Neprehliadnuteľné sú zubaté ruiny nad Sedliackou Dubovou. Kostola sv. Kozmu a Damiana postaveného v rokoch 1334 až 1397. Kostol sv. Kozmu a Damiána, správnejšie jeho ruiny, patrí k tomu typu pamiatok, ktoré napríklad v Írsku sprístupňujú za mierny poplatok v nenáročne upravenom areáli, v ktorom nechýbajú aspoň dve tri informačné tabule o vývoji náboženského života v regióne. Dnešná podoba kostolíka je „hodená rukavica“ pre kreatívnych fotografov. Hoci stavba aj areál sú rozlohou malé, možností ako naozaj zaujímavo nafotiť objekt je nepreberné množstvo. Vo výhode budú tí, ktorým ostane dostatok času, aby si počkali na dobré svetlo.
Zrúcanina pôvodne rímskokatolíckeho kostola sa nachádza v katastri obce Sedliacka Dubová, okres Dolný Kubín. Kostol sv. Kozmu a Damiána, ktorý sa ako jedna z najstarších dominánt obce už takmer tristo rokov vypína nad Dúbravkou.
História Kostola
Kedy presne vznikol kostol sa nevie, ale prvá písomná zmienka o drevenom kostole na tomto mieste je z roku 1397. Prvá zmienka o kostole svätého Kozmu a Damiána je z roku 1397 a hovorí o drevenom kostole v obci Dubowa Colonorum, čo je latinský preklad názvu dediny. O dedine sa hovorí ako o poddanskej obci Oravského zámku ešte o niečo skôr, už v roku 1333. V tom čase vládol kráľ Žigmund Luxemburský a dedina patrila najmocnejšiemu magnátovi v Uhorsku, Stiborovi zo Stiboríc. To už stál na mieste dnešného kostola drevený kostolík s farou „Robova”. Ďalšia upresňujúca informácia je, že v roku 1333 dedina patrila pod farský kostolík Oravského hradu.
V kanonickej vizitácii z roku 1559 je o kostolíku spomenuté: „V Dubovej patriacej pod Oravský zámok je kostol pekne vystavaný, zasvätený sv. Kozmovi a Damiánovi.” V kostole sa nachádzal pozlátený kalich, medené cimbórium, strieborný kríž, pacifikál a dva ornáty s príslušenstvom. To je asi všetko, čo vieme o najstaršej fáze kostola. Môžeme len predpokladať, že sa nachádzal na mieste terajšieho kostola. Pravdepodobne v 16. storočí popri fare vznikla škola, ktorá slúžila žiakom z okolitých dedín.
Prvú väčšiu ideologickú zmenu zaznamenala náboženská obec sústredená okolo kostola na začiatku 17. storočia. Gróf Juraj Thurzo, stúpenec lutherizmu, úspešne presadil protestantizmus na oravských farách a kostolík sa stal evanjelickým. Prvým evanjelickým kňazom bol Johanes Sopucius z Bytče. V Sedliackej Dubovej sa usídlil v roku 1603.
V roku 1625 o kostole napísal superintendant Hodík, že je vo veľmi zlom stave a v roku 1642 Z. Lányi uvádza, že dedina mala postavený nový chrám s vežou z kameňa „turris lapidea“, chrámová loď ostala drevená. V rokoch 1625 - 1642 bol kostol zrekonštruovaný, bola postavená renesančná kamenná veža, loď kostola zostala drevená.
Rastúci útlak miestneho obyvateľstva a kruté prenasledovanie protestantov, v roku 1672 prerástlo do ozbrojeného sedliackeho povstania na Orave a Liptove, známe ako Pikovo. Cisárske vojská ho kruto potlačili a jeho následky si odniesla aj Dubová. Dedina bola celkom zničená v rokoch 1672 cisárskymi a 1683 poľským vojskom.
Evanjelickí kňazi ostali na fare do roku 1685. O dvadsať rokov (1705-1709) za Rákocziho povstania sa vrátili späť. V prvej polovici 18. storočia sa začala veľká prestavba kostola spojená s úplnou asanáciou stavby okrem kamennej renesančnej veže. V rokoch 1735 - 1754 bol kostol opäť prestavaný, drevená loď bola nahradená kamennou barokovou loďou. Na mieste dreveného kostola postavili kamennú loď, presbytérium, sakristia a predsieň. Jednalo sa o radikálnu prestavbu kostola a okrem renesančnej veže nanovo boli postavené loď, predsieň, presbytérium a sakristia, ktoré však rešpektovali pôvodnú dispozíciu kostola.
Areál vymedzila murovaná hradba s dvoma bránami, Dubovianskou a Dlžianskou. Pribudla aj kostnica - osarium. Bola to už labutia pieseň kostola. O necelých sto rokov neskôr (1880-1886) sa začalo v dedine s výstavbou nového neogotického chrámu sv. Michala Archanjela.
V 19. storočí nahradili v obci drevenú kaplnku novým kostolom a keďže v dedine nesmeli byt súčasne dva kostoly, v roku 1880 zo starého kostola na kopci strhli strechu a odniesli oltár. Zo starého kostola demontovali barokový oltár, strhli jeho strechu a stavba bola vydaná napospas ničivej sile prírody. V rokoch 1880 - 1886 bol v dedine postavený nový kostol v neogotickom slohu a ten bol zasvätený sv.
Architektúra Kostola
Tieto správy nasvedčujú tomu, že kostol mal neskorogotický charakter jednoloďovej sakrálnej stavby s polygonálne uzatvoreným presbytériom. Presné dispozičné členenie objektu po tejto prestavbe nepoznáme, pretože ho zotreli neskoršie prestavby. Môžeme len konštatovať, že kostol mal v pôdoryse neskorogotický charakter jednoloďovej sakrálnej stavby s polygonálne uzavretým presbytériom. Táto dispozícia môže byť aj staršia, daná jeho gotickým predchodcom. Voči terajšiemu stavu mala loď približne rovnaký pôdorys, ale bola trochu nižšia, čo svedčí aj odtlačok konštrukcie strechy renesančného kostola na veži.
Na veži je dodnes viditeľný obrys strešných trámov, ktorý svedčí o tom, že táto drevená loď bola o niečo menšia než súčasná kamenná loď. Voči terajšiemu stavu lode, ktorá má približne rovnaký pôdorys, bola stavba nižšia. Nasvedčuje tomu odtlačok konštrukcie strechy renesančného kostola na veži. Tradícia hovorí o maľovanom interiéri. V areáli kostola sa spomínajú aj škola a fara, ktoré zatiaľ nevieme lokalizovať.
Najzachovalejšia časť kostola, ktorú postavili počas renesančnej prestavby, je veža. Nahradila funkciu staršej zvonice. Veža bola štvorpodlažná, zakončená šindľovou stanovou strechou. Prízemie bolo zaklenuté valenou klenbou a osvetlené okrúhlym oknom. Ostatné poschodia boli s trámovými stropmi, osvetlené štrbinovými oknami. Na najvyššom poschodí, kde boli umiestnené zvony, sú združené okná, vytesané z pieskovca. Celá veža bola maľovaná, doteraz je ešte viditeľná sgrafitová bosáž na nárožiach. Vstup do veže bol situovaný na prvom poschodí z chórusu lode.
Vzadu v lodi, ktorá bola osvetlená štyrmi oknami, bol situovaný drevený chórus. V presbytériu osvetľovanom dvoma oknami bol situovaný barokový oltár pochádzajúci pravdepodobne zo 60-tych rokov 18. storočia.
Zo zachovalých zvyškov je zrejmé, že murovanou hradbou opevnený areál sa nachádza v sedle až za valom oddeľujúcim asi polhektárový vrchol brala halštatského hradiska. V časti opevnenej plochy pri vale je hradbami vymedzený cintorín a v druhej o niečo väčšej časti je areál kostola. Popri jeho južnej stene prechádzala cesta spájajúca dve vežovité brány pre každú z priliehajúcich dedín. Brány sa od seba líšili. Dlžianska bola menšia a jednoduchšia. Dubovianska bola naopak výstavnejšia, väčšia a po jej oboch stranách stáli kaplnky, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou boli postavené v rámci barokovej prestavby. V severozápadnej časti hradby stála kostnica (osárium).
Súčasný Stav a Obnova
Dnes sú z pôvodného kostola zachované jeho múry a veže, obvodové múry s dvomi bránami, kostnica za kostolom, a zvyšky dvoch kaplniek. Vyše sto rokov voda, vietor a mráz deň za dňom ohlodávali múry opusteného kostola. Zdalo sa, že osud má už spečatený, ale v roku 1998 sa tu stretla partia nadšených mladých ľudí, ktorí s láskou v srdci a odhodlaním nezištne vykonať dobrý skutok sa rozhodli oprášiť jeho múry a prinavrátiť mu zašlú slávu.
Do roku 1998 bol opustený a pre verejnosť prakticky neprístupný. V súčasnosti sa snaží o jeho obnovenie a zachovanie "Projekt Dubova colonorum" a zrúcaninu je možné navštíviť. Na pôvodných základoch bola zrekonštruovaná kostnica, ostatné časti sa len konzervujú a čistia.