Dejiny umenia na našom území sú jedinečne spojené s dejinami cirkvi či cirkví. Cirkev preto vždy podporovala umenie, lebo pravé umenie povznášalo. Architektúra sama osebe je z mnohých žánrov umenia tým najdôležitejším. Vytvára priestor, v ktorom sa uplatňujú ostatné druhy umenia. Ak má byť človek kultivovaný v nejakom priestore, je ho treba vybudovať. V prípade stavieb posolstva viery a vyznávania náboženstva vybudovať tak, aby sa človek dostal aspoň na chvíľu do iného sveta, sveta nadpozemského, sveta možno ťažko pochopiteľného, transcendentálneho, ale aj bez akejkoľvek interpretácie čitateľného. Tým sakrálna architektúra - najmä chrámov, kostolov, katedrál - plní svoje poslanie aj ako symbol stelesňujúci predstavy jednotlivých cirkví o priblížení sa k svetu nadprirodzenému, v prípade kresťanstva je kostol loďou, ktorej smer udáva Kristus za asistencie biblických výjavov, pripomínania osudov a ľudských vzorov - svätcov.
Kostol vznikol za podpory kráľa Ľudovíta I. v rokoch 1363 - 1383. V 17. storočí bol viackrát prestavaný. Na okraji štítu sú umiestnené sochy sv. Františka z Assisi a sv. Antona Paduánskeho. V kostole je najviac oltárov v Trnave, 2 vo svätyni, 1 v sakristii, 10 v lodi kostola a 1 v kaplnke. Ústredný oltárny obraz od Jozefa Zanussiho zobrazuje svätca sv. Jakuba v svätožiare na oblaku. Zaujímavou architektúrou je oltár sv. Antona vo svätyni.
Trinitársky kostol sv. Mgr. Tzv. trojičný kostol, ako ho väčšina Bratislavčanov nazýva je jeden z najvýraznejších bratislavských kostolov. ale aj netradične tvarovanými strieškami na vežiach. trinitárov. Rád trinitárov (lat. mníšske rády Rímskokatolíckej cirkvi. anjel s červeno-bielym krížom na prsiach, ktorý viedol za ruky dvoch spútaných otrokov, kresťana a maura. zjavil Jánovi, že je povolaný od Boha, aby založil rád na vykupovanie otrokov. Sväty Félix z Valois. rodiny. Ako mladík sa zúčastnil s križiakmi na ťažení do Svätej zeme. utiahol sa do samoty. rádu. Pápež Innocent III. potvrdil novú rehoľu 17. Španielsku a Taliansku. z rúk Arabov, neskôr Turkov, Tatárov a iných moslimov. pocestných vo svojich špitáloch. V roku 1236 vznikla aj ženská vetva rádu trinitárov. medzi bohatými šľachticmi. vymenili trinitári za uväzneného niekedy aj svoju vlastnú slobodu. mnohí ukončili svoj život predčasne mučeníckou smrťou.
História rádu trinitárov a ich príchod do Bratislavy
Rád Najsvätejšej Trojice (Ordo Sanctissimae Trinitatis), známejší pod označením trinitári, je jedným z najstarších európskych rehoľných spoločenstiev. Inicioval ho svätý Ján z Mathy (1154 - 1213). Rehoľa, ktorej hlavným poslaním bolo vykupovať zajatcov a otrokov, bola potvrdená bulou pápeža Inocenta III. Operante Divine Dispositionis zo 17. decembra 1198.
Do krajín pod vládou rakúskych Habsburgovcov uviedol trinitárov až v závere 17. storočia rytier maltézskeho rádu kardinál Leopold Kolonič, a to najskôr do Viedne, čoskoro nato aj do Horného Uhorska. Na území dnešného Slovenska sa trinitári okrem Bratislavy usídlili napr. v Komárne, v Trnave či v Ilave. Práve z tohto považského mesta prišli v roku 1697 príslušníci rehole do Bratislavy. Prechodne sa usadili v hostinci U uhorskej koruny na dnešnej Obchodnej ulici.
Architektúra sama osebe je z mnohých žánrov umenia tým najdôležitejším. Vytvára priestor, v ktorom sa uplatňujú ostatné druhy umenia. Ak má byť človek kultivovaný v nejakom priestore, je ho treba vybudovať. V prípade stavieb posolstva viery a vyznávania náboženstva vybudovať tak, aby sa človek dostal aspoň na chvíľu do iného sveta, sveta nadpozemského, sveta možno ťažko pochopiteľného, transcendentálneho, ale aj bez akejkoľvek interpretácie čitateľného. Tým sakrálna architektúra - najmä chrámov, kostolov, katedrál - plní svoje poslanie aj ako symbol stelesňujúci predstavy jednotlivých cirkví o priblížení sa k svetu nadprirodzenému, v prípade kresťanstva je kostol loďou, ktorej smer udáva Kristus za asistencie biblických výjavov, pripomínania osudov a ľudských vzorov - svätcov.
Získavanie pozemkov a výstavba kostola
V roku 1700 kúpili tzv. Szenteiovský dom, stojaci pred Michalskou bránou na začiatku Kozej ulice, kde postavili najprv skromnú kaplnku. Po získaní rozľahlého priestoru starého Cintorína svätého Michala vybudovali v rokoch 1717 - 1725 na dnešnom Župnom námestí (vtedajší Kohlmarkt, t. j. Uhoľný trh) centrálny dvojvežový kostol s kláštorom. Jeho prvým superiorom (predstaveným) sa stal páter Michael, pôvodom z navarrského mesta Corella.
Stavbe dnešného chrámu predchádzalo niekoľko rokov úsilia pri získavaní pozemkov na jeho výstavbu. Neskôr vďaka podpore viacerých šľachtických rodov svoj majetok rozšírili. Najvýznamnejší prínos znamenalo získanie pozemkov na zrušenom cintoríne svätého Michala v roku 1713 a o dva roky neskôr na zaniknutom evanjelickom cintoríne.
O ďalšie dva roky neskôr, 12. júna 1717, nitriansky biskup Ladislav Adam gróf Erdődy, zastupujúci v Prešporku vtedajšieho uhorského prímasa Christiana Augusta Saského, posvätil základný kameň rehoľného kostola na mieste niekdajšieho farského Kostola svätého Michala (zbúraného v roku 1526). Stavbu ukončili o osem rokov neskôr. V dochovaných dobových dokumentoch sa uvádza, že posviacka kostola sa uskutočnila 7. júla 1725.
Kostol je jednou z mála katolíckych stavieb na území Slovenska, ktoré majú centrálny, elipsovitý pôdorys. K oválne formovanému interiéru priliehajú po tri kaplnky na každej strane, pozdĺžne presbytérium a vstupná predsieň s koso pripojenými vežami.
Jeho architektúra je pozoruhodná z viacerých hľadísk. Raritou je najmä elipsový pôdorys a oblúkovito prehnutá čelná fasáda - prvky, ktoré môžeme nájsť len na veľmi malom množstve kostolov na Slovensku. Možno povedať, že „duchovnou“ predlohou trinitárskeho kostola v Bratislave sa stal rímsky jezuitský kostol del Gesù, v ktorom sa zohľadňovali nové požiadavky na funkciu a formu barokových chrámov. Podľa tohto chápania koncepcia kostola bola zameraná na priestor a svetlo, uprostred ktorých prebiehali omše a počúvali kázne.
Otázka projektanta bratislavského chrámu až dodnes ostáva otvorená: na jednej strane sa objavuje meno známeho rakúskeho staviteľa talianskeho pôvodu Johanna Lukasa von Hildebrandta, na druhej strane niektorí historici umenia uvažujú o mene menej známeho viedenského staviteľa Franza Jänggla (okolo 1650 - 1734), podieľajúceho sa rovnako ako Hildebrandt na stavbe viedenských chrámov - Kostola svätého Petra a piaristického Kostola Maria Treu. Podľa dostupných prameňov vlastnil Franz Jänggl v Bratislave dom, bol členom bratstva Najsvätejšej Trojice a fundoval výstavbu Loretánskej kaplnky pri bratislavskom kostole a kláštore františkánov.
Exteriér kostola
Kostol svätého Jána z Mathy pri pohľade z exteriéru splýva s okolitou uličnou zástavbou Župného námestia. Na prvý pohľad však upúta predovšetkým svojím konkávne prehnutým, prísne symetrickým priečelím. Kostol je prvou stavbou u nás s takto architektonicky riešeným čelným múrom.
Dominuje mu dvojica trojetážových veží zvierajúca medzi sebou stredovú časť s hlavným vchodom, korunovanú volútami ohraničeným mohutným štítom a zakončeným trojuholníkovým tympanónom na vrchole s monštranciou. Jednotlivé poschodia od seba zreteľne oddeľujú horizontálne rímsy. Na rozdiel od priečelí iných barokových sakrálych stavieb ako na Slovensku tak i v Európe však to bratislavské pôsobí veľmi skromne.
Osobitnú pozornosť si zaslúžia veže kostola. Už na prvý pohľad pôsobí zvláštne ich zastrešenie. Podľa archívnych grafík mali obe veže v minulosti typické barokové zakončenie s plasticky formovanými vysokými strechami a cibuľovými helmicami. Nevedno prečo ich neskôr odstránili.
V strede priečelia sa cez bohato zdobený kamenný portál zakončený rozoklaným tympanónom, nad ktorým skupina anjelom pridržiava symboly Najsvätejšej Trojice, vstupuje do predsiene kostola. Trinitársky kostol predstavuje vo svojom architektonickom stvárnení typ centrálneho jednoloďového kostola postaveného na oválnom pôdoryse s vencom plytkých kaplniek po jeho obvode.
Interiér Kostola
V porovnaní s exteriérom zaujme predovšetkým svojou bohatou výzdobou. Kostol sv. Jána z Mathy sa vyznačuje bohatou barokovou interiérovou výzdobou.
Z eliptického pôdorysu hlavnej lode kostola vystupuje šesť bočných plytkých kaplniek (po troch na oboch dlhších stranách). Každá z nich obsahuje oltár s rovnakou stĺpovou architektúrou no s rozdielnou ikonografickou náplňou. V prvej kaplnke zľava od vchodu stojí oltár zasvätený zakladateľovi trinitárskej rehole - svätému Jánovi z Mathy. Na oltárnej menze stoja sochy uhorských kráľov - svätcov: vľavo Štefana I. a vpravo Ladislava I.
Stredné kaplnky na oboch stranách sú nielen stavebne najvýraznejšími, ale ich oltáre nesú obrazy so súvisiacimi námetmi. Oltár Bolestnej Panny Márie v kaplnke na ľavej strane obsahuje obraz Ukrižovania od rehoľného umelca frátra Hermana. Od známeho bratislavského sochára Štefana Steinmasslera pochádzajú plastiky na oltári - Bolestnej Matky a svätého Jána Evanjelistu. Oltár v protiľahlej kaplnke, zasvätený Panne Márii, je zo všetkých oltárov v kostole najstarším. V roku 1728 ho dal postaviť palatín Pavol Pálfi. Stĺpový oltár vo svojom strede nesie pozoruhodný obraz, na ktorom je namaľovaná zázračná Pieta. Na obraze vidno krajinu v pozadí, v ktorej umelec zachytil záhradu kaštieľa a horiace hospodárske budovy. Ide o vedutu Kráľovej pri Senci, kde bol v 17. storočí spomínaný obraz vo veľkej úcte.
Posledná kaplnka na ľavej strane lode obsahuje oltár s obrazom zachytávajúcim boj archanjela Michala s diablom.
| Kaplnka | Oltár | Obraz/Socha |
|---|---|---|
| Prvá kaplnka (vľavo) | Sv. Jána z Mathy | Sochy sv. Štefana a sv. Ladislava |
| Stredná kaplnka (vľavo) | Bolestnej Panny Márie | Ukrižovanie (fráter Herman), plastiky Bolestnej Matky a sv. Jána Evanjelistu (Štefan Steinmassler) |
| Stredná kaplnka (vpravo) | Panny Márie | Zázračná Pieta |
| Posledná kaplnka (vľavo) | Archanjela Michala | Boj archanjela Michala s diablom |
Záver pomerne hlbokého presbytéria vypĺňa hlavný oltár. Na mieste toho, ktorý tu stojí dnes, bol oltár, ktorého podobu však nepoznáme. Z roku 1728 síce existuje koncept zmluvy na jeho vyhotovenie, no ten je objednávateľom, ostrihomským arcibiskupom Imrichom Esterházym i umelcom Antoniom Gaetanom Bussim (okolo 1692 - 1732) nepodpísaný, a tak okolnosti jeho vyhotovenia i podoby sú len hypotetické. Na základe uvedeného je možné, že Bussi v danom roku vytvoril sochársku výzdobu hlavného oltára pre práve vtedy dokončený chrám.
Začiatkom štyridsiatych rokov 18. storočia však prišlo k definitívnej úprave výzdoby chrámového interiéru. Vtedy pravdepodobne odstránili pôvodný hlavný oltár s Bussiho sochami a postavili nový monumentálny reprezentačný oltár podľa návrhu Bussiho krajana Antonia Galliho da Bibbienu. Jeho základný kameň položili 30. júna 1747 a spolu s bočnými oltármi svätej Anny, svätého Michala archanjela a svätého Jána Nepomuckého bol posvätený 3. augusta 1752.
Podobne ako v prípade ostatných oltárov ide o stĺpovú architektúru, tvorenou štvoricou kanelovaných stĺpov zakončených korintskými hlavicami, s ústredným oltárnym obrazom od nemeckého maliara Franza Xavera Palka (1724 - 1767). Obraz predstavuje zakladateľov rehole Jána z Mathy a Felixa z Valois, ako vykupujú otrokov z tureckého zajatia. K obrazu sa v Umeleckom inštitúte v Chicagu zachovala unikátna, umelcom signovaná skica z roku 1745.
Na pravej strane lode takisto nájdeme tri bočné kaplnky. Okrem strednej s oltárom Piety, zvyšné dve kaplnky obsahujú oltáre zasvätené svätcom, ktorí sa vždy tešili značnej úcte. Oltárny obraz na oltári vpravo pri presbytériu s patrocíniom svätej Anny zobrazuje svätú Rodinu. Oltár na bočných stranách nesie sochy svätého Jána Krstiteľa s tradičnými atribútmi, krížom a baránkom, a jeho otca Zachariáša zobrazeného v zaužívanej ikonografickej kompozícii - držiaceho tabuľku s nápisom IOANNES EST NOMEN EIUS (Ján je jeho meno; ide o odkaz na Lukášovo evanjelium „63 On požiadal o tabuľku a napísal: Jeho meno je Ján.
V pravej kaplnke pri vchode stojí oltár zasvätený svätému Jánovi Nepomuckému, jednému z českých patrónov, ktorého úcta je aj na Slovensku neobyčajne rozšírená. Z koncepcie uvedených postranných oltárov sa vymyká oltár umiestnený na múre vpravo od presbytéria. Nemá stĺpovú erchitektúru. Oltár z roku 1736 má priamu súvislosť s pôsobením najvýznamnejšieho rakúskeho neskorobarokového sochára Georga Rafaela Donnera u nás. Autor oltára (niektorí historici umenia sa na základe typologickej príbuznosti s inými dielami prikláňajú k myšlienke, že autorom je samotný Donner, iní však uvažujú iba o umelcovi z Donnerovho okruhu) umiestnil do stredu roztvoreného baldachýnu kultový obraz Zázračnej Panny Márie a inscenoval výjav prinesenia obrazu anjelmi na zem. Nad drapériou dvojica anjelikov pridržiava rozvinutú stuhu s mariánskou modlitbou SANCTA MARIA OPN (Sancta Maria ora pro nobis, t. j. Svätá Mária, oroduj za nás).
Na protiľahlom múre visí drevená kazateľnica pozoruhodná plastikami predstavujúcimi štyroch evanjelistov, umiestnenými na baňatom rečnisku.
Stropná výmaľba
Najhodnotnejším artefaktom interiéru Kostola svätého Jána z Mathy je jeho stropná výmaľba. Ústredný priestor barokových kostolov je často zakončený kupolou, ktorá jednak poskytuje ďalšie svetlo, jednak jej prítomnosť v minulosti vytvárala priestor na umelecké zobrazenie raja či božskosti. Umeleckým zámerom, v ktorom sa kombinovali „pozemskosť“, „nebeskosť“, „prirodzenosť“ a „zázračnosť“, bolo vytvorenie ilúzie vedúcej pozorovateľovo oko od materiálneho pozemského a pominuteľného sveta smerom k zobrazeniu mystického, nadpozemského a božského raja.
Pokiaľ má však veľká časť realizovaných barokových chrámov v Európe kupoly reálne, v bratislavskom trojičnom kostole ju na pomerne vysokej a takmer rovnej klenbe nahrádza iluzívna maľba. Jej autorom je taliansky neskobarokový maliar Antonio Galli da Bibbiena. Iluzívne maľby kupolových architektúr kostola trinitárov sú kvalitnou ukážkou umelcovej perspektívnej maľby s využitím fiktívnych architektúr (volútových konzol, zuborezových ríms, stĺpov či pilastrov). Na menšej klenbe nad presbytériom namaľoval umelec fresku jednoduchej kupolovej architektúry, ukončenej vo vrchole malým otvorom s priehľadom do neba s poletujúcimi anjelikmi a modro-červeným krížom - symbolom trinitárskeho rádu.
Monumentálna freska v lodi predstavuje bohato členenú architektúru, ktorej symetricky členené stĺpy zbiehajúce sa do stredu a s perspektívne sa zmenšujúcimi kazetovými výplňami, dokonale evokujú dojem vysokej kupoly doplnenej laternou. Cez malý priezor v nej sa divákovi otvára pohľad do neba, kde tróni Najsvätejšia Trojica. Doplnkom architektúry sú sediace postavy štyroch veľkých učiteľov cirkvi: svätého Ambróza, svätého Hieronýma, svätého Augustína a svätého Gregora Veľkého.
Kláštor
Kláštor si príslušníci rehole postavili na mieste staršieho cintorína prislúchajúceho ku zbúranému Kostolu svätého Michala. Vysvätili ho v roku 1727. Svojmu účelu slúžil až do konca 18. storočia. Keď cisár Jozef II. v osemdesiatych rokoch zrušil viaceré rehole v Uhorsku, trinitári museli kláštor opustiť. Budova sa stala erárnym majetkom a v roku 1783 ju viedenský staviteľ J. Thaller prestaval na vojenskú nemocnicu. O polstoročie neskôr (v roku 1844) budovu opäť prestavali; tentoraz ju podľa projektu Ignáca Feiglera st. premenili na Župný dom.
Vráťme sa však k bratislavskej Trojici. Počas rekonštrukcie som mal možnosť vystúpiť až na 13. poschodie lešenia a zblízka pozorovať ako práca ide majstrom od ruky. A cez ochranné plachty sa mi naskytli neskutočné výhľady na našu krásnu Bratislavu.
Verím, že som vás navnadil, aby ste si tú našu vynovenú Trojicu prišli obzrieť zblízka.
Bratislavský kraj reprezentuje takmer komplexne prehľad vývoja sakrálnej architektúry kultových stavieb od najstarších čias. A to nielen z hľadiska štýlovo-architektonického zaradenia, ale aj typologickej rôznosti stavieb: od jednoloďových kostolov a rotúnd, po baziliky, viacloďové halové priestory i centrálne stavby.
Kostol sv. Dejiny umenia na našom území sú jedinečne spojené s dejinami cirkvi či cirkví. Cirkev preto vždy podporovala umenie, lebo pravé umenie povznášalo. Architektúra sama osebe je z mnohých žánrov umenia tým najdôležitejším. Vytvára priestor, v ktorom sa uplatňujú ostatné druhy umenia. Ak má byť človek kultivovaný v nejakom priestore, je ho treba vybudovať. V prípade stavieb posolstva viery a vyznávania náboženstva vybudovať tak, aby sa človek dostal aspoň na chvíľu do iného sveta, sveta nadpozemského, sveta možno ťažko pochopiteľného, transcendentálneho, ale aj bez akejkoľvek interpretácie čitateľného. Tým sakrálna architektúra - najmä chrámov, kostolov, katedrál - plní svoje poslanie aj ako symbol stelesňujúci predstavy jednotlivých cirkví o priblížení sa k svetu nadprirodzenému, v prípade kresťanstva je kostol loďou, ktorej smer udáva Kristus za asistencie biblických výjavov, pripomínania osudov a ľudských vzorov - svätcov.
Vráťme sa však k bratislavskej Trojici. Počas rekonštrukcie som mal možnosť vystúpiť až na 13. poschodie lešenia a zblízka pozorovať ako práca ide majstrom od ruky. A cez ochranné plachty sa mi naskytli neskutočné výhľady na našu krásnu Bratislavu.