V Dóme sv. Alžbety v Košiciach pribudla ďalšia vzácna relikvia. Priniesli ju až z Libanonu na žiadosť košického arcibiskupa Bernarda Bobera. Ide o relikviu prvej triedy, teda z kostí sv. Charbela. Košice sa môžu pochváliť tým, že relikviu sv. Charbela získali ako prví na Slovensku. Najbližšie majú túto relikviu až v Poľsku.
Veriaci i návštevníci si môžu v Dóme pozrieť aj ďalšie relikvie - sv. Ondreja apoštola, sv. Alžbety, troch košických mučeníkov a najvzácnejšiu relikviu sv. Lurdy.
Život svätého Charbela
„Svätý Charbel sa narodil 8.mája 1828 a zomrel na Vianoce 1898. Aj tak sa nazýva Kláštor sv. Marona v Anáji. Nachádza sa tam totiž posledné miesto odpočinku svätého Šarbela. Mnohí pútnici prichádzajú za týmto svätcom s vierou, že im a ich blízkym chorým vyprosí u Boha uľavenie od bolesti a uzdravenie.
Jozef Machlúf, ako znelo občianske meno otca Šarbela, bol do kláštora v Anáji povolaný hneď po svojej kňazskej vysviacke v roku 1859. V poslušnosti a trpezlivosti strávil na tomto mieste 16 rokov. Otec Šarbel poníženie znášal bez akéhokoľvek protestu. Zároveň však túžil po osamelom živote, aby mohol byť sám s Pánom Bohom. Preto sa pýtal svojho predstaveného, či by sa mohol uchýliť do neďalekej Pustovne sv. Petra a Pavla.
Pustovňa sa nachádzala dvesto metrov nad kláštorom. Kedysi bola domovom aj pre ostatných mníchov, no v roku 1829 sa maronitský rád rozhodol na neďalekom pozemku postaviť Kláštor sv. Marona. Zariadenie Šarbelovej cely pozostávalo z kotla na varenie, krčahu na vodu, zo slamníka a z plstenej deky na prikrytie. Otec Šarbel začínal deň eucharistickou adoráciou, modlitbami a slávením svätej omše. Nasledovala manuálna práca, pôst, pokánie, pokračovanie v modlitbe a krátky oddych. Ako pustovník jedol iba raz za deň, vyhýbal sa mäsu, počas pôstu jedol zeleninu s trochou oleja. Nesmel spať viac ako päť hodín a zachovával ticho. Centrom jeho pustovníckeho života bola Eucharistia.
V absolútnej odovzdanosti Pánovi a v podmienkach úplnej chudoby otec Šarbel prežil 23 rokov. Počas slávenia svätej omše 16. decembra 1898 utrpel mŕtvicu. Mnísi, ktorí s ním boli vtedy v pustovni, pomohli Šarbelovi do cely. Tam o osem dní, na Štedrý deň vošiel s ticho šepkanou modlitbou do Božej slávy.
Aj keď viedol rezervovaný život, rozlúčiť sa s ním chcelo viacero miestnych dedinčanov. Počas života sa totiž okolo neho udialo niekoľko mimoriadnych znamení. Hovorí sa, že sa modlil za osoby, ktoré zahynuli práve v momente modlitby a o ich smrti ešte nikto nevedel. Iným príkladom je uzdravenie duševne chorého muža, ktorý za ním prišiel. Keď si spolu pokľakli v kaplnke, Šarbel nad chorým roztiahol ruky a modlil sa za jeho uzdravenie.
Napriek týmto znameniam otec Šarbel nežil v takej povesti svätosti ako napríklad svätý Páter Pio, za ktorým prichádzali ľudia z celého sveta už počas jeho života. Predstavený kláštora otec Antonios však poznal Božie riadenie v Šarbelovom živote. V kláštornej kronike úmrtí po jeho smrti napísal, že vzhľadom na to, čo jeho zosnulý spolubrat dosiahne po smrti, nemá potrebu písať o jeho živote.
Po smrti otca Šarbela sa začali objavovať zvláštne fenomény. Mnoho chorých sa zázračne uzdravilo, viacerí svedkovia tiež spozorovali, ako hrob pri kláštore v Anáji, kde uložili telo zosnulého mnícha, od pohrebu ožaruje v noci jasné svetlo. Miestna dedinčanka Meelade v svedectve pre proces blahorečenia uviedla: „Osobne som toto svetlo videla trikrát. Upozornili sme na to aj mníchov z kláštora, ale neverili nám. Keď predstavený otec Antonios raz prišiel do nášho domu, ktorý stojí oproti kláštoru z južnej strany, sám videl toto svetlo.
Štyri mesiace po pohrebe mnísi s povolením od patriarchu otvorili hrob a zistili, že telo ich spolubrata bolo v neporušenom stave. A to napriek tomu, že v tom období boli ideálne podmienky na rozklad pozostatkov. Patriarcha vtedy mníchom nariadil, aby pozostatky svätého Šarbela ukryli na tajné miesto, ktoré je pre pútnikov nedostupné. Dôvodom bolo to, že mnohí prichádzajúci násilím otvárali hrobku, aby si z nej zobrali nejakú relikviu, napríklad kúsok vlasov zo Šarbelovej brady.
V roku 1950 boli neporušené pozostatky vystavené verejnosti. Neporušené telo vyšetrovali lekári pod dozorom zástupcov Maronitského patriarchátu i Vatikánu. Lekári skonštatovali, že mŕtve telo aj po toľkých rokoch pripomína živého spiaceho človeka. Jozef Šarbel Machlúf bol blahorečený 5. decembra 1965 a svätorečený 9. októbra 1977. Obe slávnosti viedol pápež Pavol VI.
„Vo svete, ktorý je fascinovaný bohatstvom a pohodlím, nám svätý mních z Anáje pomáha porozumieť prvoradú hodnotu chudoby, pokánia a asketizmu, aby sme si oslobodili dušu pri jej stúpaní k Bohu,“ povedal Pavol VI.
Svätý Charbel a jeho zázraky
Zázraky a uzdravenia spojené so svätým Charbelom
Medzi najznámejšie uzdravenia patrí aj vyliečenie ochrnutej ženy, ktorej sa práve tento svätý zjavil. Vždy 22.dňa v mesiaci sa preto žena chodí k hrobu svätca modliť. Aj v Košiciach sa vždy v tento deň o 18.00 hod. koná svätá omša na jeho počesť.
Tradícia prinášať zo svätých miest olej pre svojich chorých je na Blízkom východe veľmi rozšírená. Ľudia si berú olej s vierou, že zo svätého miesta, kde sa stali mimoriadne činy, Pán Boh cez vieru, cez svojho Božieho Ducha odovzdáva aj dar fyzického zdravia. Keď otvorili hrob svätého Šarbela, zistili, že z jeho boku vytekala tekutina. Medicínsky sa tento jav nedá vysvetliť a ani pri bližšom výskume sa nezistilo, aká je to látka. Niektorí ľudia si myslia, že práve táto tekutina sa nachádza v ampulkách, ktoré rozdávajú v kláštore v Anáji ako olej svätého Šarbela. Nie je to však celkom tak - v ampulkách je požehnaný olivový olej. Olej však stále možno priniesť svojim blízkym chorým.
Treba však pripomenúť, že samotná tekutina človeka nevylieči. Uzdravuje viera v Božie slovo, pretože Božím slovom je Ježiš Kristus. Vyžaduje si to spoluprácu s Božou milosťou najmä chorého, ale i nás.
Zázračná fotografia
„Keď svätý Charbel zomrel, tak ho v plachte pochovali do spoločného hrobu, lebo tam bol taký zvyk. A z jeho hrobu 45 dní potom vychádzalo svetlo. K hrobu preto začali chodiť stovky pútnikov. Medzi nimi boli aj kňazi, ktorí sa na mieste odfotografovali. Keď film vyvolali, v pozadí zbadali postavu sv. Charbela. „A táto fotka sa používa na celom svete, aj pri svätorečení sa použila.
V súčasnosti je telo svätého Šarbela uložené v truhle z medi a dreva. Tá sa nachádza v kaplnke, kde sa pútnici môžu modliť v blízkosti maronitského svätca. Vidieť ho však nemôžu, keďže truhla je nepriehľadná. Niektorí skúmajú, či drevo truhly nie je nasiaknuté tekutinou, ktorá vraj i dnes vyteká z boku svätca. Napriek tomu, že nič také pri hrobe nevidno, mnohí po návšteve tohto miesta pociťujú uzdravujúcu milosť na sebe i na svojich blízkych.
Relikvia sv. Charbela zostane v Dóme sv. Alžbety natrvalo.