Žitný ostrov je známy svojimi rozsiahlymi zásobárňami pitnej vody, úrodnou pôdou a termálnymi prameňmi. Dokonca je to najväčší riečny ostrov v Európe!
So Žitným ostrovom sa však spája aj množstvo nádherných bájí a legiend. Tie si verejnosť pripomína počas celého leta odhaľovaním zaujímavých indícií a zábavným programom s názvom Rytieri a princezné, ktorý vyvrcholí 1. septembra v šamorínskom multifunkčnom rezorte x-bionic® sphere.
Z historického hľadiska bolo centrom Žitného ostrova práve mesto Šamorín. Nachádzalo sa na križovatke dôležitej obchodnej cesty vedúcej z Bratislavy do Komárna a cesty vedúcej cez brod, nachádzajúci sa nedaľeko Šamorína na pravý breh Dunaja. Už v stredoveku sa v meste pravidelne konal trh a neskôr dostalo od kráľa Žigmunda právo na organizovanie aj výročného jarmoku.
Význam Šamorína stúpol najmä potom ako tunajší obyvatelia získali od kráľa Žigmunda Luxemburského v roku 1415 mestské privilégiá.
Dôkazy o jeho dávnej minulosti nám priniesol aj najnovší architektonicko-historický výskum najstaršieho kostola v Šamoríne (dnes kostol reformovanej kresťanskej cirkvi). Výskumný tím zistil, že najstaršiu stavebnú fázu kostola tvorilo jednolodie s absidou, ktoré datujú orientačne do 11. storočia.
V roku 1789 kúpila kostol s povolením cisára reformovaná cirkev, ktorej patrí dodnes.
Dominovali im tri kostoly vytvárajúce akýsi imaginárny trojuholník a poukazujúce na symbiózu troch kresťanských cirkví - Kostol Nanebovstúpenia Panny Márie, evanjelický kostol a kostol reformovanej cirkvi (pôvodne r. k. kostol).
Vznik kostola sa datuje do prvej polovice 11. storočia, možno i hlbšie do minulosti, keď tu postavili neveľké jednolodie s polkruhovou apsidou. Podľa predpokladu odborníkov niekedy na prelome 11. a 12. storočia bola ku kostolíku z južnej strany pristavaná menšia kaplnka s východnou apsidou. Už niekedy koncom 12. storočia bola stavba predĺžená západným smerom do súčasnej dĺžky a krátko na to, cca na prelome 12. a 13. storočia nahradila polkruhovú apsidu väčšia kvadratická svätyňa.
Koncom prvej tretiny 13. storočia sa uskutočnila veľká prestavba objektu. Južná kaplnka bola predĺžená západným smerom až na úroveň hlavnej lode a k novo vytvorenému širšiemu priečeliu pripojili predstavanú vežu. Súčasnú podobu získal kostol počas ďalšej prestavby v 60. či 70. rokoch 13. storočia. Vtedy bola zbúraná apsida pôvodnej južnej kaplnky a mladšia kvadratická svätyňa, ktoré nahradilo veľké polygonálne ukončené presbytérium. K jeho severnej strane pripojili sakristiu.
Koncom 13. storočia bol kostol opäť rozšírený prístavbou severnej lode. Zrejme krátko na to došlo k zvýšeniu obvodových múrov lode, presbytéria i sakristie. Loď dostala na južnej strane nové vysoké okná s polkruhovým záklenkom, zvýšené múry presbytéria ozdobili zuborezom. V tejto etape nadmurovali aj vežu a zakončili ju dnešnou murovanou helmicou.
V prvej polovici 14. storočia bola pristavaná južná loď, ktorá sa otvárala do hlavnej zrejme 4 nižšími arkádovými oblúkmi. Okolo polovice 14. storočia pribudla severozápadná prístavba medzi predstavanou vežou a západnou stenou severnej lode. O niečo neskôr pribudla podobná prístavba na juhozápadnej strane, vrátane zvýšenia časti obvodového muriva južnej lode.
V nasledujúcom období boli zvýšené múry severnej lode i zvyšnej časti južnej lode. To si vyžiadalo nutnosť riešiť nanovo osvetlenie hlavnej lode, keďže pôvodné okná na južnej strane boli zakryté. Na prelome 15. a 16. storočia vybudovali pred severný vstup predsieň a v západnej časti lode murovanú tribúnu. Stredoveké stavebné etapy uzavrelo zaklenutie hlavnej lode na dva centrálne piliere, čím vzniklo dvojlodie, s bočnými loďami na štvorlodie. Túto prestavbu datujeme pred rok 1521.
Veľké stavebné úpravy sa realizovali aj v prvej polovici 18. storočia, keď boli zvýšené obvodové múry lode, novo riešené osvetlenie viacerých priestorov a štvorlodie dostalo jednotnú strechu. Arkádové prepojenie hlavnej a severnej lode bolo zamurované, podľa všetkého z dôvodu, že kostol súčasne využívali katolíci aj kalvíni.
V neskoršom období sa realizovali len menšie práce (zrejme zaklenutie severnej lode, úpravy západnej veže v 19.
Súčasnú podobu získal chrám v roku 1931, kedy sa realizovala obnova pod dozorom pamiatkarov. V roku 1954 sa podarilo objaviť prvé nástenné maľby a začalo sa s ich reštaurovaním (1956 - 57). V roku 2014 sa začala komplexná obnova kostola, ktorá priniesla zásadné objavy týkajúce sa jeho najstarších stavebných etáp.
Kostol patrí podľa výsledkov výskumu medzi najstaršie zachované stavby na Slovensku. Jeho vznik určili do pomerne širokého obdobia od 10. do 12. storočia s tým, že orientačne výskumníci zaraďujú tento kostolík do čias pred prvou polovicou 11. storočia.
Objekt už pred výskumom predstavoval najhodnotnejšiu stredovekú sakrálnu stavbu na Žitnom ostrove, v ktorej sa prepája románsky a gotický sloh. Význam stavby i celého osídlenia dokladajú aj časté a rozsiahle prestavby, keďže len do konca 13.
Ide predovšetkým o reprezentatívny ústupkový portál netradične na severnej strane lode, ktorý bol zrejme upravovaný, keďže pôvodný polkruh archivolty je značne sploštený.
Strieškový vlys v tvare opakovaného motívu V sa zachoval v dvoch úsekoch na severnej vonkajšej stene hlavného dvojlodia. Je kombinovaný so zuborezom, na ktorom sa zachovali zvyšky ornamentálnej maliarskej výzdoby. Doteraz bol dávaný do súvisu so stavebnou dielňou pracujúcou na benediktínskom kláštore v Diakovciach. Datovanie tejto stavebnej etapy na koniec 12.
Z neskorogotického obdobia pochádza jedna z najzaujímavejších klenieb v celom regióne. Na centrálne piliere ňou zaklenuli priestor hlavnej lode a má blízko k klenbe v bratislavskom Dóme sv. Martina. Nachádzajú sa tu napríklad aj voľné rebrá. Staviteľom klenby bol podľa nápisu majster Peter Mauter s dvoma pomocníkmi.
V západnej časti je vstavaná gotická murovaná empora zdobená maľbou zápasu sv.
V severovýchodnom nároží hlavného dvojlodia sa zachoval odtlačok klenby murovaného baldachýnu nad bočným oltárom spolu s jeho freskovou výzdobou.
V severnej stene presbytéria je osadené gotické kamenné pastofórium z cca 2. tretiny 15.
V interiéri sa nachádzajú nástenné maľby z 12. - 16.
Zvyšky najstaršej maliarskej výzdoby majú pochádzať zo stavebnej etapy z konca 12.
Ranogotické fresky sa nachádzajú na severnej stene presbytéria v dvoch pásoch nad sebou. Sú tam stvárnení traja svätci - sv. Štefan uhorský, sv. Vojtech a sv. Gelért/sv. Martin. Vedľa nich je výjav zo života sv. Martina. Pod nimi namaľoval umelec niekedy v 80. rokoch 13.
V druhej polovici 14. storočia bolo presbytérium vyzdobené novými nástennými maľbami vysokej umeleckej i obsahovej kvality. Boli zamerané na život Panny Márie, ktorej bol kostol zasvätený. Kostol patrí Reformovanej kresťanskej cirkvi a stále slúži ako farský chrám.
V súčasnosti sa realizuje komplexná obnova vďaka podpore Ministerstva ľudských zdrojov Maďarska (od mája 2014). Do jesene 2015 sa podarilo obnoviť vonkajšiu fasádu stavby. Foteniu stavby výrazne uľahčilo odstránenie stromov rastúcich v jej bezprostrednej blízkosti. Kostol sa nachádza v centre mesta v oplotenom areáli, neďaleko hlavnej cesty z Bratislavy do Dunajskej Stredy. Areál kostola býva zvyčajne uzamknutý.
Položme si otázku, prečo práve v Šamoríne zapustila reformácia také hlboké korene. Prišla z Nemecka a obyvatelia Šamorína boli v tom čase prevažne Nemci. Je veľmi pravdepodobné, že na protestantskú vieru prestúpili už v polovici 16. storočia.
Protestantizmus vznikol ako protiváha katolíckej cirkvi. Od samého začiatku usiluje o oslobodenie sa od pevného stredovekého poriadku. Odmietol viaceré stredoveké dogmy, zrušil väčšinu sviatostí a tie, čo ponechal, tým pripísal celkom iný význam. Základom ich viery je Písmo - evanjelium, preto evanjelici. Odmietajú autoritu pápeža, modlitby k svätým a Panne Márii. Neuznávajú odpustky ani pôsty a rovnako ani celibát a dobrovoľnú chudobu. A takisto nemajú ani žiadne rehoľné rády.
Šíreniu protestantizmu napomohla aj celková situácia v Uhorsku. V tragickej bitke pri Moháči zahynula väčšina vysokopostavených cirkevných hodnostárov, vrátane arcibiskupa. A tak v čase, keď sa cirkevná správa v Uhorsku stala dočasne nefunkčnou, začali priamo úmerne narastať aj sympatie voči reformnému úsiliu o nápravu cirkvi. Mnohé urodzené rody a mešťania vnímali reformáciu ako prejav odporu proti prísne katolíckym Habsburgovcom. Presadením reformácie sa chceli vymaniť zo závislosti od katolíckej cirkvi.
Napriek tomu, že sem boli myšlienky reformácie importované zvonka, zapustila tu hlboké korene. Evanjelickí kňazi boli vzdelaní a sami kládli veľký dôraz na vzdelanie, za čo si získali úctu svojho okolia. Pri svojich kostoloch založili školy, kde šírili nové myšlienky. Na svoju dobu používali pomerne pokrokové vyučovacie metódy, pri ktorých sa inšpirovali Jánom Amosom Komenským, tiež protestantom (pozn.: bol členom Jednoty bratskej).
Protestanti v Šamoríne prijali najprv evanjelickú vieru (pozn.: až do druhej polovice 19. storočia boli šamorínski evanjelici prevažne Nemci) a až neskôr kalvínsku (pozn.: k nim sa hlásili Maďari).
S nástupom reformácie sa aj v Šamoríne otvárajú protestantské školy. Už v roku 1602 tu vlastnila evanjelická cirkevná obec vlastnú školu. Vyučoval v nej Gottfried Fremgodius, ktorý sem prišiel z Pezinka. Vyučovacím jazykom bola nemčina. Až do polovice 17. storočia sa v meste vyučovalo na dvoch školách, v nemeckej a maďarskej.
V Šamoríne však zapustili korene aj kalvíni. V susedstve farského (dnes kalvínskeho) kostola si postavili vlastný klenbový kostol. Pramene v roku 1619 uvádzajú vyššiu školu pri kostole reformovanej cirkvi, ktorá tvorila jednu zo šiestich vyšších škôl v rámci biskupstva reformovanej cirkvi so sídlom v Komárne. Žiaľ, existovala iba krátky čas.
Popri gramatike sa v nej vyučovala aj syntax a poetika. Katechizmus pre deti sa vyučoval dvakrát do mesiaca. Cirkev financovala didaktické obrázky a žiacke učebnice.
Zo záznamov kanonickej vizitácie z roku 1634 sa dozvedáme, že protestantské školy mali dvoch kantorov - Maďara a jedného Nemca, na základe čoho sa domnievame, že tu popri maďarskej existovala i nemecká trieda. V roku 1673 mala škola už len jedného kantora a dvoch pomocníkov. Plat kantora predstavoval 45 zlatých ročne.
V 20. rokoch 17. storočia nechal ostrihomský arcibiskup Szelepcsényi kalvínsky kostol zabaviť, spolu s farou a so školou. Zhabaný majetok odovzdal mestečku, kalvínskeho duchovného a rechtora vyhnal. Pravdepodobne ich dal internovať a postavil pred súd.
Pri evanjelických kostoloch vznikali školy, kde učitelia šírili nové myšlienky a používali pomerne pokrokové vyučovacie metódy.
Po nástupe Pálffyovcov sa stal Šamorín jedným z centier protireformácie. Od roku 1599 sa Šamorín stáva súčasťou dedičného majetku Pálffyovcov. Prísne katolícka rodina Pálffyovcov spravila všetko pre to, aby prinútila protestantov vrátiť sa ku katolíckej viere. Uhorský palatín, gróf Pavol Pálffy v roku 1652 nariadil, aby evanjelici prepustili svoje nehnuteľné majetky katolíckej cirkvi. Žiadal vrátenie kostola, fary, školy, dvoch menších zvonov a vinice v Rači, ktorú dovtedy vlastnil evanjelický zbor. Vedenie mestečka proti tomuto rozhodnutiu síce protestovalo, ale vôľa zemepána rozhodla.
Presne o dve desaťročia neskôr (1672) sa stal Šamorín jedným z centier protireformácie a zasiahla ho vlna prenasledovania protestantov. Zemepán mestečka Mikuláš Pálffy vyhnal obidvoch protestantských kazateľov, dokonca dal zapečatiť obidve protestantské školy a kostoly. Po čase sa sem síce smeli vrátiť, ale Damoklov meč nad nimi visel neustále.
Poslednú tretinu 17. storočia by sme mohli v dejinách Šamorína označiť ako obdobie náboženského fanatizmu. Šamorín „preslávilo“ nielen niekoľko procesov s „bosorkami“, ale aj prenasledovanie protestantských kňazov. Udalosti nabrali prudký spád 7. decembra 1709, keď Šamorín obsadili cisárske vojská generála Heistera, aby tu zúčtovali s Rákocziho vojskami. Heister dal vyhnať obidvoch protestantských kňazov, evanjelickú modlitebňu dal prestavať na byty pre dôstojníkov a evanjelickú školu dal prebudovať na stajne pre kone.
Kalvíni v Šamoríne ukryli stredoveký poklad. Uprostred novostavieb moderného mestečka Šamorín je stredoveký poklad. Ukrýva sa v kostole Nanebovzatia Panny Márie. Kostol slúži od roku 1789 reformovanej cirkvi. Kalvíni vo svojich kostoloch nemajú žiadne maľby, tu sa však zachovali ranogotické obrazy. Katolíci si v Šamoríne v druhej polovici 18. storočia postavili už väčší kostol a tento predali kalvínom. Ak by si ho katolíci nechali, veľmi pravdepodobne by pôvodné omietky z 13. storočia osekali a tie by sa tak nezachovali. Samotný kostol bol postavený v románskom slohu. Keďže tu nemali k dispozícii kameň, je postavený z tehál.
Kostol bol typickou trojloďovou tehlovou bazilikou so západnou tribúnou, ktorá dodnes nesie pôvodnú vežu. Maľby viac-menej zachránili, ale aj poškodili viaceré vrstvy náterov a omietok, od doby okolo roku 1450 do roku 1950. Zreštaurovať sa podarilo ich podkladovú maľbu a kresbu. Vo svätyni dnes, po zreštaurovaní, prevažuje druhá vrstva gotických nástenných malieb, ktorá vypovedá o vynikajúcom dvorskom umení obdobia anjouovskej, pestovanom v hlavnom meste župy - v Bratislave, za župana a palatína Mikuláša Garaia okolo roku 1375.
Kostol potom opakovane prestavovali a dopĺňali prvky typické pre dané obdobie. V roku 1521 vystavali novú neskorogotickú rebrovú klenbu, ktorá nemá v Európe obdoby. Práve na nej sú záhadné, predkresťanské symboly hlavičiek anjelov s kruhom, hlavy psov, baranov, rak, had. Nevysvetlená je doteraz hlava mačky s krúžkom, aký mávajú kravy.
Mária Prokopp tvrdí, že tieto maľby vznikli podľa renesančného vedeckého ikonografického programu.
Najčastejšie sa vyskytujúcim motívom šamorínskych pohľadníc, ktorý je použitý v množstve obmien, je záber na hlavné námestie a priľahlé ulice Radničnú a Kráľovskú. Vyobrazujú budovy a ulice, ktoré sa považovali za najreprezentatívnejšie.
Pred vyše sto rokmi dotvárali charakter Šamorína dve súbežné ulice, kde sa sústreďovali dielničky remeselníkov a obchody, ale aj domy gazdov s pristavanými hospodárskymi budovami. Jednotlivé domy oddeľoval dvor s vjazdom do ulice, pričom na každom dvore bola studňa.
Jedna z najstarších šamorínskych pohľadníc pochádza z druhej polovice 90-ych rokov 19. storočia. Dobová štvorzáberová secesná pohľadnica bola vydaná v prešporskom vydavateľstve M. Freistadta. Šamorín je na nej ešte označený ako Cs. (Csallóközi) Somorja. Je zaujímavé, že hoci väčšina budov zmizla v prepadlisku dejín, okrem gazdovských domčekov na zábere vpravo hore ostatné budovy ešte stoja. Najstaršie šamorínske pohľadnice boli secesné viaczáberové. Ich vzhľad dokresľovali rôzne secesné ornamenty, rámčeky a ozdobný nápis. Do roku 1905 sa písal text na stranu s obrázkami.
V pravom hornom rohu je ešte jednoposchodová budova radnice s priľahlou budovou, známou tiež ako Balheimov dom, neskôr v nej sídlila stará pošta. V susedstve radnice na prízemí mal svoju tlačiareň Jozef Goldstein, známy vydavateľ šamorínskych pohľadníc, ale aj týždenníka Somorja és vidéke.
Vľavo v strede je chudobinec s kaplnkou sv. Dismasa (dnešná kaplnka sv. Kozmu a Damjána). V dome č. 138 vedľa chudobinca (neskôr Domov dôchodcov) opravoval mechanik Gustáv Tauber šijacie stroje a predával detské bicykle. Po znárodnení sa zamestnal ako opravár šijacích strojov v Kožatexe, ktorého prevádzka bola zriadená v susedstve, v dome Petényiovcov.
Vľavo dole môžeme identifikovať budovu starých delostreleckých kasární. Zaujímavý je obrázok vpravo hore. Je označený ako Gabonapiac (Obilný trh), dnešný dolný koniec Gazdovského radu. V rožnej budove neskôr sídlila lekáreň, po jej zbúraní postavili na jej mieste budovu Tatra banky. Dom vpravo (orientačne za stromom) na ďalších pohľadniciach už nenájdeme. Na jeho mieste postavili budovu Šamorínskej sporiteľne (Somorjai Takarékpénztár), orientačne sa dnes v jej priestoroch nachádza parčík na Námestí sv. Štefana.
Významné osobnosti Šamorína
Mesto Šamorín má bohatú tradíciu. Spoločnosť CZ Slovakia a Občianske združenie Pre Šamorín chce zachovať a dôstojne si uctiť pamiatku významných osobností mesta Šamorín vytvorením cesty slávy na Pomlejskej ulici projektom Lavičky našich osobností. Spoločnosť sa v našom meste za posledné desaťročia vymenila a značne zmenila. Sme si vedomí toho, že dnešnej generácii mená, ktoré budú niesť jednotlivé lavičky, veľa nehovoria. Málo ľudí si ich v meste pamätá. Našim cieľom je udržať živú spomienku týchto osobností a ich dedičstvo, ktoré nám zanechali. Vniesť do povedomia nastupujúcej generácii, kto boli slávni šamorínčania XX. storočia. Vieme, že okrem tých 21 vybraných mien je oveľa viac takých, ktorí sú hodní tejto pamiatky. Tých, ktorí si zaslúžia úctu ďalších generácií. Veríme, že táto iniciatíva je prvým krokom na ceste historickej pamäte, ktoré bude nasledovať mnoho ďalších,čím sa staneme dôstojnými nasledovníkmi tých, ktorí dali mestu Šamorín meno a hodnosť.
- Lajos Klimits, básnik (1884 - 1951): Popredná osobnosť maďarského literárneho a kultúrneho života na Slovensku.
- Antal Khin, pedagóg, etnograf, historik, zakladateľ Žitnoostrovského múzea (1884 - 1973): Milovník Žitného ostrova, ktorého od detstva opantala bohatosť podunajskej kultúry.
- István Tallós-Prohászka, maliar, ilustrátor (1896 - 1974): Medzinárodne uznávaný maliar a ilustrátor. V jeho dielach ožili povesti žitnoostrovského „ostrova víl“.
- Lajos Csiba, ornitológ, etnograf (1901 - 1966): Zanietený bádateľ vtáčej populácie na Žitnom ostrove a hornom Szigetköze.
- Károly Kunszt, pedagóg, preparátor, ornitológ (1859 - 1938): Európsky uznávaný ornitológ, vášnivý poľovník a zberateľ.
- Ladislav Pokstaller, učiteľ, zbormajster (1934 - 2000): Určujúca osobnosť šamorínskeho hudobného a kultúrneho života.
- Mária Ürge, učiteľka, osvetárka (1952 - 1991): Zakladajúca členka kapely folklórneho súboru Csalló, vedúca zmiešaného spevokolu Híd a detského folklórneho súboru Csali.
- Helena Hudeková, učiteľka hudby, riaditeľka školy (1931 - 2010): Od roku 1959 viedla hudobnú školu, o ktorej založenie sa zaslúžila.
- Pavel Skriba, pedagóg, výtvarný umelec (1932 - 2004): Popredný miestny krajinkár, ktorý najčastejšie maľoval Dunaj a jeho ramená, drobné domčeky v Čilistove, ruiny starého vodného mlyna, Hrušov a jeho okolie či bývalý prístav.
- Abraham Jakob Koppel Singer (1888 - 1944): Posledný rabín šamorínskej židovskej náboženskej obce.
- Štefan Németh-Šamorínsky, hudobný skladateľ, pedagóg hudby, organista (1896 - 1975): Bol zakladateľom a vedúcim Spevokolu Bélu Bartóka v Bratislave.
- Zsigmond Zalabai, kritik, literárny historik, redaktor, vysokoškolský pedagóg (1948 - 2003): Stal sa najvýraznejším kritikom generácie spisovateľov, ktorá začínala v druhej polovici šesťdesiatych rokov.
- Lajos Presinszky, spisovateľ, miestny historik, učiteľ, vedúci vlastivedného domu v Šamoríne, spoluzakladateľ šamorínskeho archívu Bibliotheca Hungarica (1939 - 2010): Zaoberal sa predovšetkým miestnou históriou a sedliackymi ľudovými tradíciami.
- Jozef Czucz st., zakladateľ Šamorínskej pekárenskej dynastie, majster pekár a cukrár (1909 - 1995): Zakladateľ Šamorínskej pekárenskej dynastie.
tags: #kostol #reformovanej #cirkvi #samorin