Lumen Gentium a ekumenizmus: Vplyv Druhého vatikánskeho koncilu na jednotu kresťanov

Hľadanie jednoty kresťanov bolo jedným zo základných želaní II. vatikánskeho koncilu. Koncil umiestňuje tajomstvo Cirkvi do stredu tajomstva Božej múdrosti a dobroty, ktorá spája celú ľudskú rodinu, a v skutočnosti celé stvorenie, do jednoty so sebou.

Preto poslal Boh svojho jediného Syna na svet; bol povýšený na kríž, potom vošiel do slávy a vylial Ducha Svätého, skrze ktorého povolal a spojil ľud Novej zmluvy, ktorým je Cirkev, do jednoty viery, nádeje a lásky. Aby túto svätú Cirkev ustanovil na všetkých miestach až do konca časov, zveril úrad učenia, vedenia a posväcovania kolégiu Dvanástich, ktorému určil hlavu Petra.

„Duch Svätý, ktorý prebýva vo veriacich a naplňuje i vedie celú Cirkev, uskutočňuje toto podivné spoločenstvo veriacich a tak úzko spája všetkých v Kristovi, že je základom jednoty Cirkvi. On rozdeľuje milosti a služby (porov. 1 Kor 12, 11), obohacuje Cirkev Ježiša Krista rozmanitými darmi, aby bola schopná plniť svoje poslanie.“

Božiemu ľudu v spoločenstve viery a sviatostí slúžia vysvätení nositelia úradu: biskupi, kňazi a diakoni. Tak sa trojnásobným zväzkom viery, sviatostného života a hierarchického úradu zjednocuje a celý Boží ľud uskutočňuje to, čo (ústne) podanie viery, počnúc Novým zákonom stále nazýva koinonia (spoločenstvo). To je kľúčový pojem, ktorý inšpiroval ekleziológiu II. vatikánskeho koncilu.

Spoločenstvo, v ktoré veria a dúfajú kresťania, je vo svojej najhlbšej skutočnosti jednota s Otcom skrze Krista v Duchu. Od Turíc je v Cirkvi dané a prijíma sa spoločenstvo svätých. Dovŕši sa v sláve neba, ale uskutočňuje sa už aj na zemi v Cirkvi, zatiaľ čo je na ceste k dovŕšeniu. Všetci tí, ktorí zjednotení vo viere, nádeji a láske, vo vzájomnej službe, v spoločnom učení a sviatostiach žijú pod vedením svojich pastierov, majú účasť na spoločenstve, ktoré tvorí Božia cirkev Toto spoločenstvo sa konkrétne uskutočňuje v partikulárnych cirkvách, z ktorých každá sa zhromažďuje okolo svojho biskupa.

Spoločenstvo medzi cirkvami sa udržiava a vyjadruje osobitným spôsobom v spoločenstve ich biskupov. Spoločne tvoria kolégium, ktoré spočíva na nástupnosti kolégia Apoštolov. Toto kolégium má za hlavu rímskeho biskupa ako nástupcu Petra. Tak biskupi zaručujú, že Cirkev, ktorej služobníkmi sú, ďalej vedú ako jednu Kristovu cirkev, ktorá je založená na viere a úrade Apoštolov.

Každá partikulárna cirkev, zjednotená v sebe a v spoločenstve jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej cirkvi, je vyslaná v mene Krista a v sile Ducha prinášať radostnú zvesť o Božom kráľovstve stále väčšiemu počtu ľudí a ponúkať im toto spoločenstvo s Bohom. Všetci, ktorí túto zvesť prijímajú, vstupujú do spoločenstva so všetkými tými, ktorí túto zvesť už prijali a tvoria spolu s nimi autentickú Božiu rodinu. Práve svojou jednotou vydáva táto rodina svedectvo o tomto spoločenstve s Bohom.

Spoločenstvo vnútri partikulárnych cirkví a medzi nimi (navzájom) je Boží dar. Treba ho prijímať s radostnou vďakou a starostlivo pestovať. Osobitne ho majú chrániť tí, ktorí sú ako pastieri povolaní do služby v Cirkvi. Jednota cirkvi sa uskutočňuje v rámci bohatej rozmanitosti. Táto rozmanitosť v Cirkvi je dimenziou jej katolicity. Občas môže práve bohatstvo tejto mnohotvárnosti viesť k napätiam v spoločenstve.

Katolíci sú pevne presvedčení, že jedna Kristova cirkev pretrváva v katolíckej cirkvi „vedenej nástupcom Petra a s ním spojenými biskupmi“. Oni vyznávajú, že plnosť zjavenej pravdy, sviatostí a úradu, ktorú dal Kristus na budovanie svojej Cirkvi a na vykonávanie jej poslania, sa nachádza v katolíckom spoločenstve Cirkvi. Katolíci zaiste vedia, že oni osobne naplno nevyužili ani nevyužívajú prostriedky milosti, ktorými Kristus vybavil svoju Cirkev. Napriek tomu všetkému katolíci nikdy nestrácajú dôveru v Cirkev.

Predsa však z času na čas sa ľudská nerozumnosť a ľudská hriešnosť vzpriečili Duchu Svätému, ktorý chce jednotu, a oslabili silu lásky, ktorá prekonáva napätia v živote Cirkvi. Od začiatku Cirkvi sa vyskytovali trieštenia. Potom sa vynorili vážnejšie rozpory a cirkevné spoločenstvá na Východe už zrazu neboli v plnom spoločenstve s Rímskou stolicou alebo s cirkvou Západu. Neskôr vyvolali ešte hlbšie roztržky iné kresťanské spoločenstvá. Tieto zlomy súvisia s otázkami učenia alebo ordinovania a so samou prirodzenosťou Cirkvi. Dekrét II. vatikánskeho koncilu o ekumenizme uznáva, že roztržky vznikli „často nie bez viny ľudí na obidvoch stranách“. Zaiste, akokoľvek veľmi mohla ľudská vina poškodiť spoločenstvo, predsa ho nezničila. V skutočnosti plnosť jednoty Kristovej cirkvi sa zachovala v katolíckej cirkvi, kým iné cirkvi a cirkevné spoločenstvá, hoci nežijú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou, v skutočnosti si uchovali isté spoločenstvo s ňou.

Predsa však ani jeden kresťan a ani jedna kresťanka by sa nemali uspokojiť s týmito nedokonalými formami spoločenstva. Ony nezodpovedajú vôli Krista a oslabujú jeho Cirkev pri vykonávaní jej poslania. Milosť Božia uviedla do činnosti členov mnohých cirkví a cirkevných spoločenstiev, najmä v priebehu tohto storočia, aby sa usilovali o prekonanie roztržiek pochádzajúcich z minulosti a aby prostredníctvom modlitby, ľútosti a vzájomnej prosby o odpustenie hriechov nejednotnosti v minulosti a prítomnosti znova vybudovali spoločenstvo lásky, a to stretaniami majúcimi za cieľ praktickú spoluprácu a teologický dialóg.

Katolícka cirkev na II. vatikánskom koncile sa sama slávnostne zaviazala pracovať na prospech jednoty kresťanov. Dekrét Unitatis redintegratio vysvetľuje, ako sa uskutoční jednota, ktorú chce pre svoju Cirkev Kristus: „verným ohlasovaním Evanjelia, vysluhovaním sviatostí a láskavým vedením Apoštolov a ich nástupcov, na čele s Petrovým nástupcom“, ako aj ich vedením v láske; definuje túto jednotu tak, že pozostáva „vo vyznávaní jednej viery, v spoločnom uctievaní Boha a v bratskej svornosti Božej rodiny“. Táto jednota, ktorá podľa svojej prirodzenosti požaduje plné viditeľné spoločenstvo všetkých kresťanov, je konečným cieľom ekumenického hnutia.

Od čias II. vatikánskeho koncilu sa ekumenická práca viedla rozličnými dokumentami a iniciatívami Svätej stolice a v partikulárnych cirkvách dokumentami a iniciatívami biskupov, synod katolíckych východných cirkví a biskupských konferencií. Poukázať treba aj na pokrok, ktorý sa docielil použitím rozmanitých foriem ekumenického dialógu a rozmanitými podobami ekumenickej spolupráce. Ekumenizmus - podľa výpovede biskupskej synody z r. 1985 - „je cestou Cirkvi“.

Ekumenické hnutie je Božia milosť, ktorú Otec daroval ako odpoveď na Ježišovu modlitbu a na prosebné modlitby Cirkvi, inšpirované Duchom Svätým. Uskutočňuje sa síce v rámci všeobecného poslania Cirkvi zjednotiť ľudstvo v Kristovi, ale jeho špecifickou oblasťou je znovunastolenie jednoty medzi kresťanmi. Práve tí, ktorí sú pokrstení na meno Kristovo, sú tým povolaní, aby sa angažovali v úsilí o jednotu. Spoločenstvo v krste je zamerané na plné cirkevné spoločenstvo.

Katolíci sú pozvaní, zodpovedajúc pokynom svojich pastierov, v solidarite a vďačnosti odpovedať na úsilia, ktoré vznikajú v mnohých cirkvách a cirkevných spoločenstvách a v rozličných organizáciách, v ktorých spolupracujú, aby sa znova dosiahla jednota kresťanov. Kde sa vôbec alebo takmer vôbec ekumenicky nepracuje, pokúsia sa katolíci túto prácu podnietiť. Kde ekumenická práca naráža na odpor alebo prekážky na základe sektárskych postojov alebo aktivít, ktoré medzi tými, čo vyznávajú meno Kristovo, vedú k ešte väčším roztržkám, majú byť (katolíci) trpezliví a vytrvalí. Niekedy môžu miestni biskupi, synody katolíckych východných cirkví a biskupské konferencie pokladať za potrebné chopiť sa osobitných opatrení, aby prekonali nebezpečenstvá indiferentizmu alebo prozelytizmu. To môže byť nevyhnutné najmä v prípadoch mladých cirkví. Vo všetkých svojich stretaniach s príslušníkmi iných cirkví a cirkevných spoločenstiev budú si katolíci počínať čestne, múdro, s vecnými poznatkami.

Bez ohľadu na miestnu situáciu majú katolíci konať spoločne a v súlade so svojimi biskupmi, aby boli schopní vziať na seba zodpovednosť za ekumenizmus. Predovšetkým by mali poznať svoju vlastnú cirkev a byť schopní predostrieť jej učenie, predpisy a princípy ekumenizmu. Čím lepšie si poznajú svoje, tým skôr to môžu v diskusiách s inými kresťanmi vysvetliť a primerane odôvodniť. Mali by mať aj náležité poznanie iných cirkví a cirkevných spoločenstiev, s ktorými sú v styku. Starostlivo sa majú zohľadniť rozmanité podmienky ekumenického angažovania sa, ktoré sú objasnené v dekréte II. vatikánskeho koncilu Unitatis redintegratio.

Pretože ekumenizmus so všetkými svojimi ľudskými a morálnymi požiadavkami je tak hlboko zakorenený v tajomnom pôsobení Otcovej prozreteľnosti skrze Syna v Duchu Svätom, siaha až do hĺbok kresťanskej spirituality. Vyžaduje „obrátenie srdca a svätosť života, spolu so súkromnými a verejnými modlitbami za jednotu kresťanov“, ktorú dekrét II. vatikánskeho koncilu o ekumenizme nazýva „duchovným ekumenizmom“ a hľadí naň ako na „dušu celého ekumenického hnutia“. Všetci tí, ktorí sú si vedomí vnútorného zjednotenia s Kristom, musia sa zjednocovať aj s jeho modlitbou, a to osobitne s jeho modlitbou za jednotu. Všetci tí, ktorí žijú v Duchu, musia sa dať premeniť láskou, ktorá na prospech jednoty „všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“. Všetci tí, ktorí žijú v duchu pokánia, budú mať cit pre hriech rozdelenia a budú sa modliť za odpustenie a obrátenie.

Možnosti a požiadavky ekumenických stykov vo farnosti, v diecéze, v oblasti regionálnej alebo národnej organizácie diecéz sa neprejavujú rovnakým spôsobom ako v rovine univerzálnej Cirkvi.

V diecéze zomknutej okolo biskupa, vo farnostiach a rozličných skupinách i spoločenstvách sa jednota kresťanov buduje a prejavuje dennodenne: muži a ženy počúvajú vo viere Božie slovo, modlia sa, slávia sviatosti, navzájom si slúžia a ohlasujú radostnú zvesť o vykúpení tým, ktorí ešte neveria.

Skutočnosť, že partikulárne cirkvi, ktoré patria do katolíckeho spoločenstva, sa stretajú v zodpovedajúcich organických útvaroch, ako sú synody východných katolíckych cirkví alebo biskupské konferencie, poukazuje na spoločenstvo, ktoré existuje medzi týmito cirkvami. Tieto zhromaždenia môžu veľmi uľahčiť rozvoj účinných ekumenických iniciatív.

Vývoj ekumenizmu po koncile

Ekumenické direktórium, ktoré sa požadovalo už v čase Koncilu a bolo zverejnené v dvoch častiach, prvá v r. 1967, druhá v r. 1970. Okrem zverejnenia Direktória sa uverejnili početné ekumenicky významné dokumenty od autorít na to oprávnených. Ďalej, od čias Koncilu sa zintenzívnili bratské vzťahy k cirkvám a cirkevným spoločenstvám, ktoré nežijú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou. Nastúpili sa cesty dialógu a pribudlo ich čo do počtu.

Toto direktórium sa obracia na pastierov katolíckej cirkvi, ale týka sa i všetkých veriacich, ktorí sú povolaní pod vedením svojich biskupov modliť sa a pracovať za jednotu kresťanov. Rovnako treba dúfať, že direktórium bude nápomocné aj členom cirkví a cirkevných spoločenstiev, ktoré nežijú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou. Spoločne s katolíkmi nesú starosť o solídnu ekumenickú prácu. Bude pre nich výhodné, keď budú poznať líniu, ktorú si želajú uskutočňovať tí, čo sú v katolíckej cirkvi zodpovední za ekumenickú prácu, ako aj kritériá, ktoré sú v Cirkvi oficiálne platné. Pomôže im to zhodnotiť katolícke iniciatívy na všetkých rovinách a primerane na ne reagovať; rovnako im to pomôže lepšie pochopiť katolícke odpovede na ich vlastné iniciatívy.

Nové vydanie direktória má byť prostriedkom v službe cirkvi, a najmä tých, ktorí sa v katolíckej cirkvi bezprostredne zúčastňujú na ekumenickej práci. Direktórium by chcelo túto prácu motivovať, ujasňovať a v osobitných prípadoch podľa kompetencií prislúchajúcich Pápežskej rade dávať záväzné smernice. Vo svetle skúseností Cirkvi v rokoch od koncilu a zohľadňujúc súčasnú ekumenickú situáciu, zhŕňa všetky doterajšie normy, ktoré boli vydané na uskutočňovanie a podporu rozhodnutí koncilu, a aktualizuje ich, ak je to potrebné. Spevňuje štruktúry, ktoré sa rozvinuli na podporu a vedenie ekumenickej práce na všetkých rovinách Cirkvi. S plným zohľadňovaním kompetencie autorít na rozmanitých rovinách poskytuje direktórium orientácie a normy všeobecného významu, aby sa usmernila katolícka účasť na ekumenickej práci. Jeho používanie povedie k ustálenosti a súladu rozmanitých prístupov v partikulárnych cirkvách alebo skupinách partikulárnych cirkví, ekumenicky činných v rozmanitých lokálnych danostiach.

V našich dňoch sa tu a tam vyskytuje nejaká tendencia k nejasnosti v učení. V oblasti ekumény, ako aj v iných oblastiach je dôležité vyhýbať sa nesprávnostiam, ktoré by mohli viesť alebo prispieť k indiferentizmu v učení. Nerešpektovanie smerníc Cirkvi v tejto oblasti vytvára prekážku pokroku v autentickom hľadaní úplnej jednoty kresťanov.

Ekumenické direktórium sa začína predostretím ekumenického angažovania sa celej katolíckej cirkvi (I. kapitola). Potom nasleduje predstavenie prostriedkov, ktoré katolícka cirkev používa, aby toto angažovanie sa uviedla do praxe. Koná to organizáciou a vzdelávaním jej vlastných členov (II. a III. kapitola). Na takto organizovaných a zaškolených členov sú usmernené uzávery IV. a V. kapitoly. Týmto sa predkladajú normy, ktoré upravujú vzťahy k iným kresťanom, ako i rozličné formy spolupráce, ktoré sa praktizujú, a to v čase výrazne narastajúcej sekularizácie, ktorá vyzýva kresťanov spoločne konať v nádeji na Božie kráľovstvo. Tak sa dá vyvážene a koherentne sledovať Kristom požadovaná jednota, a to v línii a podľa princípov, ktoré postavil II. vatikánsky koncil.

Záver

Ekumenické hnutie by rado dalo odpoveď na dar Božej milosti vyzývajúci všetkých kresťanov veriť v tajomstvo Cirkvi podľa Božieho plánu, ktorý prostredníctvom Ducha Svätého chce viesť ľudstvo ku spáse a k jednote v Kristovi. Toto hnutie pozýva k nádeji, že sa splní Ježišova modlitba, „aby všetci boli jedno“. Volá ich k tej láske, ktorá je novým prikázaním Ježiša Krista a tým darom, ktorým Duch Svätý zjednocuje všetkých veriacich. II. vatikánsky koncil jednoznačne vyzval katolíkov, aby sa obrátili na všetkých ostatných kresťanov s láskou, ktorá sa usiluje aktívne pracovať na tom, aby sa v pravde prekonalo všetko, čo rozdeľuje. V nádeji a modlitbe majú usilovne podporovať jednotu kresťanov.

Nielen učenie katolíckej cirkvi o ekumenizme, ale i povzbudenie na nádej a pozvanie na lásku dostávajú oficiálny výraz v dokumentoch II. vatikánskeho koncilu, najmä v Lumen gentium a Unitatis redintegratio. Neskoršie dokumenty o ekumenickej práci v Cirkvi, vrátane Ekumenického direktória (1967 a 1970) stavajú na teologických, duchovných a pastoračných princípoch, ktoré boli predstavené v koncilových dokumentoch. Ony len prehĺbili jednotlivé témy načrtnuté v koncilových dokumentoch, ďalej rozvinuli teologickú terminológiu a ustanovili podrobnejšie normy konania, ktoré však všetky spočívajú na učení samého koncilu. To všetko ponúka komplex učenia, ktoré táto kapitola predstavuje v prehľade.

Aj napriek pokroku a úsiliu o zjednotenie kresťanov, stále existujú rozdiely a výzvy, ktoré je potrebné prekonať na dosiahnutie plnej jednoty. Dôležité je pokračovať v dialógu, vzájomnom porozumení a spolupráci v oblastiach, kde je to možné, aby sa naplnila Kristova túžba, aby všetci boli jedno.

Tabuľka: Kľúčové dokumenty a iniciatívy po II. vatikánskom koncile

tags: #lumen #gentium #ekumenizmus