Kostol sv. Jozefa Robotníka v Podmaníne a história obce

Podmanín je mestská časť mesta Považská Bystrica, malá obec v doline dvoch potôčkov pod vrchom Veľký Manín. Zaujímavosťou je výškový rozdiel medzi najnižším a najvyšším bodom katastrálneho územia obce. Najnižší bod obce leží vo výške 350 m n. m. a najvyšší 891 m n. m.

Podmanín sa nachádza v miernom podnebnom pásme kontinentálneho rázu, ktoré je charakteristické výrazným rozdielom medzi teplotami v lete a v zime a striedajúcimi sa 4 ročnými obdobiami. Priemerná ročná teplota je okolo 13 °C.

Z Podmanínu je známa jediná nedatovaná pečať s priemerom 23 milimetrov. V obraze je na zemi listnatý ker. Kolopis: SIGIL(LUM) PO(SSESSIONIS) : PODMAININ :.

Podmanín je známy najmä hrádkom v polohe Manínec, ktorý sa nachádza na južnom výbežku Veľkého Manína, kde sú nad strmými svahmi dve umelo upravené terasy v dĺžke asi 35 m. Doteraz nie je jeho vznik presne datovaný, pravdepodobne patril ľudu púchovskej kultúry, alebo obdobiu stredoveku.

V Podmaníne bol richtárom Ján Sovík, podrichtárom Ondrej Brigand, členmi obecnej rady Ondrej Budaj a Lukáš Kostelanský, ktorí bol aj učiteľom. Hájnikom bol Jozef Kostelanský, nájomcom poľovného revíru František Treitler.

V Podmaníne chovali dobytok takmer v každom dvore. Obec Podmanín sa zapísala nielen do dejín panstva Pov. Bystrica, ale aj celého Považia, ba i Slovenska.

V druhej polovici 18. storočia bol Podmanín pokojnou obcou. Dedina bola zaľudnená, väčšie živelné pohromy ju nepostihli. Obci patrila buková hora, odkiaľ brali palivové drevo, stavebné im poskytovalo panstvo. V roku 1936 mala obec 64 domových čísel a 411 obyvateľov. Obyvatelia sa zamestnávali poľnohospodárstvom. Polia jednotlivých gazdov boli úzke a rozptýlené po kúskoch v celom chotári. Okrem polí bolo v majetku občanov niekoľko pasienkov a les Manínec, ktorí bol čiastočne urbársky a čiastočne obecný. Les zakúpila obec po prevrate.

Domy sú väčšinou drevené, mnohé ešte nevyhovujú požiadavkám hygieny. Novšie však pribúdajú mnoho domov je murovaných a zdravších. Kostola niet. Obec je prifarená k Pov. Bystrici. Ráno, na poludnie a večer sa ozýva hlas z drevenej zvonice. V obci je organizovaný hasičský zbor, ktorý má striekačku.

V poslednej dobe sú stále viac občania zamestnávaní ako robotníci. V niektorých rodinách sa malá výmera polí či vysoká početnosť v rodine, stala práca v továrni nevyhnutnou. Inakšie by museli odchádzať na sezónne práce do Česka.

Podmanínske zvyky sa zachovávajú s veľkou obľubou. Piesne však pomaly doznievajú a aj kroj pripomína už iba vyšívané rukávce u menších dievčat.

V Podmaníne má každý ešte meno tretie, pripomínajúce pravdepodobne meno pôvodného vlastníka zaniknutého rodu. Tak sa rozlišujú osoby rovnakých priezvisk. Možno, že sa niečo skrýva aj v povesti, že na Manínci bol kedysi hrad.

Na vyšnom konci obce sa zachovala živá spomienka na zemiansky pôvod. Do dediny sa dá dostať od Považskej Bystrice asfaltovou cestou. Dnes sa v obci nachádza Bistro Pohoda a Stará Krčma, kultúrny dom a futbalové ihrisko.

V dedine je štátny rozvod vodovodu a väčšina RD ešte má aj svoj vlastný vodovod ako napríklad vykopanú studňu alebo vlastné menšie rezervoáre umiestnené po Podmaníne. Voda je tu v dobrom stave, rozbory vody v minulosti boli v poriadku. V dedine je možnosť zriadiť stabilný internet pomocou WiFi technológie od lokálnych ISP. V budúcnosti tu bude možné zriadiť optický internet, momentálne už prebiehajú prípravy. V dedine je dobré pokrytie mobilným signálom od všetkých operátorov.

Kostol sv. Jozefa Robotníka

V obci sa nachádza Kostol sv. Jozefa Robotníka, ktorý bol postavený v roku 2006.

Životy svätých a blahoslavených sú pre nás inšpiráciou a povzbudením. Jednou z takýchto osobností je aj blahoslavená Zdenka Schelingová, rodáčka z Krivej, ktorej život bol plný obetavosti a hrdinstva. Od jej smrti uplynulo už viac ako 60 rokov, no jej odkaz stále rezonuje v srdciach mnohých ľudí.

Počas tradičnej národnej púte do Krivej sa zhromaždili ľudia, aby si pripomenuli jej hrdinský život. Gréckokatolícky arcibiskup Ján Babjak priznal, že si životopis Zdenky prečítal až pred cestou do Krivej a bol fascinovaný tým, čím všetkým táto mučenica musela prejsť. Vo väzniciach ju mučili, zavesili na strop a bičovali. Babjak ju nazval žiarivým príkladom pre dnešných mladých ľudí, ktorí potrebujú správne vzory.

Irma Schelingová, manželka Zdenkinho najmladšieho brata Cyrila, si dodnes spomína na návštevu vo väznici. Privítal ich nevľúdny objekt väznice a surová dozorkyňa. Nemohli si podať ruky ani Zdenke odovzdať balíček. Irma si ten obraz surovosti, násilia a bezmocnosti pamätá dodnes. Neskôr, po polstoročí, sa Irma stretla s Helenou Kordovou, ktorá bola so Zdenkou vo väzenskej nemocnici v Prahe na Pankráci. Iba jej sa Zdenka zdôverila s tým, čo prežila. Irma v tom videla riadenie Božie.

Sestra Zdenka ako laborantka v Štátnej nemocnici v Bratislave pomohla v roku 1952 utiecť ťažko postihnutému kňazovi, ktorého mali odviesť na Sibír. Chcela pomôcť i ďalším kňazom, no bola na ňu nastražená pasca. Odsúdili ju na 12 rokov väzenia a zomrela na následky mučenia v roku 1955, mala 38 rokov. Pochovaná je na Starom cintoríne v Trnave. V katolíckom kalendári si prvú blahoslavenú ženu v slovenských dejinách pripomíname 31. júla. Za svoju patrónku si blahoslavenú Zdenku vybrali bývalí politickí väzni a inak prenasledovaní a postihnutí komunistickým režimom.

Blahoslavená Zdenka Schelingová

Významné rody v Podmaníne

Rod Trstenský je rozsiahly rod, ktorý sa delí na niekoľko vetiev. Medzi ne patria vetvy Trstenský-Špirčák, Trstenský-Kavoň, Trstenský-Kulla a Trstenský-Vojt a Trstenský-Francek.

Vetva Trstenský-Špirčák

Vetva rodu Trstenský-Špirčák je spojená s líniou hlavného adresáta armálnej listiny Andrejom, cez jeho brata Georgiusa (Juraja nar. 1627), ktorý sa spomína aj v armálnel listine z roku 1638. Uvedená vetva používala prímenie Špirčák. Jedna teória hovorí, že je to od slova „špirka“, čo po goralsky znamená slanina.

Ján Trstenský (*8.3. 1898, †?) žil v Trstenej. V roku 1920 sa oženil s Máriou rod. Kuráňovou (*1904, †?). Syn Ján (*27.9.1927, †17.7.1994) sa oženil s Margitou rod. Parížovou (*11.11.1935). Syn Pavol sa oženil s Annou rod. Šurináková (*13.5.1970) a spolu majú dve deti, a to: Lucia (*2.4.2001) a Karin (*18.11.2002). Dcéra Eva sa vydala za Jána Trstenského.

Vetva Trstenský-Kavoň

Vetva rodu Trstenský - Kavoň je spojená s líniou hlavného adresáta armálnej listiny Andrejom, cez jeho brata Gergiusa (Juraja nar. 1627). Táto vetva rodu Trstenský pochádza od Martina šoltýsa v Trstenej nar. cca 1580 a od Mattheusa (*29.4. Na základe výskumov sa predpokladá, že prímenie vzniklo od priezviska manželky Mattheusa (otca Martina *11.11.1874), ktorý sa oženil s Máriou rodenou Kavony (Kavoň).

Martin Trstenský (*11.11. 1874, †5.12.1945) žil v Trstenej. Jeho manželka bola Žofia rod. Štefanidesová (*1882). Prvé dieťa najstaršia Johana (*24.9.1901, †22.11.1979) si slobodná a nikdy nevydatá ako prvá v Žilinskom kraji adoptovala dcéru svojej sestry Viktórie 18 mesačnú Oľgu Jankoľovú, ktorá po adopcii nosila jej meno Trstenská a ktorú vychovala až do dospelého veku. Druhé dieťa dcéra Mária (*20.8.1903, †18.4.1983) sa vydala za Michala Kohúta (*20.8.1903, †1971 alebo 1972). Štvrtá dcéra Viktória (*25.7.1913), vydatá za Štefana Jankoľu - traťového robotníka. Zomrela na starobu 4.4.2005. Šiesty syn Martin (*29.8.1925) sa oženil s Martou rod. Parížová (*31.1.1928, † 11.septembra 2002) a mali spolu šesť detí.

Jozef (Josephus) (*cca 1888, †1915) sa oženil s Christine Revay (*1894, †20. februára 1938) a mali syna Stephanus ( Štefan). Syn Štefan (*24.mája 1914, †29. apríla 1992) sa oženil s Paulínou, rodenou Nemčekovou (*1923, †11.

Vetva Trstenský-Kulla

Vetva rodu Trstenský - Kulla je spojená s líniou hlavného adresáta armálnej listiny Andrejom, cez jeho brata Georgiusa (Juraja nar. 1627), ktorý sa spomína aj v armálnel listine z roku 1638. Uvedená vetva používala prímenie Kulla. Prvý známy Trstenský vystupujúci s prímením Kulla bol Štefan (*10. januára 1845, †?).

Prvým známym príslušníkom vetvy rodu Trstenský - Kulla je Stephanus (*10.1.1845). S manželkou Rosaliou rod. Bednárovou mali spolu štyri deti a to: Štefan (*26.8.1879, †1942), Mária (*cca 1886) vyd. Komuniecki, Apollónia (*cca 1893) vyd. Štefan (*1879, †1942) narodený v Trstenej, kde aj zomrel. Bol roľníkom. Oženil sa s Annou rod. Kubínová (nar. 1890, †1964). Spolu mali jedenásť detí, ale dospelosti sa dožilo len päť detí. Ich deti sú: Štefan (*16.11.1912, †1982), Ján (* 1916, †1984), František (*1919 † 15.11. 2005), JUDr.

JUDr. Martin (*1920), narodený v Trstenej. Oženil sa s Magdalénou rod. Krupová, nar. 1929. JUDr. Martin pracoval na Okresnom národnom výbore v Dolnom Kubíne. Býva v Tvrdošíne ul. Vojtaššáková č. Majú dvoch synov a jednu dcéru. Žofia Šulcová rod. Trstenská (*5.10.1923, †1986), narodená v Trstenej. Bola roľníčkou. Manžel Štefan Šulc nar. 1919, zom. 2004. Jozef Trstenský (*1930, †1996), narodený v Trstenej. Bol učiteľom v Rabčiciach okr. Námestovo.

Vetva Trstenský-Vojt

Vetva rodu Trstenský-Vojt je spojená s líniou hlavného adresáta armálnej listiny Andrejom, cez jeho brata Georgiusa (Juraja nar. 1627), ktorý sa spomína aj v armálnel listine z roku 1638. Uvedená vetva používala prímenie Vojt. Pravdepodobne z uvedenej vetvy Trstenských boli šoltýsi t.j. fojtovia resp. vojtovia.

Prvým známym príslušníkom uvedenej vetvy rodu Trstenský je Andreas (*cca 1800). Vieme o ňom, že sa oženil s Máriou rod. Lepáček. Mali spolu syna Pavla (*21.1.1829). V záznamoch je pri mene Pavla uvedené „nobilis“ t.j. šľachtic. Pavol sa oženil s Helenou rod. Helis alebo Helitz. Mali spolu šesť detí. Ján Trstenský (*2.5.1867, †?) žil v Trstenej. Bol roľník. Jeho manželka Johana (*7. 10.1875) rod. Kavská sa narodila bola tiež roľníčka.

Vetva Trstenský-Francek

Vetva rodu Trstenský s prímením Francek je asi najrozsiahlejšia vetva rodu Trstenský. Vieme, že žila na Orave prevažne v Trstenej. Podľa ústnej tradície vzniklo toto prímenie tak, že niektorý predok mal sluhu menom Francek. Podľa tohto sluhu údajne vzniklo toto prímenie Trstenský - Francek.

Jozef (*25. marca 1860, †27. mája 1944) sa oženil s Máriou Abaffy (*15. mája 1869, †9. mája 1955). Spolu mali deväť detí a to: Mária Terézia (*19. septembra 1891, † 8. októbra 1959), vydatej Pánikovej ; Štefana (* 10. august 1892), ktorý zomrel v USA; Kataríny (* 22. septembra 1894, † 21. decembra 1996 ), vydatej Brnčovej; Martina (* 12. novembra 1896, † 22. mája 1973); Jozefa (*6. januára 1899, †11. januára 1979) zomrel v USA; Františka (*2. decembra 1901, †23. novembra 1956), ženatý pre nás s neznámou ženou, za slobodna Máriou Pšitkovou; Rozáliou († roku 1904 krátko po narodení); Antona (* 14. jan 1906, † roku 1977) a Viktora (* 28.

História obce Krajné a Považská Bystrica

Krajné má zaujímavú minulosť a bohaté národné tradície. Prví osadníci sa usadzovali v rovinatých oblastiach, kde nachádzali úrodnú pôdu, dostatok vody a paše pre dobytok. Už v 13. storočí pretínali terén Myjavskej pahorkatiny stredoveké cesty, ktoré spájali Považie so Záhorím. V tejto dotácii sa Krajné uvádza ako Krazna (čítaj Krásno). Samotný význam názvu Krajné znamená geografický miestny názov, ktorý označoval osadu ležiacu na okraji osídleného priestoru a pôvodne zrejme išlo o zložený miestny názov Krajná (Ves).

Po nástupe kráľa Žigmunda Luxemburského začalo rozdávanie kráľovských majetkov, lebo kráľ neustále potreboval peniaze a chcel si získať priazeň svojich barónov. Najviac majetkov pripadlo Štiborovi zo Štiboríc, ktorý sa neskôr stal “pánom Považia”.

Čachtický hrad

Istý údaj o jestvovaní farnosti Považská Bystrica je z roku 1369, čo však nevylučuje jej skoršiu existenciu. Ako filiálky už oddávna patrili do farnosti obce: Moštenec, Kostolec, Kvášovský majer, Zemiansky Kvášov, Milochov, Podmanín, Praznov, Považská Teplá, Vrtižer, Zálužie a Záskalie. V roku 1990 bol farnosti vrátený Katolícky dom, ktorý dovtedy od zoštátnenia slúžil ako dom pionierov. Pôvodný kostol bol postavený v neskorogotickom slohu koncom 14. stor. Z neho sa zachovalo len presbytérium a zadná časť s vežou.

V 16. storočí nastúpila reformácia, ktorá sa začala vystúpením Martina Luthera v roku 1517 v Nemecku. Predpokladá sa, že okolo roku 1595 postavili obyvatelia Krajného na vlastné náklady kostol i faru. Roku 1611 bola v Krajnom i cirkevná škola. Od druhej polovice 16. storočia začína v priestoroch Myjavskej pahorkatiny intenzívny osídľovací proces, v priebehu ktorého vznikajú nové drobné sídla (kopanice) v chotároch starších dedín.

V roku 1781 vydal cisár Jozef II. tzv. tolerančný patent, ktorým povoľoval v Uhorsku náboženskú slobodu aj pre nekatolícke obyvateľstvo. Koncom 18. a počas 19. stor. prebiehal v mnohonárodnostnom Uhorsku proces národnej emancipácie, počas ktorého sa formovali novodobé národy.

V roku 1848 Marcovými zákonmi bolo v Uhorsku zrušené poddanstvo. Už 18. marca 1848 sa v Hlbokom konala porada slovenskej inteligencie o ďalšom postupe pri presadzovaní slovenských požiadaviek. 26. 28. apríla bolo zvolané na Brezovú zhromaždenie zástupcov obcí. Údajne sa ho zúčastnilo až 300 obyvateľov Krajného.

18. septembra 1848 sa v Myjave zhromaždilo 300 dobrovoľníkov, čo sa stalo signálom pre celý okolitý kraj. Krajňanci, ktorí doma neboli spojení s povstalcami, sa nazdávali, že maďarské vojská ustupujú a rozhodli sa im prehradiť cestu. Pod vedením Vilka Šuleka zatarasili cestu poľnými bránami a streľbou privítali vojsko gardistov.

Kňaz Cyril Hamrák v divadelnej inscenácii

Ochotnícky súbor Jána Vojtaššáka pripravil pre divákov novú divadelnú inscenáciu. Do jednej z hlavných postáv angažoval miestneho kňaza Cyrila Hamráka. „Bola to pre mňa veľká výzva, zahrať odmeraného, nepríjemného a pyšného farára,“ hovorí 37-ročný kňaz Cyril Hamrák. Svedčia o tom aj reakcie ľudí, ktorí ho po predstavení oslovili.

Premiéry v Zákamennom sa zúčastnil aj 77-ročný Cyril Urban, syn autora poviedok Mila Urbana. Hrali to ľudia, ktorí žijú v kraji, pre ktorý toto dielo môj otec napísal. V Zákamennom to bolo vyslovene čisté a jednoduché. Premiéru Výkrikov bez ozveny odohrali 3. januára. Stretla sa s veľkou odozvou.

Životopis kňaza Antona Fábyho

Narodený: 26. november 1909; Habovka, okr. Dátum a miesto vysvätenia : 22. december 1935, Nitra Zomrel: 29. august 1974; Mojtín, okr.

Po ukončení teologických štúdií bol 22. decembra 1935 vysvätený v Nitre za kňaza. V rokoch 1935-1937 bol kaplánom v Považskej Bystrici, v rokoch 1937-1938 v Pruskom, od r. 1938 bol ustanovený za správcu farnosti Zliechov. V r. 1941 zložil prosynodálne skúšky. V Zliechove pôsobil do 1. februára 1952. Štátny súd v Bratislave ho odsúdil na jeden rok väzenia, stratu občianskych práv na tri roky, na peňažný trest v sume 10 000,- Kčs a na prepadnutie majetku. Preto, keďže nemal štátny súhlas, bol mimo pastorácie.

V roku 1955 pracoval v Mototechne, n. p. v Žiline ako vedúci korešpondencie pri sortimente náhradných dielov. Napísali o ňom, že študoval sovietsku literatúru i odbornú tlač a bol vzorom v dochádzke. V rokoch 1957-1963 pôsobil v Brodne v okrese Žilina. Napokon pôsobil ako správca farnosti v Mojtíne, kde pôsobil až do konca svojho života. Zomrel 29.

Znak Žilinskej diecézy

Farári a kapláni pôsobiaci v Žilinskej diecéze

tags: #kostol #sv #jozefa #robotnika #podmanin