Každý rok sa z bližšieho i vzdialenejšieho okolia schádzajú veriaci katolíci na sviatok Povýšenia Svätého kríža (14. september) pod Sv. Krížom, ktorý sa týči na skalnej ostrohe čičvianskeho hradného kopca. Len málokto však z nich dnes vie, kde sú korene tejto tradície a ako to s ňou bolo v jej začiatkoch.
Slovanské osídlenie čičvianskeho hradného kopca a okolia je archeologicky doložené od 8. storočia. Podľa prastarých písomných prameňov, ktorých zlomky v roku 1803 publikoval uhorský historik Anton Sirmai, kresťanstvo na toto územie doniesli už sv. Cyril a Metod za vlády kniežaťa Rastislava (846-871).
Na mieste bývalého slovanského hradiska bol začiatkom 13. storočia postavený najprv drevený a neskôr kamenný hrad, prvýkrát spomínaný v roku 1270. Prvá zmienka o dedine Podčičve pochádza z roku 1493, hoci zaiste existovala už skôr. Je však pozoruhodné, že už pred touto prvou zmienkou o dedine existuje zmienka o kostole sv. Kríža, ktorá sa viaže k roku 1332. Či však, týmto kostolom bol hradný kostol alebo dnešný kostolík pod hradom, nemožno s určitosťou rozhodnúť.
Dnešný kostolík Povýšenia sv. Od polovice 16. storočia sa aj zemepáni a obyvatelia tohto kraja priklonili k reformácii. Táto situácia s menšími prestávkami pretrvávala aj na prelome 17. a 18. Storočia, kedy bolo okolie Podčičvy ešte stále prevažne evanjelickým krajom. Podľa súpisu z roku 1700 kostoly, ktoré stáli v okolitých dedinách - Majerovciach, Sedliskách, Tovarnom, Matiašovciach, zaniknutých Petrovciach, Behanovciach, Žalobíne a i., patrili evanjelikom augsburského vyznania.
Protestantská viera obyvateľov tohto kraja však bola tŕňom v oku katolíckeho cisára i tunajších zemepánov, ktorí najmä po neúspešných povstaniach Imricha Tökölyho a Františka II. Rákociho sa pridávali na stranu katolíckeho cisára, zanechávali protestantskú vieru a vstupovali do katolíckej cirkvi. Podľa zaužívaného hesla - „Koho vláda, toho náboženstvo“, podobný krok uhorská šľachta očakávala aj od svojich poddaných.
Medzi takýchto šľachticov patrili aj Barkóciovci, ktorí sa postarali o to, že okolo roku 1735 kostoly v dedinách na ich panstve (v Benkovciach, Žalobíne, Matiašovciach, Tovarnom a i.) už boli v rukách katolíkov. Podľa spomínanej kánonickej vizitácie z roku 1749, dnešný podčičvanský kostolík pod hradom nechali postaviť predkovia jágerského biskupa a neskoršieho uhorského prímasa - Františka V. Barkóciho (15.10.1710 hrad Čičva - 1765 Ostrihom) pred týmto rokom (1749). Pravdepodobne však nešlo o výstavbu kostola, ale iba o opravu staršej stavby, ktorej gotické prvky poukazujú na jej oveľa starší pôvod.
Uvedený kostolík slúžil do 4. júla 1749 ako súkromná kaplnka Barkóciovcov, nakoľko v tento deň ho biskup Barkóci vyhlásil za verejnú kaplnku pre obyvateľov Podčičvy. Keďže v 16. a 17. storočí aj Barkóciovci ako aj skorší vlastníci hradu Čičva (Bátoriovci, Drugetovci) boli protestantmi, treba mať za to, že aj kostolík pod hradom patril v tomto období protestantom. Katolíckym sa stal až vtedy, keď rodina Barkóciovcov prestúpila na katolícku vieru, čo sa mohlo stať okolo roku 1684 resp. po roku 1711.
Dnes už nevieme, kto a kedy dal podnet k tomu, aby sa pri Podčičvanskom kostolíku schádzali pútnici. Isté je, že kánonická vizitácia z roku 1749 nám podáva svedectvo o tom, že v roku 1749 už bolo medzi „veriacimi v Krista zvykom, schádzať sa vo veľkom počte“ na tomto mieste vo sviatok Povýšenia sv. Kríža, nakoľko tu vtedy mohli získať plnomocné odpustky priznané autoritou samotného Ríma. Či toto privilégium zabezpečil pre podčičvanský kostolík biskup Barkóci alebo už jeho predkovia, nevedno.
Zároveň už vtedy (1749) sa na skale pod zrúcaninami hradu týčil z diaľky viditeľný kríž a pri ceste do Vranova stála prícestná murovaná kaplnka s obrazom Preblahoslavenej Panny Márie. K popularizácii Podčičvy ako pútnického miesta prispeli aj zázračné uzdravenia, ktoré sa na tomto mieste udiali v 18. storočí a ktoré sú zaznamenané v ondavskomatiašovskej matrike.
Prvé uzdravenie sa viaže k osobe Tomáša Rozgoňa, neskoršieho predstaveného kláštora pavlínov vo Vranove, ktorý bol v detstve svojou matkou privedený k tunajšiemu sv. Krížu a ktorému sa tu prinavrátila stratená reč. Spomínané uzdravenia len dokazujú široké pútnické zázemie tohto miesta už v polovici 18. storočia (pútnici z obcí V. Ozorovce, Kamienka, Iňačovce, Michalovce, Staré).
Napredovaniu rekatolizačného procesu napomáhalo aj cisárske nariadenie - tzv. Resolutio Carolina z roku 1730, ktoré ukladalo nekatolíkom povinnosť zúčastňovať sa katolíckych procesií - pútí. Členovia katolíckych reholí (vranovskí pavlíni, humenskí a stropkovskí františkáni), o usadenie ktorých sa v tomto kraji zaslúžili tunajší zemepáni, tak popri každodennej drobnej misijnej práci medzi protestantským obyvateľstvom tohto kraja organizovali púte do Vranova, Stropkova, Humenného a samozrejme aj do Podčičvy. Ich zásluhou boli obnovené katolícke farnosti a to vo Vranove, Humennom, Strážskom, Stropkove.
V roku 1718 bola obnovená rímskokatolícka farnosť so sídlom v Dobrej, ktorej filiálkou sa stala aj Podčičva. Do dobrianskej farnosti patrilo vtedy 68 obcí v údolí Ondavy a Oľky, pričom siahala od Stropkova až po Tovarniansku Polianku. Keď sa v roku 1744 jágerským biskupom stal František V. Barkóci, už v novembri 1744 poslal do svojho rodového sídla - kaštieľa v Tovarnom, rehoľníka, ktorý ako dvorný barkóciovský kaplán sa staral aj o potreby veriacich v Matiašovciach, Tovarnom a Podčičve.
Zásluhou týchto „tovarnianskych kaplánov“ rekatolizácia v tomto kraji v krátkom čase postúpila do tej miery, že v júni 1749 biskup sám navštívil svoj rodný kraj a dňa 15. júla 1749 obnovil stredovekú katolícku ondavskomatiašovskú farnosť, do ktorej začlenil obce: Ondavské Matiašovce (ako sídlo fary) so starým (dnes už zaniknutým) kamenným kostolom sv. Mikuláša, Benkovce so starým (dnes už zaniknutým) dreveným kostolom sv. Žofie, Podčičvu s kamenným kostolom Povýšenia sv. Kríža, Malú Domašu s kamenným kostolom Navštívenia Panny Márie, Tovarné so starým (dnes už zaniknutým) dreveným kostolom sv. Filipa a Jakuba apoštolov, Tovarniansku Polianku bez kostola a Žalobín so starým dreveným kostolom sv. Františka z Asisi.
Vyvrcholením biskupskej návštevy však bol 6. júl 1749, kedy biskup v kaplnke Tovarnianskeho kaštieľa udelil sviatosť birmovania veriacim z tridsiatichštyroch dedín širokého okolia.
Biskupská návšteva Františka V. Barkóciho bola teda zavŕšením úspešne zvládnutého rekatolizačného procesu, v ktorom zohrala Podčičva ako pútnické miesto dôležitú úlohu. Podčičvanskému kostolíku pápež Pius VI. 28.
Vzhľad pútnického miesta sa v nasledujúcich storočiach menil. V roku 1773 už pod krížom na skale stáli drevené sochy P. Panny Márie a sv. Jána Evanjelistu, ktoré tam nechala umiestniť vdova po Imrichovi Barkócim - tovarnianska grófka - Zuzana Barkóciová rod. Sirmaiová, ktorá sa náležite starala aj o kostolík, ktorý bol v tom čase v dobrom stave a bol vybavený jedným oltárom a jedným zvonom.
Krátko pred biskupskou návštevou v septembri 1816 sv. Kríž na skale vymenili a na mieste dreveného chudobinca postavili chudobinec kamenný. Takisto v tomto roku (1816) opravili kostolík, ktorý v tom čase mal aj drevenú vežičku.
Ako je teda vidieť Podčičva ako pútnické miesto opradené zázračnými uzdraveniami zohrala v prvej polovici 18. storočia významnú úlohu pri rekatolizácii tunajšieho obyvateľstva, kedy sa katolícka viera z tohto miesta šírila do okolia. Púte, s ktorých organizáciou začali rehoľníci pred viac než dvestosedemdesiatimi rokmi pretrvali medzi obyvateľstvom tohto kraja aj v neprajnom období socializmu a pretrvávajú aj v súčasnosti.
Najbližšie sa tam pútnici zídu najbližší víkend (13. - 14.
Tabuľka: Významné udalosti v histórii kostola v Podčičve
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 8. storočie | Slovanské osídlenie oblasti |
| 1270 | Prvá zmienka o kamennom hrade |
| 1332 | Prvá zmienka o kostole sv. Kríža |
| 1493 | Prvá zmienka o dedine Podčičva |
| 16.-17. storočie | Reformácia, kostol patrí protestantom |
| 1735 | Barkóciovci preberajú kontrolu nad kostolmi v okolí |
| 1749 | Kostol vyhlásený za verejnú kaplnku, pútnické miesto |
| 1773 | Inštalácia drevených sôch pod krížom na skale |
| 1816 | Oprava kostola a výmena kríža na skale |
Dejiny osídlenia Spišskej Novej Vsi
