V druhej polovici 19. storočia sa začala písať história jedinečného kostola, ktorý sa nachádza v Kežmarku.
Zrod Myšlienky a Projekt
Myšlienka budovania železníc našla priaznivcov aj v Rakúskej monarchii. Jedným z návrhov bolo viesť železnicu starou obchodnou cestou - Ponitrím. Rakúska spoločnosť StEG získala súhlas na budovanie trate do Veľkých Bielic (1884). Predĺženie trate do Prievidze zrealizovala 18. apríla 1896 štátna organizácia MÁV .
Preto delegácia cirkvi navštívila r. 1870 pôvodom dánskeho stavebného inžiniera Teofila von Hansena, v tej dobe hlavného krajinského architekta a profesora architektúry na Akadémii vied vo Viedni, ktorý jej daroval svoje vlastné projekty a tie - ako hovorí tradícia - boli pôvodne určené pre Orient.
Projekt zaujal svojou výnimočnosťou. Nemal mať jednotný stavebný štýl, ale stavba mala obsahovať v rámci tzv. eklektického slohu prvky byzantské, románske, renesančné, maurské, ba aj rôzne orientálne. Jedinečnosť projektu Kežmarčanov zaujala - zrejme boli presvedčení, že podobná stavba sa v strednej Európe nenájde.
Architekt Teofil Hansen
Teofil Hansen pôsobil od roku 1849 v Gumpendorfe - v časti Viedne. v Kežmarku synagógu veľmi pripomína), pričom mu asistoval jeho zať - Teofil Hansen.
Medzi jeho ďalšie významné diela patria budovy v Aténach (1842), Kostol pri evanjelickom cintoríne v Matzleinsdorfe vo Viedni (1858) a prestavbu Pravoslávneho kostola Svätej Trojice vo Viedni (1856-1860).
Výstavba a Dokončenie
V roku 1872 sa položil základný kameň. Práce pokračovali veľmi rýchlo už roku 1880 bol kostol zastrešený.
Pre nedostatok peňazí sa stavba zastavila na neuveriteľných jedenásť rokov, a preto bol kostol ukončený a vysvätený až 2. decembra 1894. Práce na stavbe kostola riadil kežmarský staviteľ Viktor Lazary.
Z neznámych príčin predĺžila o cca 10 m a jedno okno - celkovo je dlhá 80 m a široká 20 m. Stavba kostola skutočne upútala každého svojím vzhľadom podobným synagóge, avšak i mešite, no tak isto aj netradičným červeno - zeleným sfarbením.
Svätá Anna a svätý Joachim: ÚŽASNÝ príbeh rodičov Panny Márie
Architektonické prvky a Interiér
Kostol je jednoloďový, oltárny priestor sa nachádza na úrovni poschodia. V lodi je strop delený klenbovými pásmi. Strop zdobia arabesky, vysoké okná, šesťcípe dávidovské hviezdy.
Vo všetkom vládne presná symetria - dve kazateľnice, dva rady lavíc - na ľavej strane sedeli muži, na pravej ženy. Do kostola na prízemie a organový chór sa zmestí vyše 900 sediacich osôb.
Na chóre, ktorý spočíva na neorománskych stĺpoch z čierneho tureckého mramoru, je organ - výrobok firmy Rieger z r. 1894. Je dvojmanuálový a má 30 registrov.
Mauzóleum Imricha Thökölyho
Ku kostolu bolo roku 1909 pristavané mauzóleum Imricha Thökölyho (1657 - 1705), kežmarského rodáka a majiteľa hradu, veliteľa proticisárskeho povstania uhorskej šľachty a bojovníka za náboženskú slobodu.
Vstup do mauzólea pripomína výsek z kežmarského hradu renesančnými atikami, v ktorom sa Thököly narodil. Nad dverami je erb rodiny Thököly, po stranách postavy povstaleckých - kuruckých bojovníkov.
Oproti mauzóleu je na podobu vchodu do mauzólea zhotovený drevený nástenný pomník Kežmarčanom - evanjelikom, ktorí padli počas I. svetovej vojny.
Veža a Zvony
Ku kostolu je schodišťom pripojená vysoká veža na spôsob kampanily, v ktorej sú umiestnené tri zvony, zhotovené zlievárenskou spoločnosťou v nemeckej Bochumi roku 1893 na náklady evanjelickej a. v. cirkevnej obce v Kežmarku. (Text o tom v reči nemeckej a maďarskej je na každom zvone.) Zvony boli dovezené do Kežmarku 24.novembra 1893.
Obnova a Súčasnosť
Generálna oprava kostola sa uskutočnila v rokoch 1969 - 1972 za pôsobenia farára Alexandra Kowarika, ktorého zásluhou sa zrekonštruovala fasáda Nového kostola.
Interiér bol opravený v rokoch 1989 - 1991.
Imrich Thököly
Imrich Thököly (1657 - 1705) zohral významnú úlohu nie len v histórii mesta Kežmarok, ale aj vo vývoji stavovských povstaní uhorskej šlachty proti Habsburgovcom. Aj vďaka jeho povstaniu bol roku 1681 cisárom zvolaný krajinský snem v Šoproni, ktorého výsledkom boli okrem iného aj dva články týkajúce sa evanjelikov.
Gróf Imrich Thököly de Késmárk sa narodil 25. septembra 1657 na Kežmarskom hrade. Jeho otec bol Štefan II. Thököly a matka Mária rodená Gyulaffyová. Mal päť súrodencov. Adam (september 1652 - október 1652) a Štefan (1654-1655) zomreli v detstve. Rod Thökölyovcov bol najznámejším a najdlhšie pôsobiacim hradným panstvom. Pôsobili tu štyri generácie rodiny Sebastián, Štefan I., Štefan II. a Imrich, ktorí žili na Kežmarskom hrade v rokoch 1579 - 1684.
Po smrti Štefana I., ktorého pochovali k otcovi do rodinnej hrobky v kostole Sv. Kríža (v tom čase patril evanjelikom), pišiel na jeho miesto syn Štefan II. (1623 - 1670) Jeho matka bola Katarína Thurzó (jedna zo siedmich dcér palatína Juraja Thurzu). Po smrti palatína sa roku 1653 stal Štefan II. na Orave a oravským županom. Keď mal Imrich dva roky, jeho matka ako 22 ročná zomrela. Roku 1667 začal mladý Imrich študovať na evanjelickom kolégiu v Prešove.
V decembri 1670 cisár Leopold I. vydal rozkaz skonfiškovať jeho majetok. po ktorej bol hrad vydaný habsburskej armáde a thökölyovské majetky, vrátane podielu na Oravskom komposesoráte, pripadli štátu. Jeho jediný syn Imrich ako 13-ročný stihol z hradu utiecť. Podľa legendy to bolo tajnou chodbou a na koni, ktorý mal naopak pribité podkovy, aby takto zmiatol prenasledovateľov.
Celé 17. storočie ako aj začiatok 18. storočia v Uhorsku boli poznačené neustálymi povstaniami uhorskej šľachty. Príčin na vznik povstania bolo niekoľko: nespokojnosť uhorskej šľachty, ktorá sa chcela podieľať na vláde krajiny a kontrolovať panovníka - ten však jej snahy nerešpektoval. Celé spomínané obdobie poznačila protireformácia - vystupovanie Habsburgovcov proti protestantským cirkvám. Keďže väčšina Slovenska bola v tomto období protestantská, ľud sa proti týmto rozhodnutiam búril. Stále viac sa znižovala životná úroveň ľudu - mestá i dediny museli platiť cisárskemu dvoru obrovské dane a vydržiavať cisárske vojská. Na juhu Slovenska stále bašovali Turci a Habsburgovci si s nimi nevedeli dať rady.
Imrichovi Thökölymu sa spočiatku darilo - obsadil celé Slovensko. Po týchto úspechoch povstalcov bol roku 1681 cisár Leopold nútený zvolať do Šopronu krajinský snem, ktorý uzákonil náboženskú slobodu a povolil protestantom za určitých podmienok stavať tzv. artikulárne kostoly i školy (vzťahovalo sa to aj na Kežmarok). Thököly sa ako jeho predchodcovia taktiež spojil s Turkami, ktorí súčasne bojovali proti Habsburgovcom. Turci ho dokonca roku 1682 korunovali za kráľa Horného Uhorska (Slovenska), sultán poslal Imrichovi symboly kráľovskej moci - vazalskú korunu, kráľovský plášť, meč, budzogáň a zástavu - každý symbol mu odovzdal iný turecký paša.
V roku 1906 boli jeho pozostatky exhumované a prevezené do Kežmarku. Rakva Imricha Thökölyho sa nenašla pod náhrobným kameňom, ale pri označenom strome. Falošné miesto posledného odpočinku bolo vytvorené zámerne. Nájdené ostatky boli prevezené do Istanbulu, odkiaľ ich nalodili do Rumunskej Konstanci spolu s ostatkami Františka Rákocziho II. a ďalších prívržencov. ostatky Imricha boli privezené do Kežmarku v utorok 30. októbra 1906. Kežmarok bol pri tejto výnimočnej udalosti slávnostne vyzdobený.
V roku 1909 bolo k boku kostola pristavené mauzóleum, kde Imrich Thökökoly odpočíva dodnes.
Organ
Po dokončení monumentálnej stavby nového evanjelického kostola v Kežmarku, ktorý bol posvätený 2. decembra 1894 na 1. s 30 registrami, v štýle zvukovosti hudobného romantizmu.
na základe ponuky vypracovanej 26. septembra toho istého roku, ktorá obsahovala popis jednotlivých súčastí organu a vyčíslenie nákladov súvisiacich s prácou a obstarávaním materiálu. Pôvodne do organovej skrine, ktorú rovnako ako kostol projektoval Teofil Hansen, hlavný krajinský architekt a profesor architektúry na Akadémii vied a umení vo Viedni, navrhla firma Rieger 50-registrový trojmanuálový organ.
na Slovensku s mechanickou traktúrou a kuželkovými vzdušnicami. na stavbu organu nebolo dostatok, dokladá korešpondencia s firmou Rieger počas stavby tohto nástroja, zachovaná v archíve cirkevného zboru. Z nej sa dozvedáme, že prospektové píšťaly mali byť zhotovené z cínu. Keďže ich dĺžka dosahuje 5 metrov, na výrobu bolo potrebné zakúpiť až 150 kg cínu.
Do posledných detailov žiadali zhotoviť organovú skriňu podľa Hansenovho plánu s použitím dobrého a zdravého materiálu. Odo dňa prevzatia organu mala plynúť päťročná záruka na výrobu všetkých častí tohto nástroja.
pri jeho odovzdaní a 810,- jeden rok po prevzatí. Táto suma zahŕňala vyrobenie a ukotvenie všetkých organových častí, ich transport na železničnú stanicu v Kežmarku, cestovné náklady a diéty montérov. Organ bol postavený a odovzdaný do užívania 20. júna 1894 pod opusovým číslom 434. V katalógu firmy je však vedený pod nesprávnym číslom 437. Má mechanické traktúry a kuželkové vzdušnice.
Patrí k najväčším dvojmanuálovým organom, ktoré postavila firma Rieger na Slovensku do konca 19. keď mechanické traktúry a kuželkové vzdušnice predstavovali v organoch firmy Rieger takmer výlučne používané riešenie. Je zaujímavé, že ani jeden manuál nebol postavený do žalúziovej skrine, s ktorými viaceré organárske firmy v tej dobe žali veľké úspechy.
Nástroj je kvôli ťažšiemu chodu hracích traktúr vybavený len manuálovou a pedálovou spojkou. Pevné kombinácie (I.manuál: Mezzo-Forte, Forte, Forte volles Werk, Fortissimo volls Werk; II. manuál: Mezzo-Forte, Forte) sa ovládajú kovovými šľapkami nad pedálovou klaviatúrou.
Zariadenie organu je rozmiestnené v troch úrovniach. Vpravo, v spodnej časti organovej skrine, sa nachádza plavákový zásobný mech, v strednej časti registrové a tónové tiahla a vľavo elektrické dúchadlo (čerpadlo vzduchu). Na úrovni prospektových píšťal sa nachádzajú vzdušnice. Vľavo je to vzdušnica časti registrov I. manuálu (Principál 16’, Principál 8’, Gamba 8’, Fugara 8’, Spitzflöte 8’, Hohlflöte 8’, Burdon 16’), v strede vzdušnica II. manuálu a vpravo pedálová vzdušnica. Tretiu úroveň tvorí druhá vzdušnica I.
Píšťaly stoja na vzdušniciach chromaticky. Sú z kvalitného materiálu - veľké píšťaly zo zinkového plechu, ostatné zo zliatiny cínu a olova podľa charakteru registra. Prospekt organu vypĺňa 55 píšťal z tćhto registrov: Principal 16’ (20 píšťal), Principal 8’ (11 píšťal), Gaigen-Principal 8’ (12 píšťal) a Principal-bass 16’ (12 píšťal). V organe sa nachádza spolu 1869 píšťal.
Kostol sv. Jána z Boha v Spišskom Podhradí
História a stavebný vývoj
Renesančno-barokový komplex s neskoršími úpravami. Zo stredovekého mestského špitála, spomínaného v roku 1327, prestavali v rokoch 1643 - 1658 časť dnešných objektov kláštora a rozšírený špitál odovzdali po roku 1671 do správy milosrdných bratov, ktorí objekty zväčšili a spolu s kostolom zbarokizovali v rokoch 1727 - 1736. Vtedy k objektu pripojili susedný meštiansky dom a spoločne prefasádovali. Ďalšie dva meštianske domy pripojili v 19. storočí a empírovo prefasádovali.
Je to dvojpodlažná štvorkrídlová kláštorná budova s obiehajúcou chodbou okolo pretiahnutého úzkeho rajského dvora a s dvojtraktovou dispozíciou. Kostol sv. Jána z Boha je umiestnený na južnej strane kláštora a prilieha k chodbe. K pôvodnej dispozícii kláštora na severnej strane boli pripojené tri staršie zbarokizované meštianske domy.
Priestory chodieb a miestností starého jadra kláštora sú zaklenuté krížovými hrebienkovými klenbami. V prízemí zostali pôvodne hospodárske a spoločenské miestnosti, na poschodí bola nemocnica a klauzúra rehoľníkov. Poschodie je prístupné lomeným schodišťom. Jednotlivé vstupné dvere z chodby do miestností majú kamennú pásovú šambránu a barokové výplne krídiel dverí. Na nádvorí je zamurované torzo pôvodného portálu z roku 1643.
Exteriér a interiér kostola
Obdĺžnikový priestor jednoloďového kostola je prístupný z ulice a z chodby kláštora. Zaklenutý je krížovou hrebienkovou klenbou, ktorá zbieha do štylizovaných rastlinných volútových hlavíc pilastrov. Oratórium pre rehoľníkov je segmentovo uzavreté, s podkasaným dreveným parapetom. Vstavaný organový chór pri poslednej úprave rozšírili.
Hlavná fasáda s priečelím kostola je jednoposchodová. Štít kostola má volútové zakončenie a vstavanú vežu. Vstupný portál má rozoklanú segmentovú rímsu. V štukovom profilovanom orámovaní je baroková maľba sv. Jána Nepomuckého a sv. Mikuláša. V maľovanej kartuši nadstavca je latinský nápis s chronostikonom 1736. [4] Z nápisu je zrejme, že nemocnica je zasvätená sv. Jánovi z Boha. [5] Veža členená nárožnými pilastrami je zakončená cibuľovitou strechou.
Hlavný oltár je barokový z roku 1727 (1737?). Obnovený bol v roku 1949. Je to stĺpová architektúra v strede s obrazom Oslávenie sv. Jána z Boha od Martina Speera z roku 1778 (9?). Doplnená je sochami sv. Jána Krstiteľa, sv. Jozefa, biskupov sv. Mikuláša a Augustína, v nadstavci sv. Anna, Barbora a Pieta.
História a Súčasnosť
Mesto malo od roku 1327 mestský špitál. Bolo to charitatívne zariadenie, ktoré poskytovalo ubytovanie a starali sa v ňom o starých ľudí, invalidov, bezdomovcov a chorých. Pri špitáli bol kostol. Od roku 1399 ho spravovali augustiáni, ktorí tu založili kláštor. V 17. storočí sa dostal pod správu rehole milosrdných bratov, ktorí tu zriadili nemocnicu. Kláštor a kostol celý zbarokizovali. Objekty kláštora prešli generálnou obnovou v rokoch 1948 - 1949.
Stav kláštora a kostola je dobrý. Kláštorný komplex je sídlom Domova sociálnych služieb svätého Jána z Boha. Pod týmto názvom ústav funguje od roku 2002, kedy prešiel pod správu Prešovského samosprávneho kraja.
tags: #kostol #sv #anny #hviezdoslavova #kosice