Košice, metropola východu, sú bohaté na históriu a vzácne sakrálne stavby. Mesto má viac ako 40 kostolov, čo svedčí o jeho historickom význame a bohatstve.
Kostol Nanebovzatia Panny Márie, známy tiež ako Dominikánsky kostol, je najstaršou dochovanou budovou v Košiciach. Bol postavený v roku 1290 a kombinuje gotický, románsky a barokový štýl. Veža kostola je vysoká 68 metrov a bola pristavaná až na začiatku 20. storočia. Interiér je zdobený cennými nástennými maľbami a oltárom Ružencovej Panny Márie, ktorý vzdáva hold svätému Dominikovi, zakladateľovi rádu.
Dominikánsky kostol v Košiciach
Dominikáni sa v Košiciach usadili už v 13. storočí. Za zakladateľa ich kláštora sa považuje svätý Hyacint poľského pôvodu. Ich kostol zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie je medzi súčasnými košickými najstarší.
Krypta Dominikánskeho Kostola
Popis dominikánskych krýpt je pre historika Košíc nesmierne zaujímavý. Kostol má dejiny staršie ako samotný Dóm svätej Alžbety. Dejiny sú nesmierne zaujímavé od stredoveku takmer po súčasnosť. Prevádzali sa tu archeologické, či historické výskumy, ale nikdy nie komplexne a nikdy nie s dostatočnou energiou a financiami, takže veľká časť minulosti košických dominikánov je dodnes neprebádaná.
V podzemí Kostola sa podľa matriky rímsko katolíckeho farského úradu pochovávali nielen členovia rádu, ale aj občania mesta. Hlavná krypta kostola sa tiahne od stredu kostola smerom k hlavnému oltáru a rozvetvuje sa na dvanásť komôr. Podľa farskej matriky sem posledného pochovali otca dominikána pátra Hyacinta Krajnyika 16. apríla 1841. Túto kryptu uzatvorili v roku 1860. Pri reštaurovaní kostola v roku 1894 kryptu otvorili a našli v nej ohromnú kopu práchnivejúcich ľudských kostných zbytkov. Vtedy kryptu s konečnou platnosťou zamurovali.
Podľa matriky mŕtvych košického rímskokatolíckeho farského úradu od roku 1729 bolo u dominikánov pochovaných presne 200 nebožtíkov. Dvaja z nich však spočívali "na cintoríne bratov dominikánov", teda pravdepodobne boli pochovaní v záhradách rádu na dnešnom dominikánskom námestí. V dominikánskych kryptách teda spočívalo iba 198 nebožtíkov, pričom žien bolo nápadne menej, iba 75 mužov sa teda v týchto kryptách nechávali ukladať radšej.
V kláštornej záhrade objavili pri kopaní zo strany dvora, pri severnej stene kostola, jednu zaplnenú hrobku s vonkajším vstupom, ktorá slúžila na pochovávanie od pradávnych čias. Členovia rádu sa v súčasnosti pochovávajú pri vchode do rozálskeho cintorína na mieste zvlášť ohradenom železnou mrežou. Pamiatku mŕtvych pochovaných u dominikánov nepripomína ani jeden náhrobný epitaf.
Zoznam nebožtíkov pochovaných v dominikánskych kryptách podľa matriky košického rímskokatolíckeho farského úradu od roku 1729:
- 1729: František Kellner, Ágnes Inesmora de Arivas, Ján Pelszter, Leopold Eütelberger, Vojtech Wimpler, Jozef Echimfeld, Anna Heverová.
- 1730: Barbora Negerli, Karol Bintes, Barbora Tsulová, Juraj Liebhan, Anna Reviczká.
- 1731: Jozef Renaud, Tomáš Stemper, Anna Heinitschová, František Stirzler, Mikuláš Terrones, Eva Braunová, Ján Tejfer, Imrich Zavreczký, Mária Gulbicsová, Barbora Solnayová, Ján Medveczký, Mária Langhová, František Schmid, Ján Ajzenczof, Jozef Khirner, Ladislav Strohamer, Jozef Palajss, Jozef Eisenkampf, Mária Gazdíková.
- 1732: Alžbeta Budaiová, Ján Stemper, Imrich Besányi, Pavol Solnay, Jozef Brandmajer, Anna Reinhardová.
- 1733: Ján Polmerg, Ján Exner, František Kholl, Laurenc Duhony, Jozef Prosman, Mária Fabríciusová, Ľudovít Kikell, Jozef Michaelis.
- 1734: Alexander Sztáray, Ján Locius, František Fakó.
- 1735: Karol Erdlperg, Martin Lán, Ján Sréter, Juraj Taxner, Anna Midlová.
- 1736: František Serer, Michal Lavorda, Ignác Ercell.
- 1737: Klára Ceroveová, Ján Achinger, Eleonóra Christlová, Zuzana Lanczfeldová.
- 1738: Martin Sládek, František Pintér.
- 1750: František Puph, Daniel Miller, Ján Klantz, Terézia Marcelliniová, Katarína Famensziderová, Katarína Medveczká.
- 1751: Alexander Göcze, Fridrich Venda, Ján Stimitz, Žófia Pouppová, Vincent Venda.
- 1752: Ondrej Samorny.
- 1753: Anna Septiová.
- 1754: Michal Laner, Matej Haske.
- 1756: Eva Tóthová.
- 1758: Katarína Haszkyová.
- 1759: Magdaléna Grinczlinová.
- 1760: Krištof Otta, Anton Klaus.
- 1761: Mária Ottová.
- 1763: Kristián Ajkoszer, Anna Piglmajerová, Terézia Tornerová, Jozef Otto, Juraj Schinoglt, Ondrej Kniter.
- 1764: Ľudovít Starkh.
- 1765: Anna Piglmayerová, Jozef Záborszký, Matej Otto, Alžbeta Unitariová.
- 1766: Filip Pecker, Alžbeta Lehnerová.
- 1767: Julianna Lechnerová, Anna Ottová, Alžbeta Licsekinová, Anna Bárczyová.
- 1768: Vavrinec Schmit, Jozef Láner, Gerhart Spek, Jozef Korner, Barbora Rassinonová, Ján Hippenrejter, Ondrej Kmín.
- 1769: František Roth, Jozef Vinter (na cintorín otcov dominikánov), Alžbeta Storková, Zuzana Lechnerová, Jakub Lokorn, Vincent Marcellini, Augustín Pischl, Jozef Ginter, Jozef Robhoffer, Jozef Unitai, Ján Závorszký, Anna Vinklerová, Anna Tekinová.
- 1770: Barbora Dietenhofferová, Anna Czopinová, Anna Harosová, Karol Engelhard, Františka Kinterová, Anna Varinová, Františka Unitaiová, Anna Parizseková.
- 1771: Peregrín Dietenhoffer, Zuzana Lechnerová, Jozef Kronfeld, Jozefína Majorová, Jozef Speck, Ján Gelner, Ondrej Majer, Katarína Unitaiová.
- 1772: Anna Casperová, Terézia Emkeová, Ferdinand Va...
Dominikánsky Páter Mikuláš Lexmann a Záchrana Životov
Na prelome rokov 1944 a 1945, počas nyilašovského teroru v Košiciach, sa dominikánsky páter Mikuláš Lexmann rozhodol vytvoriť v krypte pod kostolom úkryt pre ohrozených Košičanov. Nehľadel na náboženskú či politickú príslušnosť, ale na ľudské bytosti, ktoré potrebovali útočisko.
Po Viedenskej arbitráži boli Košice obsadené maďarskou armádou. Nové pomery so sebou priniesli obmedzovanie občianskych slobôd a „očistenie“ pripojeného územia od nespoľahlivých živlov, ktoré predstavovalo české, slovenské a židovské obyvateľstvo. Od marca 1939 sa malé národno-socialistické strany a hnutia zjednotili v Strane šípových krížov (Nyilaskeresztes Párt - NKP), ľudovo tiež nazývaní ako nyilasi. V rokoch 1944 - 1945 pod vedením strany pôsobili polovojenské Oddiely hungaristickej straníckej služby (HPCs), ktoré vykonávali represívne opatrenia v Košiciach a okolí s cieľom vypátrať a zaistiť vojenských zbehov, ukrývajúcich sa Židov, Rómov, partizánov, komunistov a iných politických oponentov. Zoznam politicky „nespoľahlivých“ Košičanov obsahoval vyše 1200 mien, z ktorých mnohí boli zavraždení, zatknutí či transportovaní do koncentračných táborov.
V novembri 1944 sa do nyilasmi terorizovaných Košíc po ôsmich rokoch vracia z Vášvaru významný dominikán Mikuláš Lexmann. „Teraz prišiel s návrhom vytvoriť v priestoroch krypty pod kostolom úkryt pre ohrozených. Vchod do krypty bol za javiskom Veritasu, kde boli aj sociálne zariadenia. Najprv zaviedol elektrický prúd na osvetlenie krypty. Potom sme spolu z uzavretého priestoru poprenášali ľudské kosti do susedného priestoru a miesto sme vyčistili. Krypta mala aj malý vetrací otvor vyúsťujúci na ulicu v blízkosti ozdobného stĺpu Najsvätejšej Trojice. Koncom decembra, keď „nyilašský“ teror priberal na intenzite, do krypty sa nasťahovalo vyše 20 ľudí.
Ešte žijúci obyvateľ krypty František Zámborský sa vedel rozpamätať na týchto spoluobyvateľov: Dr. Š. Kaifer, profesor Jozef Výrostko, Vojtech Kis a jeho syn Šebastián, boli to Židia, Ing. Edmund Szenes a jeho syn Ján, Olivér Rácz, Herczog, Gejza Jaschko ml., organizovaný komunista. Mená všetkých zachránených nie sú známe, nakoľko sa snažili o to, aby o sebe vedeli čo najmenej, a tak sa nemohli navzájom zradiť v prípade ohrozenia alebo vypočúvania.
Údajne pátrovi Mikulášovi pri ukrývaní pomáhal aj ďalší dominikán Jenő Fehér, rehoľným menom Mátyás (po slovensky Matej). Vďaka svedectvám sa zachovali aj informácie o „bežnom“ dni ukrývaných osôb v krypte. Prenasledovaní mohli zo skrýše občas vyjsť do priestorov Veritasu, ak sa v kultúrnom dome nikto cudzí nezdržiaval. Tu mohli použiť sociálne zariadenia na hygienu, či len tak sa ponaťahovať. Jedlo im nosila jedna pani do spovednice, odkiaľ ho páter znášal do krypty. Páter Mikuláš musel v krypte vytvárať životné podmienky a tiež organizovať dennú starostlivosť pre ľudí tak, aby nikto nezistil, že sú tam ukrývaní.
Pátrovi Lexmannovi možno pripísať i ďalšiu zásluhu na záchrane života. Išlo o mladého Košičana, ktorý mal narukovať do Nemecka, ale otec, dominikánsky terciár, ktorý neskôr ochorel na týfus, ho nepustil. Keď gestapo prehľadávalo domy, či sa v nich neukrýva nejaký zbeh, hrozilo, že nájdu aj mladíka. Vtedy duchaprítomne zakročil Lexmann a gestapákov nemecky upozornil, že v dome je chorý na týfus. Príslušníci gestapa sa možnej nákazy zľakli, do domu radšej nevstúpili a nikdy tak nezistili, že sa v ňom ukrýva mladý muž súci do vojska.
Mikuláš Lexmann
Život pátra Mikuláša Lexmanna
Životný príbeh dominikánskeho pátra Mikuláša Lexmanna je bohatý na dobré skutky, na aktívnu duchovnú činnosť a plný moderných a pre komunitu prospešných nápadov. Je tiež symbolom hlbokej viery, nezlomnej povahy a výnimočnej morálky.
Jozef Lexmann sa narodil v obci Bobot v roku 1899 neďaleko Bánoviec nad Bebravou. Rehoľné meno Mikuláš prijal v roku 1916 v dominikánskom kostole v Grazi a začal nosiť habit Rehole kazateľov. O osem rokov neskôr započal svoje pôsobenie v košickom dominikánskom kláštore. Patril medzi najaktívnejších kňazov v komunite. Stal sa prvým kňazom s vodičákom a prvým leteckým pilotom - rehoľníkom v Československu. Pilotské skúšky zložil na košickom civilnom letisku v roku 1935.
V jednom z rozhovorov pre Denník N uviedla, že komunistickému režimu jej prastrýko prekážal, pretože bol kňazom s veľkým vplyvom. Páter bol od roku 1948 viackrát vypočúvaný a väznený Štátnou bezpečnosťou, raz dokonca jej príslušníci prehľadali aj košický dominikánsky kostol, ale nič nenašli.
Zlomová chvíľa v živote činorodého pátra prišla z 13. na 14. apríla 1950 počas takzvanej barbarskej noci, ktorej cieľom bola likvidácia mužských reholí v Československu. V priebehu tohto násilného aktu bol z kláštora vyvedený aj páter Lexmann. Postupne putoval do viacerých internačných kláštorov, pre ktoré bol charakteristický väzenský režim a obmedzovanie slobôd či práv.
Prosby a výzvy jeho príbuzných, aby s ním bolo zaobchádzané miernejšie, ostali u dozorcov kláštora nevypočuté. Namiesto práce na poliach ho poslali do strmých kopcov pásť kravy. Páter zomrel 17. júla 1952 vo veku nedožitých 53. rokov. Mikuláš Lexmann je pochovaný v rodnom Bobote, tak ako si to prial.
Obdobie od vlaňajšieho 28. októbra do 7. novembra tohto roka je vyhlásené za Rok Mikuláša Lexmanna. Vlani 29. októbra uplynulo 120 rokov od narodenia pátra Lexmanna. V rovnakom mesiaci tiež Slovenská provincia Rehole kazateľov oficiálne požiadala o začatie jeho beatifikačného procesu ako mučeníka.
tags: #kosice #dominikansky #kostol #krypta