Igor Stravinskij a Svätenie jari: Balet, ktorý šokoval svet

Do hudobného diania vstúpil Igor Fiodorovič Stravinskij na začiatku 20. storočia. V roku 1882 sa narodil známy ruský hudobný skladateľ a dirigent Igor Fiodorovič Stravinskij, ktorý sa pri svojej tvorbe výrazne inšpiroval ruskou folklórnou hudbou. Od narodenia avantgardného hudobného skladateľa uplynie v piatok 17. júna 140 rokov. Časopis Time zaradil Stravinského medzi sto najvplyvnejších osobností 20. storočia a v roku 1987 dostal posmrtne cenu Grammy za prínos hudbe.

Igor Fiodorovič Stravinskij sa narodil 17. júna 1882 v mestečku Oranienbaume neďaleko Petrohradu v rodine speváka, sólistu Mariinského divadla Fiodora Ignatieviča Stravinského. Jeho matka Anna Kirilovnna Cholodovskaja hrala na klavíri. Keďže v rodnom dome budúceho vynikajúceho skladateľa neustále znela hudba, zaujímal sa o ňu od malička. Ako neskôr sám priznal, "už ako trojročný som si uvedomil, že bude hudobníkom".

Napriek rodinnému prostrediu si však jeho otec neželal, aby sa venoval profesionálne hudbe a poslal ho na štúdiá práva na Petrohradskú univerzitu. Ale hudba bola čoraz silnejšia a keď sa v roku 1902 bližšie zoznámil s rodinou popredného ruského skladateľa a pedagóga Nikolaja Rimskeho-Korsakova bolo rozhodnuté. Skladateľ sa ujal Stravinského, začal mu dávať súkromné lekcie a pod jeho vedením skomponoval v roku 1906 aj svoje prvé diela.

Už v prvých skladbách Stravinského sa prejavili umelecké prvky hudobného impresionizmu a symbolizmu, napríklad v orchestrálnej fantázii Ohňostroj, v balete Vták Ohnivák či lyrickej opernej rozprávke Slávik.

Tvorba Stravinského prešla niekoľkými zásadnými štýlovými premenami. Tri hlavné obdobia jeho umeleckého vývoja - slovanské, neoklasicistické a obdobie seriálnej techniky - sa od seba odlišujú tematicky, umeleckým zameraním i použitím rôznych kompozičných postupov. Stravinskij bol veľmi plodný skladateľ - skomponoval vyše 120 skladieb všetkých hudobných foriem - opery, symfonické a baletné diela, oratória, kantáty, omše.

Máloktorý z hudobníkov 20. storočia prešiel takou pestrou životnou cestou ako práve Stravinskij. Jeho prvou vlasťou bolo predrevolučné Rusko, počas 1. svetovej vojny strávil roky azylu vo Švajčiarsku, po revolúcii sa so svojou vlasťou rozišiel a prijal v roku 1934 francúzske štátne občianstvo, počas 2. svetovej vojny emigroval do USA a po jej skončení sa stal štátnym občanom Spojených štátov amerických. Dobové okolnosti, rôzne spoločenské a národné prostredie, zanechali hlboké stopy v jeho umeleckom charaktere.

Svätenie jari

Avšak dielo, ktorým ešte vtedy mladý skladateľ otriasol hudobným svetom, sa stal legendárny balet Svätenie jari s podtitulom Obrazy z pohanskej Rusi. Jeho balet Svätenie jari ovplyvnil mnohých popredných skladateľov a je jedným z najznámejších v klasickom repertoári. Napríklad renomovaný francúzsky hudobný skladateľ a dirigent Pierre Boulez o tomto balete povedal, že "vystavil rodný list hudbe 20. storočia".

Komponoval ho v rokoch 1911 až 1913 na podnet Sergeja Ďagileva, svojho priateľa, ktorý viedol svetoznámy súbor Ruský balet v Paríži. Premiéra baletu sa odohrala 29. mája 1913 v divadle Champs Elyssées. Parížske publikum prijalo dielo s veľkou nevôľou - bolo šokované barbarským námetom i novátorskou hudbou. Novátorstvo nestrávili nielen poslucháči, ale ani interpreti. Dirigent premiérového uvedenia baletu Pierre Monteaux mal pri prvom zoznámení sa s dielom, podľa vlastných slov, chuť ujsť a samotného autora ´vyhnali´ posmešky i pokriky publika za kulisy. Táto premiéra sa zapísala do histórie ako jeden z najväčších škandálov v dejinách hudby.

V súčasnosti patrí balet Svätenie jari, ktorý čerpá námet z mytológie, medzi najhranejšie Stravinského diela.

Václav Nižinskij v balete Svätenie jari

Svätenie jari ovplyvnilo mnohých popredných skladateľov 20. storočia a je jedným z najznámejších diel v klasickom repertoári. Olivier Messiaen v knihe rozhovorov s Claudom Samuelom povedal: „Stravinskij má nesmierny význam, pretože bol prvým, kto presunul v hudbe pozornosť na rytmus: používaním čisto rytmických tém, kombináciou ostinát, ale predovšetkým evolučnosťou rytmu...“

So Svätením jari, ktoré „vystavilo rodný list hudbe 20. storočia“ (Pierre Boulez), sa spája aj jeden z najznámejších škandálov v dejinách umenia. „Opustil som sálu ešte počas prvých taktov, ktoré okamžite vyvolali smiech a posmešky. Bol som zhnusený. Výkriky boli najskôr izolované, no čoskoro sa rozšírili na celé divadlo [...] v hľadisku rýchlo nastal hrozivý lomoz. [...] Aby upokojil hluk, dával Ďagilev osvetľovačom pokyn raz rozsvietiť, raz zhasnúť svetlo v sále,“ napísal skladateľ o búrlivej parížskej premiére diela 29.

Choreografiu pre súbor Les Ballets Russes de Serge Diaghilev vytvoril Václav Fomič Nižinskij a autorom scénických a kostýmových návrhov bol Nicholas Roerich. Balet bol po ôsmich reprízach stiahnutý z repertoáru a inscenačne bol po dekáde znovu spracovaný až choreografom Léonidem Massinem, ktorý nahradil pôvodnú Nižinského choreografiu. Autorom námetu diela je samotný skladateľ, ktorý pri jeho tvorbe spolupracoval so znalcom pohanského praveku Nicholasom Roerichom.

Mirko Očadlík a kol. Balet Igora Stravinského Svätenie jari patrí k inscenáciám, s ktorými sa pre ich náročnosť zriedkavo stretávame nielen na domácich, ale aj na zahraničných scénach. Skladateľ Igor Fiodorovič Stravinskij dielo komponoval v rozmedzí rokov 1911 až 1913 a označil ho v podtitule ako Obrázok z pohanského Ruska v dvoch obrazoch. Námet čerpal z mytológie obdobia, v ktorom pohanský rítus ovládol život Ruska. Každý rok bola vtedy jar rituálne vykúpená jedným ľudským životom a iba tak sa podľa povier mohlo zaistiť obnovenie plodnosti zeme po zime.

Obsah baletu

Obsahom baletu je paganistické vnímanie prebudenia prírody po zimnom spánku a obrodenie ľudského života vďaka obeti vybranej bytosti. Stravinskij o ňom napísal: „Raz som vo sne neočakávane zazrel obraz veľkého pohanského náboženského kultu - starí žreci sedia v polkruhu a pozorujú tanec smrti mladej dievčiny, ktorú obetovali bohu jari, aby získali jeho náklonnosť.“

Stravinského hudobný koncept skladby obsahuje na svoj čas mnoho nových elementov vrátane hudobných experimentov v tonalite, metre, rytme, napätí a disonancii. Význam Svätenia jari spočíva v revolučnom, celkom novom ponímaní rytmického prvku. Dovtedy bol rytmus podriadený melódii a forme (rytmus sa v európskej hudbe chápal ako základná a fundamentálna zložka hudby bez možnosti experimentovania), tu sa však stal nadradeným činiteľom, často priamo dominujúcim, zatláčajúcim melódiu na druhoradé miesto.

Stravinskij v skladbe narába so špeciálnymi rytmickými konštrukciami, ktoré sa označujú ako „rytmické bunky” a majú charakter a úlohu samostatných motívov. Samotný hudobný materiál hýri nesymetrickými, zdanlivo náhodne sa meniacimi metrami a prudkými disonanciami, polytonálnosťou, ostrými, akoby nezladenými zvukmi.

Dielo je napísané pre orchester obrovských rozmerov: päť fláut, štyri hoboje, anglický roh, päť klarinetov, päť fagotov, osem lesných rohov, päť trúbok, tri pozauny, dve tuby, tympany obsluhované dvoma hudobníkmi, veľkú zostavu neladených bicích nástrojov a bohaté obsadenie sláčikových nástrojov.

Hudobní analytici zaznamenali v eruptívnej partitúre výrazné prvky ruskej ľudovej hudby, Stravinskij mal ale tendenciu popierať inklináciu k citácii ruských ľudových motívov vo svojej tvorbe.

SLOVANSKÉ (RUSKÉ) ODBOBIE: Vták Ohnivák bol v skutočnosti prvým ruským folklórnym námetom v jeho tvorbe - toto dielo otvára obdobie Stravinského vývinu označované ako ruská alebo slovanská perióda. Jej iniciatívnym duchom bol Sergej Pavlovič Ďagilev, na ktorého objednávku Vták Ohnivák vznikol. S.Ďagilev v tom čase viedol v Paríži ruský baletný súbor, ktorý sa stal v západnej Európe absolútnou senzáciou a bol zosobnením všetkého moderného a šokujúceho. Postupne pre tento baletný súbor začali pracovať najväčší umelci Paríža - napr. M.Ravel, C.Derbussy, M. de Falla, P.Picasso, J.Cocteau a ďalší.

V Stravinského partitúrach slovanského obdobia sa dominantnou formotvornou a významovou zložkou stal rytmus. Pre zdôraznenie jeho úlohy v príslušnom diele zaviedol Stravinskij niektoré inštrumentálne novoty (napr. vo Svätení jari sa objavujú ako štvrtá samostatná skupina bicie nástroje).

Prvý radikálny zvrat v Stravinského umeleckom vývine, aj vo vývoji ruskej hudby 20. storočia, priniesla pantomíma Petruška (1910-11). Východiskom Petrušky zostal síce ruský sloh baletu Vtáka Ohniváka, no impresionistický kolorit už v ňom ustupoval do pozadia.

V rokoch 1911-13 vytvoril Stravinskij dvojdielny balet Svätenie jari, ktorý predstavuje jeden z vrcholov jeho tvorby. Hudobno-pantomimická hra Príbeh vojaka (1918) signalizovala Stravinského rozchod s ruským svetom nielen námetovo, ale aj hudobne. Námetom (ide tu o variant faustovskej tematiky) i poňatím hudobného divadla patrí Príbeh vojaka do jeho slovanského obdobia, no v hudobnej reči tohto jedinečného diela sa prejavuje už odklon od ruských folklórnych zdrojov. Hudobné rusizmy ustúpili pred prvkami dobovej tanečnej hudby západnej proveniencie (ragtime, tango), najmä však jazzu.

NEOKLASICISTICKÉ ODBOBIE: Neoklasicizmus a neofolklorizmus sa stali po 1. svetovej vojne význačnými ukazovateľmi ciest novej francúzskej hudby. Tieto klasicizujúce tendencie sa u Stravinského objavili v jednodejstvovom balete Pulcinella - hudobne ním poprel mnohé z toho, čo prinieslo jeho „slovanské” obdobie (na motívy G.B.Pergolesiho použil archaický hudobný materiál), a to najmä niektorými charakteristickými formotvornými a štýlovými princípmi: výraznými melodickými líniami, prevahou diatoniky nad chromatikou, priezračným inštrumentálnym koloritom a koncertným exponovaním nástrojov klasického orchestra (1919). Toto neoklasicistické obdobie, trvajúce vyše tridsať rokov, môžeme ohraničiť rokmi 1919-1951.

V tomto období Stravinskij komponuje väčšinou inštrumentálne skladby koncertného rázu. Súvisí to aj s rozsiahlou interpretačnou činnosťou Stravinského po roku 1918 v Paríži (dirigent a klavirista), ktorá tvorila neodlučiteľnú súčasť jeho umeleckej aktivity. Stravinského diela z neoklasicistického obdobia nie sú ani hudobné plagiáty ani skladby „v starom slohu”, ale pôvodné tvorivé činy veľkého skladateľa, pristupujúceho ku kultúrnemu a duchovnému dedičstvu minulých epôch spod zorného uhla človeka 20. storočia.

V tomto čase mal pre Stravinského najväčší význam J.S.Bach, ktorého vplyv sa prejavil najmä v pomalých častiach jeho inštrumentálnych skladieb - Koncert pre sláčikový orchester in D, Koncert pre klavír a orchester, Koncert pre dva klavíry, Concerrtino pre sláčikové kvarteto ... V tomto období však Stravinskij skomponoval aj niekoľko skladieb, ktoré sa vymykajú neoklasicistickému slohu a sú podmienené jeho životom v USA. Z nich najznámejšia je jazzom ovplyvnená skladba Ebony Concerto napísaná na objednávku pre jazzový big band Woodyho Hermanna.

SERIÁLNE ODBOBIE: Po Schönbergovej smrti Stravinskij prijíma spoločne s nastupujúcou skladateľskou generáciou západných kompozičných škôl serializmus (po roku 1951) ako formotvorný princíp svojej hudby. Prvými skladbami dôsledne seriálnými a prísne kontrapunktickými boli vokálno-inštrumentálne kompozície Tri piesne Wiliama Shakespeara a In Memoriam Dylan Thomas - na pamiatku anglického básnika, s ktorým pripravoval spoločný hudobno-dramatický projekt a ktorý nečakane zomrel.

Neskôr však touto technikou komponuje iba čisto inštrumentálne skladby: Septeto pre dychové, sláčikové nástroje a klavír, Movements pre klavír a orchester ... V neskorom období Stravinského tvorby prevažujú skladby s náboženskými námetmi - v pravoslávnej viere (hlásil sa k nej už od roku 1926) hľadal oporu pre svoje neskoré umelecké rozvíjanie o živote a smrti, o dobre a zle, o humanite a antihumanite súčasného sveta - hudobné mystérium Potopa pre sóla, hovorené úlohy, orchester a balet, kantáta Abrahám a Izák pre barytón a orchester, Requiem canticles pre soprán, zbor a orchester.

Posledná etapa Stravinského tvorby (1951-1971) sa označuje ako seriálna. v inovácii vokálnych kontrapunktických foriem aj v práci s uzavretými a zvukovo diferencovanými sólistickými skupinami.

SVÄTENIE JARI (Le sacre du printemps): Baletná suita Svätenie jari - je to nepochybne najlepšie dielo z ranej tvorby I.Stravinského. Na objednávku Ďagileva vzniklo spočiatku ako programová symfónia, neskôr ako balet. Obsahom baletu je prebudenie prírody po zimnom spánku a obrodenie ľudského života vďaka obeti vybranej bytosti.

Stravinskij, ktorý nazval toto dielo aj „obrazmi z pohanského Ruska”, o ňom napísal: „Raz som vo sne neočakávane zazrel obraz veľkého pohanského náboženského kultu - starí žreci sedia v polkruhu a pozorujú tanec smrti mladej dievčiny, ktorú obetovali bohu jari, aby získali jeho náklonnosť.”

Význam Svätenia jari spočíva v revolučnom, celkom novom ponímaní rytmického prvku. Dovtedy bol rytmus celkom podriadený melódii a forme (rytmus sa v európskej hudbe chápal ako taká základná a fundamentálna zložka hudby, že s ním nie je možné experimetovať), tu sa však stal nadradeným činiteľom, často priamo dominujúcim, zatláčajúcim melódiu na druhoradé miesto. Stravinskij tu narába špeciálnymi rytmickými konštrukciami, ktoré sa označujú ako „rytmické bunky” a majú charakter a úlohu samostatných motívov.

Sám hudobný materiál hýri nesymetrickými, zdanlivo náhodne sa meniacimi metrami prudkými disonanciami, polytonálnosťou, ostrými, akoby nezladenými zvukmi. Dielo je napísané pre orchester obrovských rozmerov: 5 fláut, 4 hoboje, anglický roh, 5 klarinetov, 5 fagotov, 8 lesných rohov, 5 trúbok, 3 pozauny, 2 tuby, tympany obsluhované dvoma hudobníkmi, veľkú zostavu neladených bicích nástrojov a bohaté obsadenie sláčikových nástrojov.

Dva spôsoby notového zápisu meniaceho sa metra: Svätenie jari ako balet vídať na scénach zriedka, o to častejšie je ale uvádzaná jeho koncertná podoba.

Zomrel 6. apríla 1971 v New Yorku vo veku 88 rokov.

Prehľad tvorby Igora Stravinského

tags: #stravinskij #svatenie #jari #balet