Tajomný kalich už viac ako 2000 rokov nedá spávať hľadačom pokladov. Čo ich na ňom priťahuje? Od starovekých príbehov až po súčasné filmy bol Svätý grál po stáročia predmetom tajomstva a fascinácie. Legendárny artefakt patrí medzi najhľadanejšie kresťanské relikvie, a podľa legiend ide o čašu alebo pohár, z ktorého pil Kristus pri Poslednej večeri. Počas histórie sa ho pokúsilo nájsť mnoho dobrodruhov. Je vôbec skutočný?
Slávnemu kalichu legendy pripisujú nadprirodzenú moc. Tieto bájne vlastnosti počas rokov priťahovali hordy hľadačov pokladov, cestovateľov, pirátov, a dokonca aj nacistov. Napriek svojej averzii ku konvenčnému kresťanstvu bol nacista uchvátený legendou o grále, pravdepodobne v ňom videl zdroj obrovskej sily.
Symbolické zobrazenie Svätého Grálu
Pôvod a vývoj legendy o Svätom Gráli
Z historického pohľadu sa tematika svätého grálu v písomnej forme objavuje na konci 12. storočia. Tvorcom jednej z prvých legiend o gráli je francúzsky stredoveký autor Chrétien de Troyes. Svätý grál sa postupne stal populárnou témou stredovekej literatúry, a príbehy o ňom sa čítali a recitovali po celej Európe.
Slovo grál pochádza etymologicky z neskoro latinského gradalis alebo gratalis, ktoré je odvodené z klasickej latinčiny zo slova crater - nádoba. V rytierskych románoch zo stredoveku sa tak označuje nádoba alebo pohár, v ktorom Ježiš premenil svoju krv pri poslednej večeri a ktorý neskôr použil Jozef z Arimatey na zachytenie krvi a vody, ktorá sa vyliala pri umývaní Ježišovho tela.
V keltskej ságe o Percevalovi alebo Parzivalovi - spojenej s cyklom o kráľovi Artušovi a rozvíjanej v dielach ako je Perceval alebo príbeh svätého grálu (Chrétien de Troyes), Parzival (Wolfram von Eschenbach) či Artušova smrť (Thomas Malory) - sa legenda obohacuje a ďalej šíri.
Niektoré artušovské príbehy hovoria, že Jozef Arimatejský priniesol grál do Glastonbury v Anglicku. Tam ho mal zakopať do zeme, a na mieste, kde je ukrytý, sa vraj voda sfarbila dočervena, pretože prechádza Kristovou krvou. O mýtickej literárnej postave, kráľovi Artušovi, kolujú historky, že viedol veľké duchovné výpravy pri hľadaní záhadnej relikvie.
Z grálu sa stáva vzácny kameň, ktorý nejaký čas strážili anjeli, a potom bol zverený do opatrovníctva rytierom z rádu Svätého grálu a ich vládcovi, kráľovi grálu. Každý rok na Veľký piatok zletí z neba holubica, položí na kameň hostiu, obnoví jeho tajomnú silu a moc, ktorá mu prepožičiava večnú mladosť a ktorá dokáže uhasiť každú túžbu jesť a piť. Nápisy na kameni z času na čas prezrádzajú, kto je povolaný k večnej blaženosti v meste grálu, v Montsavage.
Táto legenda je vďaka svojmu námetu spojená s kalichom, ktorý Ježiš použil pri poslednej večeri a o ktorom existuje niekoľko starovekých tradícií.
Tri hlavné tradície spojené s kalichom z Poslednej večere:
- Najstaršia tradícia zo 7. storočia hovorí, že anglosaský pútnik videl v jeruzalemskom chráme Božieho hrobu kalich, ktorý použil Ježiš, a dotkol sa ho. Bol vyrobený zo striebra a mal dve viditeľné držadlá.
- Druhá tradícia hovorí, že ide o kalich, ktorý sa zachoval v janovskej katedrále sv. Vavrinca. Nazýva sa Sacro catino. Je to zelený krištáľ podobný miske, ktorý do Janova priviezli križiaci v 12. storočí.
- Podľa tretej tradície je kalichom z poslednej večere ten, ktorý sa uchováva v katedrále v španielskej Valencii a je uctievaný ako svätý kalich. Ide o chalcedónový kalich veľmi tmavej farby. Ten mal byť privezený svätým Petrom do Ríma a tam používaný jeho nástupcami, kým nebol v 3. storočí kvôli prenasledovaniu odovzdaný do opatrovania svätému Vavrincovi. Ten ho odviezol do Huescy.
| Tradícia | Umiestnenie | Popis |
|---|---|---|
| Anglosaský pútnik (7. storočie) | Jeruzalemský chrám Božieho hrobu | Strieborný kalich s dvoma držadlami |
| Sacro catino | Janovská katedrála sv. Vavrinca | Zelený krištáľ podobný miske |
| Svätý kalich | Katedrála vo Valencii | Chalcedónový kalich veľmi tmavej farby |
Hľadanie Svätého Grálu v súčasnosti
Od vzniku týchto rozšírených príbehov sa nespočetné množstvo cestovateľov, vedcov, historikov a archeológov pokúšalo o výpravy za znovuobnovením Svätého grálu. Jeden z posledných medializovaných prípadov sa odohral pred ôsmimi rokmi. V marci 2014 dvaja španielski historici, Margarita Torres a José Manuel Ortega, tvrdili, že objavili Svätý grál v kostole v Leóne na severe Španielska. Hovorili, že kalich tam bol od 11. storočia. Historici predložili aj údaje, ktoré zahŕňali trojročné výskumy o mieste, kde sa nachádza grál.
V súvislosti so slávnym artefaktom existuje nespočetné množstvo konšpiračných teórií založených na základe falošných dokumentov zvaných Tajné spisy Henriho Lobineaua. K legendám o Svätom gráli sa cirkev stavia rezervovane.
Templári a Svätý Grál
Templári zasvätili svoju existenciu okrem iného aj do hľadania historických dôkazov svätého písma a jeho pravdivosti. Ich hlavné objekty boli pozostatky troch kráľov, hľadanie zeme sv. Jána a sv. grálu.
Vysvetlenie Svätého grálu: Pravda, legendy a konšpiračné teórie
Možnosti odpovede na túto otázku sú dve: Templári sv. grál naozaj našli a tesne pred sprisahaním Karola lV. ho ukryli. Druhá možnosť sa pohráva s myšlienkou, že templári v skutočnosti hľadali niečo iné a sv. grál im slúžil ako vhodná zámienka. Tu sa naskytá úvaha či sv. grál naozaj existuje.
Pečať templárov zobrazujúca dvoch rytierov na jednom koni
Z pôvodného poslania ochrany pútnikov sa pre templárov veľmi rýchlo vyvinula povinnosť bojovať proti neveriacim a udržať Svätú zem aj naďalej v kresťanských rukách. Nie je záhadou, že tento rád získaval mnohé výhody aj od samotných pápežov. Bohatstvo tamplárov narastalo najmä vďaka výsade, ktorú im udelil pápež Inocent ll., podľa ktorej si mohol rád ponechať všetku získanú vojnovú korisť a súčastne dol oslobodený od platenia pravidelných desiatkov, cla aj mýtneho.
Podľa dostupných záznamov vlastnil rád okolo roku 1260 približne 9 000 usadlostí. Niektoré stavby, ktorých autorstvo sa pripisuje templárom, sú postavené na zvláštnych miestach a v špeciálnom symbolickom slohu. Príkladom je aj kaplnka v San Bartolomé v Španielsku, v ktorej je zakomponovaných množstvo templárskych symbolov, umiestnených na dômyselných miestach.
Rosslynská kaplnka a Svätý Grál
Rosslynská kaplnka, nachádzajúca sa len pár kilometrov južne od Edinburgu v Škótsku bola vždy predmetom záujmu. Miesto okrem historikov umenia a turistov navštevujú pravidelne aj hľadači svätého grálu, mumifikovanej hlavy Krista, stratených zvitkov jeruzalémskych templárov, škótskych korunovačných šperky a pokladu templárov. Túto veľkolepú kaplnku začali stavať v roku 1440 n.l. podľa predstáv sira Williama st.Clair. Výstavba trvala približne 50 rokov.
Rosslyn a templársky poklad možno spojuje jeden muž záhadný Wiliam Sinclair. Napriek tomu, že bola katedrála postavená takmer 150 rokov po oficiálnom rozpustení templárskeho rádu, je plná tajomných symbolov. Napríklad dvaja jazdci na jednom koni, templárska pečať (baránok boží, držiaci kríž), v celej katedrále sú záhadné rytiny, symboly, znamenia, tváre. Rozumne zakomponované nenápadné náznaky akoby upozorňovali, kde je ukrytá pravda.
Najčastejší pôdorys stredovekých kostolov bol v tvare kríža. Avšak Rosslyn je postavený inak: 14 stĺpov a 2 majestátne stĺpy vpredu poukazujú na staroveký židovský chrám popísaný v biblii - Šalamúnov chrám. Zámerom Wiliama Sincléra bolo postaviť katedrálu podľa pôvodného jeruzalemského chrámu, v ktorého troskách bolo práve prvé sídlo templárskych rytierov.
Interiér Rosslynskej kaplnky
Pod kaplnkou, jej kamennou podlahou, sa nachádza hrobka, krypta rodiny Sinclairových. Po uvedení románu D. Browna sa začali objavovať špekulácie a vzrušené debaty o podzemí v kaplnke. Je tu teda zakopané nejaké prastaré tajomstvo? Ukrýva hrobka stratené evanjelijá, posvätné relikvie či nesmierny poklad?
Keď ohromné bohatstvo templárov začalo lákať francúzskeho kráľa Filipa IV Pekného, vzhľadom na jeho dlhy, začal presviedčať pápeža, aby rád rozpustil. A tak, v neslávny deň piatok 13steho októbra 1307 vydal pokyn všetkých templárov vo Francúzsku pozatýkať a ich majetok zaistiť. Odvtedy sa traduje číslo 13 a piatok 13steho ako nešťaštné číslo a deň. No hlavné bohatstvo (poklad) sa mu zhabať nepodarilo. Templári, majúc svoje informácie, čo sa chystá, nalodili tento na svoju veľkú galeónovú flotilu umiestnenú v prístave v La Rochelle a odplávali. Kam? Nevedno..
Jednou z možností je, že preplávala kanál La Manche a dostala sa k pobrežiu východného Škótska. A sme späť pri Rosslyne. Historik a spisovateľ Andrew Sinclair verí tomu, že sa mu podarilo nájsť staré záznamy, ktoré hovoria o tom, že St. Clairovci boli strážcovia tajomstva. Tajomstva, ktoré sa dotýka archy zmluvy, svätého grálu i šifrovaných rukopisov.
Da Vinciho kód a Svätý Grál
Kniha amerického spisovateľa Dana Browna Da Vinciho kód zožína od jari minulého roka obrovský čitateľský ohlas i na Slovensku. Po Harry Potterovi sa z nej stala v priebehu roka už aj u nás kultová kniha. Jej náklad prekročil už 100 tisíc výtlačkov.
Po umeleckej stránke sa nedá autorovi románu uprieť jeho rozprávačský talent. Jeho triler má napínavé zvraty a zápletku, v knihe sa originálnym spôsobom otvára množstvo tém, ktoré v dejinách vždy zabrali (maliarske umenie, gnostické evanjeliá, legenda o gráli, kabala, templári, slobodomurári, symbolika, šifry). Kniha je veľmi pútavá, miestami až zábavná.
Veľmi neprístojnou sa kniha stáva pre svoju tému a propagandu o Ježišovi a tiež pre ostrú kritiku prvotnej Cirkvi, ale aj súčasnej „mocenskej“ Katolíckej cirkvi, ktorej vedenie v románe podporuje cirkevnú skupinu Opus Dei, aby cez ňu zatajovala oslobodzujúcu pravdu a novú náboženskú múdrosť o Ježišovi. „Nová múdrosť“ je doslovný preklad mena francúzskej knižnej hrdinky Sophie Neveu.
Dej knihy sa začína v Louvri, kde bol zavraždený kurátor múzea Saunière. K mŕtvemu telu privolajú Roberta Langdona, harvardského špecialistu na symboliku, aby rozlúštil záhadnú šifru pri zavraždenom. Keď sa spolu s vnučkou zavraždeného, kryptologičkou Sophie Neveu, pustia do lúštenia kurátorom zanechaných šifier, aby neskôr uháňali ulicami Paríža a Londýna pred políciou a hľadali grál, zistia najprv, že v da Vinciho dielach je množstvo stôp tajomného posvätného ženstva.
Povestný grál tu má inú povahu, nie je to od čias rytierov hľadaný posvätný Ježišov kalich z Poslednej večere, ale je to posvätné ženstvo a bohyňa, ktorých uctievanie Cirkev potlačila už v začiatkoch kresťanstva a neskôr ho ničila upaľovaním bosoriek. Vo fantázii Browna Cirkev v tomto ťažení pokračuje pomocou cirkevného hnutia Opus Dei. Vykreslil ho ako fanatickú šedú eminenciu Cirkvi, schopnú za peniaze zabíjať tých, čo by mohli pomôcť odhaliť túto pravdu.
Happyend románu netvorí len nájdenie symbolu grálu, teda posvätného ženstva v slobodomurárskom chráme v škótskom Rosslyne, ale nájdenie rodiny aj pre Sophie bez rodičov, nájde svoju starú matku a brata, ktorý je tiež z línie kráľovských potomkov Ježiša.
Od svojej prvej stránky pomenovanej Fakty sa chce román javiť čitateľovi ako historická fikcia s vedeckými a historickými faktami. V skutočnosti zostáva len čírou fikciou vo vedecko-historickom šate. Zrodila sa v hlave Dana Browna, ktorý do nej vniesol mimochodom aj výdatnú dávku protikatolíckej propagandy. Autor už od prvej stránky vyvoláva dojem, že všetky dokumenty citované v románe zachytávajú presne dejiny.
Svätý Grál ako "Informačný Grál"
Podľa historika z Havaja, Grigora Fedana, je svätým grálom evanjelium napísané rukou Ježiša Krista. Historici si vraj posledných 2000 rokov úplne nesprávne vysvetľovali biblické príbehy. Ježišov kalich je podľa neho len súčasť tajného kódu, ktorý reprezentuje Ježišovo evanjelium. Skutočným svätým grálom je však samotné evanjelium, ktoré mal vlastnoručne napísať Ježiš Kristus a doteraz je niekde ukryté.
Historik z Havaja verí, že evanjelium bolo ukryté v najväčšej a najslávnejšej starovekej knižnici v Egypte - v Alexandrijskej knižnici. Odtiaľ ho mnísi v roku 391 nášho letopočtu preniesli do hôr v Čadskej republike.
Neskôr ho objavili templári, ktorí ho priniesli do Európy a skrývali pred katolíckou cirk...