V chotári Michaloviec sa našli pozostatky po slovanskom sídlisku z 9.-10. storočia, ale aj osídlení v 11.-13. storočí. Poďme sa pozrieť na históriu kostolov v obciach v okolí Michaloviec.
Hažín
Prvé písomné správy o obci Hažín sú v listine Jágerskej kapituly z roku 1336 a súvisí dedičných majetkov šľachtickej rodiny z Michaloviec. V tomto období bol Hažín rozsiahlou dedinou, ktorú tvorili dva sídliskové celky, nazvané Starý alebo Malý Hažín a Veľký Hažín /Ogesun, Kysgesu, Noghgesun/.
Najstaršou časťou dediny bol Starý Hažín. Keďže bol menší ako novšie časti, nazývali ho aj Malý Hažín. Časť okolo kostola sa nazývala Kostolný Hažín, ďalšia časť, kde nebol kostol, zase Nekostolný Hažín. Tieto novšie časti pomenúvali aj názvom Veľký Hažín.
V písomnostiach zo 14.-17. storočia sa názov obce vyskytuje v tvaroch Gesun, Gese, Gezeny. Začiatočná spoluhláska G signalizuje, že Maďari prevzali tento názov ešte v 11.-12. storočí, lebo v slovenčine sa zmena g na h udiala v 13. storočí. Názov je odvodený pravdepodobne od osobného mena Gaž a má aj starobylú koncovku - -ín.
Jej pôvodný slovenský názov svedčí o tom, že dedina jestvovala pred 13. storočím. Hažín podľa historikov sa zaraďuje k najstarším sídliská, jestvujúcim pred 11. storočím.
V prvej polovici 14. storočia bol Hažín súčasťou rozsiahleho panstva Michalovce, do ktorého patrilo ešte asi 20 dedín. Nachádzal sa v Užskej stolici, pri významnej krajinskej ceste, ktorá viedla z Košíc, cez Michalovce do Užhorodu.
Prvými známymi vlastníkmi obce boli v roku 1336 šľachtici z Michaloviec. V roku 1337 pripadol Starý Hažín Vavrincovi, Nekostolný Hažín Michalovi a Kostolný Hažín Jakovovi. Jakovov syn Ján používal názov obce aj v prídomku, v listinách je uvedený ako Ján z Hažína /de Gesen/.
Pravdepodobne v časti, ktorú vlastnil, teda v Kostolnom Hažíne, mal postavenú aj kúriu. Ján mal v spoločnosti dôležitú funkciu. Bol kráľovským človekom, t.j. osobitným zástupcom kráľovského súdu. Vybavoval predvolania na súd a rôzne súdne i právne úkony.
Podľa údajov v daňových súpisoch v roku 1427 boli zdanené sedliacke domácnosti, okrem richtárovej, od 18 a 15 port v oboch častiach, ktoré v súpise vystupujú len pod názvom Hažín. V roku 1588 bolo okrem richtára 10 sedliacky domácností na polovičných usadlostiach, 6 na štvrtinových a zdanené boli od 2,5 porty. Bolo tu aj 8 želiarskych domácností. V roku 1599 stálo 19 obývaných poddanských domov.
V 17. storočí poddaných ubúdalo. V roku 1715 bolo 11 sedliackych, v roku 1720 9 sedliackych a 2 želiarske domácnosti.
Podoba obecného názvu Hažín sa ustálila v roku 1920. V 18. storočí pisári a kartografi uvádzali názov obce pod názvami Gészeny a Geszény. V nasledujúcom storočí pribudlo Hassín a Hažín.
Stretava
Sledovanie lokality pracovníkmi Zemplínskeho múzea v roku 1981 prinieslo výsledok v podobe pozitívneho zistenia pravekého, slovanského i stredovekého osídlenia. Slovanské sídlisko v Stretave na základe nálezov zatiaľ datujeme do 9. a 10. storočia. Zo starších i novších nálezových súborov nájdených na lokalite sa podarilo vyčleniť aj keramiku z 11.-15. storočia, ktorá kontinuitu osídlenia spoľahlivo potvrdzuje.
Archeológovia našli v stretavských záhradách úlomky keramiky, pochádzajúcej z 9. a 10. storočia po Kristu. Z nálezov vyplýva poznatok, že stretavské sídlisko jestvovalo už v 9. storočí.
Najstaršie priame písomné správy o stretavskom území a dedine pochádzajú z polovice 13. storočia, kedy aj okolitá krajina bola trvalou súčasťou uhorského kráľovstva. O Stretavskom potoku je doklad v listine z roku 1244 (aqua Zyrtua). Najstaršia správa o dedine je z roku 1266, kedy desať hradníkov hradu Uh predalo stretavský majetok šľachticovi Filovi a jeho synom.
V písomnostiach od 13. storočia sa názov dedina Stretava vyskytuje vo viacerých pravopisných obmenách už maďarizovaných tvarov Zyrtwa, Zerethwa, ktoré pochádzajú z pôvodného slovenského názvu Stretava. Časť desiatku od stretavských farníkov patrila v 13. a 14. storočí kanonikom Jágerskej kapituly.
Kostol bol v dedine dokázateľne v prvej polovici 14. storočia a pravdepodobne aj pred 14. storočím. Od rozšírenia reformácie, od roku 1586 a v prvej polovici 17. storočia bola Stretava stredne veľkou dedinou. Okrem poddaných tam žilo aj kalvínske osadenstvo fary. V 17. a najmä začiatkom 18. storočia poddaných opäť prudko ubúdalo.
V roku 1715 boli v Stretave len tri sedliacke domácnosti, v roku 1720 už nijaká poddanská domácnosť. Bývali v nej však zemania. Neskôr obnovená dedina mala v druhej polovici 18. storočia opäť slovenské obyvateľstvo.
V Užskej stoli prebehla v období rokov 1771-1774 tereziánska urbárska regulácia. V roku 1782 v našich končinách sa uskutočnilo prvé vojenské mapovanie známe pod názvom jozefínske mapovanie: Obec je na mape zachytená pod názvom Nagy Szeretva, ale i pod slovenským názvom Velka.
V 18. storočí písomné pramene uvádzali obec pod názvami Nagy-Szeretva a Nagy-Szeretwa. V ďalšom storočí pisári zaznamenali pomenovania Nagy-Szeretva, Welká Stretawa, Welika Stretawa a Nagyszeretva. Od roku 1920 má oficiálny názov Stretava.
Podľa prvého sčítania na území Slovenska z roku 1921 v obci žili československí štátni príslušníci a jeden cudzinec. K „československému“ národu sa prihlásilo 499 a k maďarskej národnosti 44 občanov. Prevažnú časť obyvateľov tvorili Slováci. K maďarskej národnosti sa prihlásili predovšetkým občania izraelského vierovyznania a kalvínski veriaci - bývalí šľachtici, zemania.
Lastomír
Prvú písomnú zmienku o obci Lastomír poznáme z roku 1288. Podľa spomínanej listiny vieme, že obec Lastomír existovala už pred rokom 1288. V závislosti od slovanského pôvodu mena obce historik Ferdinand Uličný prezentuje názor, že obec existovala už pred 11. storočím a patrí medzi najstaršie slovienske sídliská v okolí.
Najstaršie správy o existencii kostola v dedine poznáme z prvej polovice 14. storočia. V tridsiatych rokoch daného storočia v ňom pôsobil farár menom Beňadik. Patronícium kostola bolo venované archanjelovi Gabrielovi. V toku 1400 dostal lastomírsky farár od pápeža právo predávať odpustky. Historik Ferdinand Uličný sa domnieva, že kostol tu mohol stáť dokonca už pred 11. storočím, a to na mieste terajšieho kalvínskeho kostola.
V roku 1460 tu existovali dve obce - Veľký Lastomír a Malý Lastomír. V určitom čase tu dokonca stáli tri kúrie (kaštiele), ktoré patrili rodom Boronkajovcov, Vladárovcov a Semerejovcov. Neskôr sa ich majitelia menili.
V druhej polovici 16. storočia Lastomír alebo vyhorel, alebo bol zničený kráľovským vojskom. Preto boli tunajší sedliaci v roku 1567 oslobodení do dane. Obci to pravdepodobne prospelo, pretože už v roku 1600 tu už stálo tridsať obývaných poddanských domov, zemianska kúria, kostol s farou aj škola. V 17. storočí nastal výrazný pokles obyvateľstva.
Do sedliackeho povstania na východe Slovenska sa v roku 1831 zapojili aj obyvatelia Lastomíra. Vplyvom povstania a cholery tu vtedy zomrelo asi 130 ľudí.
V roku 1919 pri nestabilite nových hraníc bol Lastomír s okolitými obcami napadnutý Maďarmi. Priamo v Lastomíre sa odohrávala trojdňová bitka pri moste. Potom už toto územie obsadili československí vojaci.
Druhá svetová vojna výrazne zasiahla do života dediny najmä deportáciou Židov v roku 1942. Lastomír bol oslobodený Červenou armádou dňa 26. 11. 1944. Pred príchodom osloboditeľov stihli Nemci vyhodiť do povetria most. Ako spomienka na tento deň je pri Laborci postavený pamätník s tankom T 34.
V roku 1949 tu popri základnej škole bola zriadená aj neúplná stredná škola, ktorú navštevovalo 29 žiakov z Lastomíra a 15 žiakov zo Sliepkoviec. V roku 1951 sa táto škola presťahovala do kaštieľa po statkárovi Júliusovi Szélovi a v školskom roku 1951 - 1952 sa stala už úplnou strednou školou.
Z pôvodných troch kaštieľov, ktoré prečkali aj II. svetovú vojnu, sa Berkovičov a Markovičov nezachovali. Dnes sa tu nachádza len kaštieľ, ktorý ako posledný obýval Július Széll s manželkou Bertou, rodenou Szemereiovou. Jeho výzor je však značne zmenený dodatočnou architektonicky nesúrodou dostavbou. Dnes je v ňom základná škola s ročníkmi 1 až 4.
Zo štyroch kostolov je v obci najstarší evanjelický reformovaný, ktorý pochádza z roku 1785.
Slavkovce
V roku 1792 obec Slavkovce zasiahol veľký požiar, v ktorom zhorela veľká časť obce aj kostol, z ktorého sa podarilo zachrániť jedine zvon. V roku 1830 to bol jednopriestorový objekt s polygonálnym uzáverom bez veže. Interiér mal drevený maľovaný strop na spôsob ľudových prác. Začiatkom 19. storočia bola na pozemku postavená cirkevná škola s bytom učiteľa.
V polovici 50 rokov 19. storočia boli múry kostola značne poškodené podmáčaním ich základov, a to až natoľko, že sa začali rozpadávať a veriaci boli nútení stavať v poradí už tretí kostol. V roku 2001 bola veľmi schátrala budova cirkevnej školy zbúraná a chýbajúce priestory pre zbor sa riešili prístavbou kostola.
Gréckokatolícky chrám Zostúpenia svätého Ducha bol postavený v roku 1801 ako jednoloďová klasicistická stavba s polkruhovým ukončením presbytéria a prestavanou vežou. Obnovou prešiel v roku 1897. V roku 2008 sa začalo s rekonštrukciou chrámu a v roku 2009 bola posviacka chrámu za účasti veriacich a cirkevných hodnostárov.
Úbrež
V dedine Úbrež bol kostol, v 2. polovici 14. storočia. Okolo roku 1751 bol Úbrež gréckokatolíckou farnosťou.
Názov dediny má v stotožňujúcom vzťahu názvy Jasenov a Úbrež. To svedčí o tom, že úbrežské sídlisko vzniklo na mieste prv patriacom k pôvodnému chotáru Jasenova. Ten korení v slovenskom slove breh a pôvodne ako chotárny názov označoval pozemky ležiace pri brehu potoka. Z uvedených poznatkov vyplýva, že Úbrež založili na majetku Jasenov pravdepodobne poddaní z Jasenova pred rokom 1337, možno už v 13. storočí.
Úbrež patril šľachticom z Michaloviec a Tibavy do začiatku 15. storočia a bol majetkovou súčasťou panstva Jasenov. V 2. polovici 16. storočia sa v Úbreži usadili aj poddaní rusínskeho pôvodu. V dôsledku toho sa dedina opäť rozrástla. Koncom 16. storočia bol Úbrež veľkou dedinou. Vtedy mal okrem slovenského aj rusínske poddanské obyvateľstvo. V 17. a začiatkom 18. storočia poddaných ubúdalo.
Prehľad vývoja
Nasledujúca tabuľka sumarizuje dôležité míľniky vo vývoji spomínaných obcí a ich kostolov:
| Obec | Prvá písomná zmienka | Existencia kostola |
|---|---|---|
| Hažín | 1336 | Pred 13. storočím |
| Stretava | 1266 | Prvá polovica 14. storočia |
| Lastomír | 1288 | Prvá polovica 14. storočia |
| Slavkovce | - | 1792 (zhorel), 1830 nový |
| Úbrež | - | 2. polovica 14. storočia |
História kostolov v okolí Michaloviec je bohatá a siaha až do stredoveku. Tieto sakrálne stavby boli svedkami mnohých historických udalostí a zohrávali dôležitú úlohu v živote miestnych komunít.