Kto je svätý Ignác z Loyoly?
História Kostola sv. Ignáca z Loyoly v Čiernom
Do roku 1796 chodili Čierňania do kostola v Skalitom. Podľa ústneho podania a obecnej kroniky sa uvádza, že prvý kostol bol postavený na Latonke okolo roku 1630. V tom istom roku rozobrali starý drevený kostol v Skalitom a spolu s veriacimi zo Svrčinovca ho znova postavili v Čiernom.Museli na ňom vykonať veľké opravy, lebo už v roku 1754 sa o ňom uvádza, že "je blízko zrúteniu a v čase búrky nebezpečný pre prítomných". Aj vnútorné zariadenie bolo prinesené z pôvodného kostola v Skalitom. Hlavný aj bočný oltár takisto preniesli do Čierneho.
Na bočnom oltári stála socha Zvestovania Panny Márie a na hlavnom oltári socha svätého Ignáca z Loyoly. V roku 1888 bol postavený dnešný farský kostol v Čiernom za 16 000 zlatých, ktoré poskytla náboženská základina (Fundus religionis) - patrón kostola.
Pri výstavbe pomáhali veriaci z celej farnosti. K dielu priložili nielen svoje mozoľnaté ruky, ale aj srdce, vidiac tak, že čoskoro bude stáť nový Boží chrám. Ba poskytli aj svoje povozy na dovoz potrebného materiálu.
Pri všetkej námahe, ktorú veriaci s radosťou vynakladali, nastala pre nich aj smutná udalosť, keď sa v nočných hodinách zrútila veža kostola. Ľudia sa tým nedali odradiť, znova sa pustili do práce a veža, ktorú postavili, pevne stojí dodnes. Novopostavený kostol slávnostne posvätil nitriansky biskup Augustín Roškováni 4. augusta 1888.
Interiér kostola vymaľoval v roku 1906 slovenský akademický maliar Jozef Hanula. Dnes sú vo veži kostola umiestnené 4 zvony. Najväčší z nich nesie pomenovanie Sv. Juraj. Je na ňom napísané: „Sv. Juraj - z obetavosti našich amerických farníkov som zhotovený za p. farára Juraja Gajdošíka. Živých zvolávam. Mŕtvych pochovávam. Bohorodičku uctievam. Búrky rozháňam.“
Trochu menší než predchádzajúci je zvon, ktorý kedysi ako jediný nechala kostolu vojenská vrchnosť. Je na ňom napísané: „Refusa per Vilhelmum Fischer Tyrnaviae. Fusa sum utraque e munificentia excellentissimi domini Augustini Roskovanyi episcopi Nitriensi sub Georgio Lencso parocho 1888.“ Ďalšie dva zvony sú malé, uliate v roku 1920, na ktorých je napísané: 1. „R. P . 1920. Svätý Ignác oroduj za nás.“ 2. „R. P . 1920.“
Kostol sv. Petra a Pavla na Vyšnom konci
Starosta obce Ing. Pavol Gomola vo volebnom programe v roku 2002 zrealizoval stavbu kostola na Vyšnom konci. Viac ako desať rokov sa konali bohoslužby v základnej škole na Vyšnom konci.Pre dôstojnejší priebeh bohoslužieb bolo nutné hľadať iné riešenie. Veriaci na Vyšnom konci obce sa rozhodli pre stavbu nového kostola, preto duchovní otcovia a zástupcovia občanov na obecnom zastupiteľstve 28. júla 2002 odsúhlasili zámer a stavbu kostola.
Obec darovala farskému úradu pozemok pod stavbu kostola a na začatie stavebných prác schválila finančnú podporu. Bola vypracovaná štúdia tvaru a osadenia kostola. Stavba bola naprojektovaná tak, že už svojím vonkajším vzhľadom vypovedá o svojej náplni. Dominantou je vysoká čelná štítová stena dohora sa zužujúca.
Pozostáva z dvoch symetrických častí. Symbolizujú dva základné piliere cirkvi - svätého Petra a svätého Pavla, ktorým je kostol zasvätený. Interiér kostola dynamickým tvarom naznačuje zdvih duše smerom nahor k Bohu a spätne od Boha zhora na všetkých ľudí nadol. Celá stavba kostola bola realizovaná so súhlasom Biskupského úradu v Nitre.
Stanovisko Biskupského úradu v Nitre k stavbe kostola sv. Petra a Pavla na Vyšnom konci bolo nasledovné: Predložená architektonická štúdia bola vypracovaná na veľmi dobrej odbornej a technickej úrovni. Kostol projektovali: Ing. Arch. Ľubomír Zaymus, Ing. Zaymusová, Ing. Arch. Pšeničková. Investorom stavby bol farský úrad v Čiernom, stavbu realizovala firma Pajmi s.r.o.
V jarných mesiacoch v roku 2006 sa začalo s výstavbou. Na stavbe pracovalo veľa ľudí. Robilo sa denne desať aj viac hodín. Tí, čo nemohli prísť pracovať na stavbu kostola, pomohli finančne alebo sa za stavbu modlili. Posviacka základného kameňa kostola na Vyšnom konci sa konala dňa 22.04.2006, ktorú vykonal vo farnosti p. biskup Viliam Judák.
Stavbu viedla a na priebeh dozerala firma Milana Jurgu a všetci občania, ktorí prispievali svojimi brigádnickými prácami. Počas celej výstavby nevznikol na stavbe finančný dlh. Slávnostné posvätenie chrámu sa uskutočnilo na deň sv. Mikuláša, 6. decembra 2008. Slávnostná svätá omša bola celebrovaná jeho excelenciou biskupom Mons. Tomášom Galisom.
Architektúra Kostola sv. Ignáca z Loyoly v Čiernom
Rímsko-katolícky kostol sv. Ignáca z Loyoly je postavený v štýle neogotickom. Má jednoloďový priestor s polygonálnym uzáverom presbytéria, zaklenutý krížovou štukovou klenbou s medziklenbovými pásmi, zbiehajúcimi do pilierov. Okrem hlavného oltára má kostol dva bočné oltáre. Jeden je zasvätený sv. Jozefovi a druhý Panne Márii.Na hlavnom oltári sú okrem sv. Ignáca sochy sv. apoštolov Petra a Pavla. Na bočnom oltári sv. Jozefa sú sochy Božského Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Na druhom bočnom oltári sú sochy sv. Antona a sv. Alojza. Z predsiene kostola je vstup do malej kaplnky - „jaskyne“ - Lurdskej Panny Márie. Pred hlavným vchodom do kostola je kríž, postavený na pamiatku posviacky kostola 4. augusta 1888.
Kostol sv. Ignáca z Loyoly v Ostrihome
Kostol vo štvrti Viziváros, alebo aj miestnym názvom - dvojvežový kostol, sa nachádza na námestí Mindszentyho pod bazilikou, v tesnom susedstve primaciálneho paláca. Medzi rokmi 1820-1856 fungoval ako sídlo ostrihomskej arcidiecézy.Je to barokový kostol s talianskymi prvkami architektúry. Na oblúkovom výklenku medzi dvoma vežami stojí socha svätého Ignáca z Loyoly. Dnešnú štvrť Viziváros povolil založiť Belo IV. arcibiskupovi Robertovi, pre svoje služobníctvo. Neďaleko kostola stoja ešte zachované hradby z tohto obdobia, ktoré ale dal prebudovať neskôr v roku 1342-44 arcibiskup Csanád Telegdi.
Pôvodný kostol mohol byť totožný zo starším kostolom Sv. Ladislava, ktorého masívne základy objavili nedávno pod budovou farnosti, vedľa kostola. Počas tureckej okupácie tu stála mešita Mehme. Rytina z roku 1594 ukazuje mešitu bez veže, na ktorej počas pár desaťročí pribudla aj veža. Po oslobodení v roku 1683 slúžila znova ako kostol.
Prvú pastoračnú činnosť tu začali vykonávať kanonici z Trnavy, jezuiti a františkáni slúžili aj na hrade, v meste a aj v dnešnom Štúrove. Prvý Jezuiti sa tu na trvalo usadili v roku 1686, výstavbu dnešného kostola začali práve oni v roku 1728-1738 pri "vodnej bráne", podľa plánov Petrusa Rossa. Oltár vyrobil majster Bernhart Baumgartner v rokoch 1735-37. Oltárny obraz namaľoval Martino Altomonte v roku 1737.
V rokoch 1768-1770 nariadením panovníčky Márie Terézie postavili menší kostolík na hradnom vrchu. Sochy svätého Štefana a sv. Ladislava, ktoré stoja dnes na námestí pred Bazilikou, sú jediné pamiatky, ktoré sa zachovali z tohto kostolíka. Kostol bol zasvätený svätému Ignácovi z Loyoly. Neskôr s podporou Juraja Széchenyiho dobudovali gymnázium a rádový dom.
Kostol pôvodne nemal veže, bolo zakázané stavať veže, ktoré by bránili výhľadu z hradnej pevnosti. Rád jezuitov rozpustil Klement XIV v roku 1773, kostol pripadne pavlínskemu rádu, neskôr prejde pod správu benediktínov. Mária Terézia daruje v roku 1788 kostol arcibiskupovi Jozefovi Batthyánymu, v tomto čase sa vybudujú aj dve veže a spojovací oblúk nad strechou, so sochou sv. Ignáca.
Čelnú stenu medzi vežami rekonštruujú v roku 1840, vysoké špicaté strechy veží postavia až v roku 1870. Dnes už neexistujúci kostol Svätého Štefana postavený Máriou Teréziou na hradnom návrší v roku 1761, prebudujú na farský úrad.
Alexander Rudnay vymenuje kostol za dočasné sídlo arcibiskupstva 1. júna 1820 kým nevybudujú baziliku, do roku 1856. Po presťahovaní nasleduje renovácia kostola - vymaľujú ho a opravia hlavný oltár, zreštaurujú oltárny obraz. V tomto období pristavajú kapitulskú sakristiu k južnej strane. Moru v rokoch 1738 podľahlo v župe Ostrihom 2248 občanov.
Počas Druhej sv. vojny dopadlo viacero bômb na kostol a strop sa preboril, interiér sa úplne zničil a organ tiež, zachované ostali len dve pôvodné sochy. Celý interiér bol obnovený v rokoch 1957-58 pomocou kresťanskej medzinárodnej charity. Oltár vynovili zo zbierok veriacich a vysvätený bol 30 novembra 1958. Krytina strechy bola vymenená v roku 1980 a znova vymaľovaný kostol.
V roku 1990 bolo námestie pred kostolom pomenované po kardinálovi prímasovi Jozefovi Mindszentym, bojovníkovi za slobodu náboženského prejavu. Vedľa kostola na stene budovy je pamätná tabuľa zatknutia povojnového arcibiskupa Jozefa Mindszentyho.
Kostol najsvätejšieho mena Ježišovho v Ríme
Kostol najsvätejšieho mena Ježišovho, po taliansky Chiesa del Santissimo Nome di Gesù, sa nachádza v centre Ríma, neďaleko Pomníka Viktora Emanuela II. Prvé snahy o postavenie nového kostola, ktorý by niesol Ježišovo meno sa objavili v roku 1540, keď do Ríma prišiel svätý Ignác z Loyoly.
Zakladateľ nového rádu- Jezuitov, potreboval kostol, ktorý by vyhovoval tak dôležitému spolku. Začal zbierku, ktorá mala pokryť výdavky, no len získať všetky nutné povolenia mu trvalo 10 rokov. Po dvoch nevydarených pokusoch o postavenie, pričom boli vždy položené základy kostola, a 8 rokoch sa konečne začalo so stavbou.
Kostol navrhol architekt Jacopo Barozzi, známy ako Vignola, a fasáda je postavená podľa návrhu architekta Giacoma della Portu, ktorý po Vigolovej smrti pracoval na stavbe. Barokový kostol má klasický pôdorys kríža a harmonickú fasádu. Nad miestom, kde sa kríž spája, je postavený dóm.
Kostol má mnoho kaplniek a oltárov, ktoré sú plné fresiek. Najznámejšia je freska Giovanniho Battistu Gaulliho, známeho aj ako Baciccia, ktorá sa volá Víťazstvo svätého mena Ježišovho a je druhá najhonosnejšia v Ríme, hneď po freske v Sixtínskej kaplnke. Hrobka a oltár svätého Ignáca sa nachádzajú v ľavom krídle. Pod dozorom umelca Andrea Pozzoa na nej pracovalo viac ako 100 ľudí. Pomocou vzácnych kovov a nevšedných materiálov tu vytvorili skvost barokovej architektúry.
Kostol sv. Ignáca z Loyoly na hrade Gýmeš
Zamerala sa v prvom rade na vybudovanie posvätného hradného územia, tzv. hradnej tercie („ Arx Tertia “), ktorej patrónom, ako aj patrónom celého hradu sa stal sv. Ignác z Loyoly, zakladateľ jezuitskej rehole. Posvätné územie bolo zriadené v bezprostrednom okolí neskorogotického vežového paláca vo východnom predhradí, ktorý prestavali na hradný kostol s patrocíniom sv. Ignáca.Ku kostolu bola od západu pristavaná menšia kaplnka sv. Jána a priľahlý priestor s trojuholníkovým pôdorysom oddelili od zvyšnej plochy nádvoria múrom. Vstup do posvätného územia viedol cez veľkú bránu v zmienenom deliacom múre, kde vítal návštevníka verš z knihy Jób. Ústil do vonkajšieho jednoramenného schodiska, ktorým sa kvôli klesaniu terénu zostupovalo smerom dolu, pred samotný vstup do kostola.
Schodisko po bokoch lemovalo šesť sôch svätých, dolu s nápismi ich mien a datovaním (1720). Pri severozápadnom kúte areálu stála socha Blahoslavenej P. Márie a v priestore medzi ňou a kaplnkou sv. Jána bol z niekdajšej cisterny zriadený Mariánsky prameň. Prekrývala ho červená strecha a okrem pozláteného lampáša tu bol umiestnený obraz svätej Panny.
V protiľahlej juhovýchodnej časti nástupného priestoru stála socha sv. Ignáca a pri bočnej východzej bráne z hradu sa vynímal verš z knihy Genezis. Prestavbou niekdajšieho paláca na kostol sa zmenil nielen interiér ale i exteriér pôvodnej stredovekej stavby. Zrušením stropov viacpodlažného objektu vznikol spojitý interiér, ktorého lichobežníkovito sa zužujúci pôdorys umožnil realizáciu centrálneho východného uzáveru s oltárom a zároveň opticky predĺžil malý jednoloďový priestor kostola.
Interiér presvetlovali dve nové veľké segmentové okná na južnom a západnom priečelí, ktoré nahradili zamurované stredoveké okienka. Nad hlavným vstupom v strede západnej steny bol vybudovaný murovaný chór sprístupnený schodiskom z vedľajšej kaplnky sv. Jána.
Svätý Ignác z Loyoly
Ignác sa narodil v kraji Baskov na zámku v Loyoly, v bohatej rytierskej rodine. Ignác sa stal vojakom a slúžil v armáde vicekráľa Navary. Nosil dlhé vlasy a páčilo sa mu, keď ho obdivovali. Preto sa parádil v rytierskej zbroji, s mečom. Najradšej mal rytierske cvičenia.Vo vojne medzi Španielskom a Francúzskom v obliehanej Pamplone mu strela zasiahla nohu a navždy ju poškodila. Ťažko raneného Ignáca odviezli do rodinného sídla v Loyoly. Noha sa mu hojila pomaly. Dovtedy veľmi aktívnemu mládencovi sa čas vliekol. Ignác nemal na výber, čítal to, čo mal.
Za každou stranou cítil, že by chcel začať iný život ako ten, ktorý viedol doteraz. Bol nadšený sv. Františkom a Dominikom. „To oni sú skutočnými vojakmi“ - myslel si Ignác a čoraz viac chcel byť ako oni. Keď bol Ignác ranený a nemohol chodiť, keď musel čítať len to, čo bolo v dosahu a nie to čo mal rád, pomaly sa začalo v jeho živote niečo meniť.
Cestou na Montserrat svoj rytiersky výzbroj dal žobrákovi. Pred obrazom Panny Márie zložil zbraň. Na rok zanechal všetko a žil ako pustovník. Vtedy začal tú najťažšiu a najdôležitejšiu vojnu. Bojoval sám so sebou, s hriechmi a satanom, ktorý ho stále pokúšal, aby sa vrátil k predošlému životu. Vtedy skutočne Svetlo bojovalo s tmou v Ignácovi.
Po tomto boji so sebou sa Ignác vydal na púť do Svätej zeme. Chcel sa stať kňazom, ale nemal vzdelanie. Tak sa teda vrátil ... do školy. Mal už 34 rokov. Musel sa naučiť latinčinu. V Paríži začal študovať teológiu. Stretol tam piatich priateľov, ktorých tak nakazil láskou k Pánu Ježišovi, že spolu založili novú rehoľu. Nazvali ju Spoločnosť Ježišova.
Veľmi veľa mužov chcelo byť tak ako oni Božími bojovníkmi, čiže bojovať za spásu ľudí. Keď sa Ignác obrátil, žil už len: „Ad maiorem Dei gloriam“ čiže na väčšiu česť a slávu Božiu. Vysvetlil to v knižke „Duchovné cvičenia“. V nej píše, že nejde o cvičenie tela, svalov a rozumu.
Dnes na základe toho, čo napísal sv. Ignác z Loyoly, ľudia chodia na duchovné cvičenia. Nazývajú sa ignaciánske malé duchovné cvičenia. Pravidlá sú jednoduché: osem dní v úplnom mlčaní, bez telefónov, bez televízie, internetu - len ja sám a Boh. Modlitba, Sväté písmo a rozhovor s kňazom ako individuálnym trénerom.
Musíte myslieť na to, že Ignác bol vojakom, teda jeho duchovné cvičenia sú podľa vojenského vzoru. Vypočujte si vety sv. Ignáca z Loyoly: „Človek je stvorený, aby Pána Boha chválil, ctil a jemu slúžil a tak spasil svoju dušu. Ostatné veci na zemi sú stvorené pre človeka, aby mu pomáhali dosiahnuť cieľ pre ktorý bol stvorený.“
Po prvé, človek žije na to, aby Boha chválil. Pán Boh nás stvorila chce sa z nás tešiť. Po druhé, nesmieme padnúť na kolená pred žiadnym stvorením. Ani pred internetom, ani pred počítačovou hrou, ani pred celebritou či spevákom. Máme žiť - Ad maiorem Dei gloriam - na väčšiu slávu Božiu. Svätého Ignáca z Loyoly môžeme spokojne nazvať Božím bojovníkom, takým duchovným „Rambom“.
| Kostol | Miesto | Zasvätenie |
|---|---|---|
| Farský kostol | Čierne, Slovensko | Svätý Ignác z Loyoly |
| Kostol | Ostrihom, Maďarsko | Svätý Ignác z Loyoly |
| Chiesa del Santissimo Nome di Gesù | Rím, Taliansko | Najsvätejšie meno Ježišovo |
| Hradný kostol | Gýmeš, Slovensko | Svätý Ignác z Loyoly |