Medzi pamiatkami v mestskej pamiatkovej rezervácii tvoria významnú skupinu osobitných solitérov aj kultové objekty. Západoslovenské múzeum v Trnave sídli v budove bývalého klariského kláštora, ktorého súčasťou je Kostol Nanebovzatia Panny Márie.
Kostol svätej Kláry v Trnave je významnou historickou pamiatkou, ktorá je úzko spojená so životom svätej Kláry z Assisi a vznikom rádu klarisiek. Jeho história siaha do stredoveku a prešla mnohými zmenami až do súčasnosti, kedy slúži ako súčasť Západoslovenského múzea v Trnave.
Kláštor Rádu sv. Kláry sa v Trnave spomína už v roku 1239 a spolu s kostolom prešiel viacerými prestavbami. Poďme sa pozrieť na ich históriu a stavebný vývoj.
História a stavebný vývoj kláštora a kostola v Trnave
Budova klariského kláštora sa v Trnave spomína už v roku 1239. Kláštor s kostolom bol viackrát prestavaný a rozširovaný. Za najstaršiu zachovanú časť je považované stredné kláštorné krídlo medzi dvomi rajskými dvormi. Súčasný vzhľad najviac ovplyvnila prestavba v 17. storočí po veľkom požiari.
Budova kláštorného komplexu patrila reholi až do roku 1782, kedy cisár Jozef II. zrušil rád klarisiek a zoštátnil ju. Budova sa stala všeobecnou vojenskou nemocnicou (do roku 1850), neskôr nemocnicou pre psychicky chorých vojakov. Počas druhej svetovej vojny sa v nej ukrývali americkí letci.
Po vzniku múzea (v roku 1954) bola pridelená Krajskému múzeu v Trnave. V súčasnosti tvorí kláštorný komplex budova s dvomi nádvoriami a kostol.
Kostol sa začal budovať s kláštorom hneď po príchode klarisiek do Trnavy. Pôvodne bol zasvätený Blahoslavenej Panne Márii. Bol jednoloďový s rovným ukončením presbytéria.
Počas renovácie v 17. storočí ku kostolu pristavili vežu a loď v dvoch podlažiach predĺžili o prízemné refektórium a zvýšené oratórium (chór rehoľných sestier). Bohatú štukovú a reliéfnu výzdobu oratória v roku 1690 realizoval maliar Carlo Antonio Neurone. Z 18. storočia pochádza vstupná kovaná brána osadená v staršom gotickom portáli. V roku 1996 bolo zreštaurované oratórium a v roku 2006 bol zrenovovaný exteriér veže kostola.
Jednoloďový kostol začali budovať klarisky spolu s kláštorom v 13. storočí. Pôvodne bol zasvätený Blahoslavenej Panne Márii a Všetkým Svätým. Presbytérium zaklenuté krížovou rebrovou klenbou bolo ukončené rovným uzáverom.
Počas rekonštrukcie kostola koncom 14. storočia sa zmenil tvar presbytéria z rovného na polygonálny. Kostol získal novú krížovú klenbu s kamennými rebrami a výraznými figurálnymi konzolami. Lektórium bolo umiestnené vo východnej časti lode. Obe strany víťazného oblúka nad oltármi zdobili baldachýny. V 17. storočí bola loď kostola predĺžená na západ a ku kostolu pristavili vežu. Na prízemí vznikla sakristia a vnútorné parlatórium, na poschodí vnútorný chór - oratórium.
V rokoch 1740 - 1741 dala abatiša Klára Beréniová opraviť barokové zaklenutie kostola a do ník boli osadené štyri bočné oltáre: oltár svätej Anny, oltár svätej Alžbety, oltár Bolestnej Panny Márie - alebo oltár Piety a oltár svätého Jozefa. Do staršieho gotického portálu kostola bola osadená baroková kovaná brána. Interiér nezreštaurovaného kostola je prístupný verejnosti na podujatiach Noc múzeí a galérií a Advent v múzeu.
Svätá Klára z Assisi a vznik rádu klarisiek
Klbko odpovedí začnime rozmotávať v talianskom Assisi, kde sa asi koncom roka 1181 narodil Ján (neskôr prijal meno František), syn obchodníka Petra Bernardoneho. Podobne ako o tri storočia neskôr zakladateľ Spoločnosti Ježišovej (1540), aj František bol v mladosti dobrodruhom, bažiacim po vojnovej sláve.
Podobne aj on mal v ťažkej chorobe videnia (asi od roku 1205), ktoré od základov zmenili jeho bezstarostný život syna boháča. František najprv vykonal púť do Ríma. Rozhodol sa pre absolútnu chudobu, bosý a v šatách žobráka pomáhať biednym a malomocným. V roku 1209 (asi 28-ročný) spísal pre seba a svojich prvých žiakov veľmi prísne pravidlá, ktoré mu v Ríme až na druhýkrát odobril pápež Inocent III. (1198-1216). Vzniknú františkáni - Rehoľa menších bratov.
O tri roky neskôr sa proti vôli svojich rodičov, Ortolane a Favorinovi Sciffovcom, ku skupinke františkánov, žijúcich v kostolíku v lese za mestom, pridá aj s priateľkou ich najstaršia, 18-ročná Klára, tiež z Assisi ako František. Ten ich po prijímacom obrade (do ktorého patrilo aj ostrihanie vlasov) umiestňuje do kláštora k benediktínkam v neďalekej Bastii.
Spôsob Františkovo zbožného a asketického života a jeho žiakov chcú čoskoro prijať aj ďalšie dievčatá, medzi nimi i mladšia Klárina sestra Agnes. Biskup v Assisi ženskej časti novoutvárajúcej sa františkánskej rehole dáva do užívania kostol zasvätený Damiánovi s priľahlým domom.
V roku 1215 sa asi 21-ročná Klára stáva v novom kláštore predstavenou spoločenstva „chudobných uzavretých dám sv. Damiána“ (v roku 1226 František zomiera, nie mučeníckou smrťou, ako si želal, ale na podlomené zdravie z vyčerpania a asketického spôsobu života). Františkánky - damiánky sa po smrti svojej predstavenej, ktorej v tom istom roku (1253) stihol pápež Inocent IV. (1243-1254) odobriť ňou inovované Františkove regule rádu, začali nazývať klariskami.
Toto jasné svetlo, ktoré sa prejavovalo vrúcnou láskou ku Kristovi v modlitebnom a rehoľnom živote, odhalilo novú cestu učeníctva. Klára z Assisi sa pre mnohé svoje priateľky a obdivovateľky stala ideálom ženy tej doby. Narodila sa roku 1193 v assiskej šľachtickej rodine. Rástla v prostredí, v ktorom platili privilégiá a postavenie.
Pre nás je však dôležité (a skoro neuveriteľné), že už počas jej života, v roku 1239 sú členky tohto nového rádu už usadené aj v Trnave, o čom svedčí listina pápeža Gregora IX. (1227-1241). V roku 1240 im uhorský panovník Belo IV. (1235-1270) udeľuje dôchodky z dediny Boleráz, v roku 1247 im daruje aj majetok Boleráz, čo predstavovalo veľkú oblasť medzi Dolnou Krupou, Smolenicami, Bukovou, Prievalmi a Bolerázom. V roku 1251, teda dva roky pred smrťou Kláry, trnavské damiánky berie pápež pod svoju ochranu.
V roku 1255 pápež Alexander IV. (1254-1261), ktorý tohoto roku vyhlásil Kláru za svätú, vyzýva kráľa Bela IV., aby trnavským damiankám pomohol pri zabezpečovaní ich potrieb. Konečne v roku 1263 pápež Urban IV. (1261-1264) zjednocuje názov rádu na Rád svätej Kláry.
Prečo toľko všímavosti o žobravý františkánsky rád z talianskeho Assisi zo strany uhorských (aj českých) panovníkov? Odpoveď sa možno skrýva v nasledujúcich informáciách.
František v roku 1218 stál aj pri založení tretieho rádu - tzv. terciárov, ktorý združoval tých, ktorých nadchol jeho spôsob odovzdania sa Bohu, ale nedokázali sa vzdať svojho spoločenského postavenia a majetkov (hoci veľa z neho porozdávali chudobným). Členkou tohto rádu bola pravdepodobne aj sestra Bela IV., Alžbeta (*1207- 1231), vydatá za grófa Ľudovíta do durínskeho Wartburgu. Jej spovedníkom bol tiež františkán - Konrád z Marburgu (v roku 1235 ju pápež Gregor IX. vyhlásil za svätú).
Z arpádovského kráľovského rodu pochádzala aj Konštancia (*1181-1240), dcéra uhorského a chorvátskeho kráľa Bela III. (1172-1196) a jeho manželky Anežky de Châtillon. Na sklonku 12. storočia dostala ako súčasť vena od otca aj Trnavu. V roku 1198 sa stala druhou manželkou českého kráľa Přemysla Otakara I. (1198-1230) a splodila mu 9 detí, najmladšou bola Anežka (neskoršia sv. Anežka Česká).
Z česko-uhorského manželstva profitovala aj Trnava, ktorou viedla dôležitá obchodná cesta medzi týmito kráľovstvami.
Konštancia dala slobodu nemeckým hosťom, ktorí sa tu chceli usadiť. Po manželovej smrti (1230) sa pustila do zakladateľskej činnosti, františkánskemu špitálu venovala kostol v Poříčí, v roku 1233 jej zásluhou vznikol v Tišnove na Morave kláštor cisterciánok. Starí českí kronikári zapísali, že vybudovala Trnavu. Pravdepodobne mysleli opravu opevnenia, budované Gejzom II. v polovici 12. storočia, ale možno tu pomáhala založiť kostol a kláštor klarisiek.
Časovo to sedí (medzi 1230-1239), nebije sa to ani s údajom, že niekedy po roku 1235 od Konštancie odkúpil Trnavu jej synovec Belo IV. (rozhodne pred 14. septembrom 1238, kedy Trnave udelil zvláštne kráľovské privilégiá ako druhému mestu v Uhorsku, po Stoličnom Belehrade). Keď sa pozriem do životopisu posledného dieťaťa kráľovnej Konštancie, Anežky, nadobúdam priam istotu, že klarisky si vybrali miesto v Trnave vďaka aspoň jednej z nich.
Anežka (*1211-1282) bola odmalička vychovávaná medzi cisterciánkami. Jej kráľovským rodičom nevyšlo niekoľko plánov s jej zasnúbením s mocnármi vtedajšieho sveta, poslednú ponuku na sobáš odmietla sama. Na vnučku Bela III. mala vplyv aj jej o 4 roky staršia sesternica, vyššie spomínaná Alžbeta Durínska.
Spoločne s bratom Václavom (*1205 - 1253), budúcim českým kráľom, založila v Prahe špitál sv. Františka (1232), v roku 1234 vstúpila do nového kláštora klarisiek (!), v ktorom sa stala matkou predstavenou. So zakladateľkou františkánok z Assisi, s našou známou Klárou, si vymieňala korešpondenciu - zachovali sa 4 Klárine listy, prvý z roku 1235 (Anežku vyhlásil za svätú až pápež Ján Pavol II., v novembri 1989). A približne v rovnakom čase, možno o rôčik neskôr, sa stavia pre klarisky jednoloďový kostolík s priľahlou budovou kláštora v Trnave, v prvom meste na území dnešného Slovenska.
Ešte v stredoveku prišlo k viacerým zmenám kostola, dobudované boli ďalšie obytné krídla, čím vzniklo vnútorné nádvorie so stĺporadím, teda akýsi rajský dvor s obežným ambitom, so studňou, iste aj záhonmi kvetín. Podľa pôdorysu to podobne vyzerá aj v kláštore pri Františkánskom kostole, žiaľ, nikdy som to nevidel na vlastné oči. Za vzor trnavským františkánom a klariskám bola zrejme architektúra ich bratov a sestier v Assisi, ibaže namiesto kameňa boli používané dostupnejšie tehly.
Prísne pravidlá Rádu sv. Kláry nedovoľovali týmto františkánkam komunikovať s vonkajším svetom. Svetské kontakty im zabezpečovali františkáni. Hoci sa títo v Trnave spomínajú až v roku 1299 (v súvislosti s porus ostrihomskou kapitulou), do Trnavy museli prísť ak nie pred damiánkami-klariskami a rokom 1239, tak aspoň súčasne s nimi. Usadili sa asi v strede západných hradieb, v opustenom opátstve, patriaci predtým možno benediktínom. Ich ženské náprotivky sú spomínané aj v roku 1292, keď im jobagión Bratislavského hradu Michal odkazuje v testamente časť zeme Zavar, o štyri roky ich pápež Bonifác VIII. (1294-1303) oslobodzuje od platenia daní.
Trochu zmätku vnáša správa z nasledujúceho roku, konkrétne zmienka o Kláštore sv. Alžbety v Trnave, ktorý dostal tretinu zeme Močolany. O aký kláštor ide, je nejasné, buď sídlili spoločne s klariskami v rozrastajúcom sa kláštore, alebo sídlili neďaleko, pri Kostole sv. Heleny, kde sa v špitáli starali o chorých.
Príbeh svätej Kláry z Assisi | Príbehy svätých | #katolíckisvätí
Kláštor Klarisiek v Bratislave
Počiatky kláštora klarisiek siahajú až do 30. rokov 13. storočia, vtedy však ešte boli spojené s cisterciánkami, ktoré prišli do Bratislavy v roku 1235. Ich pôsobenie v Bratislave ukončila vojna s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. Klarisky získali opustené majetky cisterciánok v roku 1297. Zrejme už krátko po príchode si klarisky postavili súčasný chrám, ktorý je datovaný na začiatok 14. storočia. Kostol mal podobu bezvežového jednolodia, o niečo kratšieho ako dnes, so svätyňou neznámeho tvaru na východnej strane.
Už po polovici 14. storočia došlo k veľkej prestavbe chrámu. Pôvodné presbytérium bolo odstránené a loď bola predĺžené o jedno klenbové pole východným smerom. Okolo roku 1370 bola zaklenutá loď a na juhozápadnej strane lode bola vystavaná vežica (veža bez vlastných základov). Klenba lode bola nižšie než horné časti starších okien.
V roku 1515 pri požiari došlo k škodám na kláštore i samotnom kostole. Oheň zrejme poškodil krov natoľko, že sa prepadol a poničil tri klenbové polia v lodi. Tie boli nahradené novým zaklenutím s využitím úzkych rebier klinového tvaru, ktoré dosadajú na menšie konzoly ihlancového tvaru.
Po porážke uhorských vojsk v bitke pri Moháči začala Osmanská ríša ohrozovať aj samotnú Bratislavu. Bratislavský kláštor nezostal bez využitia, v jeho priestoroch fungovala až do roku 1541 ako nemocnica. Práve v roku 1541 ale rehoľné sestry zmenili názor a požiadali bratislavskú mestskú radu o vrátenie kláštorných majetkov.
V roku 1590 kláštor opäť vyhorel a tentoraz zostal dlhšie neopravený. Napokon došlo z iniciatívy ostrihomského biskupa Petra Pazmáňa (Pázmány) k rozhodnutiu postaviť úplne nové kláštorné budovy.
Kláštorné budovy boli na južnej strane prepojené na kostol dvoma krátkymi krídlami, ktoré vytvorili medzi oboma objektmi malé nádvorie. Zrejme v tomto období pripojili z južnej strany kostola prízemnú prístavbu zahŕňajúcu sakristiu a vstupnú sieň do chrámu. Zastrešenie tejto prístavby si vyžiadalo zamurovanie dolných častí okien kostola.
V roku 1700 Bratislavu postihlo zemetrasenie, ktoré poškodilo zakončenie vežice klariského chrámu. V druhej polovice 18. storočia prešiel kostol, najmä jeho interiér, obnovou v rokokovom štýle.
Z vynoveného chrámu sa klarisky netešili dlho. Cisár Jozef II. Od roku 1784 začali kláštorné budovy i kostola slúžiť na školské účely. Z Trnavy tu bola preložená právnická akadémia a od roku 1786 sa sem presťahovalo aj miestne katolícke gymnázium. Niekedy v druhej tretine 19. storočia odstránili ranobarokovú emporu zo 17. storočia a nahradili ju menšou.
Koncom 19. Práce pod vedení architekta F. Schuleka sa realizovali v rokoch 1898 - 1899. Vežica dostala ukončenie podľa vzoru krátko predtým opravenej veže františkánskeho kostola. Išlo o pomerne radikálnu prestavbu, pri ktorej bolo murivo vežice v značnom rozsahu rozobrané a nanovo vymurované, pričom poškodené časti boli vyhradené kópiami. Už krátko po ukončení prác sa ale objavili statické poruchy, keďže hmota rekonštruovanej vežice nadmieru zaťažila nárožie lode, na ktorom stála, a došlo aj k deštrukcii muriva.
Na začiatku 20. storočia zbúrali južnú prístavbu sakristie a predsiene. V roku 1914 kostol s kláštorom kúpilo mesto a dalo ich k dispozícii novozaloženej Univerzitnej knižnici. Už v roku 1917 budovy prevzala Maďarská kráľovská pokladnica pre potreby regionálneho múzea. V roku 1943 sa realizovala obnova chrámu s reštaurátorskými prácami diskutabilnej kvality. Priestor lode slúžil ako lapidárium, do stien bolo osadených viacero náhrobných kameňov z 15. - 18. storočia. Najstarším je náhrobný kameň zdobený krížom, ktorý pochádza z vykopávok na mieste zbúraného Kostola sv.
Od roku 1963 má stavba status národnej kultúrnej pamiatky. V roku 1964 ju získala do užívania Galéria mesta Bratislavy a následne, od roku 1966, sa začalo s pamiatkovou obnovou objektu, ktorá bola ukončená v roku 1973. Okrem iného v rámci nej odstránili menšiu novogotickú južnú predsieň a v južnej stene svätyni odkryli sedíliu. V rokoch 2003 - 2006 sa realizovala rozsiahla obnova kostola spojená s vytvorením sociálneho a technického zázemia potrebného pre využívanie objektu ako koncertnej sály.
Kostol patrí v súčasnosti pod Bratislavské kultúrne a informačné stredisko a slúži na kultúrno-spoločenské účely. Pravidelne sa tu organizujú rôzne kultúrne podujatia (koncerty, výstavy, divadelné predstavenia). Kostol stojí v historickom centre mesta.
Architektonické prvky
- Prestavba v druhej polovici 14.
- Pôvodná podoba stavby nie je známa, keďže ani archeologický výskum neobjasnil podobu prvotnej svätyne.
- Z prvej stavebnej fázy sa zachovali obvodové múry lode (južný, západný a severný).
- Z druhej stavebnej etapy je to východná časť lode, víťazný oblúk a polygonálne presbytérium.
- Vežica kostola je vybudovaná pomerne netradične na juhozápadnom nároží lode.
- Výrazným ozdobným prvkom vežice sú konzoly so sochárskou výzdobou pod baldachýnmi. Z pôvodných sôch sa zachovali iba štyri - Madona s dieťaťom, kľačiaci kráľ, čierny kráľ a sv. Alžbeta.
- V severnej stene presbytéria je osadený náhrobný kameň s reliéfom kríža zo 14. storočia, ktorý pochádza z vykopávok na mieste zaniknutého Kostola sv.
- V klariskom kláštore dožila česká kráľovná-vdova Žofia Bavorská. Po smrti svojho manžela, kráľa Václava IV.
- Pri archeologickom výskume pri kostole v rokoch 2004 - 2007 bol okrem iného odkrytý múr opevnenia keltského oppida z 1.
Zrušenie kláštora a súčasnosť
Osud trnavských klarisiek sa napĺňal. Po dotazníku od kráľovského komisára v roku 1770, ktorý vyplaší obyvateľky kláštora a žiadajú radu od františkánskeho provinciála, nasleduje už počas samostatnej vlády syna Márie Terézie (1741-1780) Jozefa II. (1765-1790) ďalší dotazník, v roku 1781, od arcibiskupa a ordinára. 12. januára 1782 vyšlo nariadenie Jozefa II. o zrušení kláštorov, 18. apríla v kláštore klarisiek kráľovská komisia na čele s podžupanom Michalom Anibrom vyhlásila príkaz na opustenie kláštora, bez možnosti odvolania.
Presne o 5 mesiacov, po zhabaní hnuteľného i nehnuteľného majetku rádu, 18. septembra 1782 trnavské klarisky opúšťajú kláštor. S tým, s čím prišli pred takmer 550 rokmi - s prázdnymi rukami, ibaže tentoraz v civilných šatách. Odchádza 34 sestier, 10 laických sestier a 3 novicky. Niektoré z nich vstúpili do iných rádov, iné sa vrátili do civilu.
Budova bola upravená na vojenskú nemocnicu, na tieto účely slúžila až do roku 1945. Od roku 1956 slúžia priestory kláštora ako múzeum, dodnes v ňom sídli Západoslovenské múzeum v Trnave.
Súčasný stav a využitie
Stav kláštora a kostola je dobrý. Objekt bývalého kostola je od roku 1940 vo vlastníctve hlavného mesta SR Bratislava. Aktuálne slúži pod názvom Klarisky, ako koncertná sieň na rôznorodé kultúrno-spoločenské podujatia.
Klarisky sú bezbariérovým variabilným priestorom s kapacitou 200 návštevníkov a návštevníčok. BKIS disponuje len interiérovými priestormi bývalého kostola Klarisky, ktoré pozostávajú z javiska v oltárnej časti, hľadiska v hlavnej lodi a chóru, kde sa nachádza funkčný bezpedálový organ a technické zázemie. Súčasťou poskytovaných priestorov je aj prístavba so zázemím, vrátane toaliet pre návštevníkov a šatne pre účinkujúcich.
Vzhľadom na charakter priestoru, tento nie je určený pre súkromné oslavy. Nie je umožnený predaj alkoholických nápojov v interiéri koncertnej siene, ani jej využitie na predajné akcie a komerčné špekulatívne účely. Taktiež je prísne zakázané použitie zadymovacích zariadení, aj tých na základe vodnej pary.
Kostol klarisiek bol v roku 1913 odsvätený. Z jeho oltárov boli odňaté relikvie. V roku 1963 bol vyhlásený za kultúrnu pamiatku.
Inventár priestoru
- max. 200 plastových stoličiek
- klavír (PETROF model II, krátke koncertné krídlo)
- organ (funkčný po rekonštrukcii, bez pedálov), zhotoviteľ Petznik Franciscus Eduard v r. 1760
Dôležitá informácia: V období od 22. decembra 2025 do 15. februára 2026 bude priestor z technicko-prevádzkových dôvodov zatvorený.
Mimoriadny vstup do jedného z najstarších trnavských kostolov sa uskutoční pri príležitosti podujatia Dni európskeho kultúrneho dedičstva v nedeľu 7. septembra 2025 o 15:00 v Západoslovenskom múzeu. Z kapacitných dôvodov je počet účastníkov prehliadky limitovaný.