Skalica, mesto s bohatou históriou, sa prvý raz spomína ako osada v roku 1217 pod názvom Zakuleza, neskôr Zakolcha. Z týchto pomenovaní vznikol slovenský názov Skalica a nemecký Skalitz. Názov pochádza od slova skala a pravdepodobne súvisí so skalnatým terénom v okolí mesta. Je možné, že názov mestu dala stavba známej kamennej rotundy z 12. storočia alebo stredoveké kamenné sídlisko.
V 14. storočí sa Skalica najprv stala slobodnou trhovou osadou a v roku 1372 slobodným kráľovským mestom s úplnou samosprávou, právom meča a mestskými hradbami. Hoci uhorský panovníci postupne dávali Skalicu do zálohy viacerým šľachtickým rodom, svoj význam mesto nestratilo.
V prvej polovici 15. storočia sa stalo základňou husitských výprav na Slovensko. V roku 1442 sa v meste usadili františkáni, ktorí tu vybudovali kláštor. V tomto období bola Skalica obchodným strediskom širokého okolia.
16. storočie znamenalo ďalší rast počtu obyvateľov. Do mesta sa prisťahovali chorvátski utečenci i veľa českých rodín. V priebehu 17. storočia pribudli nové rehole jezuitov, paulínov a karmelitánov. Mesto naďalej rástlo a Skalica sa významom vyrovnala Bratislave, Trnave a Košiciam. Mala svoje polia, lúky, vinohrady, rybníky, pivovar, pálenku, tehelňu a kameňolom. Skaličania boli známi predovšetkým ako výborní remeselníci a vinohradníci.
V 17. storočí vznikli cechy obuvníkov, súkenníkov, krajčírov, mydlárov a sviečkárov. K rozvoju remesiel prispelo i trhové právo, ktoré umožňovalo každý rok usporiadať osem jarmokov. Hoci rozvoj mesta v 17. storočí čiastočne spomalili stavovské povstania spojené s požiarmi a epidémiami, Skalica aj vďaka svojim hradbám odolala viacerým ničivým vpádom.
Koncom 18. a 19. storočí obdobie rastu a prosperity mesta pokračovalo. Postavili garbiareň, chemickú továreň, rozvíjalo sa súkenníctvo (v roku 1825 tu pracovalo 109 súkenníkov). V druhej polovici 19. storočia sa Skalica stala jedným z centier slovenského národného života. Vznikli tu spolky, vychádzali viaceré noviny a časopisy. V rokoch 1885 až 1889 bola vybudovaná železnica do Bratislavy a v roku 1893 na Moravu.
Architektonické Pamiatky v Skalici
Najhodnotnejšou stavebnou pamiatkou a symbolom Skalice je románska rotunda sv. Juraja. Stojí na malom návrší na okraji mesta a patrí medzi najkrajšie románske stavby na Slovensku. Postavili ju ako hradný kostolík pravdepodobne v 12. storočí. Architektúrou nadväzuje na staršie české a moravské stavby. Je to poschodová stavba z pieskovcových kvádrov. Tvorí ju polkruhová svätyňa a kruhová loď, ktoré sa zachovali v pôvodnej podobe. Na začiatku 15. storočia ju upravili a začlenili do hradieb. V 17. storočí ju prestavali v barokovom štýle.
Vnútri rotundy sú po oboch stranách oblúka gotické nástenné maľby predstavujúce sv. Juraja, ako zápasí s hadom. V blízkosti rotundy sa zachovali časti gotických mestských hradieb a brány. V roku 1970 rotundu vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. V súčasnosti sa v nej nachádza neveľká archeologická expozícia Záhorského múzea.
Po obvode mesta sa zachovali zvyšky mestských hradieb vybudované po povýšení Skalice na slobodné kráľovské mesto v roku 1372. Gotické hradby dokončili v roku 1435, neskôr ich renesančné a barokovo prestavali. Mali štyri brány, z ktorých najvýznamnejšia bola Holíčská a Strážnická. Viedla cez ne stredoveká obchodná cesta. Zvyšky hradieb sa najlepšie zachovali pri františkánskom kláštore, pod rotundou a v areáli nemocnice.
Dominantou námestia je farský kostol sv. Michala. Tento rímsko-katolícky gotický kostol vybudovali po roku 1372. Prešiel mnohými prestavbami a opravami (1450 až 1470, 1622 až 1640). Dodnes sa zachovali niektoré gotické prvky a renesančne upravená veža s arkádami. V interiéri kostola zaujme najmä neskorobarokový hlavný oltár z roku 1777 s obrazom sv. Michala archanjela od J. L. Krackera. Vedľa kostola stojí na námestí kaplnka - karner sv. Anny z 15. storočia.
Pôvodne gotický kostol panny Márie a kláštor františkánov pochádza z druhej polovice 15. storočia. Vybudovali ich pri mestských hradbách, kde v stredoveku bývala chudoba. Spolu tvoria jednotný komplex okolo záhrady uzavretej z troch strán budovou kláštora a z jednej strany stavbou kostola.
Evanielici si v polovici 17. storočia v meste postavili kostol a kláštor, ktoré dostali najprv jezuiti, neskôr karmelitáni a napokon prevzali Milosrdní bratia. Tí dali kláštor začiatkom 19. prestavať na nemocnicu.
Kostol a kláštor paulínov postavili v rokoch 1715 až 1725. Sú to neskorobarokové stavby. V kostole sa zachoval barokový interiér. V Skalici majú postavený barokový kostol a kláštor jezuiti. Obe budovy pochádzajú z rokov 1693 až 1724. Po požiari v roku 1729 kláštor prestavali na školu, ktorá v ňom sídli dodnes.
Súčasný evanjelický kostol v Skalici je ukážkou klasicistického slohu s prvkami baroka. Postavili ho v roku 1796 ako tolerančný chrám bez veže, ktorú dostavali až v roku 1938 podľa projektu D. Jurkoviča. Z ostatných sakrálnych pamiatok stojí za zmienku klasicistická kalvária z roku 1823, ktorá sa nachádza neďaleko rotundy, Mariánsky stĺp na námestí a budova synagógy, ktorá je súčasťou mestských hradieb.
Zo svetských stavieb si pozornosť zaslúži neskororenesančná radnica z prvej tretiny 17. storočia. V druhej polovici 19. storočia k nej pristavili poschodie s klasicistickou fasádou. Na námestí zaujme renesančná Gvadányiho kúria (dnes mestská knižnica) a niekoľko meštianskych domov.
Jednou z najkrajších stavieb v meste je secesná budova kultúrneho domu v ktorom sídli Záhorské múzeum. Ide o budovu bývalého Spolkového domu, ktorá patrí medzi najoriginálnejšie na Slovensku. Je to jednoposchodová stavba z roku 1905 postavená podľa návrhu S. Jurkoviča. Jej priečelie zdobí mozaika inšpirovaná kresbami maliara M. Aleša. Kedysi sa tu nachádzala najvýznamnejšia divadelná sála na Slovensku vyzdobená maľbami A. Frolku.
Múzeum v nej vzniklo v roku 1905 zásluhou Dr. P. Blahu, ktorý mu venoval svoju súkromné zbierku. Múzejné zbierky reinštalovali v roku 1952, o desať rokov neskôr múzeum premenovali na Záhorské a v roku 1975 sa uskutočnila posledná komplexná inštalácia expozícií - historickej, archeologickej a národopisnej. Vo vstupnej časti sú erby záhorských miest a obcí. V národopisnej expozícii vyniká tzv. Blahova izba. Jej interiér je zachovaný tak ako ho navrhol. D. Jurkovič pred 90 rokmi. Maľované skrine, police a vyrezávaný maľovaný strop vytvárajú jedinečný celok. Je tu vystavená gabánska keramika a holíčska fajansa. Ľudový umelecký prejav dokumentujú čipky, výšivky a kroje zo Skalice, Myjavy a Jablonice. Pracovné zameranie obyvateľov Záhoria približujú nástroje remeselníkov, vinohradníkov a včelárov.
Archeologická expozícia dokumentuje vývoj osídlenia Záhoria od praveku po obdobie Veľkomoravskej ríše. V expozícii starších dejín dominujú exponáty zo Skalice. Pobyt husitov a Turkov približujú vystavené zbrane. Zdokumentované je i obdobie vzniku manufaktúr na Záhorí. Knihy a časopisy pripomínajú históriu slávnej tlačiarne bratov Škarniclovcov a neskorší vývoj polygrafie v meste.
Už od stredoveku bolo neoddeliteľnou súčasťou života Skaličanov vinohradníctvo. Mesto dodnes obklopujú vinohrady s pozoruhodnými vinohradníckymi domčekmi a vinnými pivnicami.
Iba päť km od Skalice sa nachádza rekreačná oblasť Zlatnícka dolina s letným kúpaliskom a sieťou upravených lesných chodníkov.
Zdroj: Slovensko - Rakúske pomoravie, autor Daniel Kollár, Jana Ovečková, Mária Ovečková
Základné informácie:
- Viac Web: www.holic.sk
- Mapa: zobraziť mapu
Poloha
Leží na styku Borskej nížiny, Chvojnickej pahorkatiny a Dolnomoravského úvalu sedem kilometrov juhozápadne od Skalice. Jeho chotárom preteká rieka Morava s prítokom Chvojnica.
História
Mesto sa začalo v polovici 11. storočia. Po prvý raz sa písomne spomína ako Winar (Nový hrad, Nové mesto) v roku 1205. V 13. storočí bol Holíč sídlom pohraničnej župy, ktorá spravovala široké okolie. Už v 14. storočí mal charakter mestečka ležiaceho na Českej ceste dôležitou colnou stanicou. Po vytýčení uhorsko-českej hranice v 14. storočí Holíčska pohraničná župa zanikla. Holíč sa stal sídlom hradného panstva, ku ktorému patrilo územie severozápadného Záhoria. K najznámejším majiteľom panstva v tomto storočí patril Matúš Čák Trenčiansky. Priaznivá poloha umožnila rozvoj mesta ako obchodného strediska.
Na konci 15. storočia získali Holíč na 250 rokov Czoborovci. V 16. storočí sa tu usadili Srbi utekajúci pred Turkami a nábožensky prenasledovaní habáni. 17. storočie nepriaznivo poznamenali živelné pohromy a vojny, ktoré spomalili rozvoj mesta. Etapa obnovy nastala v 18. storočí. V roku 1736 panstvo prevzali Habsturgovci. Vodný hrad prebudovali na reprezentačné sídlo, v meste začala pracovať manufaktúra na výrobu fajansy, mlyn na mletie glazúry a lisovanie oleja, píla, valcha, liehovar, sladovne a kameňolom. Rozvíjali sa i cisárske poľnohospodárske majere. Nastal prudký rast počtu obyvateľstva a z Holíča sa stalo cisársko-kráľovské mestečko s mnohými privilégiami.
V 18. storočí sa Holíč stal dôležitou poštovou križovatkou. V roku 1771 rakúska poštovná správa zriadila poštovú linku, ktorá spájala Pešť s Prahou. V druhej polovici 19. storočia bol Holíč najväčším mestom na Záhorí. V meste sa každý rok usporadúvalo sedem veľkých trhov, bolo tu 16 hostincov a 43 obchodov. Po 1. svetovej vojne nastal v porovnaní s inými mestami na západnom Slovensku čiastočný úpadok Holíča. Po zoštátnení habsburských majetkov sa mesto dostalo do úzadia. Viac sa podporoval rozvoj susednej Skalice.
Pamiatky
Najvýznamnejšou holíčskou stavebnou pamiatkou je barokovo-klasistický kaštieľ s opevnením -národná kultúrna pamiatka. Postavili ho na starých základoch pôvodne strážneho hradu z 11. storočia na západnom okraji mesta. V priebehu histórie menil majiteľov- od Stiborovcov a Bakičovcov v 16. a 17. storočí až po Habsburgovcov. Barokovo-klasicistický vzhľad kaštieľa je výsledkom prestavby renesančnej proti-tureckej pevnosti zo 16. storočia. Objekt mal štyri krídla, ktoré v roku 1678 obstavali tehlovým múrom. V rokoch 1749 až 1754 dali Habsburgovci pôvodnú štvorkrídlovú pevnosť prestavať na honosné letné cisárske sídlo. Prestavbu realizovali architekti J. N. Jadot, F. A. Hillebrand a J. B. Chmant. Obytná budova má tri podlažia s pôdorysom v tvare písmena U. V interiéri bola najreprezentatívnejším priestorom Čínska sála so stenami pokrytými koženými maľovanými tapetami. Súčasťou opevnenia sú podzemné priestory budované pre kráľovskú gardu strážiaci kaštieľ. Ku kaštieľu patrí bývalý francúzsky park, bažantnica a rybník, ktoré ohraničuje barokový múr. V roku 1918 kaštieľ prešiel do majetku štátu a od roku 1974 sa rekonštruuje. Po dokonaní prác tu bude umiestnená expozícia múzea keramiky nadfajansy.
Medzi svetské pamiatky Holíča patrí posledná budova veterného mlyna na Slovensku z 19. storočia a objekt manufaktúry. Manufaktúru na výrobu fajansy, neskôr i kameniny a porcelánu, založil v areáli letného sídla habsburgovcov v rokoch 1736 až 1743 František I. Lotrinský. Budovu postavil J. Kowarts. V továrni sa vyrábala slávna holíčska majolika. Manufaktúra bola prvou svojho druhu v celom Rakúsku i Uhorsku. Výroba fajansy bola spočiatku inšpirovaná barokom, neskôr sa preorientovala na rokokový štýl, ktorý charakterizovali nádoby zdobené plastickým rastlinným farebným vzorom. Zvláštnu skupinu tvorí holíčska fajansová figurálna plastika s úžitkovou í výhradne estetickou funkciou.
Prvé pokusy vyrobiť v Holíči kameninu ako nový, modernejší a trvanlivejší materiál pochádzajú z druhej polovice 18. storočia. So sériovou výrobou kameniny sa začalo v roku 1786 a v roku 1787 sa holíčska kamenina objavila na trhoch v strednej a východnej Európe. Najstaršie kameninové výrobky z holíčskej produkcie zdobia hnedé vzory, od roku 1789 sa používalo dekorovanie meďotlačou hnedej a čiernej farby, zriedkavejšie viacfarebné. Kameninové výrobky sa označovali vtláčanou značkou Hollisch. V roku 1805 zaviedli v manufaktúre výrobu porcelán. Z holíčskej produkcie sa dodnes zachovali ba jeden porcelánový džbánik s modrým vzorom. Je súčasťou zbierky Záhorského múzea.
V jednoposchodovej budove bývalej manufaktúry je dnes Múzeum keramiky. Prvá časť expozície zachytáva vývoj keramickej výroby v holíčskej oblasti. Najstaršie predmety pochádzajú z neolitu, najmladšia je neglazovaná kamenina z konca 19. storočia. Druhú skupinu tvoria hnedé a zelené glazované výrobky, tretinu tvoria hnedé a zelené glazované výrobky, tretiu časť diela habánskych remeselníkov zo 17. a 18. storočia. Časť exponátov tvoria nálezy zo skládky črepov na nádvorí manufaktúry. V expozícii sa nachádza aj riad, ktorý používali pri prestieraní slávnostných tabúľ na cisárskom dvore. Dokumenty na paneloch približujú platové a sociálne pomery zamestnancov v minulosti.
Zo sakrálnych pamiatok stojí za zmienku rímsko-katolícky barokovo-klasický kostol Božského Srdca Ježišovho z roku 1755. K jednej strane kostola pristavil kláštor kapucínov štvorcového pôdorysu s jednoduchou fasádou. Najstarší kostol v Holíči je gotický kostol sv. Martina z roku 1387, ktorý upravili koncom 17. storočia. Evanjelici si v roku 1787 v meste postavili tolerančný klasicistický kostol s evanjelickou školou a farou. Sakrálne pamiatky dopĺňa baroková kaplnka panny Márie na cintoríne z prvej polovice 18. storočia a barokovo-klasicistická kaplnka sv. Floriána postavená v roku 1762. Ako spomienka na židovskú komunitu sa zachoval židovský cintorín a klasicistická synagóga z poslednej tretiny 18. storočia.
Rotunda sv. Juraja v Skalici
Základné informácie:
- Viac Web: www.senica.sk
- Mapa: zobraziť mapu
Poloha
Leží v juhovýchodnej časti Chvojnickej pahorkatiny na nive potoka Malina. Senica je okresné mesto - administratívne a hospodárske centrom Záhoria
História
Osada Scynte sa po prvý raz spomína ako majetok hlohoveckého panstva v roku 1217. Tento názov sa v priebehu histórie menil (Scinze, Scynthe, Zenthe). Pomenovanie Senica sa datuje od začiatku 19. storočia. Obec patrila k hlohoveckému panstvu do roku 1394, keď sa stala súčasťou brančského panstva, ktoré vlastnil Stibor zo Stiboríc. Senica sa vykúpila z povinných poddanských robôt a začalo sa obdobie jej hospodárskeho rozmachu. V roku 1396 jej udelili mestské výsady a získala jarmočné právo. Mesto riadila mestská rada na čele s richtárom, ktorý zároveň predsedal mestskému súdu a posudzoval všetky spory a trestné činy spáchané obyvateľmi.
Rozvoju mesta prospelo zriadenie tridsiatkovej stanice v roku 1549 na Českej ceste, ktorá viedla stredom mesta. Búrlivé obdobie zažila Senica a jej okolie v časoch násilnej rekatolizácie v sedemdesiatych rokoch 17. storočia. Hospodársky život mesta sa napriek náboženským nepokojom veľmi úspešne rozvíjal. Podľa súpisu remeselníkov a obchodníkov z roku 1720 patrila Senica medzi tri hospodársky najvyspelejšie mestá v Nitrianskej župe. Remeselníci sa združovali v cechoch, rozvíjala sa výroba piva,...
Drevené kostolíky slovenskej časti Karpát ... (UNESCO/NHK)
tags: #kostol #ruzencovej #panny #marie #mociar