Rím, "Večné mesto", je pokladnicou historických a kultúrnych pamiatok. Medzi nimi vynikajú kostoly a baziliky. Kostol Najsvätejšieho Mena Ježišovho, po taliansky Chiesa del Santissimo Nome di Gesù, sa nachádza v centre Ríma, neďaleko Pomníka Viktora Emanuela II.
Kostol je príkladom stavieb, ktorých povesť prekročila nielen hranice mesta, ale aj štátu. Vďaka činnosti jeho zakladateľov sa stal známym takmer na celom svete. Z architektonického hľadiska predstavuje del Gesù vzorový model kostolov postavených v tzv.
Počiatky dnešného kostola siahajú do dávneho stredoveku. Už pred 12. storočím na jednom zo siedmich starovekých rímskych pahorkov stál kostol zasvätený apoštolovi Andrejovi. O jeho existencii svedčí pápežská bula z 11. storočia. Iným hmatateľným dôkazom je tzv. Catalogo di Cencio Camerario, najstarší adresár kostolov v Ríme, ktorý zostavil camerlengo a neskorší pápež Honorius III. na konci 12.
Prvé snahy o postavenie nového kostola, ktorý by niesol Ježišovo meno sa objavili v roku 1540, keď do Ríma prišiel svätý Ignác z Loyoly. Zakladateľ nového rádu- Jezuitov, potreboval kostol, ktorý by vyhovoval tak dôležitému spolku. Začal zbierku, ktorá mala pokryť výdavky, no len získať všetky nutné povolenia mu trvalo 10 rokov.
Pôvodne na tomto mieste stával malý farský kostol Santa Maria della Strada. V roku 1542, dva roky po vzniku jezuitského rádu, pridelil pápež Pavol III. rehoľným bratom tento malý kostolík a o sedem rokov nato ho povolil zbúrať, aby na jeho mieste mohol vzniknúť väčší chrám, hodný rastúceho významu rehole. Kardinál Farnese poveril vypracovaním projektu nového kostola renomovaného architekta Giacoma Barozziho.
Po dvoch nevydarených pokusoch o postavenie, pričom boli vždy položené základy kostola, a 8 rokoch sa konečne začalo so stavbou. Kostol navrhol architekt Jacopo Barozzi, známy ako Vignola, a fasáda je postavená podľa návrhu architekta Giacoma della Portu, ktorý po Vigolovej smrti pracoval na stavbe.
Vignola a della Porta sa spoločne podieľali aj na výstavbe známeho kostola Il Gesu v Ríme (tal. Chiesa del Santissimo Nome di Gesù all’Argentina) alebo skrátene Kostol Ježiša (tal. Chiesa del Gesù), pričom Vignola navrhol základný pôdorys tohto hlavného jezuitského chrámu, ktorý sa neskôr stal vzorom pre ostatné barokové chrámy a stavby.
Bol postavený Giocomom Vignolom. Táto stavba sa stala vzorom pre výstavbu ďalších jezuitských kostolov.
Barokový kostol má klasický pôdorys kríža a harmonickú fasádu. Nad miestom, kde sa kríž spája, je postavený dóm. Kostol má mnoho kaplniek a oltárov, ktoré sú plné fresiek. Najznámejšia je freska Giovanniho Battistu Gaulliho, známeho aj ako Baciccia, ktorá sa volá Víťazstvo svätého mena Ježišovho a je druhá najhonosnejšia v Ríme, hneď po freske v Sixtínskej kaplnke.
Architektúra a dizajn
Architektonicky je kostol jednoloďovou stavbou s priečnym transeptom, pričom loď je po bokoch členená na každej strane štvoricou malých kaplniek.
Pôdorys kostola má tvar latinského kríža s ukončením v podobe apsidy podľa vzoru ranokresťanských bazilík. Vignola, ktorý na stavbe pracoval až do konca svojho života, touto koncepciou vyhovel religióznym požiadavkám zadávateľov stavby. Rádoví stavitelia po Vignolovej smrti stavbu i dokončili a v novembri 1584 vysvätili.
Dnešný vzhľad priečelia kostola, otvárajúceho sa do rovnomenného námestia, je výsledkom práce významného talianskeho sochára a architekta druhej polovice 16.
Priečelie kostola, členené horizontálne i vertikálne, zaujme svojím umeleckým stvárnením a prísnou symetrickosťou. Nápadné je najmä horizontálne členenie na dve poschodia oddelené širokým trámom, nesúcim nápis s menom mecenáša stavby. Druhému, nahor sa zužujúcemu poschodiu, ukončenému trojuholníkovitým štítom, dominujú po stranách umiestnené výrazné volúty. Rovnako ako horné tak i dolné podlažie je vertikálne delené pilastrami a stĺpmi. Tri brány sú od okolitého terénu výškovo oddelené mohutným schodiskom. Nad strednou je reliéfne stvárnený znak jezuitskej rehole.
Nad miestom, kde sa kríž spája, je postavený dóm.
Berniniho genialita a zmysel pre dokonalý dojem sa plne prejavili aj v interiéri chrámu. Osobité miestne podmienky viedli Berniniho k pôdorysnému riešeniu v podobe priečne situovanej elipsy; kratšia os zodpovedá smeru od vstupu k hlavnému oltáru a dlhšia šírke kostola. V mohutných múroch umiestnil okrem chóru veniec štyroch bočných kaplniek. Dômyselná a zložitá hra priamych línií a kriviek sa takmer stráca v prítmí chrámového interiéru.
Interiérová výzdoba a fresky
Ešte väčší duchovný a umelecký zážitok získa návštevník v interiéri kostola. Monumentálna výzdoba je reprezentovaná predovšetkým impozantnými stropnými freskami, patriacimi k vrcholným prácam neskorobarokovej sakrálnej výmaľby.
Pôvodne bolo interiérové vybavenie ako aj výzdoba kostola strohé a jednoduché. V druhej polovici 17. storočia bolo rozhodnuté o novom vybavení interiéru. Zámerom predstaviteľov rehole bolo urobiť na návštevníkov kostola dojem a súčasne virtuóznym spôsobom vzdať hold vykupiteľskému dielu Ježiša Krista. Vďaka doporučeniu slávneho sochára a architekta Gian Lorenza Berniniho fascinujúcu freskovú výzdobu klenieb vytvoril jeho priateľ Giovanni Battista Gaulli, známy i pod menom Baciccio.
Baciccio začal na výzdobe pracovať v roku 1672. Ako prvá vznikla freska v kupole zachytávajúca umelcovu predstavu o raji. Témou fresky na strope hlavnej lode je oslava Ježišovho mena a velebenie jeho spásneho diela: pred jeho slávou padá na kolená celý vesmír - a záleži na každej bytosti, či bude spasená. Všetci, ktorí mu uverili budú zachránení; tí, ktorí sú ovládaní hriechom budú zatratení (ožarujúce Božie svetlo ich oslepuje). Umelec poňal strop ako jednoliaty priestor bez okrajového rámca - postavy akoby prečnievali cez obkladanú klenbu chrámu; vzniká tak ilúzia otvorenej oblohy s víziou nebeských zástupov oslavujúcich Ježišovo meno, pričom zatratené duše sa rútia do tmy
Súčasťou centrálnej lode je osem postranných kaplniek (po štyroch na každej strane). Vľavo sú to kaplnky (smerom k hlavnému oltáru): Kaplnka svätého Františka Borgiu (Capella di S. Francesco Borgia) so stropnými freskami zachytávajúcimi výjavy martýria apoštolov svätého Petra a svätého Pavla (autor Niccolò Circignani), Kaplnka Svätej rodiny (Capella della Sacra Famiglia) s freskovou výzdobou zachytávajúcou udalosti pred Kristovým narodením a z jeho najranejšieho detstva (Nebeské slávnosti narodenia Krista, Zvestovanie pastierom, Vraždenie neviniatok, Predstavenie Krista v chráme a Klaňanie troch kráľov), Kaplnka Najsvätejšej Trojice (Cappella della Santissima Trinità); tesne pred presbytériom je Kaplnka Panny Márie na ceste (Capella di S.
Prvou kaplnkou na pravej strane je Kaplnka svätého Ondreja (Capella di S. Andrea) s freskami s výjavmi zo života niektorých svätcov, druhou kaplnkou je kaplnka zvaná Capella della Passione s lunetovými freskami, ktorých dominantným námetom je utrpenie Krista (Ježiš v Getsemanskej záhrade, Judášov bozk, Ecce homo a i.), nasleduje tzv.
Okrem hlavného oltára, pochádzajúceho až z 19. storočia, umelecky i historicky hodnotnejšie sú oltáre v transepte kostola. Oba patria prvým svätcom jezuitského rádu - vľavo svätému Ignácovi z Loyoly a vpravo svätému Františkovi Xaverskému. Oltár svätého Ignáca z Loyoly nad hrobom tohto svätca vytvoril v rokoch 1696 - 1700 jezuitský mních Andrea Pozzo. Pôvodná monumentálna socha tohto svätca zo striebra bola dielom francúzskeho umelca Pierra Le Grosa. V roku 1798 však bola socha roztavená; dnešná pochádza z rokov 1803 - 1804 z dielne Antonia Canovu.
Hrobka a oltár svätého Ignáca sa nachádzajú v ľavom krídle. Pod dozorom umelca Andrea Pozzoa na nej pracovalo viac ako 100 ľudí. Pomocou vzácnych kovov a nevšedných materiálov tu vytvorili skvost barokovej architektúry.
Kostol má mnoho kaplniek a oltárov, ktoré sú plné fresiek. Najznámejšia je freska Giovanniho Battistu Gaulliho, známeho aj ako Baciccia, ktorá sa volá Víťazstvo svätého mena Ježišovho a je druhá najhonosnejšia v Ríme, hneď po freske v Sixtínskej kaplnke.
V roku 1814 pápež Pius VII. vykonal slávnostný akt obnovenia rehole, keď navštívil hlavný jezuitský kostol v Ríme a predsedal eucharistii pri oltári s hrobom sv. Ignáca z Loyoly. Po svätej omši sa konala ceremónia v priľahlej Kaplnke šľachticov, kde bola slávnostne prečítaná bula Pia VII. Sollicitudo omnium ecclesiarum. Týmto slávnostným aktom sa skončilo vyše 40-ročné obdobie zrušenia Spoločnosti Ježišovej.
Na historickom mieste obnovenia rehole, v Kaplnke šľachticov pri Kostole Najsvätejšieho mena Ježiš (Chiesa del Gesů) v Ríme, slávili svätú omšu mladí jezuitskí študenti ako reprezentanti jezuitských provincií v rámci Európy. Kaplnka šľachticov je v deň výročia otvorená pre návštevníkov, ktorí v nej môžu vidieť pamätnú mramorovú platňu s nápisom dokumentujúcim historické prečítanie buly obnovenia jezuitov. Do kaplnky sa vstupuje cez sakristiu kostola.
Pohľad do interiéru kostola Il Gesu v Ríme. Zdroj: wikimedia commons
Bula pápeža Pia VII. Sollicitudo omnium ecclesiarum zo 7. augusta 1814 bola tretím a rozhodujúcim krokom v postupnom procese znovuobnovenia Spoločnosti Ježišovej. Pius VII. už prv uznal existenciu jezuitov, ktorí prežili na území Ruského cárstva (v breve Catholicae fidei zo 7. marca 1801) a následne toto uznanie rozšíril na Kráľovstvo dvoch Sicílií (v breve Per alias z 30. júla 1804). Pápežský dokument z roku 1814 rozšíril tie isté fakulty na celý svet, čim bolo odvolané rozhodnutie Klementa XVI., ktorý potlačil Spoločnosť Ježišovu 40 rokov predtým.
Podľa očitých svedkov pápež Pius VII. dňa 7. augusta 1814 prišiel do hlavného jezuitského kostola Chiesa del Gesů v Ríme, kde ho privítali kardináli, kniežatá a okolo stovky sta