Obec Kojšov je maličkou dedinkou nachádzajúcou sa vo východnej časti Volovských vrchov, v malebnom údolí pod Kojšovskou hoľou. Táto kotlina patrí ku Gelnickému údoliu polohou skoro pri samom prameni potoku Kojšova. Táto kotlina je otvorená na sever a je spojená s vicinálnou cestou od Veľkého Folkmara.
Keď prichádzame po tejto ceste, ktorá ide úzkym údolím, po ľavej strane nám tečie potok Košov na obidvoch stranách nás doprevádzajú vysoké skaly, zalesnené kopce, ktoré siahajú skoro 1000m nadmorskej výšky. Obec samotná sa nám ukáže len vtedy, keď už sme u prvého domu horárne mesta Košíc, rozprestiera sa pred nami ako na dlani. Dookola vysoké kopce: na ľavej strane je Folkmarská a Kojšovská skala, Suchý vrch. Na juhu Okrúhla a ponad Jedlinku je vidieť Kojšovu hoľu, najväčší vrch v našom okrese, 1243m vysokú. Po pravej strane v súvislom chrbte sa tiahnu Džariky, Cigar, Pálenica a Strieborná cez, ktorú vedie cesta do okresného mesta Gelnice.
Dookola dediny vidieť chudé role a lúky, na kopcoch ihličnaté a listnaté lesy, ktoré skoro všetky patria mestu Košice. Dedina samotná je pekne usporiadaná okolo kostola, ktorý je ako strážcom všetkých domov a domčekov.Vďaka svojmu geografickému umiestneniu a náboženskému vierovyznaniu je veľmi rázovitou obcou Gelnického kraju.
Podľa histórie vznikla obec Košov asi v 13.storočí, nieje možné zistiť presný počiatok, lebo archívy, ktoré obsahovali záznamy o týchto dobách boli zničené Tatármi roku 1241, Rumunmi a Bulharmi roku1284, ktorí prišli s Ladislavom IV. na Spiš . Husitmi roku 1447 a v roku 1437 zničili Husiti aj Gelnický archív. Niektoré sa stratili a niektoré boli dané do súkromných archívov bývalého panstva Thurzo a Čzáky.
V listine z roku 1284, ktorá bola vydaná kráľom Ladislavom IV. ,spomenutý potok, ktorý tečie našou obcou a je pomenovaný Kochenseifen, od ktorého sa odvodzuje aj meno Kojšdorf- Kojšov. Ale ako v každom mene nastali behom času nejaké zmeny , tak aj meno obce je v rôznych listinách písané ako: Kishov, Kohiso, Koysfalva, Coysfalva, Kois, Koischotorf, Koyso, Koyssow.
Podľa ústneho podania ľudu vzniklo meno z nemeckého Kohlschop, preto lebo sa v obci pálilo drevené uhlie a boli naň tu aj skladišťa. K najstarším rodinám v obci patria: Mackovjak, Verba, Kiovský, Jenčúš, Fabišík, Leško. Skoro iných mien tu ani niet, lebo málokedy sa stane, že sa niekto do dediny priženil z cudzej dediny. Z ostatných mien, tu usadených rodín sú to mená: Tancár, Maliňak, Ščurko, Daniel, Janíkov, Janisko, Zimovjan, Galler, Andraško, Varecha, Molčák, Jakubisko, Janov, Kačmarik.
Kojšov z vtáčej perspektívy
Začiatky kresťanstva a Cyrilometodská tradícia
Kresťanstvo má svoj pôvod v Ježišovi Kristovi. Nové náboženstvo a jeho učenie sa šírilo z Jeruzalema do celého vtedajšieho kultúrneho sveta. Vznikali miestne- partikulárne cirkvi, potom biskupstvá, ktoré sa spájali do provincií, neskôr nazývaných patriarcháty. Prvý takýto patriarchát bol v Alexandriji, postupne pribúdali ďalšie- v Antiochiji, Konštantinopole, Jeruzaleme.
Ježiš Kristus založil Cirkev a ustanovil za svojho viditeľného zástupcu na zemi apoštola Petra. Ten svoje poslanie uskutočňoval a zavŕšil v Ríme, a tým sa tam sústredil najvyšší učiteľský úrad a pastierska moc. Po nástupe Konštantína Veľkého /306-337/ na trón, druhé najvýznamnejšie kresťanské centrum sa vytvorilo v Carihrade. Aj keď Carihradský patriarchát bol stále súčasťou univerzálnej kresťanskej cirkvi, vývojom v inej kultúrnej oblasti vznikali niektoré odlišnosti.
Historicky podložené počiatky kresťanstva u nás sa datujú do obdobia Veľkej Moravy, do prvej polovice 9. storočia, kedy sa už skončil proces zjednocovania príbuzných slovanských kmeňov na Morave. Na čele nadkmeňového moravského kniežatstva stál Mojmír. Jeho kniežatstvo bolo dobre zorganizované. Podľa historika M. Lacka bolo vo Veľkomoravskej ríši v tom čase viacero hospodárskych a politických centier.
Knieža Rastislav sa ukázal ako prezieravý štátnik. Dôsledne formoval novú moravsko- slovanskú koncepciu. Hospodársky a vojensky sa snažil úplne vymaniť spod bavorského vplyvu. Rozhodol sa vybudovať samostatnú veľkomoravskú cirkevnú správu, nezávislú na bavorskom episkopáte. V roku 861 vyslal posolstvo k pápežovi Mikulášovi I. so žiadosťou, aby mu poslal biskupa a misionárov znalých slovienskeho jazyka. Tejto požiadavke však pápež nemohol vyhovieť, pretože takých kňazov nemal.
Preto sa v roku 862 obrátil na byzantského cisára Michala III. Byzantský cisár vybral na túto misiu filozofa Konštantína a jeho brata Metoda zo Solúna- oblasti, kde ľud hovoril sloviensky. V roku 863 ich poveril šíriť kresťanstvo a vzdelanosť na Veľkej Morave. Konštantín zostavil nové slovienske písmo, ktoré použil pri preklade bohoslužobných kníh do staroslovienčiny. Pomáhali mu pri tom brat Metod a učeníci Kliment, Sáva, Naum, Vavrinec a Angelár.
Misia Konštantína a Metoda sprostredkovala Slovanom Veľkej Moravy liturgiu každému zrozumiteľnú- ich vlastnej reči. Ľud ju prijal s vďačnosťou a láskou. Rastislavovi neprekážalo, že išlo o liturgiu byzantského- gréckeho obradu. Napokon, vtedy bolo kresťanstvo jednotné. Vyznávalo jeden krst, jednu, svätú všeobecnú, apoštolskú Cirkev na čele s viditeľnou hlavou v osobe nástupcu sv. Petra.
Konštantín sa z Ríma na Veľkú Moravu už nevrátil, lebo sa rozhodol vstúpiť do kláštora, kde prijal meno Cyril. Zomiera 14. februára 869 po dlhej únavnej ceste a veľkom pracovnom nasadení. Sv. Metod bol v roku 869 ustanovený pápežom Hadriánom II. za prvého panónskeho a veľkomoravského arcibiskupa s právomocami medzi všetkými Slovanmi.
Nitriansky biskup Viching, odporca slovienskej liturgie, rôznymi intrigami dosiahol, že Svätopluk vyhnal Metodových žiakov zo svojej ríše. Medzi vyhnanými bol aj Gorazd. Historici sa domnievajú, že po vyhnaní pravdepodobne odišiel do poľského Krakova. Následný pád Veľkomoravskej ríše v roku 906 spôsobil, že postupne zanikla celá slovienska metropolia. Časť učeníkov a žiakov však na tomto území aj napriek tomu ostala a po rozpade Veľkomoravskej ríše bola podporovaná Slovanmi z Bulharska.
Naša cirkev má na našom území počiatky už u Cyrila a Metoda. Je priamou nositeľkou a pokračovateľkou ich tradície, v plnosti zachováva a chráni učenie ktoré nám priniesli svätí bratia v r.863 a ktorí tu zorganizovali život Cirkvi. Aj keď po smrti sv. Metoda r.885 boli žiaci sv. Slovanské etnikum si v karpatskej kotline zachovalo pôvodnú vieru a cyrilometodskú tradíciu, najmä na východnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Aj napriek tomu si naši prarodičia zachovali svoje tradície a vieru.
Veľký vplyv na prítomnosť veriacich východného obradu malo postupné osídľovanie a sťahovanie národov. Na územie dnešného Slovenska koncom 13. storočia a začiatkom 14. storočia prichádzajú Valasi zo Sedmohradska, Rumuni, Rusíni, ktorí osídlili severovýchodnú časť Uhorska. Tento pohyb, tvorivé stretávanie sa a sťahovanie slovenského obyvateľstva, súvisí s takzvanou valašskou kolonizáciou. Táto vo svojom dôsledku pomohla pôvodnému obyvateľstvu zachovať si východný obrad.
Ikona svätých Cyrila a Metoda
Užhorodská únia
Oficiálnemu zjednoteniu našich kresťanov gréckeho obradu s Rímom veľmi napomohli poľskí panovníci, ktorí chceli oslabiť vplyv Ruska na Rusínov / Malorusov /, obývajúcich najmä severozápadnú časť Ukrajiny /Halič/. Za pomoci poľských kráľov Štefana Báthoryho a Žigmunda III. na žiadosť biskupov naklonených k Únii, došlo k zjednoteniu v Breste v roku 1595. Rím potvrdil doterajšie práva Kyjevského metropolitu.
Tomuto zjednocovaciemu procesu napomohli Drugethovci, najmä Juraj III. Drugeth /1605-1620/, ktorý na čele rodu sa v roku 1605 vracia z kalvinizmu do katolíckej cirkvi a Ján X. Drugeth /1620-1645/. Na rodiacu sa myšlienku zjednotenia mali vplyv aj niektorí predstavitelia katolíckej cirkvi v Uhorsku- ako bol jágerský biskup Juraj Lippay /neskorší ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska/, jezuiti z kolégia v Humennom a katolícki zemepáni.
Dlho sa rodiaca únia bola nakoniec uzavretá 24. 4. 1646 v hradnej kaplnke rodiny Drugethovcov v Užhorode. Jágerský biskup Juraj Jakušic na toto stretnutie pozval kňazov troch žúp- Užskej, Šarišskej a Zemplínskej. Za prítomnosti biskupa Jakušica, grófky Anny Jakušicovej, /manželky nebohého Jána Drugetha/ , baziliánov Petra Parthéna Petroviča a Gabriela Kosovického, prišlo na toto stretnutie 63 kňazov východného obradu zo spomenutých troch žúp.
Vznik Gréckokatolíckej farnosti v Kojšove
História gréckokatolíckej farnosti v Kojšove sa začala písať niekedy v rokoch 1717 - 1724, kedy bol za správcu novej farnosti menovaný miestny učiteľ pochádzajúci zo Sedlice Ján Klembarsky (v Kojšove pôsobil v r. Obec Kojšov pozostávala prevažne z prisťahovalcov z Oravskej a Liptovskej župy, ako aj Rusínov prisťahovaných počas Valašskej kolonizácie.
Vplyvom reformácie boli obyvatelia do polovice 17. stor. prevažne evanjelikmi a.v.. Postupne, ale začala vzrastať prevaha gréckokatolíkov, preto tu bola začiatkom 18. stor. zriadená farnosť. Podľa obecnej kroniky sa veriaci najprv stretávali v súkromnom dome, neskôr v priestoroch obecnej školy, čo je dnes budova obecného úradu. V tomto období bola postavená aj terajšia farská budova. Až v r.
V roku 1755 kňaz Juraj Tarasovič (1755 - 1771), ktorý nastúpil do kojšovskej farnosti po J. Počas pôsobenia Andreja Ladižinskeho (1771 - 1798) bol inštalovaný v pôvodnej zvonici „Zvon sv. Ján Vislocky (1799 - 1835) s pomocou grófa Czákyho a miestnych veriacich vybudoval v rokoch 1806 - 1809 nový kamenný chrám, zasvätený svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi, keďže pôvodný drevený pravdepodobne vyhorel. Neskôr v r.
Do konca 19. stor. pôsobili v Kojšove ešte Štefan Bistey (1835 - 1856), Ján Gerbery (1856 - 1857), Juraj Tóth (1857 - 1896), Viktor Leukanič (1896) a Pavol Karafanda (1896 - 1908). V tomto období patrili do farnosti Kojšov aj filiálky - Veľký Folkmar, Jaklovce, Margecany, Gelnica, Žakarovce, Košická Belá, Opátka, Zlatá Idka, Hýľov, Rieka, Hámor, Vyšný a Nižný Klátov.
Začiatkom 20. stor. prišiel do farnosti kňaz Eugen Hučko (1908 - 1915), dedo súčasného apoštolského exarchu v Českej Republike Mons. Jeho nástupca Viktor Mihalič (1915 - 1944) pôsobil v Kojšove počas 1. sv. vojny, kedy boli pre potreby frontu skonfiškované dva zvony. Po vojne v r. 1922 boli z darov veriacich obce a aj tých, čo odišli za prácou „za more“, zakúpené nové zvony.
Július Zachariáš (1944 - 1951), (1968 - 1974) bol posledným kňazom v Kojšove pred Prešovským soborom. Ešte počas 2. sv. vojny spoločne s o. V rokoch 1951 - 1968, kedy bola Gréckokatolícka cirkev oficiálne zakázaná, sa veriaci stretávali na miestnom cintoríne, kde si vybudovali malú kaplnku. Chrám aj faru spravovala Pravoslávna cirkev. V tomto „ smutnom“ období chodili tajne vysluhovať sviatosti mnohí kňazi, napr. terajší otec biskup Mons. Ján Eugen Kočiš, o. Štefan Lazor, o.
V lete r. 1968 sa do Kojšova vrátil o. J. Zachariáš a pôsobil tu až do r. 1974. V r. Po r. 1974 v Kojšove pôsobili: o. Metod Székely (1974 - 1977), o. Vasi ľ Kormaník (1977 - 1990) a o. Milan Mojžiš (1990 - 1997). V tomto období prebehla rozsiahla rekonštrukcia chrámu, fary aj duchovného života vo farnosti. Farnosť navštívil najskôr ako ordinár, potom ako biskup o.
V roku 1997 prišiel do Kojšova o. Marek Horňák. V r. 2002 sa vo farnosti konali Misie (prvé známe Misie sa v Kojšove uskutočnili v r. 1949). Pri tejto príležitosti bol pri chráme postavený drevený kríž vedľa mramorového a dreveného na pamiatku rokov 1951 -1968. V r. Súčasný správca farnosti je o. V súčasnosti je v obci Kojšov cca. 500 gréckokatolíkov. V okolitých obciach (Gelnica, Jaklovce, Margecany, Veľký Folkmár a Žakarovce), ktoré patria do farnosti, žije cca.
Pôsobenie Pravoslávnej cirkvi v Kojšove
Koncom 19. a začiatkom 20. Storočia na území najmä východného Slovenska vznikajú snahy o oficiálny návrat úniou zjednotených východných kresťanov do pravoslávnej Cirkvi. Na Slovensko sa z Ameriky a čiastočne aj z Ruska vracajú vysťahovalci. V roku 1950 komunistická štátna moc z politických príčin úplne zlikvidovala gréckokatolícku cirkev. Väčšia časť gréckokatolíkov prestúpila do pravoslávnej Cirkvi.
V roku 1990 po páde socialistického režimu nastáva vo víre politických udalostí spor gréckokatolíkov a pravoslávnej Cirkvi o majetok. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady dňa 29.mája 1990 vydalo Zákonné opatrenie, podľa ktorého všetok majetok, ktorý bol ku dňu 28.apríla 1950 majetkom gréckokatolíckej cirkvi a teraz je majetkom pravoslávnej Cirkvi, sa týmto dňom stáva opätovne majetkom gréckokatolíckej cirkvi. Pravoslávna cirkev týmto rozhodnutím stratila 80% svojich nehnuteľností, ktoré do roku 1990 užívala.
Počiatok Pravoslávia v Kojšove môžeme oficiálne datovať rokom 1953, kedy začal slúžiť sv. bohoslužby d.o. Štefan Balog. Dochádzal z Gelnice, kde býval. Ešte predtým bol prvým pravoslávnym kňazom na farnosti d. o. Viktor Michalič, ktorý v Kojšove slúžil 27 rokov ako gréckokatolícky kňaz. V päťdesiatych rokoch minulého storočia prestúpil spolu z drvivou väčšinou Kojšovčanov na sv. Pravoslávie a neskôr sa stal prvým slovenským pravoslávnym biskupom na Slovensku (michalovská eparchia). Prijal mníšske meno Alexander. Zomrel 25. 11. 1954 v Prešove.
Ďalšími správcami pravoslávnej farnosti Kojšov boli: d. o. Slivárik (1957), d. o. Mgr. Vasiľ Šuliman, d. o. ThDr. Michal Olexa (1960 - 1961), d. o. Mgr. Juraj Lovič (1961 - 1968). Do roku 1968 pravoslávny veriaci slúžili sv. bohoslužby v pôvodnom chráme (dnes gréckokatolícky). Gréckokatolícky veriaci, ktorí ostali uniatmi, konali bohoslužby 18 rokov na cintoríne v kaplnke. Modlili sa sami alebo za prítomnosti svojho duchovného.
Zmena nastala v roku 1968, kedy sa pravoslávni veriaci museli vzdať farskej budovy a chrámu v prospech znovuobnovenej gréckokatolíckej farnosti Kojšov. V týchto búrlivých rokoch pravoslávne bohoslužby sa v Kojšove nekonali (asi 2 roky). 23. júla 1970 za prítomnosti zástupcov oboch cirkví: za gr.kat. cirkev - Dr. Štefan Ujhelyi, tajomník ordinariátu, Emil Zorvan, dekan, Július Zachariáš, správca farnosti Kojšov za pravos. Cirkev - Peter Spišák, riaditeľ ER, Michal Olexa, predseda MO, Vasiľ Šuliman, administrátor, bola uzavretá dohoda o spoluužívaní gréckokatolíckeho chrámu v Kojšove. Táto dohoda platila do roku 1990.
V roku 1990 pravoslávni veriaci stratili možnosť slúžiť bohoslužby v gréckokatolíckom chráme. Na sviatok sv. proroka Eliáša sa sv. liturgia konala pred dverami chrámu. Potom sa bohoslužby konali v priestoroch obecného úradu do r. 1991. Na sviatok Nanebovstúpenia Pána v 1991 sa slúžilo prvýkrát v modlitebni zakúpenej na bohoslužobné účely, č. d. 169.
V roku 1995 sa začalo s výstavbou pravoslávneho chrámu. Pravoslávna cirkevná obec Kojšov mala vlastného správcu d. o. Mgr. Lakatu z Prešova (1997 - 99). Po ňom tu pôsobili Mgr. Juraj Lovič (1999 - 2002) a Mgr. V r. 1999 sa začalo slúžiť v novom chráme. 1. 10. 2000 blaženejším metropolitom Nikolajom. Je zasvätení sv. Od 15. decembra 2003 v PCO Kojšov pôsobí d. o. Mgr. Jozef Nemčík, PhD. Od 1. 10. 2004 tu správca farnosti aj býva.
V r. 1990 v Kojšove bývalo 885 obyvateľov, z toho 80 pravoslávnych veriacich. Počas pôsobenia d. o. Mgr. J.
Súčasnosť farnosti
O tom, že história gréckokatolíckej cirkvi kontinuitou nadväzuje na cyrilometodskú misiu, svedčí Spišská Kapitula, ktorá bola duchovným strediskom náboženského života s jasnými stopami pokračovania dejín východných kresťanov byzantského obradu. Spišské prepošstvo vzniklo v roku 1198 pravdepodobne na starých základoch biskupstva z veľkomoravskej doby.
Po svojom vzniku v roku 1776 malo spišské biskupstvo aj gréckokatolícke farnosti. Až v roku 1787 nariadením cisára Jozefa II. Mimoriadne významnú úlohu v živote gréckokatolíkov na území dnešného Slovenska zohralo prešovské biskupstvo. Jeho samostatná história sa začala písať rozdelením mukačevského biskupstva na tri vikariáty- marmarošský /1723 za biskupa Bizancija/ , satmársky /1776 za Andreja Bačinského/ a košický /1787 tiež za Andreja Bačinského/.
Prešovská diecéza mala pri svojom vzniku 193 farností s takmer 150 tisícami veriacich. Katedrálnym chrámom a biskupskou rezidenciou sa stal bývalý minoritský kláštor s kostolom. Biskup spolu so svojimi veriacimi sa pustil do ich obnovy. Zriadil nové cirkevné školy, založil v roku 1819 pri biskupskom úrade knižnicu. Staral sa aj o náležitú výchovu učiteľov, ktorí mali pôsobiť v jednotlivých farnostiach.
V súčasnosti je v obci Kojšov cca. 500 gréckokatolíkov. V okolitých obciach (Gelnica, Jaklovce, Margecany, Veľký Folkmár a Žakarovce), ktoré patria do farnosti, žije cca. Pri chráme Svätých apoštolov Petra a Pavla v Kojšove pôsobí niekoľko spoločenstiev: Bratstvo svätého ruženca, Spolok sv. ap. Petra a Pavla, Spolok sv. ap.
Dnes už tvoríme rodinu viac než 4900 dobrodincov, ktorým záleží na budúcnosti Gréckokatolíckej cirkvi. Vďaka tomu sa za prvých šesť mesiacov podarilo vo viac ako 30 farnostiach naplniť cieľové sumy a mnohé ďalšie sa k tomu blížia. Je obdivuhodné, že aj v dnešnej neľahkej dobe dokážeme s Božím požehnaním a spoločným úsilím vytvárať veľké veci.
Aj malý dar je veľký skutok - každý z nás môže prispieť svojím dielom. Niekto viac, niekto menej, no každý dar má nesmiernu hodnotu. Predstavte si, aký obrovský rozdiel by znamenalo, keby si každý z nás nastavil pravidelný dar - napríklad vo výške ceny jednej kávy týždenne. Stojíme tesne pred vyzbieraním polovice stanovenej sumy. Neváhajme a zapojme sa. Pridajme sa k rodine dobrodincov na stránke www.dobrodinec.online a spoločne môžeme meniť budúcnosť našej cirkvi.
tags: #greckokatolicka #farnost #kojsov