Evanjelium podľa Jána: Datovanie a historický kontext

V dnešnej dobe, keď sa povie slovo "evanjelium", sme navyknutí myslieť na dielo podľa Marka, Matúša, Lukáša a Jána. Avšak prvotný význam slova "evanjelium" nie je spis alebo literárne dielo. Evanjelium je Ježiš. On nie je iba obsahom evanjelia, ale on je Evanjeliom. Toto Ježišovo posolstvo dostalo koncom 2. polovice 1. storočia po Kr. podobu písaného textu, aby sa zachovalo pre ďalšie generácie človeka. Napísané evanjeliové spisy boli odovzdávané bez udania autora. Autori boli doplnené a členené až neskôr.

Biblická kritika síce podstatne mení tieto údaje, predsa však v porovnaní s chronológiou Starého zákona je časové rozpätie vzniku Nového zákona pomerne krátke. Predpokladá sa, že medzi objavením prvej a poslednej knihy Nového zákona uplynulo jedno storočie - od polovice 1. storočia do polovice 2. storočia. Táto skutočnosť však nepomáha riešiť otázku relatívneho, tým menej absolútneho datovania jednotlivých novozákonných kníh. Vyriešenie otázky datovania je nevyhnutným predpokladom na určenie spôsobu vzniku jednotlivých novozákonných diel, pretože správne datovanie umožňuje rekonštruovať spoločensko-historické podmienky, ktoré určovali sociálny a ideologický zmysel týchto diel.

Základom koncepcie, ktorá vychádza z cirkevnej tradície, je tvrdenie, že prvou knihou Nového zákona bolo Evanjelium Matúša, ktoré vzniklo približne 8 rokov po smrti a nanebovstúpení Ježiša Krista. Vzápätí napísali svoje evanjeliá Marek a Lukáš a o niečo neskôr Ján. Z diel Nového zákona sa Jánovi pripisuje aj Apokalypsa, ktorá vznikla okolo roku 95, a tri listy. Ani cirkevná literatúra sa nevyhla rozporom pri datovaní niektorých novozákonných diel. Napríklad pripúšťa sa, že Apokalypsa môže pochádzať zo skoršieho obdobia - niečo pred rokom 70, keď Rimania zničili Jeruzalem. Rozpory sú aj v datovaní Skutkov apoštolských.

Napriek tejto očividnej skutočnosti v súčasnej biblistickej literatúre sa ešte podporuje tradičný názor, podľa ktorého sa takmer všetky diela Nového zákona datujú do polovice 1. storočia. Prirodzene, na tomto názore veľmi radikálne trvajú autori z cirkevného a s cirkvou sympatizujúceho tábora. Stúpenec cambridgeskej anglikánskej cirkvi I. A. Robinson podriadil rozsiahle samostatné dielo Nové datovanie Nového zákona úlohe dokázať, že celý Nový zákon pochádza z obdobia pred zničením Jeruzalemského chrámu roku 70, a že prvou novozákonnou knihou bolo Evanjelium Jána. Robinson označuje svoje závery za prekvapujúce a neočakávané, no v podstate rozohráva svojrázne predstavenie na tému, ako neočakávane vraj skrachovala klasická biblická kritika, ktorá udávala úplne iné chronologické orientačné body novozákonných kníh. Robinsonova argumentácia, nehľadiac na úctyhodné rozmery jeho knihy, je taká povrchná, že on sám neraz charakterizuje svoje závery iba ako „otázky“; nepredkladá teda konkrétne riešenia, len otázky na úvahy.

Pre cirkevné učenie má veľký význam aj zaraďovanie novozákonných kníh do čo možno najskoršieho obdobia, aj tvrdenie, že ako prvé z nich vznikli práve evanjeliá. Pri takomto datovaní udalostí Nového zákona, predovšetkým tie, čo súvisia s osobou Krista, javia sa tak, akoby sa dostali do textov Nového zákona hneď po tom, ako sa uskutočnili - a toto má podporovať predstavu historickej opodstatnenosti samých príbehov. Veľký význam má aj druhý predpoklad, že zo všetkých novozákonných kníh vznikli najskôr evanjeliá. Tieto totiž obsahujú aspoň aký-taký životopis Ježiša Krista, i keď plný protirečení, nejasný a neúplný, zatiaľ čo v iných novozákonných knihách sa Ježiš Kristus takmer nespomína.

Veď ak uznáme, že evanjeliá vznikli neskôr než ostatné knihy Nového zákona, musíme zrejme súhlasiť aj s tým, že „fakty“ o živote Ježiša-človeka neboli známe ešte dlho po tom, čo sa stali. Odkiaľ sa teda objavili správy o nich? Okrem evanjelií sa v dielach Nového zákona v podstate nespomína Ježiš ako človek, ale Kristus-boh. Ak uznáme, že sa najprv utvoril obraz boha Krista a až potom obraz ľudskej osobnosti Ježiša s konkrétnou pozemskou biografiou, získame doplňujúci materiál na podporu koncepcie, podľa ktorej najprv vznikol obraz boha, a ten až postupne nadobúdal ľudské črty. Ani apoštolské listy, ani Skutky apoštolské, ani Apokalypsa sa neodvolávajú na Ježiša Krista, dokonca ani v tých prípadoch, keď je to nielen vhodné, ale priam nevyhnutné.

Napríklad vtedy, keď sa apoštoli medzi sebou dohadujú o rozličných otázkach vierouky a taktiky a diskusia nadobúda chvíľami veľmi ostré formy, sa zdá, že by sa sporné strany mali odvolať na názor najvyššej autority, najvyššej inštancie a poukázať na to, čo Ježiš k danej otázke v nejakej kázni alebo rozhovore povedal. Takéto odkazy a citáty v týchto textoch nenájdeme. Nenájdeme v nich ani citáty z evanjelií, hoci je tu dostatok odkazov na to, „čo hovorí Písmo“, i priamych citátov z neho; no vždy sa v nich spomína iba Starý zákon. V literatúre i kázňach toho obdobia bol spôsob citovania najdôveryhodnejšieho prameňa - Písma svätého, ako aj odvolávania sa naň takisto rozšírený ako v neskoršej histórii kresťanstva.

Niektorí šikovní zástancovia opačného názoru používajú osobitné metódy, ktorými sa chcú vyhnúť týmto ťažkostiam. Ch. Adam apeluje na zdravý rozum, podľa ktorého „je jasné, že najspoľahlivejšie a najdôveryhodnejšie správy o Ježišovi treba hľadať tam, kde Ježiš pôsobil na svoje okolie, t. j. v kruhu jeho prívržencov a učeníkov“. A o tom, ako Ježiš „pôsobil na svoje okolie“, sa hovorí v evanjeliách. Tieto slová nútia autora vyhlásiť, že „najstaršie zmienky o Ježišovi obsahujú štyri evanjeliá“. Ale nemožno sa predsa vyhýbať očividným faktom, ktoré svedčia o tom, že evanjeliá vznikli neskôr než ostatné diela Nového zákona!

„Príbehy o Ježišovi dostali literárnu podobu až po napísaní listov apoštola Pavla. V ranej kresťanskej literatúre existuje skupina diel, ktoré nie sú zaradené do kánonu Nového zákona, no cirkev ich považuje za posvätné; ide o spisy tzv. apoštolských mužov alebo apoštolských otcov. Sem patria listy aj iného druhu - diela sv. Klementa Rímskeho, Barnabáša, sv. Ignáca Antiochijského, sv. Polykarpa zo Smyrny, Papiasa z Hieropolisu, Hermasov Pastier a Didaché (Náuka dvanástich apoštolov). Mená autorov, ktorým sa príslušné diela pripisujú, sú v mnohých prípadoch sporné. Existujú napríklad vážne pochybnosti o jestvovaní sv. Klementa Rímskeho a Barnabáša. Z nášho hľadiska je teraz dôležité, že celkové datovanie týchto diel je viac-menej jasné: všetky vznikli v období medzi koncom 1. storočia a polovicou 2. storočia n. l.

Diela Papiasa z Hieropolisu sa nezachovali, správy o nich čerpáme z Cirkevných dejín od Eusebia Ceasarejského, ktoré pochádzajú zo začiatku 4. storočia. Je známe, že Papias žil v prvej polovici 2. storočia a zomrel medzi rokmi 140 a 150. Podľa výkladu Eusebia Papiasa viac zaujímalo ústne podanie než písomné dokumenty. No niečo, a to je pre našu analýzu veľmi dôležité, Papias hovorí aj o „knihách“. „Marek bol Petrovým učeníkom; to, čo si zapamätal, zapísal presne, no nie v tom poradí, ako to povedal a vykonal Kristus. Teda v období, ktoré môžeme formálne zaradiť do druhej štvrtiny 2. storočia, už existovali ranokresťanské písomné dokumenty, ktoré sa spájajú s menami Marka a Matúša.

Musíme poznamenať, že z Papiasových slov vôbec nevyplýva, že mal do činenia s evanjeliami Marka a Matúša v tej podobe, v akej boli zaradené do kánonu a v akej sa zachovali do súčasnosti. V súvislosti s Markovým dielom Papias nehovorí o súvislom výklade, ale o neusporiadaných jednotlivých zápisoch alebo poznámkach. Matúšovi zasa pripisuje zostavenie zborníka Ježišových výrokov, a nie príbehy o jeho živote a skutkoch. Predsa však nie je vylúčené, že v období, keď žil Papias, existovali evanjeliá Marka a Matúša vo svojej konečnej podobe. Tak či tak je viac-menej isté, že na začiatku 2. storočia evanjeliá ešte neexistovali. V polovici 2. storočia už Justinus-mučeník pozná všetky štyri evanjeliá, no nazýva ich trochu inak - Ježišove výroky a Spomienky apoštolov; nespomína síce mená autorov, ale uvádza citáty z Marka, Matúša a Lukáša.

V sedemdesiatych rokoch 2. storočia Justinov žiak Tatianus nielenže poznal všetky štyri evanjeliá, ale považoval za potrebné práve z nich zostaviť zbierku, ktorú nazval po grécky Diatessaron (zo štyroch, zostavené zo štyroch). Tento predpoklad je umocňovaný aj tým, že okolo roku 180 Ireneus tvrdil, že musia byť len štyri evanjeliá, „nie viac a nie menej“, a iba primitívni, nevzdelaní a opovážliví ľudia prekrúcajú podobu evanjelií a uvádzajú ich buď viac, alebo menej. Ireneus uvádza svojrázny dôvod, prečo evanjelií musí byť „nie viac a nie menej“ ako štyri, hoci myslenie tej doby mohol presvedčiť: existujú štyri svetové strany, štyri hlavné vetry, štyri podoby cherubínov atď.

Popri evanjeliách sú najmladšími dielami Nového zákona Skutky apoštolské a podľa niektorých údajov aj Druhý list sv. Petra. Cirkevná tradícia síce tvrdí, že autorom Skutkov bol ten istý Lukáš, ktorý napísal evanjelium, avšak dôvodov zastávať toto hľadisko niet. Z obsahu i formy Evanjelia Lukáša a Skutkov apoštolských možno usudzovať, že patria rozličným autorom, ktorých delilo obdobie niekoľkých desaťročí. Okrem toho Skutky nemožno považovať za jednoliate dielo, patriace jednému autorovi. Na viacerých miestach je súvislé rozprávanie v tretej osobe prerušené rozprávaním v prvej osobe množného čísla - „išli sme…“, „urobili sme…“ atď. V biblistickej literatúre tieto fragmenty dostali názov „my-úryvky“. Usudzuje sa, že vznikli oveľa skôr než Skutky apoštolské ako celok.

Za dolnú hranicu obdobia vzniku novozákonnej literatúry považuje veda (jej základy položil F. Odvtedy, čo sa objavili Engelsove práce o ranom kresťanstve, prešlo viac než 100 rokov, ale ich základné tézy nespochybňujú ani najnovšie archeologické objavy, ani teoretické výskumy. V tomto datovaní Engels stanovuje spoľahlivý východiskový bod, o ktorom niet nijakých pochýb: najstaršou knihou Nového zákona je Apokalypsa alebo Zjavenie Jána. Jej vznik sa určuje s presnosťou pol roka - od druhej polovice roku 68 do januára alebo v krajnom prípade do apríla roku 69. Ostatné knihy Nového zákona vznikli až o niekoľko desaťročí neskôr.

Autorovi sa zjavila sedemhlavá šelma. „Sedem hláv, to je ‚sedem kráľov, z ktorých piati už padli, jeden je, ale iný ešte neprišiel, a keď príde, má trvať len krátko. Žena, panujúca nad kráľmi zeme, je mesto Rím, ktorý sa nachádza na siedmich pahorkoch. Päť kráľov padlo a jeden je - hovorí sa o piatich rímskych cisároch, ktorí panovali do chvíle, keď vznikla kniha: Augustus, Tiberius, Kaligula, Klaudius, Nero; šiesty práve vládne - Galba. Autor predvída skorý koniec šiesteho cisára a nastolenie siedmeho, ktorý takisto nebude dlho vládnuť. Potom sa objaví ôsmy, ktorý už predtým panoval. Ján teda predvída návrat jedného z predchádzajúcich cisárov. Ktorého? Šelma vystupujúca z mora a symbolizujúca Rímsku ríšu má 7 hláv, pričom jedna z týchto hláv mala „akoby na smrť zbitú, ale táto smrteľná rana sa jej zahojila“ (Zjv, 13:3). Hovorí sa zrejme o cisárovi Nerónovi, ktorý spáchal samovraždu a o ktorom sa v tých časoch rozchýrilo, že nezomrel, ale naberá kdesi sily na boj o trón.

O nejaký čas sa skutočne objavil nepravý Nero, ktorý bojoval o moc, no bol v tomto boji porazený. O tom, že Ján nemá na mysli nikoho iného než Neróna, keď hovorí o prichádzajúcej šelme, svedčí dešifrovanie jeho známeho „čísla 666“. V starohebrejčine sa písmená abecedy používali aj ako symboly na označenie čísel. A keď Ján vyhlásil, že „číslo šelmy je šesťstošesťdesiatšesť“, existuje možnosť rozlúštiť význam písmen tohto čísla. Písmená možno uložiť do dvoch slov, ktoré označujú grécky napísané meno a titul Neron Kaisar (veď aj samo Zjavenie Jána je napísané po grécky!).

V Ireneovom diele Proti herézam nemá „číslo šelmy“ prevzaté z Apokalypsy hodnotu 666, ale 616, pričom sa zdá, že ide o najstarší variant textu. Ako sa ukazuje, aj toto číslo sa hodí na označenie Neróna: ak napíšeme jeho meno a titul v latinčine, dostaneme číslo 616: nie Neron, ale Nero, takže vypadáva písmeno n (židovsky nun), ktoré symbolizuje číselnú hodnotu 50. Skrátka, Antikristom, ktorý má čoskoro prísť, nie je podľa Jána nik iný ako zotavený Nero. A celá kniha pochádza z obdobia vlády šiesteho cisára, t. j. Galbu, ktorá trvala od júna roku 68 do januára roku 69. Uvedené údaje však nevylučujú, že jednotlivé fragmenty Apokalypsy sa vzťahujú na iné obdobie. Aj tu, tak ako v iných biblických knihách, sa nachádzajú vsuvky a doplnky, ktoré nepatria do pôvodného textu a boli k nemu priradené až neskôr.

Autorstvo a cieľ Jánovho evanjelia

Autorom posledného evanjelia bol Ježišov „milovaný učeník“ Ján (13,23). Ján a Jakub, Zebedejovi synovia, patrili spolu s Petrom do úzkeho kruhu Ježišových najbližších učeníkov. Pre ich impulzívnu povahu ich Pán nazval Boanerges, „synovia hromu“ (Mk 3,17). Pochádzali z pomerne bohatej rodiny, lebo ich otec Zebedej bol vlastníkom minimálne dvoch rybárskych lodí a okrem jeho synov preňho pracovali aj najatí pomocníci (Mk 1,20). Ich matkou bola s najväčšou pravdepodobnosťou Salome, ktorá bola Máriinou sestrou a spolu s ďalšími ženami podporovala Ježiša finančne (Lk 8,3; Mk 15,40). Pokiaľ sú tieto tradíciou sprostredkované informácie pravdivé, Ján a Jakub boli Ježišovými bratrancami. Počas svojho utrpenia na kríži požiadal Pán Jána, aby sa ujal jeho matky Márie (19,26-27). Podľa tradície a dochovaných spisov cirkevných otcov bol apoštol Ján najskôr jedným zo stĺpov jeruzalemského zboru a neskôr sa stal vodcom zboru v Efeze.

Svoje evanjelium napísal Ján v Efeze. Jeho cieľom nebolo vyčerpávajúcim spôsobom opísať Ježišov život a službu, ale zobraziť podstatu jeho osoby ako Božieho Syna a Mesiáša. Svojich čitateľov chce priviesť k viere v Krista a tak k spaseniu (20,30-31). Jánovo evanjelium sa začína opisom preexistencie Božieho Syna ako večného Logosu, 2. osoby Božej Trojice. Tá sa „stala telom“ a narodila sa ako Ježiš z Nazareta. Ján podrobne opisuje sedem znamení, ktoré Pán urobil, a ktoré dokazovali, že je Mesiáš (2,1-11; 4,46-54; 5,2-18; 6,1-15; 6,16-21; 9,1-41; 11,1-46). Detailne tiež opisuje jeho príhovory a rozhovory s ľuďmi, v ktorých sa Ježiš opakovane (7 krát) označuje ako „ja som“, a tým svoju osobu stotožňuje s Otcom a jeho božskými atribútmi (6,35; 8,12; 10,7.11; 11,25; 14,6; 15,1). Ján bol bezpochyby človekom, ktorý bol Ježišovi veľmi blízko, a preto je jeho text vynikajúcim svedectvom o Kristovom charaktere a službe.

Jánovo evanjelium dokázateľne vzniklo okolo roku 95 po Kristovi. Jeho prvé nájdené opisy sa našli v rôznych častiach Egypta, Grécka, Rímskej ríše, Sýrie a Turecka. Ich datovanie sa kladie do rokov už okolo 98 až 138, teda ozaj pár rokov po vzniku originálu. Nebol čas na vznik legiend o Kristovi; ešte stále žijúci priami svedkovia tých udalostí všetko kontrolovali a hodnotili. Keď čítali Jánovo evanjelium jeho súčasníci, niektorí z nich ešte pamätali na osobné stretnutia s Ježišom. Preto im Ján mohol napísať, že oni vedia, čo je pravda. No my, dnešní ľudia, už môžeme iba dôverovať, že to tak je. Existuje, prirodzene, aj more argumentov podporujúcich túto dôveru.

Medzi rokmi 70 až 156 žil Polykarp, ktorý mal blízke kontakty s apoštolom Jánom. Od roku cca 35 do roku 107 žil Ignác z Antiochie. Toho vychoval apoštol Pavol a na jeho formáciu vplýval aj Ján. Od roku 140 do roku 203 žil Irenej, žiak Polykarpa. Tri mená, traja velikáni kresťanstva po smrti apoštolov.

Jánovo evanjelium sa sústreďuje na Slovo - Boha/Božiu „myseľ,“ ktorá sa stala človekom.

Ikona svätého Jána Apoštola z Ohridu

Apokryfné evanjeliá vs. kánonické evanjeliá

Po celý čas boli pokusy napísať čosi viac o Kristovi. Po smrti Jána už vznikali apokryfné evanjeliá. Legendy a mýty, ktoré títo velikáni určite nenapísali ani neschvaľovali. Niečo, čo možno nazvať ľudovou náboženskou tvorbou. Niečo na spôsob stredovekých legiend o svätých. Legiend, kde síce išlo o to, aby sa šírili informácie o hrdinstve svätcov, lenže dosť často sa tam viac hovorilo o zázrakoch dotyčných svätcov (v snahe zaujať senzáciami - podobne ako dnes v bulvárnych ale pomaly už aj v takzvaných serióznych médiách) než o ich živote a názoroch.

A dosť často sa aj preháňalo, hlavne keď sa písalo o svätých z obdobia prenasledovania kresťanov v Rímskej ríši. Tieto stredoveké legendy slúžia odporcom kresťanstva ako dôkaz, že podobnými legendami sú aj evanjeliá. Keďže apokryfné evanjeliá tomuto preukázanému postupu vytvárania legiend zodpovedajú, je lákavé (ale nie poctivé) vyhlásiť za legendy aj štyri kánonické evanjeliá.

Ale aj dnes vznikajú apokryfy. Profesor ranej židovsko-kresťanskej histórie Morton Smith z Columbia University v New Yorku, ohlásil v roku 1960 na stretnutí Society of Biblical Literature historický objav v kláštore Mar Saba v judskej púšti. „Odborníci“ ho označili za tajné Markovo evanjelium. Bolo plné narážok na tajné, celonočné stretnutia Ježiša s nejakým neznámym mladíkom, odetým iba nejakou ľanovou plachtou. Problémom je, že okrem M. Smitha nikto odvtedy už tento apokryf nevidel. Skrátka - zmizol.

Tu uvediem iba jedno: ukazuje sa to ako podvod, ako neserióznosť jedného historika, ktorý dokázal pre svoju slávu vymyslieť a vytvoriť takýto falošný podvrh, v ktorom dokonca reaguje na svoju homosexuálnu orientáciu. Ale niekomu to vyhovuje. Hoci nie je dôkaz, už sa to používa, už to koluje, už sa tým argumentuje. Najmä v krčmách a na internetových diskusiách.

Cieľom tohto „apokryfu“ však nie je posilnenie viery v Boha. Jeho cieľom je snaha obhájiť pomocou Krista homosexuálne vzťahy. Nie homosexuálnu orientáciu ale homosexuálne vzťahy. To je rozdiel. Keď toto hovorím, neznamená to, že odsudzujem. Človeka odsúdia nakoniec jeho vlastné skutky. Nie Boh. Nie ja, nie nezainteresovaní.

Poznámka: Datovanie a autorstvo evanjelií sú predmetom akademických diskusií a rôzne zdroje môžu uvádzať odlišné informácie.

tags: #evanjelium #podla #jana #spada #asi #na