História Chrámu Matky v Košiciach: Od Pôvodného Kostola po Dóm sv. Alžbety

Košice, mesto s bohatou históriou, ukrývajú krásne pamiatky a kus histórie. Azda najznámejšou a najvýznamnejšou dominantou Košíc je Dóm svätej Alžbety. Hovorí sa mu aj metropolitná katedrála a svojou rozlohou (1 796 m2) je najväčším kostolom na Slovensku.

Dóm svätej Alžbety v Košiciach je katedrálnym chrámom Košickej arcidiecézy. Pôvodne mestský farský kostol bol postavený na mieste staršieho kostola, ktorý vyhorel. Neskorogotickú stavbu z kresaných kameňov začali stavať okolo roku 1390 a je to najväčší stredoveký kostol na Slovensku.

Každoročne na Veľký piatok kráčajú Košicami stovky ľudí rôznych vierovyznaní. Hoci sú premiešaní, idú rovnakým smerom. Protestanti vedľa katolíkov, západní kresťania popri východných. Ekumenický pašiový sprievod je hádam najviditeľnejší dôkaz, ako dokáže viera spájať, napriek tomu, že jej interpretácie sa rôznia. Sprievod sa zastavuje pred chrámom každej z desiatich cirkví, aby sa mu prihovoril príslušný duchovný. Nasleduje spoločná modlitba a ide sa o chrám ďalej.

V rámci ekumenizmu spolupracuje v Košiciach až desať cirkví. A pozorovateľom je Židovská náboženská obec. Stretnutia, koncerty či ekumenické služby Božie sú z času na čas aj v Dóme sv. Alžbety. No voľakedy to však bolo nemysliteľné.

I samotný Dóm bol v minulosti predmetom sporov. V polovici 16. storočia sa učenie Martina Luthera rozširovalo aj v Košiciach. Po požiari v roku 1556 opustili svoje kláštory katolícke rehoľné rády františkánov aj dominikánov. V 60. rokoch sa k luteranizmu priklonil aj magistrát. Obmedzoval šírenie nielen katolíckeho náboženstva, ale aj kalvinizmu, anabaptizmu a unitarizmu (gréckokatolíci). Takýchto veriacich potrestali aj vypovedaním z mesta.

V druhej polovici 16. storočia sa už takmer celé mesto stalo protestantským. Kostol sv. Alžbety prešiel do rúk luteránov, no mávali v ňom bohoslužby aj kalvíni, z čoho však boli vyše storočia trenice.

Aby sa katolicizmus v Košiciach znova udomácnil, k tomu prispievala aj jágerská kapitula, ktorá sa od roku 1597 usadila v meste, po tom, ako jej sídlo (Jáger) dobyli Turci (1596). Na misie sem prišli aj jezuiti s Petrom Pázmanom, ktorý sa neskôr stal ostrihomským arcibiskupom, kardinálom a založil teologický ústav Pazmaneum vo Viedni (1623) i Trnavskú univerzitu (1635). Po smrti matky cisára Rudolfa II. (1603) sa mali za ňu konať zádušné omše aj v Košiciach, kaplnka jágerskej kapituly však na to nebola uspôsobená.

Preto požiadali richtára Bocatia, aby vrátil Dóm katolíkom, on to však odmietal. Nakoniec však 11. novembra 1603 sám cisár Rudolf II. vydal nariadenie o navrátení Dómu katolíkom. Hlavný kapitán mesta generál Barbiano Belgioso cisárov rozkaz vykonal 7. januára 1604 a Kostol sv. Alžbety odovzdal jágerskej kapitule. Nasledujúci deň ho jágerský biskup Štefan Suhay vysvätil.

Hoci v meste nastala náboženská sloboda, mestská rada a richtár Bocatius sa nezmierili s tým, že Dóm nie je protestantský. Sťažovali sa u budúceho sedmohradského kniežaťa Štefana Bocskaia. Bocskaiove vojská vstúpili do mesta 30. októbra 1604 a 11. novembra 1604 on sám znova odovzdal Dóm protestantom nemeckej a maďarskej národnosti, slovenským protestantom zasa Kaplnku sv. Michala.

Najstarší Kostol v Košiciach

Najstarší kostol Košíc vznikol pravdepodobne okolo polovice 11. storočia a zasvätený bol svätému Michalovi. Vystavali ho na mieste súčasného Dómu v románskom slohu. Už ako farský kostol ho spomína i najstaršia písomná zmienka o meste z roku 1230. Po usadení nemeckých hostí v Košiciach v 40. rokoch 13. storočia, kedy sa svätá Alžbeta stala patrónkou mesta, došlo aj ku zmene pôvodného patrocínia farského kostola a zasvätili ho práve svätej Alžbete.

V štyridsiatych rokoch 13. storočia sa zmenilo patrocínium a zasvätili ho sv. Alžbete Durínskej, zvanej tiež sv. Alžbeta Uhorská.

Listina pápeža Martina IV. z roku 1283 už uvádza kostol ako zasvätený svätej Alžbete. Základy tohto románsko-gotického kostola sa našli pri veľkej rekonštrukcii Dómu v rokoch 1882 - 1884. Svätyňa orientovaná na východ mala 11,5 × 10,25 m a jeho hlavná loď 27,8 × 14 m, celý priestor mal plochu 520 m². Tento farský kostol vyhorel okolo roku 1380, bol však upravený a udržiavaný v prevádzke až do výstavby súčasného Dómu.

Dodnes sa z neho zachovalo niekoľko románskych artefaktov, ako napr. soška leva, bronzová krstiteľnica a niekoľko náhrobných kameňov.

Za vlády kráľa Ľudovíta I. Veľkého (1342 - 1382) sa v kostole udial zázrak spojený so Svätou krvou, ktorý z Košíc urobil významné pútnické miesto.

Prvý chrám vyhorel pri požiari mesta v roku 1380. Už v roku 1382 však bol opravený a ďalej slúžil ako farský kostol Košíc.

Podľa niektorých zdrojov by z tohto kostola mohla pochádzať aj kamenná plastika psa (leva) zamurovaná v prízemí tejto veže. Svedkami zaniknutej stavby sú podľa všetkého gotická bronzová krstiteľnica s ešte románskymi prvkami zo 14. storočia.

Rozvíjajúcemu mestu už kostol z 13. storočia kapacitne nepostačoval, a tak koncom 14. storočia padlo rozhodnutie nahradiť ho väčšou a reprezentatívnejšou stavbou súčasného dómu.

Výstavba Súčasného Dómu sv. Alžbety

Nový chrám začali stavať koncom 14. storočia a ukončili ho v roku 1508. Pravda je však taká, že katedrála vlastne nebola podľa pôvodných plánov nikdy dostavaná. Svedčí o tom najmä rozdiel medzi severnou (Žigmundovou) vežou a južnou (Matúšovou) vežou. Práve južná veža nebola podľa projektu ukončená, ale zastrešili ju.

Výstavbu dómu podporovali mnohí mocní nielen z mesta, kraja, ale aj z kráľovského trónu či pápežského stolca. K donátorom patrí aj kráľ Žigmund Luxemburský (1368 - 1437), ktorý sa v roku 1387 stal uhorským kráľom. Tiež pápež Bonifác IX. (1350 - 1404), ktorý v roku 1402 vydal odpustkovú bulu. Tá sľubovala odpustenie hriechom tým pútnikom, ktorí prispejú na stavbu dómu.

Podpora Žigmunda Luxemburského sa prejavila aj dodaním najlepších stavebných majstrov tej doby. Na stavbe chrámu pracoval aj jeho osobný dvorný architekt Peter z Budína. Aj z toho dôvodu na pamiatku štedrého kráľa a cisára sa severná veža nazýva Žigmundova. Južná, nedokončená, zasa Matejova podľa kráľa Matej Korvína (1443 - 1490), ktorý bol výstavbe a oprave chrámov naklonený.

Po smrti Mateja Korvína nastali o uhorský trón boje a v roku 1491 obliehal Košice Ján Albrecht (1459 - 1501). Po prvýkrát v histórii bolo mesto obstreľované kanónmi. Niektoré strely zasiahli aj katedrálu a poškodil ju. Opravovať sa začalo až v rokoch 1496 až 1498, kedy na Severnú (Žigmundovu) vežu umiestnili aj hodiny.

Katastrofy a Opravy

K ďalším katastrofám patril rok 1556, kedy Dóm svätej Alžbety vyhorel. Po rozsiahlej oprave kostol získali protestanti. Od roku 1597 mala v Košiciach svoje zastúpenie aj Jágerská (Egerská) kapitula. Tá vyvíjala intenzívne snahy o prinavrátenie katedrály katolíkom. To sa podarilo až v roku 1604, keď katolíci kostol násilne obsadili. Vzápätí vypuklo protihabsburské povstanie pod velením Štefana Bočkaja (István Bocskai). Štefan Bočkaj Dóm svätej Alžbety násilne obsadil a venoval opäť kalvínom. Patril im do roku 1671, kedy zasiahol cisár Leopold I. (1640-1705) a bol opäť katolícky. Zároveň ho začali opravovať.

No kurucké povstanie Imricha Tököliho (Imre Thököly) spojené s ovládnutím Košíc spôsobili, že počas rokov 1682 až 1685 sa chrám stal opäť protestantským. Potom dóm získali rímski katolíci a už sa viac jeho príslušnosť k cirkvi nezmenila.

V čase kuruckého zovretia však z dómu zmizli viaceré zlaté monštrancie, kalichy a iné nesmierne vzácne i drahé premety. V roku 1706, keď Košice patrili ďalšiemu z radov kurucov - Františkovi II. Rákocimu (Rákoczi), Košice obliehal cisárov generál Jean Louis Rabutin de Bussy a spustil na mesto mohutnú paľbu z kanónov. A opäť si to odniesol aj dóm. Požiar v roku 1775 priniesol veľkú skazu, po opätovnej renovácii získala severná (Žigmundova) veža súčasnú barokovo-rokokovú helmicu.

Pohrôm asi nebolo dosť, v roku 1834 zasiahlo Košice zemetrasenie a v roku 1845 zasa povodeň. Vyplavené ostalo celé centrum mesta včítane dómu, dokonca sa v ňom na viacerých miestach prepadla dlažba. Nasledujúca rekonštrukcia trvala sedem rokov od roku 1856 do roku 1863. I keď snahou bolo zachovanie pôvodného gotického štýlu, vyžadovalo si to aj niektoré „negotické“ zásahy (našťastie v štýle neogotiky), aby to vydržala statika narušená pohromami. To sa celkom nepodarilo doriešiť, stále hrozilo prepadnutie klenby chrámu. Ďalšia rekonštrukcia začala teda už v roku 1872 a počas nej sa zväčšil počet vnútorných podporných pilierov. Katedrála sa naviac po dlhých rokoch zmenila z trojloďovej na päťloďovú.

Architektúra a Interiér Dómu

Dnešný výzor Dómu sv. Alžbety si zachováva päťloďovú dispozíciu s krížením hlavnej a priečnej lode a s polygonálnym presbytériom. V krížení je osadená kovová vežička. Na južnej strane je predsieň, nad ňou kráľovské oratórium po stranách kaplnky. Južná veža - tzv. Matejova z roku 1461 a severná s rokokovou helmicou z roku 1775 dotvarajú západné priečelie.

Na západnom portáli sú reliéfy z výjavmi: Kristus v Getsemanskej záhrade, Pieta a Ručník sv. Veroniky. Najbohatší a umelecky najhodnotnejší je severný portál s reliéfom Posledný súd riešený v dvoch radoch nad sebou, okolo je dalších päť reliéfov: zo života sv. Alžbety, Panna Mária so ženami, sv. Ján s vojakmi. Najvyšší reliéf je Ukrižovanie. V strede severného portálu je plastika sv. Alžbety.

Dóm sv. Alžbety ukrýva vzácny interiér. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje hlavný oltár sv. Alžbety, zavesená plastika Immaculaty, neskorogotický krídlový oltár Navštívenie Panny Márie, kamenný epitaf rodiny Reinerovej, drevená plastika Panny Márie, fragmenty nástennej maľby Posledný súd, bočný oltár sv. Antona Paduánskeho, nástenná maľba Vzkriesenie, bronzová krstiteľnica, oltárny obraz sv. Anny Metercie, gotická Kalvária, lampáš kráľa Mateja, gotické drevené polychrómované plastiky, bočný oltár Klaňanie troch kráľov, neogotická kamenná kazateľnica.

Jedinečná je vnútorná dispozícia chrámu, kde hlavnú loď a štyri bočné lode kríži v polovici ich dĺžky jedna priečna loď rovnakej výšky a šírky ako hlavná loď, s ktorou vytvára grécky kríž. Tým v strede katedrály vzniká objemný centrálny priestor a v exteriéri tri rovnocenné štíty s bohato dekorovanými portálmi, ktoré patria k vrcholom stredovekého kamenárskeho umenia v strednej Európe.

Kráľovské schody

Do obdobia druhej etapy výstavby chrámu patrí výstavba kráľovského oratória, ktorého koncepciu ovplyvnil vzor z pražskej katedrály a tamojšej parléřovskej stavebnej hute. Empora bola vytvorená na prvom poschodí lomeného oblúka južného krídla priečnej lode. Jej zábradlie tvorí zložito prelamovaná kamenná mreža. Na stene pod emporou sa nachádza významná epigrafická pamiatka z doby pôsobenia Jána Jiskru z Brandýsa vo funkcii košického kapitána. Text z roku 1441 proklamuje vernosť Košičanov kráľovi Ladislavovi Pohrobkovi.

Toto dvojité točité gotické schodisko je jedno z piatich v Európe (Košice, Graz, Šegešvár, Kluž, Praha).

Rákociho krypta

Pri severnej stene Dómu bola vybudovaná v roku 1906 krypta pre ostatky Františka II. Rákociho a jeho druhov. Kryptu i štyri kamenné sarkofágy projektoval budapeštiansky profesor Frigyes Schulek. V prostrednom najvyššom sú spoločne pochovaní knieža, jeho matka Helena Zrínska a jeho starší syn Jozef. Južne od neho je sarkofág s telesnými pozostatkami generála grófa Antona Esterháziho, severne sarkofág Rákociho druha Mikuláša Šibrika.

V roku 1906 sa do krypty nachádzajúcej v severnej časti lode preniesli pozostatky Františka II. Nad kryptou a nad gotickým oblúkom severnej brány sa nachádza secesná freska Andora Duditsa z rokov 1914 - 1916, ktorá zľava doprava zobrazuje všetko podstatné zo života Františka II.

Nad spomínaným okienkom sa nachádza busta Františka II.

Nástennú maľbu zachytávajúcu život Ferenca II. Nájdete ju nad severnou bránou na priečelí bočnej lode. Zľava, v spodnej časti obrazu vidíme Ilonu Zrínyi držiacu v náručí malé dieťa, vyššie stojí mladý Ferenc II. Rákóczi po boku svojho vychovávateľa arcibiskupa Kollonicha. Nasleduje obsadenie Blatného Potoka (Sárospatak) a na samom vrchole obrazu vidíme na koni sediaceho Rákócziho, hrdinu protihabsburského stavovského povstania. Rákóczi, už ako vyhnanec, je na audiencii a francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV.

Pri severnej bráne je za železnými mrežami podzemná krypta, do ktorej boli 29. 10. 1906 prevezené telesné pozostatky Ferenca II. V strednom sarkofágu s erbom sú pochovaní Ferenc II. Rákóczi (v truhle z bronzu), jeho matka Zrínyi a jeho syn József Rákóczi. V krypte sa nachádza aj pohrebná zástava, ktorú niesol rytier v brnení na čele smútočného sprievodu. Náhrobné kamene z hrobov v tureckom Tekirdagu umiestnili do stien Kaplnky sv.

Dňa 24. 7. 1938 umiestnili vonku na východnej strane severnej brány Rákócziho pomník, postavený podľa návrhov košického stavebného inžiniera Vojtecha Siposa. Relief na pomníku je dielom košického sochára Vojtech Lofflera.

Oltáre v Dóme svätej Alžbety

V interiéri kostolu sa nachádza viacero oltárov:

• Hlavný oltár sv. Alžbety (zhotovený v rokoch 1474 až 1477, jedna z najvýznamnejších pamiatok stredovekého umenia v rámci Slovenska)
• Oltár Navštívenia Panny Márie (z roku 1516)
• Oltár svätého Antona Paduánskeho
• Oltár Mettercie (z konca 19. storočia)
• Oltár svätej Anny
• Oltár Troch kráľov
• Oltár svätého Jozefa
• Oltár svätého Štefana kráľa
• Oltár Troch košických mučeníkov
• Oltár svätého kríža

Hlavný oltár sv. Alžbety je skutočným klenotom sakrálneho umenia. Predpokladá sa, že ho vytvorili traja majstri v rokoch 1473 až 1477. Ako jeden z mála v Európe má dva páry krídel a až 48 tabuľových obrazov. Variabilný oltár so 48 obrazmi namaľovalo 4 - 5 talentovaných, no neznámych umelcov a ďalší im pomáhali. V rokoch 1474 - 1477 tak vznikol jediný oltár v Európe s takým množstvom obojstranne maľovaných obrazov, ktorý sa zachoval v pôvodnej koncepcii a nepremaľovanom stave.

Oltár svätého kríža je ako najmladší zhotovený v roku 1931. Autor je Vojtech Buchner. Istou zaujímavosťou je, že oltár venovaný pamiatke obetí prvej svetovej vojny je vyrobený z kovu.

Rozmery a Rozloha

Komplex Dómu a priľahlých stavieb Kaplnky svätého Michala a Urbanovej veže bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku v roku 1970.

Dóm svätej Alžbety patrí medzi najznámejšie architektonické pamiatky mesta. Niet Košičana, ktorý by ho nepoznal. Ide o najvýchodnejší gotický chrám v Európe. V praxi to znamená, že Košice možno pokladať za geografickú hranicu, na ktorej sa v stredoveku stretávala západná a východná eurokultúra.

Začiatok dnešnej stavby sa datuje do poslednej štvrtiny 13. storočia a stojí na mieste predošlého jednoloďového kostola, ktorý sa svojím pôdorysom prekrýval s hlavnou loďou terajšieho chrámu, avšak bol o niečo menší. Monumentálna stavba, na ktorej sa pracovalo viac ako jedno storočie, bola v počiatkoch svojho budovania štedro podporovaná i samotným kráľom. Tým sa začiatkom 14. storočia stal Karol Róbert z rodu Anjou, ktorý bol podporovaný i pápežom. Do dejín sa zapísal ako panovník bojujúci za zjednotenie Uhorska.

Práve posledne menovaná manželka, Alžbeta Piastová, sa mimoriadne zaujímala o výstavbu košického dómu. Navyše, bola príbuzná svätej Alžbety! Svedčí o tom historický zápis kronikára Jozefa Tutkóa: "Mesto Košice vzala pod svoju veľkú ochranu. Často cestujúc do svojej poľskej vlasti, prechádzala aj Košicami. Nakoľko významnú úlohu zohrával príbuzenský pomer so sväticou, či náboženské cítenie kráľovnej a sympatia k nášmu mestu, dnes už asi nezistíme. Dôležité je, že to dopomohlo k podpore stavby gotickej katedrály.

Narodila sa v roku 1207 a bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II., postavením krajinskou grófkou durínskou, vojvodkyňou saskou, kňažnou hesenskou. Jej matkou bola Gertrúda z rodu Andechs-Merano. Historické zdroje sa rozchádzajú v určení miesta jej počatia. Ako štvorročné dieťa sa stala snúbenicou najstaršieho syna durínskeho krajinského grófa Hermana. Jej snúbenec sa volal Ľudovít a v tom čase nemal ešte ani 11 rokov. Jej ďalšia výchova bola zverená do rúk rodiny jej manžela. Oddelenie malej kráľovskej dcéry od rodiny bolo na túto dobu normálnym zvykom, takže ťažko hovoriť o nezáujme rodičov s "modrou krvou" o svoje dieťa. Žila najskôr v Eisenachu, neskôr na hrade Wartburg a keď dovŕšila 14 rokov, stala sa, podľa vtedajších kritérií, plnoletá. Ľudovíta si po desaťročnom zasnúbení vzala za manžela a ako pätnásťročná už porodila syna - Hermana.

Po smrti jej svokra sa stal krajinným grófom jej manžel, avšak toho povolal cisár Fridrich II. na krížovú výpravu do Svätej zeme. Keď Alžbetin manžel zomrel, vrhli sa na majetok jej švagrovia a Alžbeta prišla o hrad Wartburg, takže zimu 1227/1228 prežila so svojimi deťmi v úplnej chudobe v meste Eisanach. Z peňazí, ktoré Alžbeta získala ako vdovské, postavila v Marburgu nemocnicu. Majetok, ktorý jej ostal, rovnako darovala pre potreby tohto zdravotníckeho zariadenia. Odmietla sa vrátiť do kráľovskej rodiny, i keď jej otec po ňu poslal veľkolepý sprievod. Zvyšok života strávila v chudobe ako askét, slúžiaci chorým a chudobným.

Dňa 27. mája 1235 pápež Gregor IX. prečítal záznamy o zázrakoch ňou vykonaných a nariadil, že cirkev má na ňu spomínať vždy 19. novembra, čo sa deje doposiaľ. Jej rodina to vzala na vedomie, ale neprispela na jej kanonizáciu. Už začiatkom 13. Existuje veľa historických prameňov, približujúcich Alžbetin život. Aj z čias jej života sa zachovali výpovede rehoľných sestier a jej kanonizácia sa taktiež udiala na základe opisu 59 zázračných uzdravení, ktoré spísal jej spovedník Konrád z Marburgu. Za najkompletnejší zdroj informácií sa pokladá Kniha o živote a smrti aj o zázrakoch svätej Alžbety. Jej autorom je kňaz Teodorik, patriaci k dominikánom, pôvodom z Durínska.

Je všeobecne známe, že kronikári i spisovatelia životopisov mali tendenciu veci v prospech tej-ktorej osobnosti zveličovať, glorifikovať a mystifikovať tak, aby dielo splnilo aj iný, než dokumentárny účel. To sa asi týka najmä zázračných uzdravení, pričom je pozoruhodné, že väčšina z nich sa neudiala za čias jej života, ale až po jej smrti na mieste jej posledného odpočinku. Od vyliečenia duševne chorých, chromých, slepých až po vzkriesenie mŕtvych. V tejto súvislosti sa u pochybujúcich rodí paralela pripisovaná Alexandrovi Dumasovi.

I keď nikto nepopiera úžasné humánne cítenie, pre ktoré sa vzdala postavenia i majetku, hodnovernosť opisovaných udalostí ostáva ponechať na samotnom čitateľovi.

Alžbeta je historicky verná osobnosť a skutky pripisované jej mystickým schopnostiam uznala apoštolská stolica. Rovnako fascinujúco znie prípad, keď akýsi Luchard z Fronhufenu pod prísahou vypovedal, že mu umrel sedemročný syn. Do rána sa modlili k svätej Alžbete a prisľúbili, že bude slúžiť v jej nemocnici. Čítajúc tieto príbehy sa človek nemôže zbaviť otázky - prečo sa podobné zázraky nedejú i v súčasnosti, keď je ich dôveryhodnosť ľahšie zdokumentovateľná?

Listujúc v knihe Ivana Horvaia Zázraky očami psychiatrie stojí za to spomenúť jednu myšlienku: "Ak chce cirkev aspoň sčasti udržať svoj vplyv, musí kolísajúcich veriacich aspoň občas udržiavať vo viere v nadprirodzeno. Množstvo zázrakov, ktoré sa udiali v dávnych dobách, si už cirkev nemôže dovoliť. Ostáva položiť si otázku. Sú v prípade svätej Alžbety zázraky také dôležité? Nie je to, čo ju robilo svätou, práve jej ľudskosť? Schopnosť zrieknuť sa všetkého pohodlia a majetku, slúžiť najbiednejším?

tags: #kosice #chram #matky