Kostol Košických mučeníkov je zasvätený trom kňazom, ktorí zomreli mučeníckou smrťou na začiatku 17. storočia. Sú nimi Marek Krížin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrácz. Hrdinské svedectvo viery vydali na území Slovenska v období veľkých politických, vojenských a náboženských búrok.
Košickí mučeníci Marek Krížin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrácz, sa uctievajú na Slovensku, i keď žiaden z nich nebol rodom Slovák. Všetci traja ku koncu svojho života pôsobili na Slovensku a tam aj vydali hrdinské svedectvo viery mučeníckou smrťou.
Liturgická pamiatka košických mučeníkov sa na Slovensku slávi vo výročný deň ich smrti - 7. septembra. Úcta košických mučeníkov nestratila nič zo svojej aktuálnosti ani v období zvýšeného ekumenizmu. Naopak, ešte zreteľnejšie zdôrazňuje jeho potrebu a význam.
Traja svätí Marek Križin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrácz sú známi ako Košickí mučeníci. Ich životy a smrť sú úzko späté s históriou katolíckej cirkvi na Slovensku.
Morový stĺp v Košiciach
Historické Pozadie
Časová os kresťanských mučeníkov (toto vás rozplače)
Bolo to v období veľkých politických, vojenských a náboženských búrok na začiatku 17. storočia. Uhorsko, do ktorého vtedy patrilo Slovensko, sa po tragickej bitke pri Moháči (r. 1526) dostalo do kritickej situácie. Turci nezadržateľne postupovali do strednej Európy a obsadili celé terajšie Maďarsko. K vojenskému a politickému rozvratu v Uhorsku pristúpil aj náboženský.
Zo situácie sa usilovali vyťažiť sedmohradské kniežatá, ktoré sa spojili s Turkami proti habsburskej vláde, aby sa tak pod patronátom Turkov mohli stať pánmi zvyškov uhorského územia. Okrem Sedmohradska to bolo Slovensko, ktoré veľmi trpelo výbojmi sedmohradských vojvodov, lebo títo nevystupovali iba ako politicko-vojenskí odporcovia Habsburgovcov, ale aj ako mocenskí predstavitelia protestantizmu. Smrť košických mučeníkov spadá do obdobia vlády kniežaťa Gabriela Bethlena.
Koncom 16. storočia význam Košíc stále rástol. Stali sa strediskom obchodného a spoločenského života východného Uhorska. V Košiciach tiež sídlil kapitán s vojskom uhorského kráľa, ktoré malo obrániť územie východného Uhorska aj pred tureckými vpádmi. Kapitán kráľovského vojska bol súčasne aj veliteľom mesta.
Býval v Levočskom dome, ktorý patril kráľovi. Zastupoval kráľa a mal v meste aj plnú moc. Kronika mesta Košíc opisuje rokovanie zo septembra 1619 medzi mestom a Jurajom Rákoczim, veliteľom vojsk, ktorý Košice obsadzoval. Veliteľa i vojakov si platil Gabriel Bethlen - sedmohradské knieža. 2. septembra sa Rákocziho vojsko utáborilo pod dvojitými hradbami mesta Košice. Na dobývanie mesta neboli pripravení. Hradby teda boli dostatočnou ochranou pre obyvateľov.
Kapitán mesta Andrej Doczi dáva rozkaz: “Mestské brány zatvoriť a vojakov do mesta nevpustiť!” Ale v meste sú ľudia, ktorí stoja na strane Bethlena a Rákocziho, proti kapitánovi. Rokujú s Rákoczim a 4. septembra 1619 proti vôli kapitána otvárajú mestské brány. Rákoczi s vojakmi vtiahol do mesta. Vojaci hneď chytia a uväznia kapitána Docziho v Levočskom dome. Pred kráľovský dom postavia stráž. Vedia, že v dome sú traja mladí katolícki kňazi - misionári, z nich dvaja jezuiti.
Štefan Pongrác a Melichar Grodecký sú duchovnými otcami košických katolíkov a tretí Marek Križin je ostrihomský kanonik, ktorý prišiel do Krásnej nad Hornádom, aby spravoval majetky bývalého benediktínskeho opátstva. Títo traja duchovní bratia, ktorí sa dali do služby všetkým ľuďom, sú teraz väzňami Rákocziho vojakov. V noci zo 6. na 7. septembra 1619 prišli do bytu vojaci. Postupným mučením chceli kňazov donútiť zriecť sa katolíckej viery. S mučením mali prestať až vtedy, ak kňazi zradia. Lenže kňazi nezradili.
Marek Križin, Štefan Pongrác a Melichar Grodecký nezapreli svoju vieru. Ich vôľa a duch boli nezlomené. Prijali utrpenie, ktoré im zapríčinilo smrť. Ich telá hodili do odpadového kanála - stoky, ktorá z kráľovského domu vytekajúc ústila v tej dobe v Čermeľskom potoku (dnešná Hlavná ulica). Tam zostali ľuďom na výstrahu po celý nasledujúci deň, 7. septembra 1619. Chýr o udalosti sa rozniesol po celom meste.
Ku stoke prichádzali ľudia. Tí hneď informovali manželku košického richtára a radili sa s ňou, čo robiť. Mŕtvych kňazov každý videl, dokonca aj členovia mestskej rady. Ich telá, ktoré mali poslúžiť na zastrašenie, vzbudzovali odpor voči mučiteľom a úctu k trom mŕtvym kňazom. Ľudia verili, že za takú strašnú smrť sú v nebi, a tak sa k nim modlili a prosili za seba. Začal sa v nich od prvých chvíľ rodiť nový duch.
Keď členovia mestskej rady videli, s akou úctou sa ľudia zastavujú pri umučených, začali sa báť. Prikázali miestnemu katovi, aby telá mŕtvych kňazov vybral zo stoky a pochoval. Až o niekoľko mesiacov sa podarilo vyžiadať od Bethlena telá mŕtvych kňazov a pochovať ich dôstojne. Za to vďačíme odvážnej žene, Kataríne Pálfyovej, manželke zástupcu kráľa, s ktorým musel Bethlen rokovať, aby zahladil svoju neúspešnú akciu proti kráľovi.
Na mieste, kde boli mladí kňazi umučení, nachádza sa dnes sakristia univerzitného kostola Premonštrátov. Kostol postavili jezuiti z úcty ku trom mučeníkom. Nachádza sa na Hlavnej ulici č. Sviatok: 7. septembra.
Životy Svätých Košických Mučeníkov
Svätý Marek Križin
Svätý Marek Križin
Najmladší z mučeníkov, ale cirkevnou hodnosťou najvyššie postavený, bol kanonik Marek Štefan Križin, nazývaný aj Križevčanin. Narodil sa roku 1588 alebo 1589 v mestečku Križevci v Chorvátsku. Od roku 1600 študoval na jezuitskom kolégiu vo Viedni a neskôr v Štajerskom Hradci. Tam získal roku 1610 titul magistra filozofie a fyziky.
Po návrate do Uhorska sa začal horlivo venovať kňazskej duchovnej službe. No už v roku 1616 ho ostrihomský arcibiskup (sídliaci v Trnave) Peter Pázmány poveril osobitnými úlohami. Marek Krížin za istý čas vyučoval na trnavskej kapitulnej škole. Arcibiskup ho čoskoro vymenoval aj za kanonika ostrihomskej kapituly, za komárňanského archidiakona a napokon za správcu opátstva v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach.
Marek Križin pochádzal z Chorvátska, z mesta Križevac. Narodil sa roku 1589 v šľachtickej a veľmi zbožnej rodine. Študoval vo Viedni, v Štajerskom Hradci a v Ríme. Za kňaza bol vysvätený v roku 1615. Ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas Peter Pázmáň, ktorý sídlil v Trnave si ho povolal do svojho biskupstva. Marek Križin sa stal učiteľom a riaditeľom kapitulských škôl v Trnave.
Po čase ho arcibiskup povýšil na kanonika ostrihomskej kapituly a svojho radcu. Do správy mu zveril majetok opátstva v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach, ktoré patrilo ostrihomskej kapitule. Marek Križin teda zvykol cestovať do okolia Košíc, kde sa staral nielen o majetok, ale aj o duchovné potreby ľudu. V tom čase sa veľmi šíril kalvinizmus. Katolíkov utláčali, Marek ich teda povzbudzoval, aby vytrvali. Z Krásnej musel kvôli úradným záležitostiam dochádzať aj do Košíc.
4. apríla 1619 požiadal o uvoľnenie z funkcie správcu opátstva, keďže spravovanie majetku mu bolo cudzie aby sa mohol viac venovať kňazskej službe v pastorácii. V júli 1619 odišiel s jezuitským misionárom Štefanom Pongrácom do Humenného, kde sa zúčastnil duchovných cvičení pod vedením jezuitského kazateľa P.
Svätý Melichar Grodziecki
Svätý Melichar Grodziecki
Pochádzal zo sliezskeho Tešína, kde sa narodil pravdepodobne v roku 1584. V príbuzenstve mal viacerých významných duchovných. Jeden strýko bol biskupom, iný prepoštom a jeden z matkiných príbuzných dokonca mučeníkom. Bol to moravský blahoslavený Ján Sarkander.
Podobne ako Marek Križin aj Melichar Grodziecki študoval na jezuitskom kolégiu vo Viedni, kde sa bližšie oboznámil s jezuitskou rehoľou a rozhodol sa do nej vstúpiť. Tento zámer uskutočnil ako 19-ročný, keď bol prijatý do jezuitského noviciátu v Brne. Po skončení noviciátu študoval a medzitým i vyučoval na viacerých miestach: v Brne, v Prahe, v Štajerskom Hradci a znova v Prahe, kde bol v roku 1614 vysvätený za kňaza. Za čas bol i riaditeľom ústavu pre chudobných žiakov.
V decembri roku 1618 ho predstavení poslali ako misionára a zároveň i kaplána cisárskych vojakov do Košíc. Obaja jazuiti (Grodziecki a Pongrácz) bývali a mali kaplnku v dome kráľovského miestodržiteľa Andreja Dóczyho.
Melichar Grodziecki sa narodil okolo roku 1584 v poľskom Tešíne v Sliezsku. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, bol vnukom tešínskeho kastelána Mateja. Otec sa volal Henrich. Ich rodina mala majetky v dedine Grodziec (medzi Bialou a Tešínom). V roku 1603 Melichar vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Noviciát absolvoval v Brne. V tom istom čase tam bol v noviciáte aj Štefan Pongrácz.
V roku 1605 zložil Melichar prvé sľuby. Predstavení ho poslali do Prahy do kolégia sv. Klementa, kde ďalej študoval. V roku 1614 bol vysvätený za kňaza. Aj ako kňaz zostal v kolégiu a dostal do správy dom chudobných, kam prijímali nemajetných študentov. Popritom sa duchovne staral aj o obec Kopaniny, kde boli majetky pražského kolégia.
16. júna 1619 skladá Melichar Grodecký do rúk P. Dobokaya slávnostné rehoľné sľuby.
Svätý Štefan Pongrácz
Svätý Štefan Pongrácz
Narodil sa roku 1582 alebo roku 1583 v Alvinci v Sedmohradsku. Stredoškolské štúdiá si vykonal na jezuitskom kolégiu v sedmohradskom meste Kluži (ter. Rumunsko). Po nich sa rozhodol vstúpiť do jezuitskej rehole. Rehoľný život začal v brnenskom noviciáte roku 1602.
Odtiaľ ho poslali predstavení do Prahy, kde ako mladý klerik vyučoval na gymnáziu a začal študovať filozofiu. Od roku 1611pokračoval v štúdiách v Štajerskom Hradci. Roku 1615 bol vysvätený za kňaza. Predstavení mu určili za pôsobisko Humenné na východnom Slovensku, kde bol kazateľom a prefektom štúdií na jezuitskom kolégiu. Od roku 1618 Pongrácz účinkoval v Kočiciach a na okolí.
Štefan Pongrácz pochádzal tiež zo šľachtickej rodiny. Narodil sa asi v roku 1583 v Sedmohradsku, v meste Alvinc (pri Alba Julia). Študoval na gymnáziu v Koložvári (Cluj v Rumunsku). Od malička bol nábožným a hĺbavým. Keď však rodičom oznámil svoje rozhodnutie stať sa rehoľníkom, dostal sa s nimi do sporu. Rodičia ho odhovárali, vykresľovali mu život v reholi v najčernejších farbách a svetský život ako bezstarostný a šťastný. Štefan sa nedal odradiť. Rodičia mu nakoniec nechali slobodu a v roku 1602 mohol vstúpiť do noviciátu jezuitov v Brne.
O dva roky zložil prvé sľuby. Ako rehoľník účinkoval najprv v Prahe. V roku 1607 ho poslali do Ľubľany a o rok na to do Klagenfurtu. Tam vyučoval rétoriku a literatúru. V roku 1611 ho preložili do Štajerského Hradca. Tam si dokončil teologické štúdiá a v roku 1613 bol vysvätený za kňaza. Ako kňaz účinkoval v Humennom na Katolíckom gymnáziu. V roku 1616 sa stal riaditeľom. Okrem toho bol aj pastoračne činný. Kázal, vyučoval, vysvetľoval. Vojenský veliteľ mesta Košice Andrej Dóczy požiadal prestavených jezuitskej rehole, aby Štefana uvoľnili pre službu v Košiciach. V roku 1618 sa vzbúrili proti katolíckemu rakúskemu cisárovi Ferdinandovi II. všetci protestanti v Čechách, na Morave a v Sliezsku.
Umučenie Košických Mučeníkov
Ich utrpenie sa začalo 3. alebo 4. septembra 1619, keď Bethlenovo vojsko pod vedením Juraja Rákócziho obsadilo Košice. Veliteľ dal hneď izolovať a stážiť kňazov v miestodržiteľovom dome. Situáciu väzňov sťažoval citeľný hlad a smäd. V takom stave ich navštívili protestantskí predstavitelia a žiadali ich, aby sa zriekli katolíckej viery. Kanonikovi sľúbili cirkevné majetky, ktoré spravoval. Vtedy nastúpili do akcie vojaci. Nedali kňazom pokoj a surovo s nimi zaobchádzali. Dňa 6. septembra večer ešte od nich žiadali výkupné. Keď však duchovní nemohli splniť ani túto požiadavku, vojaci im pohrozili smrťou. Kňazi vedeli, že musia brať túto hrozbu vážne.
Posledné dejstvo drámy sa odohralo krátko po polnoci zo 6. na 7. septembra. Do izby, kde boli kňazi, sa vrútila skupina ozbrojencov, s ktorými prišiel aj kalvínsky kazateľ Alvinczi. Pongrácza hneď zrazili na zem a zviazali ho. Nato nútili oboch jezuitov, aby sa stali kalvínmi. Keď títo odmietli, nastalo mučenie. Najväčšmi sa vyvŕšili na Pongráczovi. Za ruky ho zavesili na hradu povaly, vyrezali mu pohlavie, hlavu mu stiahli povrazom a pálili ho fakľami, až mu vyšli črevá. Grodzieckeho veľmi dopichali. Kanonika navádzali, aby sa pridal k tým, čo vyznávajú "uhorské náboženstvo" a bojujú proti "cudziemu tyranstvu". Keď ten slušne, ale rozhodne odmietol, tiež ho pálili a napokon sťali. Hlavu odťali aj Grodzieckemu. Najdlhšie mučili Pongrácza, ktorému tiež dva razy sekerou zaťali do hlavy. Nakoniec všetky tri nehybné skrvavené telá hodili do odpadovej žumpy miestodržiteľovho domu.
Pongrácz vtedy nebol ešte celkom mŕtvy. Zvesť o krutej smrti bezbranných kňazov sa rýchlo rozšírila a zhrozili sa nad ňou i mnohí protestanti. Katolíci sa dožadovali aspoň mŕtvych tiel zabitých duchovných, aby ich mohli dôstojne pochovať. Napokon predsa dostali katolíci telesné pozostatky svojich hrdinských duchovných pastierov. Stalo sa to za zvláštnych okolností 6 mesiacov po ich smrti. V marci 1620 knieža Gabriel Bethlen vystrojil v tom istom dome, kde boli kňazi umučení, hostinu na počesť uhorského palatína Žigmunda Forgácha. Pri hostine požiadal do tanca nábožnú palatínovu manželku Katarínu, rodenú Pálffyovú, ktorá prijala výzvu s podmienkou, že bude môcť slušne pochovať telá troch mučeníkov. Bethlen súhlasil. Mestský kat prezradil miesto ich tajného hrobu. A tak mohli katolíci prevziať vzácne relikvie. Najprv ich previezli do Nižnej Šebastovej a potom do Hertníka, kde mali Forgáchovci majetky. Napokon roku 1635 boli pozostatky košických mučeníkov prevezené do Trnavy, kde boli najprv uložené v kostole klarisiek.
Po Smrti
Ostrihomský arcibiskup (a od roku 1629 kardinál) Peter Pázmány zaviedol kánonický proces, ktorý mal viesť k blahorečeniu košických mučeníkov, a požiadal pápeža Urbana VIII., aby dovolil ich verejné uctievanie. Žiadosť znova predkladali viacerí Pázmányovi nástupcovia (J. Lippay, J. Szelepcseny, Ján Scitovský). V Ríme však proces postupoval veľmi pomaly. Konečne po viacnásobnom prešetrení života a smrti umučených kňazov ich vyhlásil za blahoslavených pápež Pius X. dňa 15. januára 1905 a o 90 rokov neskôr, 2. júla 1995 pápež Ján Pavol II.
Kostol Premonštrátov v Košiciach, postavený na mieste, kde boli mučeníci umučení.
Kostol Premonštrátov v Košiciach
Relikvie a Uctievanie
Cesty pozostatkov sú niekedy tiež rovnako zaujímavé, ako sú zaujímavé cesty živých ľudí. Relikvia znamená po latinsky pozostatok, ako niečo zanechané. Ich uctievanie sa spája s vierou.
Konkrétne ide o relikvie troch Košických mučeníkov, ktoré sa hrou osudu dostali po umučení až do Trnavy. Sprievodca Slavomír Dzvoník dodal: „Všetky tri lebky sa zachovali. Jezuiti sú tu Štefan Pongrácz a Melichar Grodiecki. Tretia lebka je prenesená do Ostrihomu (Mareka Križina) a na základe moderných metód sa na 90 až 95 percent dá už určiť ich podoba. O relikvie Košických mučeníkov je zo strany turistov v Trnave veľký záujem. Prichádza pri ich uctievaní od ich smrti v roku 1619 u ľudí k mnohým zázračným uzdraveniam a rozličným znameniam.
Svätci Marek Križin z Chorvátska, Štefan Pongrácz zo Sedmohradska a pôvodom Poliak z poľského Tešína Melichar Grodziecki zomreli mučeníckou smrťou 7. septembra 1619 v Košiciach, lebo odmietli zmeniť svoju vieru z katolíckej na protestantskú. V tejto dobe náboženských vojen často zomierali duchovní, ako ich Slavomír Dzvoník nazval „obetní baránkovia“. Uctievanie ich relikvii za stáročia priniesol viacero zázračných momentov už za ich života a neskôr „posmrtne popri ich pozostatkoch.“
Niektoré sprievodca Slavomír Dzvoník spomenul aj na kameru: „Hneď pri mučení sa ich mučitelia nemohli zbaviť krvi, aj keď sa prezliekli. Stále na nich bola krv. To boli prvé zázraky.
Relikvie Košických mučeníkov v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave.
Ďalšie Kostoly Zasvätené Košickým Mučeníkom
Kostol sv. Košickým mučeníkom vo Fričovciach
Farský kostol vo Fričovciach bol zasvätený sv. Bartolomejovi. Zachoval sa aj pôvodný stredoveký inventár chrámu: dve neskorogotické oltárne krídla so štyrmi obojstranne maľovanými tabuľami z konca 15. storočia (v súčasnosti uložené v SNM v Martine) a socha Panny Márie z 15. storočia (dnes v Šarišskom múzeu v Bardejove). Cenný je aj barokový inventár: rozmerný oltár z roku 1752 s viac než desiatimi sochami, drevená baroková kazateľnica či maľovaná empora. V blízkosti areálu Kostola sv. Bartolomeja sa nachádza pohrebná kaplnka nad podzemnou kryptou. Areál kaplnky s charakterom malého mauzólea dal v roku 1811 vystavať vtedajší majiteľ obce barón generál Gabriel Splény. Pod kaplnkou sú však pochovaní členovia rodu Gillany, vlastniaci Fričovce neskôr. Práve oni upravili pôvodne klasicistickú architektúru v polovici 19. storočia na neogotickú.
Kostol sv. Mikuláša v Barci
Pôvodne gotický kostol postavený koncom 13. storočia. Na príbuznosť s košickým Dómom sv. Alžbety poukazuje do dnešného dňa zachovaná svätyňa z dávneho kostola (bočná loď súčasného kostola) s krásnou gotickou klenbou. V 15. storočí bol kostol prestavaný. V druhej tretine 20. storočia rozšírený a dispozične zmenený. V roku 1942 bol kostol zväčšený o južná loď (os kostola sa tak presunula severojužným smerom). V 80-tych rokoch 20. storočia bol kostol kompletne zrekonštruovaný. 11. 1994 bol kostol slávnostne konsekrovaný Mons.
Farnosť svätých košických mučeníkov v Humennom
Farnosť svätých košických mučeníkov v Humennom bola zriadená 1. júla 2004. „Môžeme ju považovať za mladú farnosť v rámci celej Košickej arcidiecézy, pričom v Humennom je to najmladšia rímskokatolícka farnosť,“ začína rozprávanie Jozef Kozák, ktorý tam pôsobí od 1. júla 2004. Títo veľkí svätci sú patrónmi miestnej farnosti i chrámu. „Máme v kostole vystavené relikvie svätých košických mučeníkov, ktoré boli predtým uložené v oltári.
Farnosť svätých košických mučeníkov v Humennom
Najmladšiu humenskú farnosť čaká začiatkom septembra tradičná odpustová slávnosť na sviatok svätých košických mučeníkov. Z histórie vieme, že svätí košickí mučeníci si krátko pred smrťou vykonávali práve tu duchovné cvičenia. Takže tu máme svätých, ktorí sa pohybovali po tých istých uliciach, v tom istom priestore ako my a dnes ich voláme o orodovanie. Táto spomienka je úžasne živá.
Tri rímskokatolícke humenské farnosti sú príkladom pekného spoločenstva. Na margo spolupráce farností Jozef Kozák zdôrazňuje: „Ak by sme nespolupracovali, asi by sme vydali najhoršie svedectvo. Keď sa vrátim ku košickým mučeníkom, aj oni boli traja, a aj my sme traja farári.
S farnosťou svätých košických mučeníkov súvisia mnohé podnetné aktivity. Aj letný výlet s názvom Trojka v Tatrách. Keď sa na začiatku školského roka pýtam detí, kde boli cez prázdniny, povedia: S ockom som bol tam, s mamkou tam. Tak sme vymysleli Trojku v Tatrách, ktorá by bola prístupná mnohým. A máme nádherný ohlas.
Do chodu farnosti je však zapojených mnoho ľudí. Je to veľký kolos, presnejšie, je to veľká rodina. Aj farár a kaplán sa v svojej farnosti cítia, že sú doma.
O svojej priam hmatateľnej skúsenosti so silou orodovania košických mučeníkov Jozef Kozák prezrádza: „Bol som bohoslovcom v košickom seminári, keď sa pripravovala slávnosť ich kanonizácie. Dotklo sa ma to až tak, že som akoby vyzval košických mučeníkov na orodovanie u Pána Boha; že pápež môže vyhlásiť za svätého koho chce, ale pre mňa nebudú košickí mučeníci svätí, ak táto dvojica nebude mať do roka deti. A naozaj - do roka mali dieťa.
U nás sa ujala prax, že každá skupina má možnosť obdarovať niekoho či niečo. Takže sme už niekoľkokrát odniesli dar na detské oddelenie humenskej nemocnice, ale pomohli sme i sociálne slabým rodinám. Už niekoľko rokov máme vzadu v kostole pri vchode nádobu, do nej ľudia nosia vrchnáky, ktoré potom odnášame jednej rodine. A pritom žijeme dva v jednom - uvádzame do praxe encykliku Laudato si' a chránime prírodu, a zároveň pomáhame rodine v ťažkej situácii.
V Kostole svätých košických mučeníkov privítali v uplynulých rokoch počas Vianoc skutočne vzácnych hostí. Aj Kandráčovcov.
Na priblíženie sa kňazov k veriacim a opačne sú zamerané aj letné akcie Raňajky svätej Anny a Bodka za prázdninami. Vymysleli sme i futbalový zápas otcovia proti synom.