Vysoké Mýto, jedno z venných miest, ktoré patrili českým kráľovnám, sa pýši bohatou históriou. Do centra mesta, ktorému dominuje najväčšie štvorcové námestie v Čechách, sa vstupovalo tromi bránami. Do dnešných čias sa zachovali len Pražská a Litomyšlská brána. Z veže Pražskej brány je prekrásny výhľad na mesto aj na najbližšie okolie.
Pražská brána vo Vysokom Mýte
V rámci prechádzky mestom by ste nemali určite vynechať kostol sv. Nadšenci cyklistiky si prídu na svoje na trailových tratiach na Vinicích. Súčasťou lesného areálu, ktorý sa neustále rozširuje, je okrem iného aj pumptracková dráha a vonkajšia telocvičňa s výbehovými schodami. Mestom i okolím vedú tri okruhy náučného chodníka. Historicky vás zoznámia s dejinami, pamiatkami a osobnosťami mesta. Prírodný vás zavedie do tradičnej výletnej lokality smerom na Vinici a k rybníku Chobot.
V kontexte korunovačných udalostí v Bratislave zohrávala dôležitú rolu Svätoštefanská koruna. Uhorskú korunu, známejšiu pod názvom Svätoštefanská koruna, podľa legendy priniesli z nebies anjeli a nasadili ju na hlavu prvého kráľa z rodu Arpádovcov - Štefana I. Už v roku 1083 ho cirkev na popud kráľa Ladislava I. vyhlásila za svätého. V skutočnosti korunu zlatníci poskladali zo starších poškodených šperkov a prvý raz bola zrejme použitá pri korunovácii kráľa Štefana V. roku 1245. Odkedy bola Bratislava korunovačným mestom až na niekoľko prestávok bol „klenot všetkých klenotov“ prísne strážený v Korunnej veži tunajšieho hradu.
Svätoštefanská koruna
V roku 1784 ju dal Jozef II., ktorý bol alergický na maďarskú šľachtu a nenechal sa pomazať za uhorského kráľa, previezť do cisárskej pokladnice vo Viedni. Po druhej svetovej vojne si korunu „osvojili“ Američania. Maďarsku túto vojnovú korisť vrátili až roku 1978. Dnes môžu jej originál turisti obdivovať v maďarskom parlamente v osobitnej sále s nápisom No photo!
Korunovácia Márie Terézie
Máriu Teréziu Habsburskú 25. júna 1741 ako jedinú ženu korunovali tzv. svätoštefanskou korunou ako „plnoprávneho kráľa“. František Štefan Lotrinský sledoval akt z väčšej vzdialenosti, mimo pozornosti publika. Ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy uhorskú korunu sňal z podstavca sochy sv. Martina a položil ju priamo na hlavu imperátorky, nie k pravému ramenu, ako sa to robilo pri korunovácii kráľovských manželiek. Do pravej ruky jej vložili žezlo staršie ako koruna, do ľavej anjouovské krajinské jablko a prehodili jej cez plecia plášť svätého Štefana, ktorý podľa všetkého naozaj pochádza z doby prvého uhorského kráľa. Prešili ho z pôvodného kňazského ornátu a Štefan so svojou manželkou Gizelou ho daroval Bazilike Panny Márie v Stoličnom Belehrade. Pri korunovačnom akte sa používal ešte krátky meč pochádzajúci z Benátok z polovice 16. storočia.
Dva týždne pred korunováciou previezli korunu z hradu do Kaplnky sv. Jána Almužníka, ktorá sa po dokončení v roku 1732 stala skvostom stredoeurópskeho baroka. Nechal ju k Dómu sv. Martina pristaviť primas Esterházy. Na čele skupiny autorov umelcov bol sochár Georg Rafael Donner. Jedenásť najplodnejších rokov života prežil v Bratislave. V zlievarenskej dielni v záhrade Arcibiskupského letného paláca (dnes Úrad vlády SR) vytvoril svoje vrcholné diela, viaceré z nich presúvali na lodiach po Dunaji do Viedne. V Bratislave po sebe zanechal sochársku výzdobu kostola alžbetínok, mariánsky oltár v Kostole sv. Najznámejšie je Donnerovo súsošie sv. Martina zo zliatiny olova a cínu. Pôvodne bolo ústrednou časťou barokového hlavného oltára korunovačného chrámu. Slávnostná posviacka oltára sa uskutočnila 5. novembra 1735 a teda prvá korunovácia pred ním sa udiala práve v júni 1741. Donner sa jej však nedožil, zomrel 15. februára toho roku vo Viedni. Pri regotizácii kostola na začiatku druhej polovice 19. storočia milého Martina deklasovali do exteriéru. Vrátili ho do chrámu až roku 1912, keď na diele „zapracovala“ príroda. Pravda, po očiste súsošie umiestnili iba do kúta svätyne v južnej lodi. Pôvodnú dramatickú scénu oltára dotvárali dvaja adorujúci anjeli, ktorých dnes možno obdivovať v Národnej galérii v Budapešti.
Poobede korunovačný sprievod prešiel Hlavným námestím popri Stĺpe víťaznej Márie, ktoré nechávali Habsburgovci stavať v mestách po porážke Osmanskej ríše, do najstaršej zachovanej sakrálnej stavby v Bratislave - františkánskeho kostola. Vo františkánskom kostole sa odohrávala jedna z tradičných ceremónií prešporských korunovácií - nová panovníčka tu pasovala vybraných šľachticov za rytierov Zlatej ostrohy. V priľahlom kláštore v roku 1526 po bitke pri Moháči za uhorského kráľa zvolili prvého Habsburga - Ferdinanda I., ktorého syna Maximiliána II.
Korunovačnú cestu na Kapitulskej, Michalskej, Laurinskej, Ventúrskej a ďalších uliciach dnes označujú špeciálne dlažobné kocky s mosadznými korunkami, ktoré však pomaly, ale iste miznú. Sprievod v roku 1741 vyšiel z opevneného mesta Michalskou bránou. Čoskoro sa zastavil pred Kostolom Milosrdných bratov, na mieste, kde sa konali na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia rozlične ladené demonštrácie. Mária Terézia, podobne ako neskôr mnoho slovenských politikov, tam pred zhromaždeným davom prisahala, že bude ochraňovať záujmy a práva ľudu svojej ríše.
Osud brán na štyroch svetových stranách mestského opevnenia spečatila práve Mária Terézia. Aby sa rozšírili možnosti ich prepojenia a ďalšej výstavby, panovníčka nariadila v roku 1775 hradby zbúrať. Michalská a Laurinská (Vavrinecká) brána boli po architektonickej stránke dvojčatá. Pomenovali ich podľa kostolov, ktoré pred nimi stáli mimo hradieb - archanjela Michala a svätého Vavrinca. Za vysoké náklady ju nechal zrekonštruovať otec Márie Terézie Karol VI. Pôvodne fortifikačné, no neskôr cenné architektonické dielo do súčasného stavu dotiahla jeho dcéra. Svedčí o tom olovená rokoková kartuša s dvoma trúbiacimi anjelmi z cechu Donnerovho žiaka Ľudovíta Godeho nad bránou zo strany mesta.
Posledné dejstvo oficiálnych ceremónií sa odohrávalo na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra, kde sa nachádzal umelo navŕšený pahorok. Na rozdiel od svojich mužských predchodcov, ktorí sa počas korunovácie po meste premiestňovali na koni, Mária Terézia absolvovala cestu medzi jednotlivými zástavkami v parádnom koči. Jedinou výnimkou bol Korunovačný vŕšok, kde ju posadili na vraníka. Roku 1773 začali na tomto mieste stavať barokovú budovu krajinskej sýpky (časom ju vystriedala Reduta), preto dala Mária Terézia návršie odstrániť. O dva roky nato na novovzniknutom - Korunovačnom námestí vybudovali podľa projektu rakúskeho dvorného architekta Franza Antona Hillebrandta architektonicky vyzdobenú vyvýšeninu, ktorá sa potom využívala pri korunovačných obradoch.
Koncom 19. storočia sa menila politická situácia v Rakúsko-Uhorsku i etnické zloženie zastupiteľstva „slobodného kráľovského mesta Prešporka“ v prospech Maďarov. Dielo prežilo prvú svetovú vojnu, rozpad Rakúsko-Uhorska i vznik Československej republiky.
Mária Terézia sa po splnení povinností spojených s korunováciou vrátila na hrad, kde sa konala slávnostná hostina za účasti členov jej rodiny, primasa Imricha Esterházyho, palatína Jána Pálffyho a ďalších významných hostí.