Kto vypočítal kresťanský letopočet?

Väčšina kresťanského sveta si narodenie ústrednej postavy kresťanstva pripomína 25. decembra, a od tejto udalosti sa zároveň počíta náš letopočet. Náš letopočet sa počíta "od narodenia Krista", avšak tak ako nie je známy deň ani mesiac, nie je s určitosťou známy ani rok.

Kresťanský letopočet nevznikol v čase Kristovho narodenia ani počas jeho života. Začal sa používať až na základe návrhu opáta rímskeho kláštora Dionýzia Exigua, ktorý sa pokúsil spätne v r. 532 n. l. pomocou rôznych historických prameňov odvodiť dátum Kristovho narodenia, ktorý stanovil za základ letopočtu. Návrh sa ujal, a tak vznikol kresťanský letopočet AD (Anno Domini).

Počas svojho výskumu mních dospel k záveru, že je potrebné zaviesť nový letopočet. Bol presvedčený, že nová kresťanská éra by sa mala začínať rokom Kristovho narodenia. Z riedkych časových údajov v evanjeliách a Skutkoch apoštolov Dionýz vypočítal predpokladaný dátum Ježišovho narodenia, a teda aj rok 1. Tento letopočet sa presadil od 8. storočia v celej Európe a neskôr v celom pokresťančenom svete.

Pred oficiálnym zavedením kresťanského letopočtu bol poverený opát rímskeho kláštora, matematik a astronóm Dionýzius okolo r. 497, aby zistil, kedy presne sa Kristus narodil. Podľa jeho výpočtov to bolo pred 525 rokmi, t. j. roku 753 od založenia Ríma, takže rok 1278 od založenia Ríma je rok 525 od narodenia Krista.

Kresťanský letopočet hovorí, koľko rokov v určitom roku od Kristovho narodenia uplynulo. Z toho vyplýva, že v roku 1 sa Ježiš Kristus nenarodil, ale mal prvé narodeniny. Dionýziov výpočet sa nezachoval, ale vďaka iným okolnostiam mohli historici jeho postup hodnoverne zrekonštruovať. Dnes sa podľa historických aj astronomických udalostí odborníci zhodujú v tom, že sa Kristus narodil o niekoľko rokov skoršie.

Dionýzius nemohol v tom období vedieť, to čo dnešní vedci. Podľa Matúša sa Ježiš narodil v dobe vládnutia Herodesa v Judei, moderní historici sú presvedčení, že Herodes zomrel v roku 4 pred našim letopočtom, čo naznačuje, že Dionýziove výpočty neboli správne. Podľa Matúša sa Ježiš musel narodiť v čase panovania kráľa Herodesa, ktorý, ako vieme z iných zdrojov, zomrel v roku 4 pred n. l. Vraždenie detí, ktoré podľa Matúša nariadil, sa tak muselo odohrať pred týmto dátumom, a Ježiš vtedy musel mať minimálne rok, takže čas jeho narodenia pripadá na roky 5 až 6 pred n. l. Príčinou tejto nejednotnosti je omyl tvorcu nášho letopočtu, mnícha Dionýza Exigua, ktorý sa pri výpočte presného roku Ježišovho narodenia pomýlil.

Lukáš umiestňuje narodenia Krista do doby, kedy bol guvernérom Sýrie, ktorej súčasťou bola Judea, Quirinius. Dnes sa vie, že bol guvernérom od roku 6 - 7 nášho letopočtu a vzhľadom k Herodesovi to vedci považujú za nepravdepodobné a tvrdia, že podľa rímskych záznamov v dobe Herodesovho vládnutia bol správcom Judey legát Quintilius. Mená oboch - Quirinius a Quintilius - boli tak veľmi podobné, že mohol nastať u Lukáša, ktorý písal evanjelium až 70 rokov po Kristovi, omyl a zamenil písmená. Vtedy by sa posúval dátum narodenia Krista do rokov 6 až 4 pred našim letopočtom. Historici asi nikdy presne nezistia, kedy sa Kristus narodil. Napokon, aj pre Vianoce, ktoré sú oslavou jeho narodenia, vybrala cirkev 25. december, aby sviatky splývali a súčasne boli protiváhou starej pohanskej tradície osláv zimného slnovratu.

Ak sa oprieme o evanjeliá, teda o Matúšovo a Lukášovo, ktoré sa zaoberali narodením a detstvom Krista, máme celkovo tri indície, udalosti, ktoré museli byť v prípade, že skutočne nastali, pozorované všeobecne a zaznamenané i mimo kresťanské zdroje. Ide o vraždenie neviniatok, sčítanie ľudu a zjavenie Betlehemskej hviezdy.

Podľa dochovaných historických prameňov nariadil sčítanie ľudu Kvirínius až v roku 6 až 7 n. l., teda potom, ako bol trónu pozbavený Herodesov syn Archelanus a Judea sa stala rímskou provinciou. Rimania vtedy nariadili sčítanie ľudu, aby zistili, koľko nových poddaných pribudlo do ríše. Pri kritickom skúmaní však vzniká otázka, či údajné sčítanie ľudu z Lukášovho evanjelia nie je len zámienkou, účelovou legendou, ktorá má vysvetliť, prečo sa Ježiš narodil v Betleheme v Judei, a nie v Nazarete, ktorý sa nachádzal v Galilei. Navyše bolo nežiaduce, aby sa Ježiš, potomok kráľa Dávida, narodil v Galilei, kraji, ktorý sa v očiach obyvateľov Judey netešil práve najlepšej povesti.

Poslednou možnosťou, ktorá by mohla vniesť trochu svetla do problému, je v Matúšovom evanjeliu spomínané objavenie sa astronomického úkazu nazvaného Betlehemská hviezda. Hviezda mala okrem iného slúžiť trom mudrcom z východu (podľa Matúša, kráľov z nich spravila až ľudová tradícia a apokryfy) ako ukazovateľ cesty k miestu narodenia.

Astronóm Johannes Kepler vypočítal, že takáto konjunkcia nastala v roku 7 pred n. l. Podľa iných zdrojov, napríklad kresťanskej internetovej stránky bethlehemstar.net, mohlo ísť o dvojnásobnú konjunkciu Jupitera s hviezdou Regulus zo súhvezdia Lev a následnú konjunkciu Jupitera s Venušou počas relatívne krátkeho obdobia v rokoch 3 a 2 pred n. l.

Otázku, kedy sa narodil Ježiš Kristus, nemožno na základe v súčasnosti známych historických zdrojov uspokojivo zodpovedať, podobne ako mnoho iných detailov zo života tejto pozoruhodnej osobnosti.

Z dnešného pohľadu to môže znieť zvláštne, ale prvotní kresťania nemali potrebu skúmať životopis milovaného majstra, ktorý sa pre nich obetoval na kríži. Ježiš nebol pre nich dôležitý ako ľudská bytosť, ale ako spasiteľ, boh, ktorý zostúpil na zem a ktorý priniesol vykúpenie.

Raní kresťania žili v očakávaní skorého návratu mesiáša, dodržiavali jeho učenia a boli presvedčení, že koniec sveta a Božie kráľovstvo príde ešte za ich života. Až neskôr, v druhej polovici prvého storočia, keďže očakávaný druhý príchod Krista sa stále odkladal, v hlavách jeho stúpencov sa začali množiť pochybnosti a otázky. Až potom sa dostal do popredia záujmu životný osud Ježiša Krista, a až vtedy, s časovým odstupom niekoľkých desaťročí a na základe informácií z druhej ruky, začali vznikať evanjeliá.

V súčasnosti ožívajú fundamentalistické pokusy o doslovný výklad Biblie, hlavne v súvislosti trvania existencie ľudstva na Zemi a spochybnenia časovej stupnice biologickej evolúcie. Tento problém sa sčasti týka astronómie, a preto by som rád pripomenul, ako sa dnešná astronómia na celú túto záležitosť pozerá.

Kresťanský letopočet však nepozná žiadny rok nula! Počiatkom nášho letopočtu je teda onen predel medzi 31. decembrom roku -1 a 1. januárom roku +1. Od tohto okamihu sa už dajú počítať ďalšie desaťročia, storočia a tisícročia. Z toho taktiež vyplýva, že prvé storočie nášho letopočtu sa skončilo 31. decembra v r. 100 a prvé tisícročie 31. decembra r. 1000 (vtedy sa skončilo aj 10. storočie). Podobne sa skončilo aj 20. storočie a 2. tisícročie 31. decembra v r. 2000. Tretie tisícročie a podobne aj 21. storočie sa začalo až 1.

Veci sú však ešte viac zamotanejšie vinou istej malej nepresnosti pôvodného juliánskeho kalendára, nazvaného podľa cisára Gaia Julia Caesara, ktorý ho v r. 45 pr. n. l. zaviedol v Rímskej ríši na návrh alexandrijského astronóma Sosigena.

Sosigenes už vedel, že slnečný rok nie je celistvým násobkom slnečných dní, a preto navrhol, aby každý štvrtý rok mal jeden prestupný deň navyše, takže priemerná dĺžka roka potom bola fakticky 365,25 dní. Avšak skutočná dĺžka roka - ktorý dnes už vieme presne určiť - ako čas obehu Zeme okolo Slnka, je máličko kratší = 365,24220 dní, a tak vzniká v kalendári ročná chyba s hodnotou síce len niečo málo cez 11 minút, ktorá však už za 129 rokov narastie na celý deň! Za trinásť storočí takto vznikne chyba plných 10 dní!

Toto prinášalo dosť veľké problémy, hlavne v poľnohospodárstve, pretože agrotechnické lehoty sa začali voči kalendáru posúvať. Nicejský koncil, ktorý zasadal v r. 325 n. l., stanovil síce dátum jarnej rovnodennosti na 21. marca, no v 16. st. n. l. nastala už o spomínaných 10 dní skôr. O nápravu týchto nezrovnalostí sa zaslúžil pápež Gregor XII., ktorý požiadal astronóma Clavia, aby pripravil návrh dokonalejšieho kalendára. Claviov návrh potom uzákonil pápežskou bulou Inter gravissimas z dňa 24. februára 1582.

V súlade s bulou potom vynechali v juliánskom kalendári 10 dní tak, že po štvrtku 4. októbra 1582 nasledoval hneď piatok 15. októbra 1582. Tak sa vrátila jarná rovnodennosť opäť na 21. marec. Ešte dôležitejšia však bola druhá časť Claviovej úpravy, ktorá spočívala v tom, že pozmenil pravidlo o prestupných rokoch tak, že medzi prestupné roky už nebudú patriť posledné roky každého storočia - t. j. letopočty končiace sa dvojčíslom 00, ak príslušný letopočet nebude súčasne deliteľný 400. Tento kalendár sa na pápežovu počesť nazýva gregoriánsky. Ide skutočne o vynikajúcu úpravu, pretože priemerná dĺžka roka je len o 25 sekúnd dlhšia, ako skutočný čas obehu Zeme okolo Slnka. Avšak aj tak vždy po 3600 rokoch narastie rozdiel na celý jeden deň. Pre najbližšiu budúcnosť sa to vyriešilo tak, že rok 4840 n. l.

Niektoré významné udalosti opísané v Biblii však možno celkom dobre konfrontovať s astronomickými výpočtami a poznatkami. Mám na mysli hlavne populárnu betlehemskú hviezdu, opisovanú na začiatku 2. kap. Matúšovho evanjelia. Napriek zobrazovaniu betlehemskej hviezdy ako „vlasatice“ na našich ľudových betlehemoch takmer určite nešlo o kométu. Vlasaticu nad Betlehemom prvýkrát namaľoval taliansky maliar Giotto di Bondone na základe svojho pozorovania kométy v r. 1301. Dnes vieme, že išlo o veľmi realistický portrét periodicky sa vracajúceho telesa, ktoré dnes poznáme ako Halleyovu kométu. V staroveku však bola táto kométa viditeľná v r. 12 BC, teda veľa rokov pred Kristovým narodením.

Pravdepodobnejšia je však možnosť, že v tom čase vzplanula na oblohe nová hviezda (v modernej astronomickej terminológii buď nova alebo supernova). Väčšina astronómov sa prikláňa k názoru, ktorý ako prvý vyslovil Johannes Kepler - že išlo o konjunkciu planét.

Kepler vypočítal, že v r. 7 BC došlo dokonca k trojnásobnej konjunkcii planét Jupiter a Saturn v súhvezdí Rýb. Moderné výpočty Keplerovu štúdiu v plnom rozsahu potvrdili. K uhlovému priblíženiu Jupitera a Saturna došlo 29. mája, 30. septembra a 5. Podľa týchto indícií sa Kristus narodil koncom roka či na jeseň v r. 7 BC, v zhode so spomínanou „chybou“ vo výpočte opáta Dionýzia.

Rovnako nepraktický bol v tomto aj Rím. Podľa židovského kalendára, ktorý si vzal za základ mýtické stvorenie sveta, máme teraz rok 5767, Islamský kalendár začínajúci sa od úteku proroka Mohameda z Mekky do Mediny (16. júla r. 662 nášho kalendára) má ešte len rok 1428. Vychádza z lunárnych cyklov a rok má 354 dní.

Jednotlivé spomenuté letopočty sa počítajú od stanovenej udalosti takto:

• Grécky letopočet s začína od prvej olympiády v roku 776 pred n. l.
• Rímsky letopočet sa počíta od údajného dátumu založenia Ríma v rokoch 754 - 763 pred n. l.
• Židovský letopočet si určil za svoj začiatok mýtické stvorenie sveta roku 3761 pred n. l.
• Moslimský letopočet, platný v moslimských oblastiach aj dnes, sa začína rokom 622 ale už nášho letopočtu po narodení Krista.
• Republikánsky letopočet platil vo Francúzsku v rokoch 1792 - 1805 a v období Parížskej komúny v roku 1871. Ako začiatok má vznik Francúzskej republiky. Používal sa aj republikánsky kalendár.
• Kresťanský letopočet sa datuje od narodenia Krista. Do konca 16. storočia počítali roky podľa juliánskeho a potom podľa gregoriánskeho kalendára.

Oficiálne bol prvýkrát použitý letopočet r. 562 n. l.

Jednotlivé letopočty V počítaní letopočtov aj času bol v staroveku všeobecný chaos. Napr. v Grécku počítali čas rôzne v rôznych mestách a takmer každé mesto malo vlastný kalendár. Dokonca aj vládcovia.

Egyptský kalendár, ktorý vznikol v 4. tisícročí, je najstarším známym kalendárom. Vychádzal z pozorovania prírody, Slnka a Mesiaca a mal tri ročné obdobia - záplavu, zimu (vtedy sa sial a žatvu. Delil sa na 12 mesiacov a za osem rokov ho dopĺňali o ďalší mesiac.

Grécky nebol jednotný, bol zložitý, o čom napokon svedčí aj 400 rôznych pomenovaní mesiacov. Rimania počítali dni odčítaním od troch pevných dátumov v mesiaci, takže napr. 20. máj sa označoval ako "trinásty deň pred júnovými kalendami (Calendae, kalendy znamená 1. deň v mesiaci). Dnešný spôsob počítania dní od prvého do posledného v mesiaci bol zavedený v 6. storočí n. l.

Židovský kalendár bol prevzatý zo starobabylonského, definitívne ho upravili v piatom storočí a používa sa dodnes. Rok sa delí na 12 mesiacov a za 7 rokov sa dopĺňa o ďalší mesiac.

Čínsky kalendár vznikol v druhom tisícročí pred n. l. a jeho základom je šesťdesiatročný cyklus. Rok má 354 a 355 dní, plný rok 383 až 384 dní.

Arabský kalendár delí rok na 354 a priestupný na 355 dní. Upravil ho v 11. storočí perzský básnik a astronóm Omar Chajlám presným prepočtom slnečného roku. Platí doposiaľ v moslimských krajinách.

Mayský kalendár vznikol pravdepodobne na začiatku nášho letopočtu na základe presných pozorovaní a astronomických výpočtov. Bol kombináciou niekoľkých časových cyklov, ktorých prepojením sa odstraňoval rozdiel medzi kalendárnym a astronomickým časom. Mayovia užívali dva ročné cykly. Posvätný rok mal 260 dní, občiansky solárny rok sa delil na 18 mesiacov po 20 dňoch, očíslovaných od nuly do devätnástky a päť dní nešťastných. Občiansky solárny rok bol časťou 4-ročného cyklu. Raz za 50 rokov sa stretal posvätný rok a občiansky solárny rok a touto kombináciou sa dosiahla väčšia presnosť v určení dĺžky roku ako v gregoriánskom kalendári.

Aztécky kalendár bol v podobe kameňa tzv. kalendárny kameň a slnečný kameň. Predpovedali nimi budúcnosť a merali slnečný rok.

Všetky kalendáre môžeme prirovnať k pomyselnej knihe času, v ktorej má každý deň svoju očíslovanú stránku. Táto kniha môže mať aj pokračovanie v ďalšom jej dieli, pretože nič nie je dokonalé a stále sa vyvíja. Podľa astronómov nie je dokonalý ani gregoriánsky kalendár, ktorému najviac vyčítajú rôzne dlhé mesiace, aj polročné obdobia, tiež to, že rovnaké dátumy pripadajú v po sebe nasledujúcich rokoch na rôzne dni v týždni.

Tabuľka: Porovnanie rôznych letopočtov

tags: #kto #vypocital #krestansky #letopocet