Dôstojnosť ženy a jej povolanie nadobudli v posledných rokoch osobitnú dôležitosť, hoci boli stále predmetom ľudského a kresťanského uvažovania. Dôkazom toho sú rôzne prejavy učiteľského úradu Cirkvi použité vo viacerých dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu.
V záverečnom posolstve koncil hovorí: "Prichádza hodina, vlastne nadišla hodina, keď sa povolanie ženy realizuje v plnosti, keď žena v ľudskej spoločnosti nadobúda význam, lesk a možnosti, aké dosiaľ nikdy nedosiahla."
Podobné myšlienky sa objavovali už pred Koncilom, napríklad vo viacerých prejavoch pápeža Pia XII. a v encyklike pápeža Jána XXIII. Pacem in terris. Po Druhom vatikánskom koncile môj predchodca Pavol VI. poukázal na význam tohto "znamenia čias", keď svätú Teréziu z Avily a svätú Katarínu Sienskú vyznačil titulom "Učiteľky Cirkvi".
Otcovia nedávnej Biskupskej synody (v októbri 1987), ktorá v dvadsiatom roku po Druhom vatikánskom koncile rokovala o povolaní a úlohe laikov v Cirkvi a vo svete, znovu študovala otázku o dôstojnosti a povolaní ženy. Vyslovili žiadosť, aby sa dôkladne preskúmali antropologické a teologické základy, potrebné na vyriešenie otázok týkajúcich sa významu byť ženou a byť mužom. Treba totiž poznať dôvody a výsledky stvoriteľského plánu Božieho, podľa ktorého človek jestvuje iba ako muž a žena. O tomto bude reč v prítomnom dokumente.
Posledná synoda sa konala v Mariánskom roku, ktorý poskytol mimoriadny podnet nastoliť túto tému, ako to jasne vysvitá aj z encykliky Redemptoris Mater. Táto encyklika rozvíja a aktualizuje náuku Druhého vatikánskeho koncilu, ktorá sa nachádza v ôsmej hlave dogmatickej konštitúcie o Cirkvi: Lumen gentium. Táto hlava má významný nadpis: "O preblahoslavenej Panne Márii, Matke Božej, v tajomstve Ježiša Krista a Cirkvi".
Panna Mária - tá biblická "žena" (porov. Gn 3,15; Jn 2,4; 19,26) - bola hlboko zapojená do spasiteľného tajomstva Kristovho, a preto je jedinečným spôsobom prítomná aj v tajomstve Cirkvi. Veď "Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou úzkeho spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia". Táto osobitná prítomnosť Matky Božej v tajomstve Cirkvi nás pohýna uvažovať o mimoriadnom spojení tejto "ženy" s celou ľudskou rodinou.
Táto večná pravda o človeku - totiž o mužovi a žene - je natrvalo vtlačená do skúsenosti všetkých ľudí a súčasne je "tajomstvom", ktoré nachádza "pravé osvetlenie iba v tajomstve Vteleného Slova" (...). Kristus naplno zjavuje človeka človeku a jeho vznešené povolanie - ako to učí Koncil. Či v "tom zjavení človeka človeku" netreba vidieť vyhradené a výsadné miesto aj pre onú "ženu", ktorá je matkou Ježiša Krista?
Práve toto bude témou prítomného dokumentu, ktorá vhodne zapadá do kontextu Mariánskeho roku, keď sa uberáme ku koncu druhého a k začiatku tretieho tisícročia od Kristovho narodenia.
Keď "prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy". Týmito slovami v Liste Galaťanom (4,4) apoštol Pavol spája hlavné obdobia, ktoré zreteľne vymedzujú splnenie tajomstva, čo si Boh "predsavzal uskutočniť" (porov. Ef 1,9). Syn, večné Božie Slovo jednej a tej istej podstaty s Otcom, sa ako človek rodí zo ženy, keď prišla "plnosť času". Táto udalosť nás vedie k ťažisku dejín človeka na zemi chápaných ako dejiny spásy.
Panna Mária s Ježišom
Je významné, že Apoštol nemenuje Ježišovu Matku jej vlastným menom "Mária", ale ju nazýva "ženou", čo sa celkom zhoduje so slovami protoevanjelia v Knihe Genezis (porov. Gn 3,15). Táto "žena" totiž je zapojená do najdôležitejšej spásonosnej udalosti, ktorá určuje "plnosť času". Takto sa začína hlavná udalosť, hlavné dejstvo spásy, veľkonočné Pánovo tajomstvo.
No vari bude užitočné uvažovať o ňom, vychádzajúc z duchovných dejín človeka chápaných v tom najširšom zmysle, ako ich ponímajú rozličné náboženstvá na tomto svete. Na tomto veľkom javisku stavajú sa nám pred oči túžby ľudského ducha, ktorý hľadá Boha - a zavše akoby ho chcel nahmatať (porov. Sk 17,27) -, oná "plnosť časov", o ktorej hovorí Pavol vo svojom Liste, vyjadruje odpoveď samého Boha, toho totiž, v ktorom "žijeme, hýbeme sa a sme" (porov. Sk 17,28).
I. Cirkev v opozícii k právam žien a sexualite
To je Boh, ktorý "mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril v minulosti našim Otcom ústami Prorokov. V poslednom čase prehovoril k nám ústami Syna (porov. Hebr 1,1-2). Poslanie tohto Syna, spoločnej podstaty s Otcom, ako človeka "narodeného zo ženy", je najvyšším a rozhodným stupňom zjavenia, v ktorom sa Boh predstavuje ľudskému pokoleniu.
Toto zjavenie je spásonosnej povahy, ako učí Druhý vatikánsky koncil: "Boh vo svojej dobrote a múdrosti chcel zjaviť seba a vyjaviť tajomstvo svojej vôle" (porov. Ef 1,9) a v tom tajomstve majú ľudia skrze Krista, vtelené Slovo, v Duchu Svätom prístup k Otcovi a účasť na Božej prirodzenosti" (porov. Uprostred tejto spásonosnej udalosti stojí žena.
Zjavenie, v ktorom sa Boh predstavuje ako nevyspytateľná jednota v Trojici, je naznačené už v nazaretskom zvestovaní. "Hľa, počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho." - "Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?" - "Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto tvoje dieťa bude sväté, bude sa volať Synom Božím.
Je ľahké uvažovať o tejto udalosti v rámci dejín Izraela, vyvoleného národa, ktorého Mária je dcérou, ale ľahké je rozmýšľať o ňom aj so zreteľom na všetky cesty, po ktorých ľudské pokolenie od vekov hľadá odpoveď na najvážnejšie a zároveň na najvyššie otázky, ktoré ho trápia. Či nie v nazaretskom zvestovaní nachádzame úvod k onej rozhodnej odpovedi, s ktorou sám Boh "ide v ústrety nepokoju ľudského srdca"? Tu nejde iba o Božie slová zjavené prorokmi, ale v momente tejto odpovede sa skutočne "Slovo stalo telom" (porov.
Týmto Mária dosahuje také spojenie s Bohom, čo prevyšuje každé očakávanie ľudského ducha a predovšetkým dcér toho vyvoleného národa, ktoré podľa prisľúbenia mohli dúfať, že niektorá sa z nich raz stane matkou Mesiáša. Ktorá z nich by sa však opovážila tušiť, že prisľúbený Mesiáš bude "Synom Najvyššieho"? Podľa monoteistickej viery Starého zákona na to sa nemohlo ani pomyslieť. Mária iba mocou Ducha Svätého, ktorý ju "zatônil", mohla prijať to, čo je "nemožné u ľudí, ale je možné u Boha" (porov.
Vynikajúca dôstojnosť ženy
Týmto spôsobom "plnosť času" poukazuje na vynikajúcu dôstojnosť "ženy". A táto dôstojnosť dáva najavo jej povýšenie k spojeniu s Bohom v Ježišovi Kristovi, ktoré tvorí najvyšší životný cieľ každého človeka tak na zemi, ako aj so zreteľom na večnosť. Pod týmto zorným uhlom "žena" je vzor a pravzor celého ľudského pokolenia; je vzorom ľudskej prirodzenosti, ktorú rovnako vlastnia všetci ľudia, aj mužovia aj ženy.
Túto pravdu prijala kresťanská viera už odprvoti a Efezský koncil ju slávnostne vyhlásil (r.431). Tento koncil postavil do pravého svetla základný význam materstva Panny Márie proti mienke Nestora, ktorý Máriu pokladal iba za matku Ježiša ako človeka. Mária však pri Zvestovaní odpovedala svojím "fiat - staň sa!", a tak počala syna, ktorý je Synom Božím, jednej podstaty s Otcom. Je teda skutočne matkou Boha, keďže materstvo sa vzťahuje na celú osobu, nie iba na telo, ani nie iba na ľudskú prirodzenosť.
Mimoriadne spojenie Bohorodičky s Bohom, ktoré vynikajúcou mierou spôsobuje a zdokonaľuje nadprirodzené predurčenie k spojeniu každého človeka s Otcom (ako "syna v Synovi"), je čírou milosťou, a teda darom Ducha. Zároveň však odpoveďou viery Mária vysloví svoje slobodné rozhodnutie, teda svoju úplnú ženskú účasť na udalosti vtelenia, a svojím "fiat - nech sa stane" Mária sa stáva skutočným subjektom svojho spojenia s Bohom, ktoré sa uskutočňuje v tajomstve vtelenia Slova, ktoré je jednej podstaty s Otcom. Celá Božia činnosť v ľudských dejinách rešpektuje a zachováva slobodu ľudskej vôle.
Táto udalosť sa odohráva medzi osobami; je to rozhovor. Tento rozhovor anjela s Máriou plne pochopíme, len ak ho sústredíme na pozdrav: "milosti plná". Celý dialóg pri Zvestovaní odhaľuje podstatný význam tejto udalosti: význam nadprirodzený a charizmatický (kecharitoméne). Ale milosť, to jest nadprirodzená Božia činnosť, nikdy nevylučuje prírodu ani ju neničí, ba ju zdokonaľuje a zošľachťuje. Preto oná "plnosť milosti", udelená Panne z Nazareta, nakoľko mala byť "Theotókos - Bohorodičkou", súčasne znamená plnosť dokonalosti toho, čo "žene patrí ako vlastné", čo "tvorí jej ženskosť". Tu vlastne do určitej miery nachádzame vrchol a pravzor osobnej dôstojnosti ženy.
Keď Mária na slová nebeského posla odpovedá "nech sa mi stane", tým ako "milosti plná" chce vyjadriť svoj postoj voči daru, ktorý jej Boh zjavil, a povie: "Hľa, služobnica Pána" (Lk 1,38). Tento výraz nesmieme obrať o jeho hlboký zmysel alebo ho zúžiť, umelo ho vylúčiac zo súvisu celej udalosti a z obsahu pravdy, ktorú Boh zjavil o sebe a o človeku. Slová "služobnica Pána" vystihujú úplné povedomie Panny Márie, že voči Bohu je iba stvorením. No slovo "služobnica" na konci rozhovoru pri Zvestovaní charakterizuje celý priebeh dejín Matky a Syna.
Veď tento Syn, pravý "Syn Najvyššieho" a s ním jednej podstaty, viac ráz o sebe povedal, najmä vo vrcholných chvíľach svojho poslania, že "neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil" (porov. Kristus si je stále vedomý, že je "sluhom Pánovým" podľa Izaiášovho proroctva (porov. 42,1; 49,3-6; 52,12), ktoré obsahuje základný zmysel jeho mesiášskej úlohy, totiž vedomie, že je Vykupiteľom sveta. Mária sa zapojila do Kristovej mesiášskej služby už od prvej chvíle svojho Božieho materstva, svojho spojenia so Synom, ktorého "Otec poslal na svet, aby sa skrze neho svet spasil" (porov.
Teda celkom vhodne začíname túto úvahu o Mariánskom roku, majúc pred očami Źenu-Bohorodičku. Tu však vidíme aj podstatné hľadisko úvahy o dôstojnosti a povolaní ženy. Nie je možné myslieť, povedať a urobiť niečo vzhľadom na dôstojnosť a povolanie ženy, ak odvrátime myseľ, srdce a konanie od tohoto hľadiska. Dôstojnosť každého človeka a povolanie, ktoré zodpovedá tejto dôstojnosti, majú svoju poslednú príčinu v spojení s Bohom. Mária - biblická Źena - je najdokonalejším vyjadrením tejto dôstojnosti a tohto povolania. Veď každý človek - či muž a či žena - je stvorený na Boží obraz a na Božiu podobu.
Boží obraz a Božia podoba
Treba sa nám pozastaviť pri onom biblickom počiatku, v ktorom zjavená pravda o človeku ako o "Božom obraze a Božej podobe" je nemeniteľným základom každej kresťanskej antropológie. "Boh stvoril človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril (Gn 1,27). Táto krátka správa obsahuje základné antropologické pravdy: človek je vrcholom a korunou všetkých stvorených bytostí vo viditeľnom svete; ľudské pokolenie, ktoré sa začína stvorením muža a ženy, korunuje celé dielo stvorenia; obaja majú ľudskú prirodzenosť rovnako muž i žena, obaja boli stvorení na Boží obraz.
Tento Boží obraz a túto Božiu podobu, podstatné pre človeka, muž a žena ako manželia a rodičia, podávajú ďalej svojmu potomstvu podľa príkazu: "Vzrastajte a množte sa! Naplňte zem a podmaňte si ju!" (Gn 1,28). V Knihe Genezis nachádzame aj iný opis stvorenia človeka, muža a ženy (porov. 2,13-25), na ktorý sa odvoláme neskôr. Ale už tu treba zdôrazniť, že pravda o prirodzenosti človeka ako osobe vysvitá z biblického záznamu.
Človek je osobou, tak muž ako žena; obaja totiž boli stvorení na obraz, na podobu osobného Boha. Človek však - na rozdiel od všetkých živočíchov, nevynímajúc ani obdarených zmyslami (animalia) - podobá sa Bohu tým, že je obdarený rozumom (animal rationale). A pre túto svoju schopnosť muž a žena môžu vládnuť nad viditeľným svetom (porov. V druhom opise stvorenia človeka (porov. Gn 2,18-25) štýl reči, ktorý podáva pravdu o stvorení najmä ženy, je odlišný, trochu voľnejší; možno povedať, že je skôr rozprávačský a obrazný, tak trochu podobný reči vtedy známych mýtov. No medzi oboma textami nejestvuje nijaká podstatná nezhoda.
Podľa druhého opisu Genezis (2,18-25) ženu Boh stvoril z jedného mužovho "rebra" a predstavil ju ako druhé "ja", ako spoločníčku muža, ktorý uprostred okolitých živočíchov je sám, a ani v jednom z nich nenašiel sebe primeranú "pomocníčku". Takto stvorenú ženu muž ihneď uzná, že "toto je napokon kosť z jeho kostí a telo z jeho tela" (porov. Gn 2,23), a práve preto sa volá "žena". Biblické texty prinášajú dosť výpovedí, aby sme si uvedomili a uznali podstatnú rovnakosť muž a ženy, čo sa týka ich ľudskej prirodzenosti. Obaja už od počiatku sú osoby, na rozdiel od ostatných živých bytostí ich okolia. Źena je druhé "ja" v spoločnej ľudskej prirodzenosti. Už odprvoti ich vidno ako "jednotu dvoch", a to znamená prekonanie pôvodnej osihotenosti, v ktorej muž nenašiel "pomocníčku sebe podobnú" (Gn 2,20). Je tu reč iba o "pomoci" v práci a v podmanení zeme?" (porov. 1,28). - Bezpochyby ide tu najmä o spoločníčku života, s ktorou sa muž ako s manželkou môže spojiť, a tak sa s ňou stať "jedným telom", a preto "opustí svojho otca a svoju matku" (porov.
Adam a Eva
Gn 2,24). Teda biblický opis stvorenia muža a ženy Bohom hovorí súčasne aj o ustanovení manželstva ako nevyhnutnej podmienke na odovzdávanie života novým pokoleniam ľudí, na ktoré je usmernené svojou prirodzenosťou manželstvo a manželská láska: "Vzrastajte a množte sa!
Keď sa vo svetle pravdy o Božom obraze a o Božej podobe (porov. Gn 1,26-27) zahĺbime do celej rozpravy Knihy Genezis a ju rozoberáme (2,18-25), môžeme plnšie pochopiť, v čom spočíva charakteristika ľudského bytia ako osoby, ktorou obaja - muž a žena - sa podobajú Bohu. Každý človek totiž je na Boží obraz, lebo je obdarený rozumom a slobodnou vôľou, súc mu podobný tým, že môže poznávať a milovať. ďalej čítame, že človek nemôže byť "sám" (porov. Gn 2,18); môže jestvovať iba ako "zjednotenie" dvoch, teda s inou ľudskou osobou. Ide tu totiž o vzájomnosť muža so ženou a ženy s mužom.
Byť osobou na Boží obraz a na Božiu podobu si vyžaduje aj byť vo vzájomnom vzťahu, v zjednotení s druhým "ja". Na prvých stranách Biblie sa to nehovorí priamo. Do tejto základnej pravdy o Bohu Nový zákon prináša zjavenie nevyspytateľného tajomstva o vnútornom živote Boha samého. Boh, ktorý sa skrze Ježiša Krista dáva ľuďom poznať, je jednotnosť v Trojici, jednotnosť v spolubytí. Odtiaľ dopadá nové svetlo aj na Boží obraz a na Božiu podobu v človeku, o čom hovorí Kniha Genezis.
To, že človek stvorený ako muž a žena, je obrazom Božím, znamená nielen to, že každý z nich jednotlivo sa podobá Bohu, súc obdarený rozumom a slobodnou vôľou; znamená to tiež, že muž a žena stvorení ako "jednota dvoch" v spoločnej ľudskej prirodzenosti, sú povolaní žiť v spoločenstve lásky a tak predstavovať vo svete to spoločenstvo lásky, ktoré je v Bohu a v ktorom sa navzájom milujú tri Osoby v hlbokom tajomstve jediného božského života. Otec, Syn a Duch Svätý, jeden Boh pre jedinosť božstva, sú osoby pre svoje nevyspytateľné božské vzťahy.