Dominikánsky kostol v Košiciach: História a význam

Košice, metropola východu, sú známe množstvom historických pamiatok, ktoré priťahujú turistov. Medzi ne patrí aj Kostol Nanebovzatia Panny Márie, známy tiež ako Dominikánsky kostol, ktorý sa nachádza na Dominikánskom námestí v mestskej časti Staré Mesto.

Je najstarším kostolom mesta a zároveň najstarším dochovaným objektom Košíc vôbec. Bol postavený okolo roku 1290, prvá písomná zmienka o ňom je však zachovaná zo začiatku 14. storočia.

História a vývoj

Prví bratia dominikáni z územia dnešného Maďarska do Košíc prišli najpravdepodobnejšie ešte pred vpádom Tatárov do Uhorska v roku 1241. Následne si v gotickom slohu postavili kláštor a Kostol nanebovzatia Panny Márie, dnes najstarší v Košiciach. Potom vznikli kostoly a kláštory aj v iných častiach Slovenska.

Zatiaľ čo mnohé cirkevné rády si zakladali kláštory v odľahlých oblastiach, aby mníchov v ich rozjímaní nevyrušovalo prostredie, dominikáni už v 13. storočí zásadne zakladali svoje kostoly a kláštory v mestách. Typickým rysom týchto mníchov nebola utiahnutosť, ale školenie na aktívnych kazateľov, ktorí šírili odkaz svätého Dominika. Dominikáni pritom patrili k tzv. žobravým rádom, žili z milodarov okolitého obyvateľstva. S tým súviselo aj umiestnenie ich sídla v meste.

Najstarší doklad o existencii košického kláštora pochádza z roku 1303. Vtedajšia budova však nie je identická so súčasnou, ani kostol vo svojej komplexnosti nepochádza z daného obdobia. Obsahuje však zachované architektonické prvky, ktoré pochádzajú z vtedajších čias. Dominikáni v čase svojho usídlenia v Košiciach pravdepodobne vlastnili veľkú časť súčasného Dominikánskeho námestia. V roku 1336 uzatvorili zmluvu s mestom Košice, podľa ktorej v prospech mesta odstúpili tri kroky z východnej strany pozemku, za čo od mesta dostali šesťsto vozov kameňa a sto vozov piesku.

Sľubný rozvoj činnosti dominikánov na dnešnom území Slovenska prerušila morová nákaza, ktorá zasiahla takmer celé Uhorsko. Do života rádu zasiahla najmä morová rana, ktoré postihla Košice v roku 1430. Nemal kto robiť na pozemkoch.

Dominantnú zmenu v histórii Dominikánov v Košiciach znamenal ničivý požiar, ktorý túto časť mesta postihol 13. apríla 1556. 13. apríla mohutný požiar zničil dve tretiny Košíc vrátane dominikánskeho kostola a kláštora. Kostol sa stal nefunkčným a bratia dominikáni odišli zväčša do kláštora v Trnave. Rád teda opustil Košice, stiahol sa do Trnavy. Správou svojho majetku poveril mestský magistrát.

Dňa 16. decembra 1697 vydal cisár Leopold I. príkaz, podľa ktorého sa mal dominikánsky rád vrátiť do Košíc a vykonávať tu svoju činnosť. Táto podpora cisára nebola náhodná. Dominikáni totiž zohrali významnú úlohu v protireformačnom hnutí. 16. decembra cisár Leopold I. vydal listinu, na základe ktorej sa môžu bratia dominikáni vrátiť do Košíc. Vtedy začali aj s prestavbou kostola, gotickú klenbu nahradili barokovou, sakristiu prepojili s kláštorom, vybudovali oratórium. Po 40 rokoch opráv kostol opätovne vysvätili 4. augusta 1741. Zasvätený bol Nanebovstúpeniu P. Márie.

V čase reformy cisára Jozefa II. (1780-1790) kláštor v Košiciach nebol zrušený, ale mal značne obmedzenú činnosť. Ďalší požiar kostol postihol v roku 1846. I keď požiar vypukol na opačnej strane mesta na Čermeľskej ceste, víchrica poznášala letiace horiace šindle až na kostol dominikánov.

V roku 1891 dominikáni v Košiciach zriadili prvý košický denný útulok pre deti z rodín chudobných robotníkov. Časom sa tento útulok rozrástol o kláštor sestier dominikánok, ktoré sa zameriavali na starostlivosť o deti a mládež, viedli tu aj základnú školu. Na prelome 19. a 20. storočia prešiel kláštor ďalšími úpravami, pribudol nový orgán. V roku 1903 zvýšili vežu kostola na 68 metrov, takže bola o deväť metrov vyššia ako severná veža Dómu sv. Alžbety.

Po vzniku Československa prešla správa bratov dominikánov z provincie uhorskej pod provinciu českú, ktorá bola obnovená 14. novembra maďarské vojská obsadili Košice. Niektorí bratia odišli do Trenčína, kde im nitriansky arcibiskup Karol Kmeťko v roku 1939 pridelil kaplnku sv.

V noci zo 14. na 15. apríla komunistická moc násilne ukončila činnosť väčšiny mužských reholí vo vtedajšom Československu, vrátane dominikánov v Košiciach. Niektorí bratia sa dostali do väzenia. Budova košického kláštora slúžila rôznym majiteľom. Najskôr v nej bol internát pre asi dvesto učňov stavebného závodu v Košiciach, neskôr slúžila ako ľudová škola umenia.

1. januára dominikáni prevzali späť do svojej správy Kostol nanebovzatia Panny Márie v Košiciach a 12. 15. septembra bola vyhlásená Slovenská viceprovincia Ružencovej Panny Márie. 15. novembra bola slovenská viceprovincia povýšená na Slovenskú provinciu Ružencovej Panny Márie. Slávnostné vyhlásenie slovenskej provincie sa uskutočnilo 16. decembra 2001 v Bratislave na Kalvárii.

V lete začala rozsiahla rekonštrukcia pamiatkovo chráneného objektu dominikánskeho kláštora. 9. októbra obnovené priestory dominikánskeho kláštora požehnal košický arcibiskup Bernard Bober.

Architektúra a interiér

Je najstarším kostolom mesta, zároveň najstarším dochovaným objektom Košíc vôbec. Bol postavený okolo r. 1290, prvá písomná správa z r. 1303 ho už spomína. Najstaršou jeho časťou je loď, ktorá je ešte románska a pôvodne mala úzke okienka, ktoré sa rozšírili pri barokovej prestavbe do dnešného tvaru. Svätyňa s oporným systémom je gotická a tak isto aj veža, ktorá je postavená na severnom styku lode so svätyňou, ako to predpisuje zákon pre žobrácke rády.

Po požiari v r. 1556 slúžil ťažko poškodený kostol ako sklad zhruba poldruha storočia a až 18.storočia došlo k jeho záchrane a barokovej prestavbe. Interiér je bohato zdobený freskami, strop maľoval Š. Voroš v r. 1750-58. Aby vznikla ilúzia staroby maľby, namaľoval do nej miestami aj praskliny! Hlavný oltár znázorňuje nanebovstúpenie Panny Márie. Z ostatných oltárov treba spomenúť oltár Ružencovej Panny Márie, keďže sa traduje, že ruženec vymyslel sv. Dominik, zakladateľ rádu. Maľby a plastiky v kostole s početných dominikánskych svätcov znázorňujú tých najslávnejších: sv. Dominika, Katarínu Sienskú, Tomáša Aquinského, dominikánsku mníšku, Margitu, dcéru Bélu IV. Kužeľovitá veža z roku 1903 má výšku 68 m.

Kostol zdobia fresky od Štefana Vörösa z rokov 1750 - 1758, ktoré vytvárajú ilúziu otvoreného stropu. Hlavný oltár je zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Kostol má štyri bočné oltáre, z ktorých jeden je zasvätený Ružencovej Panne Márii. Fresky zobrazujú svätého Dominika, Katarínu Sienskú a Tomáša Akvinského.

Dominikánsky Páter Mikuláš Lexmann a Záchrana Životov

Na prelome rokov 1944 a 1945, počas nyilašovského teroru v Košiciach, sa dominikánsky páter Mikuláš Lexmann rozhodol vytvoriť v krypte pod kostolom úkryt pre ohrozených Košičanov. Nehľadel na náboženskú či politickú príslušnosť, ale na ľudské bytosti, ktoré potrebovali útočisko.

V novembri 1944 sa do nyilasmi terorizovaných Košíc po ôsmich rokoch vracia z Vášvaru významný dominikán Mikuláš Lexmann. „Teraz prišiel s návrhom vytvoriť v priestoroch krypty pod kostolom úkryt pre ohrozených. Vchod do krypty bol za javiskom Veritasu, kde boli aj sociálne zariadenia. Najprv zaviedol elektrický prúd na osvetlenie krypty. Potom sme spolu z uzavretého priestoru poprenášali ľudské kosti do susedného priestoru a miesto sme vyčistili. Krypta mala aj malý vetrací otvor vyúsťujúci na ulicu v blízkosti ozdobného stĺpu Najsvätejšej Trojice. Koncom decembra, keď „nyilašský“ teror priberal na intenzite, do krypty sa nasťahovalo vyše 20 ľudí.

Ešte žijúci obyvateľ krypty František Zámborský sa vedel rozpamätať na týchto spoluobyvateľov: Dr. Š. Kaifer, profesor Jozef Výrostko, Vojtech Kis a jeho syn Šebastián, boli to Židia, Ing. Edmund Szenes a jeho syn Ján, Olivér Rácz, Herczog, Gejza Jaschko ml., organizovaný komunista. Mená všetkých zachránených nie sú známe, nakoľko sa snažili o to, aby o sebe vedeli čo najmenej, a tak sa nemohli navzájom zradiť v prípade ohrozenia alebo vypočúvania.

Údajne pátrovi Mikulášovi pri ukrývaní pomáhal aj ďalší dominikán Jenő Fehér, rehoľným menom Mátyás (po slovensky Matej). Vďaka svedectvám sa zachovali aj informácie o „bežnom“ dni ukrývaných osôb v krypte. Prenasledovaní mohli zo skrýše občas vyjsť do priestorov Veritasu, ak sa v kultúrnom dome nikto cudzí nezdržiaval. Tu mohli použiť sociálne zariadenia na hygienu, či len tak sa ponaťahovať. Jedlo im nosila jedna pani do spovednice, odkiaľ ho páter znášal do krypty. Páter Mikuláš musel v krypte vytvárať životné podmienky a tiež organizovať dennú starostlivosť pre ľudí tak, aby nikto nezistil, že sú tam ukrývaní.

Pátrovi Lexmannovi možno pripísať i ďalšiu zásluhu na záchrane života. Išlo o mladého Košičana, ktorý mal narukovať do Nemecka, ale otec, dominikánsky terciár, ktorý neskôr ochorel na týfus, ho nepustil. Keď gestapo prehľadávalo domy, či sa v nich neukrýva nejaký zbeh, hrozilo, že nájdu aj mladíka. Vtedy duchaprítomne zakročil Lexmann a gestapákov nemecky upozornil, že v dome je chorý na týfus. Je tiež symbolom hlbokej viery, nezlomnej povahy a výnimočnej morálky.

Jozef Lexmann sa narodil v obci Bobot v roku 1899 neďaleko Bánoviec nad Bebravou. Rehoľné meno Mikuláš prijal v roku 1916 v dominikánskom kostole v Grazi a začal nosiť habit Rehole kazateľov. O osem rokov neskôr započal svoje pôsobenie v košickom dominikánskom kláštore. Patril medzi najaktívnejších kňazov v komunite. Stal sa prvým kňazom s vodičákom a prvým leteckým pilotom - rehoľníkom v Československu. Pilotské skúšky zložil na košickom civilnom letisku v roku 1935.

Páter bol od roku 1948 viackrát vypočúvaný a väznený Štátnou bezpečnosťou, raz dokonca jej príslušníci prehľadali aj košický dominikánsky kostol, ale nič nenašli.

Zlomová chvíľa v živote činorodého pátra prišla z 13. na 14. apríla 1950 počas takzvanej barbarskej noci, ktorej cieľom bola likvidácia mužských reholí v Československu. V priebehu tohto násilného aktu bol z kláštora vyvedený aj páter Lexmann. Postupne putoval do viacerých internačných kláštorov, pre ktoré bol charakteristický väzenský režim a obmedzovanie slobôd či práv.

Prosby a výzvy jeho príbuzných, aby s ním bolo zaobchádzané miernejšie, ostali u dozorcov kláštora nevypočuté. Namiesto práce na poliach ho poslali do strmých kopcov pásť kravy. Páter zomrel 17. júla 1952 vo veku nedožitých 53. rokov. Mikuláš Lexmann je pochovaný v rodnom Bobote, tak ako si to prial.

Obdobie od vlaňajšieho 28. októbra do 7. novembra tohto roka je vyhlásené za Rok Mikuláša Lexmanna. Vlani 29. októbra uplynulo 120 rokov od narodenia pátra Lexmanna.

Krypta kostola

V podzemí Kostola sa podľa matriky rímsko katolíckeho farského úradu pochovávali nielen členovia rádu, ale aj občania mesta. Hlavná krypta kostola sa tiahne od stredu kostola smerom k hlavnému oltáru a rozvetvuje sa na dvanásť komôr. Podľa farskej matriky sem posledného pochovali otca dominikána pátra Hyacinta Krajnyika 16. apríla 1841. Túto kryptu uzatvorili v roku 1860. Pri reštaurovaní kostola v roku 1894 kryptu otvorili a našli v nej ohromnú kopu práchnivejúcich ľudských kostných zbytkov. Vtedy kryptu s konečnou platnosťou zamurovali.

Podľa matriky mŕtvych košického rímskokatolíckeho farského úradu od roku 1729 bolo u dominikánov pochovaných presne 200 nebožtíkov. Dvaja z nich však spočívali "na cintoríne bratov dominikánov", teda pravdepodobne boli pochovaní v záhradách rádu na dnešnom dominikánskom námestí. V dominikánskych kryptách teda spočívalo iba 198 nebožtíkov, pričom žien bolo nápadne menej, iba 75 mužov sa teda v týchto kryptách nechávali ukladať radšej.

V kláštornej záhrade objavili pri kopaní zo strany dvora, pri severnej stene kostola, jednu zaplnenú hrobku s vonkajším vstupom, ktorá slúžila na pochovávanie od pradávnych čias. Členovia rádu sa v súčasnosti pochovávajú pri vchode do rozálskeho cintorína na mieste zvlášť ohradenom železnou mrežou. Pamiatku mŕtvych pochovaných u dominikánov nepripomína ani jeden náhrobný epitaf.

Zoznam nebožtíkov pochovaných v dominikánskych kryptách podľa matriky košického rímskokatolíckeho farského úradu od roku 1729:

• 1729: František Kellner, Ágnes Inesmora de Arivas, Ján Pelszter, Leopold Eütelberger, Vojtech Wimpler, Jozef Echimfeld, Anna Heverová.
• 1730: Barbora Negerli, Karol Bintes, Barbora Tsulová, Juraj Liebhan, Anna Reviczká.
• 1731: Jozef Renaud, Tomáš Stemper, Anna Heinitschová, František Stirzler, Mikuláš Terrones, Eva Braunová, Ján Tejfer, Imrich Zavreczký, Mária Gulbicsová, Barbora Solnayová, Ján Medveczký, Mária Langhová, František Schmid, Ján Ajzenczof, Jozef Khirner, Ladislav Strohamer, Jozef Palajss, Jozef Eisenkampf, Mária Gazdíková.
• 1732: Alžbeta Budaiová, Ján Stemper, Imrich Besányi, Pavol Solnay, Jozef Brandmajer, Anna Reinhardová.
• 1733: Ján Polmerg, Ján Exner, František Kholl, Laurenc Duhony, Jozef Prosman, Mária Fabríciusová, Ľudovít Kikell, Jozef Michaelis.
• 1734: Alexander Sztáray, Ján Locius, František Fakó.
• 1735: Karol Erdlperg, Martin Lán, Ján Sréter, Juraj Taxner, Anna Midlová.
• 1736: František Serer, Michal Lavorda, Ignác Ercell.
• 1737: Klára Ceroveová, Ján Achinger, Eleonóra Christlová, Zuzana Lanczfeldová.
• 1738: Martin Sládek, František Pintér.
• 1750: František Puph, Daniel Miller, Ján Klantz, Terézia Marcelliniová, Katarína Famensziderová, Katarína Medveczká.
• 1751: Alexander Göcze, Fridrich Venda, Ján Stimitz, Žófia Pouppová, Vincent Venda.
• 1752: Ondrej Samorny.
• 1753: Anna Septiová.
• 1754: Michal Laner, Matej Haske.
• 1756: Eva Tóthová.
• 1758: Katarína Haszkyová.
• 1759: Magdaléna Grinczlinová.
• 1760: Krištof Otta, Anton Klaus.
• 1761: Mária Ottová.
• 1763: Kristián Ajkoszer, Anna Piglmajerová, Terézia Tornerová, Jozef Otto, Juraj Schinoglt, Ondrej Kniter.
• 1764: Ľudovít Starkh.
• 1765: Anna Piglmayerová, Jozef Záborszký, Matej Otto, Alžbeta Unitariová.
• 1766: Filip Pecker, Alžbeta Lehnerová.
• 1767: Julianna Lechnerová, Anna Ottová, Alžbeta Licsekinová, Anna Bárczyová.
• 1768: Vavrinec Schmit, Jozef Láner, Gerhart Spek, Jozef Korner, Barbora Rassinonová, Ján Hippenrejter, Ondrej Kmín.
• 1769: František Roth, Jozef Vinter (na cintorín otcov dominikánov), Alžbeta Storková, Zuzana Lechnerová, Jakub Lokorn, Vincent Marcellini, Augustín Pischl, Jozef Ginter, Jozef Robhoffer, Jozef Unitai, Ján Závorszký, Anna Vinklerová, Anna Tekinová.
• 1770: Barbora Dietenhofferová, Anna Czopinová, Anna Harosová, Karol Engelhard, Františka Kinterová, Anna Varinová, Františka Unitaiová, Anna Parizseková.
• 1771: Peregrín Dietenhoffer, Zuzana Lechnerová, Jozef Kronfeld, Jozefína Majorová, Jozef Speck, Ján Gelner, Ondrej Majer, Katarína Unitaiová.
• 1772: Anna Casperová, Terézia Emkeová, Ferdinand Va...

Táto tabuľka poskytuje prehľad o ľuďoch, ktorí boli pochovaní v dominikánskych kryptách v Košiciach v priebehu 18. storočia. Je zaujímavé sledovať mená a roky úmrtia, čo nám umožňuje lepšie porozumieť histórii a demografii mesta v danom období.

Dominikánsky kostol v Košiciach je nielen významnou sakrálnou stavbou s bohatou históriou, ale aj miestom, ktoré zohralo dôležitú úlohu v záchrane životov počas ťažkých časov. Jeho architektúra, interiér a podzemné krypty svedčia o jeho dlhej a fascinujúcej minulosti.

tags: #kosice #vytlacit #kostol #dominikansky