Výrok nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho "Boh je mŕtvy" patrí medzi najvplyvnejšie a najviac diskutované výroky v dejinách filozofie. Tento článok sa zameriava na vysvetlenie tohto výroku v kontexte súčasného kresťanstva a existencializmu, pričom poukazuje na jeho vplyv na teológiu a filozofiu.
Prednesená prednáška sa zaoberala témou Súčasné kresťanstvo, pričom sa venovala dielam avantgardného slovenského luteránskeho teológa prof. Miroslava Nandráskeho a českého katolíckeho teológa prof. Tomáša Halíka. Cieľom bolo nájsť medzi nimi styčné aj rozchodné body.
Obaja títo autori sú vskutku antidogmatickí a kritizujú dogmy, náuku a vieru, ktoré v ich očiach nezomreli. Dôležité je, že ani títo naši teológovia nevedia rady, ako vyriešiť problém zla vo svete. Autori sa zaoberajú kritikou kresťanstva, ktorú sformuloval Nietzsche, prvý postmodernista a postmetafyzik.
Nietzscheho výrok, tak ako aj Nandrásky, oddeľuje Boha od predstavy o ňom. Podľa Nandráskeho ani sám Boh nie je nemenný. Ani Boh nie je nič statické, ale sa tvorí. Lyotarda, francúzskeho postmodernistu - obracala proti moderne, t. j. svojho osudu do vlastných rúk, tvorila si veľké projekty.
Halík pokladá Nietzscheho ateizmus a ateizmus vôbec za formu viery. Tu sa konečne dostávam k Halíkovej predstave Boha, lebo, ako hovorí, nevieme o ňom ako takom nič povedať. A to musíme podľa Halíka prijať - „zápas s pochybnosťami, vystavenosť Božiemu mlčaniu“.
Nietzscheho výrok „Boh je mŕtvy“ neznamená, že Boh prestal existovať, ale že v mysliach kresťanov už nie je taký, aký bol kedysi. Aj oni oddeľujú Boha od predstavy o ňom. Myšlienku evolúcie aplikuje aj na Boha. A Boh nie je ani osobou, ale jeho dielom. A preto ho vyjadrujeme len novými a novými metaforami.
Halík hovorí, že hlavný nepriateľ viery nie je vonkajší, povedzme ateizmus, ale len vnútorný. Halík pokladá Nietzscheho ateizmus a ateizmus vôbec za formu viery. Halík nechce Boha definovať a vyjadriť absolútne, preto hovorí, že je treba zbúrať staré predstavy o ňom. Myslím si, že tento Halíkov postoj k Bohu má aj určité výhody. Boh je stále neznámy a menia sa len predstavy o ňom.
Výrok „Boh je mŕtvy“ je pre Nietzscheho východiskom k prehodnoteniu tradičných hodnôt a k vytvoreniu nového, silnejšieho človeka - nadčloveka. V skutočnosti aj títo kritici, ktorých Halík odmieta a myslí si, že je ateista, uznávajú aj Boha za ňou. Lyotardova postmoderna bola aj tu za dialóg, pochopenie pre druhého, pre inakosť a ústretovosť voči nemu.
Friedrich Nietzsche
Vplyv na existencializmus
Nietzscheho myšlienky mali hlboký vplyv na existencializmus. Existencializmus sa zameriava na skúmanie existencie jednotlivca, jeho slobody, zodpovednosti a konečnosti. Pre existencialistov je človek vrhnutý do sveta, ktorý mu je nepriateľský, a musí sám nájsť zmysel svojho života. Ak je určením a cieľom ľudskej existencie smrť, vyplýva z toho pre človeka pocit osamelosti, pocit uzavretia vonkajšiemu svetu.
Jean-Paul Sartre, jeden z hlavných predstaviteľov existencializmu, tvrdil, že "existencia predchádza esencii". To znamená, že človek sa nerodí s vopred danou podstatou, ale vytvára si ju svojimi činmi a rozhodnutiami. Človek je odsúdený k slobode, čo znamená, že je zodpovedný za všetky svoje činy. Medzi slobodný akt voľby človeka môžeme radiť aj akt samovraždy.
Martin Heidegger, zakladateľ fundamentálnej ontológie, používa výraz pobyt človeka (Dasein). Podľa Heideggera je ľudské bytie existencia, kým všetky ostatné veci iba jednoducho sú. Človek ako jediný živý tvor si uvedomuje, že je konečný, že má málo času, že je časom obmedzený.
Samovražda a katolícka cirkev
Morálny teológ Ivan Šulík v rozhovore pre Katolícke noviny hovorí, že priama samovražda z pohľadu náuky cirkvi nikdy nie je dovolená. Aktuálny Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza: „Ťažké psychické poruchy, úzkosť alebo veľký strach pred nejakou životnou skúškou, utrpením alebo mučením môžu zmenšiť zodpovednosť samovraha. Nemáme strácať nádej na večnú spásu ľudí, ktorí si vzali život. Boh im môže dať príležitosť na spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Cirkev sa modlí za tých, ktorí si siahli na život.“
Čo po nás zostane?
Keď človek umrie, zostane po nás predovšetkým mŕtve telo. Predstava nejakom živote po smrti je v ľudských spoločnostiach veľmi rozšírená, nie je však ľahké odhadnúť, kde sa vzala. Vyjadruje to ako prežitie nehmotné a tak nesmrteľnej zložky ľudskej osoby a to duše. Po zosnulom zostane aj nejaký majetok, dlhy alebo dielo, ktoré tu zanechal.
Veľké ľudské diela udržujú na svete povedomie o tom, čo všetko človek dokáže, nastavujú vysokú latku živým. Tak či onak dielo trvá len dovtedy, kým niekoho živého zaujíma. Tak sa po sto rokoch vrátila do života aj Bachova hudba alebo hry Shakespeara.
Pohreb
Nietzscheho výrok „Boh je mŕtvy“ je výzvou pre človeka, aby prevzal zodpovednosť za svoj život a vytvoril si vlastné hodnoty. Je to výzva k prehodnoteniu tradičných hodnôt a k hľadaniu nového zmyslu života v postmodernom svete. Základom viery je stretnutie s osobou, s Ježišom Kristom.
Žijeme vo svete, kde je príliš veľa ľudí, ktorí tvrdia: "Boh je mŕtvy. Neexistuje, nikdy som sa s ním nestretol.” Veta „Boh je mŕtvy.“ je výrokom, ktorý veľmi ovplyvnil život 20. storočia. Nietzsche ju povedal ako proroctvo, ktoré sa pre mnoho ľudí naplnilo? Na miesto mŕtveho Boha prišlo veľa náhradníkov v podobe nadčloveka, ezoteriky a viery v čokoľvek, ako to správne predpokladal a komentoval G. K. Chesterton.
Boh nie je mŕtvy! Toto je veta, ktorá môže významne ovplyvniť život ľudí 21. storočia. Bude ale záležať aj na nás, ako budeme rozumieť a žiť vieru v Neho. Viera, nie ideológia. Viera je cesta, cesta ktorá nikdy nekončí. Uveriť neznamená oprieť sa o piliere istôt, ale skôr vojsť do oblaku, ktorý sa volá Tajomstvo. Prijať výzvu: Zájdi na hlbinu!