Na prvý pohľad vyzerá ako obyčajná trenčianska paneláková farnosť. Keď však do nej nazriete, pocítite prijatie a teplo rodiny. Veľkej farskej rodiny, ktorá ani nemohla dostať lepších patrónov. Ladia s podobne sfarbeným kostolom. Prvé kroky po sídlisku Trenčín-Juh neboli ničím výnimočné.
Hoci základný kameň kostola požehnal vtedajší nitriansky pomocný biskup František Rábek už v roku 1993, dokončili ho o päť rokov neskôr a 24. októbra 1998 ho posvätil kardinál Ján Chryzostom Korec. „Kostol už budeme musieť pomaly opravovať, lebo po dvadsiatich rokoch by potreboval trošku údržbu.
Farníci a celé generácie rodín sa stretávajú na občasnom dni farnosti, kde nechýbajú atrakcie pre deti, guláš či živá hudba. Na Vianoce, keď je sviatok Svätej rodiny, sú totiž rodiny a farníci zväčša spolu doma alebo na silvestrovskom pobyte, ktorý trávia posledné roky v Rodinkove. Je to síce kostol zasvätený Svätej rodine, ale ten praktický život sa tu žije každý deň. Každý deň na večernej svätej omši je kostol do troch štvrtín naplnený.
Farnosť a jej spoločenstvá
Prioritou farára Miroslava Kuklu sú spoločenstvá, ktorými by chcel do kostola pritiahnuť viac obyvateľov trenčianskeho sídliska Juh. „Aby bolo všetko v duchu katolíckej identity, 8. decembra sme zverili farnosť pod ochranu Panny Márie.“
Jeho srdcovkou sú spoločenstvá. Vraj preto, lebo z nich aj sám vyšiel. A tých je vo farnosti hojne. „Len ich treba stmeľovať a to je úloha nás kňazov. Chceli by sme spolu pripraviť farnosť na novú evanjelizáciu. Potrebujeme vyjsť do ulíc a evanjelizovať, hľadať spôsob ako ísť ohlasovať Ježiša a nebáť sa.
V kostole či nedávno dostavanom pastoračnom centre sa schádzajú stovky veriacich. Najväčším spoločenstvom je ružencové bratstvo. Má 120 členov. „Občas sa s nimi stretávam, ale sú v podstate samostatnou jednotkou. Sú anonymní, prekonávajú svoje problémy, modlia sa za ne - sú tam veriaci aj neveriaci ľudia.
Skupinku si nájde každý - od najmenších detí až po seniorov, ktorí vyšli z manželských stretnutí. „Nie sú to len babky a dedkovia, ktorí sa modlia. Chodia k nim manželia z celého Trenčína i okolia. Opisujú bežný program: „Robili sme veľa spoločných akcií, často sme po svätých omšiach dlho stáli pred kostolom a debatovali. Štvrté stretnutie je o čítaní Svätého písma z najbližšej nedele, ktoré potom rozoberáme. Potom sa ide do ďalšej rodiny a ide to odznova.“ Nechýbajú spoločné výlety, dovolenky, opekačky alebo silvestrovské akcie.
Modlitby otcov tvorí asi osem mužov, na starosti ich má Marián Michalík. „Okrem modlitby na rôzne úmysly sa medzi sebou rozprávame, kto čo zažil - v duchovnom aj osobnom živote. Pokiaľ vieme, radíme si a pomáhame. Keď napríklad rozoberáme Sväté písmo, je fajn, keď k nám príde pán farár a niečo nám vysvetlí, usmerní nás.“ Ten sa snaží počas roka navštíviť všetky spoločenstvá, priznáva však, že najviac sa asi venuje práve otcom. Spoločenstvá a ich členovia si navzájom pomáhajú. Zriadili tiež účet na pomoc rodinám, ktoré to potrebujú.
Spoločenstvo Južania
K spoločenstvu Južania patrí asi 70, zväčša mladých ľudí. „To je také ovocie manželských stretnutí. Deti, ktoré sa odmalička poznajú a postupne sa k nám začleňujú. Najmladší majú asi 16 rokov, najstarší vyše 30 a v skupinkách sú podľa veku. To je taká naša miestnosť v kultúrnom dome. Bol tam starý škaredý modrý koberec, tak sme to pomenovali podľa neho,“ usmieva sa.
Ako ďalšie spoločenstvá, tak aj toto je otvorené pre každého. Katarína Gabrielová pokračuje: „Väčšinou máme vyučovanie, modlitbu chvál, zdieľanie alebo len také rozhovory. Raz do mesiaca máme veľké chvály v kostole, na ktoré chodieva okolo 150 ľudí. Udržiavame kontakty s okolitými spoločenstvami z rôznych blízkych dedín a spolupracujeme s nimi.
Posledné štyri roky pracovali na projekte Žatva - laické ľudové misie. „Ako 150-členný tím mladých prídeme do nejakého mesta alebo obce a robíme tam laické misie. Ideme k bezdomovcom, chudobným, dôchodcom, do škôl, do rodín. Snažíme sa prísť ku každému a evanjelizovať i pomáhať, hoci aj s rúbaním dreva.
Keď sa pýtam, ako slávia sviatok svojich patrónov, dostávam prekvapivú odpoveď: „Hody máme 24. októbra, vtedy bol posvätený kostol.“
Umelecké prvky v kostole
Oltárna vitráž znázorňuje sediacu Pannu Máriu s Dieťaťom a postava sv. Jozefa je akoby skrytá v pozadí vedľa hlavy Panny Márie. Rovnako nevšedná je aj krížová cesta, ktorá pozostáva z ôsmich zástav, pričom niektoré zastavenia sú zlúčené do jedného obrazu.
Patrikiáda
Patrik bol nenápadný chlapec, miništrant, deti ho mali veľmi rady, venoval sa miništrantom. Keď pred ôsmimi rokmi nečakane zomrel, mal asi 33 rokov. Pochádzal z ťažkých podmienok, v podstate ku koncu s bratom už nemali ani kde bývať. Je tu niekoľko ľudí, ktorých priviedol k viere, obrátili sa a teraz robia pre farnosť.
Brával miništrantov na výlety, hrávali futbal. Chcel robiť pre deti olympiádu. Raz sa boli spolu kúpať, nikto nevie, čo sa presne stalo. Na svätej omši slúženej zaňho bol úplne plný kostol. Rok po jeho smrti sa podarila zorganizovať akcia, ktorú vždy chcel urobiť, nazvali sme to na jeho počesť Patrikiáda. Po nej sme všetci spolu išli na hrob, deti mu tam povešali medaily, čo dostali.