V ostatnom článku som písal o útrapách nášho Armádneho zboru na strastiplnej bojovej ceste od Krosna k rieke Ondava. Dnes si povieme viac o menej známom (ale úspešnom) nasadení elitnej 2. Československá vojnová história je plná príbehov o hrdinstve a obetavosti. Jedným z nich je aj nasadenie 2. československej paradesantnej brigády v Bitke o Dukliansky priesmyk.
70% parabrigády tvorili Slováci pochádzajúci zo Slovenskej armády, ktorú slovenská fašistická vláda nahnala do boja proti iným slovanským národom. Výhovorky boli postavené na územných sporoch a zabraných častiach Slovenska, ale často pro-československy a panslavisticky zmýšľajúci členovia armády to vnímali inak a Invázia Poľska so sebou priniesla prvé náznaky odporu a pobúrenia, ktoré ďalšími udalosťami len narastalo.
Druhá svetová vojna je veľkou lekciou pre menšie krajiny, ktoré by sa chceli hašteriť o podobu štátnych hraníc. Slovenská fašistická vláda s prezidentom, ktorého u nás niektorí dezoláti stále uznávajú, rozhodli o prepadnutí ďalšej krajiny pozostávajúcej zo slovanských národov, Sovietskeho zväzu, kde sme napochodovali koncom júna 1941. Naši vojaci následne putovali Ukrajinou, kde nemecké tanky a lietadlá prevalcovávali súpera. Sovieti museli bojovať proti totálnej vzdušnej prevahe, proti veľkým tankovým formáciám na odokrytých ukrajinských poliach a jedinou možnou stratégiou bolo zdržať nepriateľa čo najdlhšie v ruinách miest a obcí, na riekach a vyvýšeninách.
Rok po prepadnutí Sovietskeho zväzu sa naši vojaci ocitli pred Rostovom nad Donom. Nemci obsadili Voronež za obrovských strát na sovietskej strane a snažili sa preťať koridor medzi Moskvou a Stalingradom (čo sa im nikdy nepodarilo). Nemci si už medzičasom vylámali zuby na Moskve a Leningrade, teraz prišiel na rad Stalingrad a Kaukaz. Časť síl sa tlačila na Stalingrad a Slováci sa ocitli vo vetve, ktorá obsadila Rostov na Done (kde sa Slováci vyznamenali) a tlačila sa na Kaukaz.
Slovenská Rýchla divízia mala za úlohu presekať sa cez západné časti Kaukazu, obsadiť Tuapse a popri mori postúpiť do západných častí Gruzínska. Hlavné sily Osi mali obsadiť Ordžonikidze (dnešný Vladikavkaz), preniknúť cez priesmyky Kaukazu a obsadiť Baku zo západu (keďže po rovinách to nešlo kvôli odporu Sovietov). Sovieti sa zahryzli do súpera a aj Slováci začali pociťovať čoraz silnejúci partizánsky odpor. Morálku naštrbil aj nezáujem zo strany slovenskej fašistickej vlády. Viazlo zásobovanie zimného oblečenia, Rýchla divízia mala len hŕstku mladého zdravotného personálu, ktorému chýbalo vybavenie. Ako anestetikum sa používal alkohol a stará dobrá pažba pušky.
Naši vojaci a dôstojníci neboli slepí a vnímali, čo okolo nich vyvádzali hlavne vojaci Waffen-SS a že proti Sovietskemu zväzu bola vedená totálna vojna, t.j. Slováci sa búrili už počas postupu cez Ukrajinu. Slováci mali v pamäti príbehy o krajanoch, ktorí počas Veľkej vojny prešli na druhú stranu a bojovali na strane Spojencov. Vojaci Rýchlej divízie boli vyšťavení, jednotka mala chronický nedostatok vozidiel, a tak museli kilometre ku Kaukazu prekonávať peši. Množili sa choroby, jednotka začala byť slabo zásobovaná jedlom a vojaci mali otrhané uniformy a obuv. Veliteľ Rýchlej divízie, generál Jozef Turanec, strácal na popularite a v septembri 1942 ho vymenil plukovník Štefan Jurech.
Po páde Stalingradu rozbehli Sovieti ofenzívu, ktorá mala oslobodiť mestá na pobreží Čierneho mora a Kubáňsku nížinu. Vojská Osi plánovali ústup, pričom ich mala kryť práve Rýchla divízia. Nezdar s prechodom na druhú stranu mal tri dôvody: Sovieti nedokázali presvedčiť našich vojakov, že po prechode na druhú stranu by bolo o nich postarané a nehladovali by niekde na Sibíri. Naši vojaci videli v akom zúboženom stave bojujú sovietske jednotky, a tak si nerobili nádeje. Červenej armáde trvalo neskutočné tri týždne, kým dala súhlas na akciu. Tretím dôvodom bol nedostatočný tlak našich zástupcov v Moskve, ktorí proste mohli urobiť viac.
Po celý čas prebiehala silná sovietska ofenzíva, ktorá sa vyhýbala sektoru, kde boli Slováci. Nemci vytušili plánovanú zradu a jednotku stiahli do tylu. Neskôr prebehlo vyšetrovanie generála Jurecha, ktoré bolo zamietnuté pod stôl ministrom Ferdinandom Čatlošom. Štefan Jurech sa chcel pridať k SNP, ale jeho služby boli odmietnuté. Rýchla divízia ustupovala Kubáňskou nížinou, pričom ju Sovieti informovali, že proti nej nebudú vedené letecké nálety. Ústup viedol po mori až na Krym, pričom Nemci mali pri naloďovaní absolútnu prioritu, čo nesmierne rozhnevalo našich vojakov.
Toto boli momenty, kedy sa nadobro rozkmotrili aj s Wehrmachtom a jeho vojakov začali nenávidieť. Nemci pochopili, že Slovákom sa bombardovanie vyhýba, a tak na každú loď pustili aj Slovákov a dávali o tom vedieť aj Sovietom, ktorí predmetné lode nebombardovali. Keď sa nad tým zamyslíte, tento počin bol v histórii Druhej svetovej vojny ojedinelý a veľmi ťažko realizovateľný a aj tak Sovieti svoje slovo dodržali, čo zanechalo na Slovákoch silný dojem. Rýchla divízia a v podstate všetky jednotky Osi, ktoré ustupovali od Kaukazu, za sebou zanechali všetku ťažkú techniku a tým pádom boli výrazne oslabené.
Rýchla divízia nemala vozidlá, prestala byť motorizovanou jednotkou a bola reorganizovaná na 1. pešiu divíziu. Slováci sa ocitli na Kryme, kde sa dokončoval tréning nováčikov, ktorí vystriedali najdlhšie bojujúcich vojakov (celkovo sa na Východnom fronte/okupovaných územiach vystriedalo 100 tisíc Slovákov). Slováci sa búrili aj proti Maďarom, čo dokazuje incident s maďarskými policajtami, ktorí zakročili proti Slovákom vítajúcich vojakov v Slovenskom Novom Meste (okupovanom Maďarskom), čo vyústilo do bitky medzi maďarskými policajtami a našimi vojakmi. Kvôli vzniknutej situácii bol vlak odklonený na Poľsko, ale podobná situácia sa zopakovala na železničnej stanici v Košiciach (okupovaných Maďarskom).
Slováci dostali za úlohu budovať obranné postavenia na severnom okraji Krymu, pričom vo voľnom čase sabotovali vojnové úsilie Nemcov, rozdávali miestnym jedlo, zabraňovali deportáciám do Ríše a spolupracovali s miestnymi partizánmi. 180 Slovákov sa dostalo do Odessy, kde zabezpečovali tylové úlohy pre 1. pešiu divíziu. Netrvalo dlho a nadviazali kontakt s partizánmi, ktorí žili v neskutočne rozsiahlych katakombách pod mestom, ktoré vznikli ťažbou kameňa. Nemci sa snažili partizánov napádať, vytopiť, vydymiť, otráviť, ale nič nepomáhalo. Slováci zásobovali sovietskych partizánov jedlom, liekmi a zbraňami. Vojská Osi ustupovali juhom Ukrajiny a 1. pešia divízia dostala rozkaz kryť ich ústup.
Naša divízia sa rozprestrela južne od mestečka Kachovka. 3. prápor 21. pešieho pluku prešiel spolu s motorizovaným priezvedným oddielom na druhú stranu v obci Olgievka, na čo Nemci reagovali ich bombardovaním a vyslaním svojich tankov. Delostrelecká batéria poručíka Jána Mráza sa stala prvou, ktorá sa pustila do Nemcov. Podobne to prebehlo v kolchoze Krasny Partyzan, kde 1. prápor 21. pešieho pluku prešiel na druhú stranu a bol napadnutý Messerschmittmi. Časť 1. práporu 21. Na druhú stranu sa dostali aj ďalšie menšie skupinky a zvyšok 1. pešej divízie bol neskôr presunutý do Talianska, kde sa Slováci pridávali k českým bratom a spolu bojovali na strane talianskych partizánov.
Prechod Slovákov na druhú stranu na juhu Ukrajiny nemalo hlavného organizátora, pričom jednotky a skupiny konali z vlastného presvedčenia. Prechod frontu bol chaotický, a tak sa 550 Slovákov ocitlo späť v radoch 1. pešej divízie (buď si to rozmysleli, stratili sa alebo natrafili na Nemcov a nebolo iného východiska). V januári 1944 bolo Slovákom umožnené, aby sa pridali k československým silám a boli odoslaní do mesta Jefremov, ktoré bolo okupované nepriateľom po tri týždne v roku 1941. Sovietskym filtrom neprešla akurát hŕstka Slovákov maďarského a nemeckého pôvodu, ale zvyšok postavil základy 2. československej paradesantnej brigády v ZSSR.
Československo nemalo skúsenosti s podobnými jednotkami, a tak gro výcviku zabezpečovali sovietski inštruktori. Parabrigáda pozostávala z dvoch parapráporov, z ktorých každý mal tri pešie roty, jednu rotu ťažkých guľometov, jednu rotu protitankových pušiek, jednu mínometnú rotu a veliteľskú rotu. Delostrelecký oddiel parabrigády pozostával z troch batérií 76mm kanónov (12 kanónov), jednej mínometnej batérie kalibru 120mm (6 mínometov) a veliteľskej batérie. Veliteľská batéria neskôr zahynula pri nešťastí v Nízkych Tatrách na kóte 1514 Slemä. Protitankový oddiel parabrigády pozostával z troch 45mm protitankových kanónov a roty protitankových pušiek typu Simonov.
Protilietadlový oddiel parabrigády pozostával z jednej batérie 37mm protilietadlových kanónov a dvoch rôt 12,7mm protilietadlových guľometov DShK 1938 (tzv. Daška). Pod parabrigádu patril aj zmiešaný priezvedný oddiel a pozostávala ešte zo štábnej roty, spojárskej roty, ženijnej roty a vozidlovej roty. Parabrigáda mala len ľahké a obzvlášť mobilné delostrelectvo, ktoré slúžilo na rýchly pohyb s jednotkou, t.j. jednalo sa o organické delostrelectvo. V Jefremove prebehol základný a paradesantný výcvik novovznikajúcej jednotky. Vojaci sa museli naučiť skákať z balónov a lietadiel, čo skutočne nebolo pre každého. Odmietnutie výcviku znamenalo porušenie rozkazu a trest.
Dotyční vojaci boli vylúčení z jednotky, ale to v žiadnom prípade neznamenalo, že boli zbabelci. Paravýcvik proste nie je pre každého a vo svete sa k nemu pristupuje na dobrovoľnej báze. Členovia našej parabrigády sa do nej dostali rozkazom. Mnohí z vylúčených sa neskôr osvedčili ako hrdinskí bojovníci a prešli si Duklou a oslobodzovaním rodnej zeme. Vojaci sa okrem iného učili boju zblízka a všetkým činnostiam potrebným pre boj v tyle. Lydie Studničková (vľavo) klamala o svojom veku, aby sa dostala do jednotky a len počas výcviku dosiahla vek 17 rokov. Ako spojárka si prešla Duklou, SNP a zimu 1944/1945 prežila v Nízkych Tatrách. Cez Východný front sa prebojovala ako čerstvo 18 ročná. Bojové útrapy a pobyt v horách na nej zanechali doživotné zdravotné problémy.
Marie Petrůnová (vpravo) pochádzala z Podkarpatskej Rusi, odkiaľ utiekla do Sovietskeho zväzu a roky prežívala v gulagoch. V Proskurove sa pridala k jednotke pre špeciálne operácie a v marci 1945 bola ako spojárka zosadená na spravodajskú misiu v blízkosti mesta Žilina. Po ukončení výcviku a obdržaní bojového práporu nebola parabrigáda hneď nasadená v boji, ale došlo k presunu do Proskurova (vtedy Proskuriv, dnes Chmelnyckyj), kde pokračoval výcvik súčinnosti jednotlivých jednotiek parabrigády. Parabrigáda mala byť nasadená v tyle nepriateľa, kde by pomohla rýchlejšiemu postupu nášho Armádneho zboru a Červenej armády. Všetko zmenilo vypuknutie Slovenského národného povstania a členovia parabrigády pochopili, že sa pôjde priamo na Slovensko.
Keby Sovieti naložili parabrigádu na lietadlá a nasadili ju v SNP už od prvých dní a zároveň započali Karpatsko-dukliansku operáciu, s vysokou pravdepodobnosťou by nedošlo k čiastočnému potlačeniu SNP a pri oslobodzovaní Slovenska by sa ušetrilo množstvo sovietskych, rumunských a československých životov. Československý vojnový hrdina Heliodor Píka odovzdáva bojový prápor veliteľovi jednotky. Fotka je smutno-vtipná, lebo bojový prápor zakrýva veľvyslanca Zdeňka Fierlingera (biely plášť), povojnového premiéra Československa, ktorý paktoval s komunistami a stál za komunistickým prevratom z Februára 1948.
Bol to práve Fierlinger, ktorý chcel odovzdať bojový prápor Přikrylovi, ale šlo o povinnosť Píku, a tak bol Fierlinger odmietnutý, čo len zvýšilo nevraživosť medzi týmito pánmi. Rozkaz na presun parabrigády k frontu prišiel až 4. septembra 1944. Hneď ako jednotka dorazila do poľského mesta Przemyśl, boli jej odobrané padáky, ktoré sa uskladnili v miestnej pevnosti, zamkli a naši parašutisti ich už nikdy nevideli. Parabrigáda dostala rozkaz pochodovať 70 kilometrov západne do obce Domaradz, ktorá sa nachádzala severovýchodne od Krosna. Všetko naznačovalo tomu, že jednotka bude nasadená ako obyčajná pechota spolu s ostatnými brigádami nášho Armádneho zboru.
Akonáhle prvý paraprápor dosiahol Domaradz a druhý paraprápor bol na ceste, dostala parabrigáda nový cieľ, a to pochod juhovýchodne k obci Sanoczek. Namiesto priameho presunu k obci Sanoczek si museli naši parašutisti odšlapať peknú obchádzku a k tomu sa ešte ponáhľať, lebo rozkaz znel, že o jeden deň musia vystriedať sovietsku 121. streleckú divíziu, ktorá bola súčasťou 67. streleckého zboru moskalenkovej 38. armády. Prvý na front dorazil štábny kapitán Stanislav Uchytil, veliteľ prvého parapráporu a neskorší držiteľ troch Československých vojnových krížov 1939. Parabrigáda dostala za úlohu brániť 20 kilometrov dlhý úsek medzi obcami Haczów a Sanoczek.
Kritický bol najmä 8 kilometrov dlhý úsek na východnom okraji, ktorý bol v tesnej blízkosti prvých karpatských kopcov a práve táto sekcia mala pripadnúť Uchytilovi a jeho práporu. Výmena na úseku 121. streleckej divízie prebehla len formálne bez potrebných náležitostí, ktoré si vyžadovali pravidlá Červenej armády. Nový veliteľ mal byť oboznámený o najsilnejších miestach obrany nepriateľa, o umiestnení a cieľoch delostrelectva, o aktuálnej mape mínových polí a iných dôležitých informáciách. Výmena mala prebiehať do tretej hodiny rannej 12. septembra 1944, ale Sovieti začali opúšťať svoje pozície už pred polnocou. V zákopoch ponechali len 9 ľahkých guľometov s 18 vojakmi a jedným delostreleckým oddielom.
20 kilometrový úsek bránilo 18 vojakov, a to v čase, keď pod Krosnom prebiehal hlavný nápor 38. armády. V prípadoch, keď došlo k zdržaniu výmeny, bola pôvodná jednotka povinná držať svoje pozície stoj čo stoj. Prvý paraprápor, ktorý mal po dvoch dňoch pochodov v nohách 120 kilometrov, začal prichádzať na front od prvej hodiny nočnej a zavčas rána bol plne na svojich pozíciách. Takto bolo plne obsadených len 8 kilometrov frontu a zvyšných 12 kilometrov strážili skupinky vojakov toho istého práporu. Druhý paraprápor bol stále na ceste. Je obrovským šťastím, že tú noc husto pršalo a nepriateľ naše pozície len ostreľoval a nevšimol si kritickú situáciu.
Delostrelectvo parabrigády bolo ešte stále na presune, a tak celú sekciu bránil sovietsky delostrelecký oddiel, ktorý mal len 120 kusov munície. Celý pochod si naši parašutisti so sebou ťahali palebný priemer na úrovni 1, čo znamenalo 300 nábojov do ich samopalov PPS-43 Sudajev. Zvyšný palebný priemer zatiaľ zotrvával v Przemyśli, kde bol dočasný sklad parabrigády. PPS-43 Sudajev bol vylepšením štandardného Špagina a bol vhodnejší pre parajednotky. Sudajev mal síce menší zásobník, ale omnoho jednoduchšiu výrobu, nižšiu spotrebu materiálov a trvanie výroby.
Parabrigáda ním bola vyzbrojená aj počas pôsobenia v SNP a slovenských horách počas zimy 1944/1945, čo spôsobilo obrovské problémy s nedostatkom munície. Totiž, jednotka nasadená v tyle nepriateľa mala byť vyzbrojená lokálnymi zbraňami, aby si vedela oveľa jednoduchšie zadovážiť muníciu. Všetko naznačovalo tomu, že niekto proste chcel, aby parabrigáda zlyhala. Do toho prišiel rozkaz 67. streleckého zboru, aby prvý paraprápor zaútočil na nepriateľa a postúp...
Slovensko-poľské pohraničie ma stále niečím priťahuje. lokality navštívil už neraz v každom ročnom období, vždy ma niečo zaujme. uvádza, že Podkarpatské vojvodstvo patrí medzi najkrajšie v Poľsku. údolím rieky San, severne od mesta Sanok a navštíviť tam niekoľko drevených chrámov. za nami a ja som sa akosi nevedel vybrať. v pondelok 26.9.2011 prišiel asi ten správny čas. pohodovým tempom naberám kurz severovýchod. popoludní prichádzam na hranicu a na parkovisku si dávam krátku prestávku. prešla chuť. teraz nechcel písať. serpentínami a pred prvou dedinou dopĺňam zásoby čerstvej vody z prameňa. ktorých je pri ceste pomerne dosť a kochám sa okolím.
Drevené chrámy na trase
Dominantou obce je „cerkiew śv. východo-lemkovského vežového typu s jedinečnou kamennou zvonicou. cerkvi som už neraz bol tak tentokrát nezastavujem a idem ďalej. Architektonicky podobný chrám ma v tento deň ešte čaká, ibaže so zelenou plechovou strechou a bez kamennej zvonice. mestečko Komańcza. chrám z roku 1988. gréckokatolícka). predtým zhorela staršia drevená cerkev. Aj táto žiaľ 13. 2006 takmer úplne zhorela aj s ikonostasom a oltárom. vraj svieca a zachrániť sa podarilo len zvonicu z roku 1834. východo-lemkovského bezvežového typu. a tak sa im onedlho podarilo vybudovať jeho vernú kópiu. Tá bola 13. v roku 2010 slávnostne posvätená. a niekoľko starých náhrobných kameňov.
Staré chrámy tohto typu, pričom sa od seba navzájom líšia a tým sú unikátne. navštíviť. zopár starých drevených domov zrubového typu. centre je rímskokatolícky kostol sv. svetovej vojne. prechádzam cez most ponad Oslawu a o pár minút som v dedinke Turzańsk. čo som hľadal. Chrám sv. Michala Archaniela z r. do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. zadnú bránu a tu ma opäť zaujali staré náhrobné kamene. a okolia. z najvyšších v Poľsku. Postavená bola v roku 1817. na pohľad zrejme pekne starý kríž, takisto z dreva. kde odbočujem doprava smerom na Rymanów. k ďalšiemu cieľu na ceste drevenej architektúry.
Prekonávam mierne stúpanie, pričom slnko stále príjemne hreje. plechovou strechou, no najprv sa idem pozrieť k rybníkom oproti. prichádzam k spomínanému chrámu. je na okraji a ďalej od cesty. vežového typu. Zvonica pochádza z toho istého roku. veriacim. výlučne pri sviečkach. To môže byť pekné. Je tu pokoj, nikde ani živej duše. to v týchto dedinkách mohlo vyzerať pred vojnou. lemkovia, ktorí bývali v pekných zrubových chyžiach so slamenou strechou. Venovali sa chovu hospodárskych zvierat a poľnohospodárstvu. veľmi málo rodín. kedysi pod Karpatmi možno aj upadnú do zabudnutia.
Poberám naspäť. Ešte ma čaká posledná plánovaná zastávka v Rzepedźi. odbočujem doprava na akúsi uličku. Nestretol som tu žiadne auto. dvore sa pasie kôň, na hrebeni lúky zase kravy. k ďalšiemu z troch, vlastne už len dvoch chrámov (pozn. zhorel) východo-lemkovského bezvežového typu v tomto údolí. Gréckokatolícka cerkev sv. Mikuláša (św. rovnako aj pred ňou stojaca zvonica. a idem si chrám pozrieť zblízka. pozemok oplotený nízkym kamenným múrom a hneď vedľa sa nachádza cintorín. z jedného kusa pieskovca. v lete, je najvyšší čas pobrať sa domov. dnes nestíham.
Jazda späť je tiež vcelku príjemná. cestou stretávam aj koňa s vozom. sedemnástej hodiny. dedinke zbožňujem. zapadajúceho slnka a zvony pasúcich sa oviec. tak teplo nebude. Nedá mi, aby som obišiel pekne osvetlený chrám sv. ktorý som v úvode spomínal. naháňa kravy z lúky. Koncom XIX. lemkov, 25 poliakov a 44 židov. Obec mala vlastný mlyn aj školu. ako mnohé ďalšie bola počas druhej svetovej vojny takmer úplne zničená. vysťahované. Neskôr sa vrátila len malá časť obyvateľov.
Hranicu. doliny pri posledných slnečných lúčoch. ponad naše územie niekam do teplých krajín. sa domov. viditeľný. vetra slzia oči a na úseku medzi Palotou a Vydraňou je aj dosť chladno. Trasa je to pekná a zaujímavá. tomu ju môžem len odporúčať. a dúfam, že už nie sám, ale s dobrou partiou. alebo z „karpatskej drevenej cesty“ v Uličskej doline v Bukovských vrchoch. Biku zdar!
architectury drewnianej, vyd. Rzesów, 2009. MLBikers - Medzilaboreckí cyklisti.
