Správa o požiari parížskej katedrály Notre Dame hlboko zasiahla všetkých, ktorí si cenia jej historickú, architektonickú a duchovnú hodnotu. Pamiatkový úrad SR a jeho zamestnanci vyjadrujú solidaritu a podporu svojim francúzskym kolegom, Parížanom i celej krajine.
Katedrála Notre Dame v Paríži je srdcom mesta, symbolom Francúzska, európskeho kresťanstva a živým svedkom takmer 900 rokov európskej histórie. Považuje sa za jednu z najkrajších stavieb francúzskej gotickej architektúry a od roku 1991 figuruje na Zozname svetového dedičstva UNESCO ako súčasť lokality "Paríž - nábrežie Seiny".
Predstavuje majstrovské dielo stredovekého umenia, unikátne spojením neskoro románskej a nastupujúcej gotickej architektúry a zachované v pozoruhodne autentickej podobe. Spoločne s kaplnkou francúzskych kráľov Sainte Chapelle bola inšpiračným zdrojom pre stavbu ďalších gotických katedrál. Práve odtiaľto sa ďalej do Európy šíril gotický sloh, ktorého najvýchodnejšia méta sa nachádza na území dnešného Slovenska v podobe košického Dómu sv. Alžbety.
Po požiari katedrály Notre-Dame v Paríži vyvstáva otázka, ako by prebiehalo hasenie podobného požiaru v metropole východu v najväčšom kostole na Slovensku - Dóme sv. Alžbety. Podľa hasičov, ak by horel tento kostol, bol by zásah mimoriadne náročný.
„Museli by sme nasadiť do boja s plameňmi obrovské množstvo techniky a ľudí zo všetkých hasičských staníc v Košiciach. Podľa situácie by dochádzalo k zvolávaniu ďalších hasičov z okolia, z Čane, Bidoviec a Moldavy nad Bodvou. Vieme si vyžiadať na výpomoc aj závodných hasičov z U. S. Logistika a striedanie hasičov."
Doplnil, že zásah by bol veľmi náročný. Jedna vec je hasiť, druhá chrániť majetok a zachraňovať, čo sa dá. Fyzicky treba vynášať vzácne veci. To, čo je požiarom zasiahnuté, sa už väčšinou zachrániť nedá, dôležité je sa zamerať na ochranu okolia. Hlavne blízkych konštrukcií, ktoré je nutné ochladzovať, aby nedošlo k rozšíreniu požiaru. Dôležité je však aj chrániť ľudí, ktorí zachraňujú hodnoty.
Dóm svätej Alžbety sprevádzal Košice storočiami a stal sa nezameniteľným symbolom mesta, jeho histórie a kultúry. Kniha vás prevedie dómom, jeho dejinami, vzácnymi pamiatkami, obrazmi a kontextmi v detailoch, celkoch aj v presahoch od minulosti po súčasnosť.
Dóm svätej Alžbety v Košiciach
Autorom fotografií je svetoznámy český fotograf Jan William Drnek. Použitím špeciálnej techniky a najnovších technológií zhotovil unikátne snímky, pri ktorých budete mať pocit, že sa pozeráte na skutočný trojrozmerný objekt. Niektoré detaily uvidíte na fotografiách dokonca lepšie než voľným zrakom priamo v katedrále.
Publikácia má 304 strán, obsahuje viac ako 180 fotografií a vychádza v roku, keď si košická arcidiecéza pripomína viaceré výročia: 220 rokov od svojho vzniku (1804), nedožitých 100 rokov nášho rodáka Jeho E. Jozefa kardinála Tomka, ktorý spočíva v starobylých kryptách dómu, či nedožité 90. narodeniny prvého košického arcibiskupa metropolitu Jeho E. Mons. Alojza Tkáča.
Architektúra a umenie v Dóme sv. Alžbety
Európsku úroveň vtedajších Košíc potvrdzuje najväčší dobový investičný počin - výstavba Dómu svätej Alžbety, ktorý je až podnes pýchou mesta. Je doslova neuveriteľné, že tunajšia mestská komunita, odhadovaná maximálne na desaťtisíc duší, dokázala financovať a realizovať v jedinej generácii toľko náročných stavebných diel.
Katarína Nádaská, historička pôsobiaca vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, sa vo svojej diplomovej a dizertačnej práci zaoberala kultom sv. Alžbety Uhorskej a stredovekými dejinami dómu sv. Alžbety v Košiciach.
Povesť o košickom dóme ste v našom vysielaní už mohli počuť. Vrátili sme sa k nej na pamiatku spálenej katedrály Notre-Dame v Paríži. Do súťaže o audio rozprávky sa však môžete zapojiť opäť. Napíšte nám, po ktorých uhorských kráľoch sú pomenované veže na Dóme sv. Alžbety, ak južná je Matejova a severná Žigmundova.
Dominanty Košíc - Dóm svätej Alžbety (1. diel)
Historické súvislosti
Časy, keď v Uhorsku panoval kráľ Žigmund, boli zároveň aj dobou mimoriadne prajúcou rozvoju Košíc, ktoré tento panovník priam zasypal svojou priazňou a rôznymi privilégiami. No mesto malo vo vtedajšom obchodnom svete natoľko veľkú váhu, že si i samo dokázalo presadiť svoje záujmy, dokonca aj za uhorskými hranicami.
V takmer každom sprievodcovi po našom meste, každom historickom prehľade či úvode špecializovaných publikácií o Košiciach, sa spomína celouhorský monopol na výrobu barchetu, ktorý v roku 1411 udelil Košiciam kráľ Žigmund Luxemburský. Málokto, ak vôbec niekto, však pozná bližšie problematiku súvisiacu s touto výsadou, kde prím hrajú otázky, ako k jeho udeleniu došlo a nakoľko reálny tento monopol skutočne bol.
Slávnu bitku pri Grunwalde poznajú hlavne čitatelia historických románov z knihy Henryka Sienkiewicza Križiaci. Porážka križiackeho Rádu nemeckých rytierov však mala svoju predohru i dohru aj v Košiciach a bola príčinou jediného známeho obdobia nepriateľského postoja mesta voči kráľovi Žigmundovi.
Pozval teda poľského kráľa na rokovania do Kežmarku, Vladislav II. Z čias panovania kráľa Žigmunda pochádza aj jedna z najstarších a najcennejších košických písomných pamiatok - Kniha súdnych zápisov mesta Košice. Vznikla v rokoch 1393 až 1405 a doktor Halaga, ktorý ju študoval, analyzoval a pred pár rokmi vydal v modernej edícii tvrdí, že je to "najstaršia mestská kniha svojho druhu zachovaná v pôvodnom celku kompletne na území bývalého Uhorska".
Je doslova neuveriteľné, že tunajšia mestská komunita, odhadovaná maximálne na desaťtisíc duší, dokázala financovať a realizovať v jedinej generácii toľko náročných stavebných diel.
Začiatkom roka 1423 navštívili Košičania kráľa Žigmunda počas jeho zimného pobytu v Bratislave. Kráľ, zaneprázdnený teraz už okrem uhorského aj ríšskym a českým kráľovským trónom, sa stával v krajine stále zriedkavejším hosťom.
Tento muž niesol na pleciach nesmierne bremeno, pretože doba, v ktorej žil a kraľoval, bola mimoriadne komplikovaná. Kráľ Žigmund bol mestu Košice mimoriadne priaznivo naklonený a málokedy sme prežívali také hojné časy, ako práve počas jeho vlády.
Bilancovaním luxemburskej éry dochádzame k poznaniu, že až v tomto čase dostali stredoveké Košice svoj definitívny charakter a stavebnú podobu, ktorá sa potom už v nasledujúcich storočiach iba dopĺňala novými stavbami.
Iné historické pamiatky v okolí
V Čachticiach sa taktiež snúbi dávnoveká história smutne preslávená zločinmi Alžbety Bátoriovej, panej Čachtického hradu. V písomnostiach sa po prvýkrát spomína v prvej polovici 13. storočia ako pohraničná pevnosť. Nachádza sa na vápencovo-dolomitovom vrchu medzi obcami Čachtice a Višňové.
Staviteľom hradu bol Kazimír z rodu Huntpazmán. Výstavba najstaršieho jadra sa uskutočnila medzi rokmi 1263-1276. V histórii hradu sú zaznamenaní viacerí významní majitelia ako napríklad Matúš Čák Trenčiansky, Ctibor zo Ctiboríc, či rodina Nádašdyovcov, ku ktorým patrí aj smutne preslávená Alžbeta Bátoriová.
Pamiatka z roku 1620 je umeleckým dielom talianskych majstrov. Dala ju postaviť Judita Révaiová, nevesta Alžbety Báthoryovej, ako prosbu o odpustenie hriechov, ktorých sa jej svokra dopustila trýznením nevinných dievčat.
Rímskokatolícky Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej je dominantou historického centra Banskej Štiavnice na rozmedzí Radničného námestia a Námestia sv. Trojice. Neskorogotický Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej bol postavený z kameňa na nezastavanej ploche v samom centre mesta pri radnici v rokoch 1488-1491.
Kostol je jednoloďový, s neskorogotickou sieťovo-hviezdicovou klenbou, ktorá plynule bez víťazného oblúka prechádza z lode kostola do presbytéria. Ide tak o ojedinelý typ sakrálnej stavby na Slovensku, v ktorej sa prelínajú princípy doznievajúceho gotického slohu s nastupujúcim renesančným slohom.
Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej v Banskej Štiavnici
Olympiáda v Paríži 1924
Po sto rokoch sa letné olympijské hry budú opäť konať v Paríži. Pritom pred sto rokmi nešlo o prvú olympiádu pod Eiffelovou vežou. Paríž ako prvé mesto ich organizovalo už druhýkrát a premiéru mali ako druhé olympijské hry v roku 1900 (prvé sa konali v Aténach v roku 1896).
V poradí ôsme olympijské hry sa konali v dňoch 4. mája 1924 - 27. júla 1924. Slávnostne ich otvoril prezident Gaston Doumergue. Zúčastnilo sa ich 42 krajín a súťažilo sa v 17 športoch a v 126 disciplínach. Do dejiska pricestovalo 3089 športovcov, z toho ženských športovkýň bolo 135 a v československej výprave mali zastúpenie štyria Slováci.
Medzi nimi jeden Košičan, Vojtech (Béla) Neményi, ktorý hral za československú reprezentáciu vo vodnom póle a bol jednou z najväčších opôr tímu.
Plagát olympijských hier v Paríži, 1924
Rovnako ako na siedme, ani na tieto ôsme olympijské hry nepozvali nemeckých športovcov. MOV však prijal klauzulu, že proti účasti na ďalších hrách už nebude mať námietky. Na rozdiel od predchádzajúcich olympijských hier v Antverpách (1920), pozvanie dostali Rakúsko, Maďarsko a Turecko, krajiny porazené v svetovej vojne.
Prvýkrát sa súťaží zúčastnili napríklad Litva, Lotyšsko, Írsko či Uruguaj. Denník Slovenský východ informoval 13. mája 1924 okrem účasti V. Neményiho aj o vyslaní druhého Košičana Koštiaka na olympijské hry v Paríži. Nakoniec Československo reprezentoval iba V. Neményi.
Hlavným dejiskom olympijských bojov bol známy štadión Colombes (vtedy novovybudovaný), považovaný za zázrak modernej techniky. Aj slávnostný ceremoniál sa uskutočnil na tomto štadióne, ktorý zaplnilo až 45-tisíc divákov. Vôbec po prvýkrát mali športovci spoločné ubytovanie, ktoré pripomínalo obľúbené olympijské dediny.