysle nám Boh umožňuje rozpoznať naše myšlienky, túžby a pocity.
• Modlitba srdca: Je modlitba, ktorá zahŕňa celého človeka - jeho vnútorné „ja“. Modlitba srdca vytvára nepretržité puto medzi človekom a Bohom. Preto je nepretržitá. Apoštol Pavol nás nabáda, aby sme sa „modlili bez prestania“ (1 Sol 5, 17). Vďaka tomuto putu s Bohom je človek považovaný za hodného Božej milosti a zažíva Božiu lásku a duchovnú radosť.

V modlitbe srdca človek postupne prechádza od modlitby ako samostatnej činnosti k modlitbe ako vnútornému stavu trvalého zotrvávania s Bohom. Človek už nepotrebuje veľa slov na modlitbu.

Ovocím modlitby srdca je uzdravenie - obnovenie celostnej múdrosti bytia človeka.

Kontemplatívna Modlitba

Kontemplatívna modlitba, ktorú nemožno vyjadriť slovami, je najvyšším stupňom modlitby. Kontemplatívna modlitba je dar Svätého Ducha. Tento dar môže prijať len človek, ktorý si s pomocou skúseného duchovného sprievodcu úplne očistil myseľ i srdce. Keď sa človek v modlitbe stretáva s Bohom v hlbinách svojho srdca, už tu na zemi priamo zažíva to, čo apoštol Pavol opisuje ako stretnutie s Bohom „z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12). Človek „vidí“ toho, v ktorého uveril. Človek zostáva v Božej prítomnosti. Apoštol Pavol prirovnáva tento nový stav človeka k „videniu“ Boha. Kontemplatívna modlitba spočíva v tom, že Boh sa nechá vidieť človekom, je to teda „videnie“ Neviditeľného. Samozrejme, že nejde o fyzické videnie očami tela.

V kontemplatívnej modlitbe človek hlbšie prežíva ten božský Archetyp (Model), podľa ktorého sme boli stvorení. Keď človek zotrváva s Bohom, postupne dospieva k tomu, že veci vidí tak, ako ich vidí Boh. Ľudský intelekt nie je schopný kontemplovať Boha, pokým ho vyrušujú úzkostlivé myšlienky. Svätí otcovia prirovnávali nepokojné myšlienky k vlnám na mori. Pokým je more pokryté vlnami, voda je kalná.

Modlitba chvály je ovocím našej komunikácie s Bohom. Rozkvitá, keď si uvedomíme nevýslovnú Božiu veľkosť, ako aj Božiu nevýslovnú dobrotu a nekonečné milosrdenstvo voči nám. Keď sa cítime byť vo svetle Božej slávy, vyjadrujeme svoje duchovné nadšenie v modlitbe chvály: „Lebo tebe patrí všetka sláva, česť a poklona, Otcu i Synu i Svätému Duchu, teraz i vždycky i na veky vekov. Tí, ktorí sú vo svetle, sami svetlo neosvetľujú, ale sú ním osvietení a zjavení: určite k nemu ničím neprispievajú, ale, prijímajúc úžitok, sú osvietení svetlom. Tak ani služba [poskytovaná] Bohu naozaj neprináša Bohu nijaký úžitok, a Boh ani nepotrebuje ľudskú poslušnosť. „Obetuj Bohu obetu chvály… Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí; a kto kráča bez úhony, tomu ukážem Božiu spásu“ (Ž 49 [50], 14.

Ovocím takejto modlitbovej chvály je, že nás Pán osvieti a naplní svetlom svojej nedosiahnuteľnej slávy. Človek, ktorý chváli Pána, dospieva k noseniu podoby Toho, koho chváli.

Modlitba vďakyvzdávania vychádza z toho, že človek si uvedomuje, že všetko, čím je a čo má, je darom od Boha. Len keď sa v modlitbe postavíme pred tvár Stvoriteľa, môžeme pochopiť slová: „Ty si nás z nebytia priviedol k bytiu a tých, čo padli, znova si pozdvihol a neprestajne si konal všetko, aby si nás voviedol do neba a daroval nám svoje budúce kráľovstvo.“[6] Odpoveďou našej vďačnosti za takéto nekonečné Božie dary je úprimný výkrik vďakyvzdávania nášmu Stvoriteľovi a Spasiteľovi za jeho dielo stvorenia a spásy. „Chcem ti ďakovať, Pane, môj Bože, celým srdcom a navždy velebiť tvoje meno.

Vrcholom vďakyvzdávania Bohu je božská liturgia, pri ktorej sa Cirkev zhromažďuje na slávenie Eucharistie. Slovo eucharistia znamená vďakyvzdávanie. Z toho vyplýva, že zúčastniť sa na Eucharistii znamená byť účastný aj na všeobecnom vďakyvzdávaní Kristovej Cirkvi. Ak teraz prechovávame prirodzenú lásku a dobrú vôľu k našim dobrodincom a podstupujeme akékoľvek ťažkosti, aby sme sa odvďačili za to, čo nám bolo prv poskytnuté, aké slová môžu vhodne pojednávať o Božích daroch? Je ich toľko, že sa ani nedajú vymenovať.

Kajúca modlitba (alebo modlitba pokánia) je nielen prejavom zármutku pre spáchané priestupky, ale aj obrátením sa kajúcnika k svojmu Stvoriteľovi: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou“ (Ž 41[42], 2). Pokánie človeka prechádza tromi fázami: 1) obrátenie - odvrátenie sa od hriechu a návrat k životu v Bohu; 2) očistenie - uzdravenie od vášní a očistenie od následkov hriechu; 3) zjednotenie s Bohom v kontemplácii.

Kajúce modlitby sa zvyčajne skladajú z dvoch častí. Na začiatku si kajúcnik predstaví, kto je Pán, uzná jeho vznešenosť, svätosť a čistotu a jeho aktívne milosrdenstvo voči hriešnikovi. Potom kajúcnik uzná rozdiel medzi Božou svätosťou a vlastnou hriešnosťou a nepodobnosť medzi sebou a Bohom. „Pretože si spravodlivý vo všetkom, čo si urobil… Lebo sme zhrešili a prestúpili zákon, keď sme odpadli od teba a hrešili vo všetkom“ (Dan 3, 27. 29). Kajúca modlitba spočíva v tom, že hriešnik prosí o milosť, aby milosťou Svätého Ducha dosiahol podobu Bohu a zjednotenie s Bohom. Slová mýtnika: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ (Lk 18, 13) sú príkladom kajúcej modlitby.

Veľký kánon svätého Andreja Krétskeho je najlepším a najúplnejším vzorom kajúcej modlitby. Tento starobylý text slúži ako škola modlitby pre spoločnú liturgickú a individuálnu kajúcu modlitbu. Kánon obsahuje kajúce meditácie nad Svätým písmom, ako aj morálne a asketické poučenia a nabádania. Kánon odráža hlboké emócie a prežívanie výčitiek svedomia. Spieva sa na osobitný nápev a sprevádzajú ho kajúce gestá, t. j. hlboké poklony (veľká metania). Do dynamiky kajúcej modlitby je tak zapojená celá osoba - intelekt, vôľa, emócie i telo. Ovocím takejto kajúcej modlitby je schopnosť prijať milosť obrátenia, očistenia a zjednotenia s Bohom.

Naliehavá prosba, akt modlitbovej žiadosti o niečo, ktorá je adresovaná Bohu, má dôležité miesto v našom vzťahu s Bohom. Pred svojím umučením sa Kristus modlil k Otcovi za všetkých apoštolov, pričom prosil, aby ich Otec chránil (zachoval), aby všetci boli jedno (porov. Jn 17, 11). Kristus sa modlil aj za nás všetkých, za tých, ktorí v neho uveria pomocou slova apoštolov (porov. Jn 17, 20 - 21).

Kristus nás nabáda, aby sme svoju naliehavú prosbu smerovali k Bohu: „Proste a dostanete… Lebo každý, kto prosí, dostane…“ (Mt 7, 7 - 8). Kristus nás zároveň ubezpečuje, že nebeský Otec vie, čo potrebujeme, ešte skôr, ako o to prosíme (porov. Mt 6, 8). Prosebná modlitba je pre nás dôležitá v tom, že sa učíme, o čo by sme mali Boha prosiť. Cirkev sa obracia na Boha, aby nám dal „všetko, o čo prosíme na spásu“.[9] Niekedy sa ľudia v modlitbe obracajú na Boha a žiadajú bezpodmienečné splnenie svojich túžob a potrieb. Pravá naliehavá prosba však nie je požiadavkou, ale skôr pripravenosťou prijať Božiu odpoveď a plne dôverovať Bohu. A to preto, lebo si uvedomujeme, že Boh nám vždy dá to, čo potrebujeme (porov.

Občas sa nám môže zdať, že Boh neplní naše naliehavé prosby, avšak aj vtedy musíme vytrvať v modlitbe. Modlitba premieňa toho, kto sa modlí, robí ho vytrvalým v konaní dobra, poučuje ho o tom, čo skutočne potrebuje, a robí ho otvoreným pre Božiu vôľu. Vo vytrvalej modlitbe nás Pán učí rásť od prosenia, aby Pán splnil našu vôľu, k prijímaniu jeho vôle: „Buď vôľa tvoja“ (Mt 6, 10). Svätý Ján Zlatoústy povzbudzuje k vytrvalej modlitbe: „Ak si pri modlitbe vypočutý, pokračuj vzdávaním vďaky v modlitbe.

Príklady Kontemplatívnej Modlitby v Živote Svätých

Životy svätých sú plné príkladov hlbokej modlitby a spojenia s Bohom. Tu je niekoľko inšpiratívnych príkladov:

Svätá Júlia Billiart

Narodila sa chudobným rodičom, ako piate dieťa zo siedmich. Rodičia jej nedokázali poskytnúť vzdelanie, navštevovala preto iba obecnú, malú školu, kde bola iba jedna trieda. Zo všetkých predmetov ju najviac priťahovalo náboženstvo. Veľa času trávila na fare, kde miestny kňaz objavil v Júlii niečo mimoriadne a dovolil jej tajne prijať sviatosť 1. sv. prijímania už v 9 rokoch, hoci tamojší zvyk dovoľoval túto sviatosť prijať až v 13 rokoch. Veľmi skoro sa u nej vyvinula kontemplatívna modlitba srdca a veľká láska k Eucharistickému Kristovi. Už v útlom veku všetkým deťom v okolí hovorila o Ježišovi. Veľmi často sedávala na kope sena a robotníkom v dedine vysvetľovala katechizmus a Ježišove podobenstvá zo sv. písma. Jej život kruto poznamenal pokus o atentát na jej otca v roku 1774. Tento pokus o vraždu otca vyvolal v jej tele natoľko silný nervový záchvat, že Júlia ochrnula na celom tele. Toto fyzické ochrnutie trvalo neuveriteľných 22 rokov. Júlia všetko svoje fyzické i duševné utrpenie však obetovala Bohu a venovala sa „apoštolskému poslaniu“ aj v tomto stave.

Svätá Sestra Faustína

Charakteristický rys školy duchovnosti sestry Faustíny je kontemplácia Božieho milosrdenstva v každodennom živote. Získané rozjímanie - podľa Tanquereya - je zjednodušená modlitba pocitov, akt jednoduchého hľadenia na Boha v kombinácii s pocitom obdivu a lásky. Duše, ktoré prichádzajú do stavu kontemplácie, nepotrebujú dlhé úvahy ani rozumové očakávania, ale poznajú Boha dosť spontánne, bez zdôvodnenia, chodia pred Pánovou tvárou a milujú Boha v inštinktívnej láske tak ako dieťa miluje dobrú matku. Svätá sestra Faustína učí, ako rozjímať o Bohu v každodennom živote, to znamená, objaviť ho v duši a prežívať s ním celý život. Nehľadám šťastie inde ako vo svojom vnútri, v ktorom prebýva Boh. Teším sa z Boha vo svojom vnútri. Tu sa s ním ustavične spájam, tu s ním prežívam najväčšiu dôvernosť, tu som s ním bezpečná, tu nesiaha ľudský zrak. Najsvätejšia Panna ma pobáda k takémuto prebývaniu s Bohom (Denníček 454; porov. Kontemplácia Boha v každodennom živote slúži jednoduchá praktika, ktorú použila sestra Faustína v rehoľnom živote, a keď ju chcela zmeniť, Ježiš to nedovolil, pretože vedel, aké veľké výhody prináša pre duchovný život. Táto praktika spočíva v tom, že sa spojíme s Ježišom, ktorý žije v duši, napríklad strelnou modlitbou (krátke modlitbové volanie). Dôsledné uplatňovanie tejto praktiky prináša bohaté ovocie v duchovnom živote: rozvíja osobný vzťah lásky k Bohu a vedie k stále väčšej účasti na Ježišovom živote a poslaní. Umožňuje nám žiť náš život s ním vo všetkých dimenziách. S ním idem do práce - napísala sestra Faustína - s ním idem na rekreáciu, s ním trpím, s ním sa teším, žijem v ňom a on vo mne. Nikdy nie som sama, lebo on je mojím stálym spoločníkom. Je prítomný v každom okamihu (Denníček 318). Takéto rozjímanie o milosrdenstve v každodennom živote si nevyžaduje izoláciu od sveta, pobyt v kláštore, ale môže sa použiť v každom povolaní. V časoch veľkého strachu, keď necítime bezpečie a lásku, Boh skrze život svätej sestry Faustíny pripomínal pravdu o živote v ľudskej duši, o ktorej sv.

Panna Mária

Najjasnejším svedectvom o tom je život Panny Márie. Mária vďaka nežnej blízkosti syna Ježiša v každodennom rodinnom živote viedla neustály rozhovor s Otcom. Tak ako v každej rodine, aj v tej nazaretskej zažívali krásne aj ťažké chvíle. No či v takých chvíľach či onakých, Mária sa vždy modlí.Panna Mária nás učí modliť sa v každom rozpoložení dušeModlí sa vtedy, keď ju napĺňa radosť. Vieme, že krátko po anjelovom zvestovaní „ponáhľa sa do istého judejského mesta v hornatom kraji“ (Lk 1, 39) navštíviť svoju sesternicu Alžbetu. Mária sa dozvedela o synovcovi, o ktorého sa čoskoro rozrastie ich rodina. Aká radostná správa, zvlášť v tomto prípade, veď Alžbeta a Zachariáš boli pokročilého veku! „Svätý Lukáš opisuje stretnutie dvoch sesterníc veľmi dojímavo, ako presiaknuté radosťou a vzdávaním vďaky.“[2] Duch Svätý zrejme zdieľa ich radosť, keď odhaľuje Krstiteľovi a jeho matke fyzickú blízkosť Spasiteľa.Len čo Mária vkročí do domu, Alžbeta ju oslovuje slovami horlivej chvály, slovami, ktoré sa stanú univerzálnou modlitbou, ktorú opakujeme každý deň a tak sa zúčastňujeme na ich radosti: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života.“ (Lk 1, 42) Mária na sesternicino nadšenie odpovedá prekypujúcim srdcom: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“ Magnifikát, ako tradícia nazvala odpoveď našej Matky, je modlitbou chvály preniknutou Božím slovom. Ako povedal Benedikt XVI.: „Mária mala hlboké znalosti svätých písem. Jej Magnifikát je utkaný z citátov Starého Zákona.“[3]Keď sú naše srdcia naplnené vďačnosťou za dar, ktorý sme dostali, môžeme vysloviť našu vďaku modlitbou, možno práve slovami Písma, ďakujúc Bohu za veľké veci, ktoré vykonal v našom živote. Vzdávanie vďaky je ústredným postojom kresťanskej modlitby, zvlášť v momentoch naplnených radosťou....a tiež uprostred smútku a znechutenia.Rovnako sa Panna Mária modlí aj v temných chvíľach, keď je vystavená smútku alebo situácii, ktorá je na prvý pohľad bezo zmyslu. Mária nás tak učí ďalší ústredný postoj kresťanskej modlitby, ktorý je jasne vyobrazený v príbehu Ježišovej smrti: „pri Ježišovom kríži stála jeho matka“ (Jn 19,25). Ježišova matka, preniknutá smútkom, je jednoducho prítomná. Neskúša spraviť nič na záchranu svojho Syna, ani nevyčíta Bohu to, čomu nerozumie. Jej jedinou starosťou je zachytiť každé slovo, ktoré Ježiš vysloví z kríža. Odteraz bez váhania prijíma novú úlohu, ktorou bola poverená: „Žena, hľa, tvoj syn! Potom povedal učeníkovi: Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 26-27). Máriin smútok je najhlbší, aký len môže človek zažiť - byť prítomná pri smrti syna. Ale Mária sa povznáša nad svoju bolesť a prijíma nové povolanie prijať za svojho syna Jána; a s ním aj mužov a ženy všetkých čias.Spisy svätých a čítanie o ich živote nám pomáhajú rozvíjať priateľstvo s Bohom, lebo aj oni robili to istéModlitba uprostred smútku je predovšetkým „státím“ vedľa svojho vlastného kríža, prijatie a milovanie Božej vôle; znamená to byť pripravený povedať áno ľuďom a situáciám, ktoré Pán zoslal do nášho života. Modliť sa znamená mať oči otvorené v každej situácii, dokonca aj keď sa zdá zvlášť temná, s istotou, že aj tu môžeme vždy nájsť dar, že Boh je tu stále prítomný. Potom budeme schopní prijímať ľudí a situácie s postojom Márie: fiat, „nech sa mi stane“ (Lk 1, 38).A nakoniec, v živote Panny Márie vidíme ďalší postoj mysle v modlitbe. Vidíme Máriu a jej manžela Jozefa modliť sa vo chvíli úzkosti. Jedného dňa, keď sa vracajú z výročnej púte do Jeruzalemského chrámu, zistia, že ich dvanásťročný Syn chýba a rozhodnú sa vrátiť sa, aby ho hľadali. Keď ho konečne nachádzajú v chráme, rozpráva sa s učiteľmi zákona. Mária sa pýta: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ (Lk 2, 48)Často aj my môžme prežívať úzkosť, keď pociťujeme vlastnú nedostatočnosť, nenaplnenie, alebo máme pocit, že nie sme na tom správnom mieste. Dokonca sa nám môže zdať, že celý náš svet ide nesprávnym smerom: náš život, povolanie, rodina, práca… Môžeme si dokonca myslieť, že naša životná cesta vôbec nespĺňa naše predstavy. Všetky naše plány a sny sa vtedy zdajú detinské. Aj Mária a Jozef museli prežiť chvíle úzkosti, a keď sa pýtajú svojho Syna, prečo to urobil, nedostávajú jasnú odpoveď: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca? Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.“ (Lk 2, 49-50)Modlitba v úzkosti nezaručuje, že nájdeme rýchle a ľahké riešenie. Čo teda máme robiť? Panna Mária nám ukazuje to najlepšie riešenie: zostať verní svojej životnej ceste a znovuobjavovať v našom každodennom živote Božiu vôľu, aj keď jej úplne nerozumieme. A ako Mária, môžeme si všetky nepochopené a občas nejasné udalosti uchovávať vo svojom srdci a rozjímať o nich, teda uvažovať o nich v rozhovore s Bohom, v postoji modlitby. Potom krôčik po krôčiku pocítime znovu Božiu prítomnosť a uvidíme, ako sa v nás Ježiš vzmáha a znovu sa stáva viditeľným (porov. Lk 2, 51-52).Životopisy pre náš život

Tieto príklady ukazujú, že kontemplatívna modlitba je dostupná pre každého, kto sa s otvoreným srdcom obracia k Bohu.

Praktické rady pre vytrvalosť v modlitbe

Ak sa rozhodnete pre modlitbu srdcom, musíte sa na prvom mieste usilovať o vernosť. Nemusíte sa starať o city, ale predovšetkým aby bola vytrvalá a verná. Kvalita bude ovocím vernosti. Častejšie opakovať, modlitba srdcom je v podstate cvičením sa v láske k Bohu. Človek, ktorý sa chce modliť srdcom, musí mať vnútorný postoj, ktorým poteší Boha. Bez toho v modlitbe nevytrváme. Cieľom je potešiť milovanú bytosť.

Tu je niekoľko praktických tipov, ktoré vám pomôžu:

tags: #kontemplativna #modlitba #v #zivote #svatcov