Na prelome augusta a septembra 2024 sme oslávili 30. výročie posviacky farského kostola sv. košických mučeníkov. Kostol bol vysvätený 28.8.1994 košickým biskupom Alojzom Tkáčom. V deň výročia 28.8.2024 slúžil sv. omšu v našom kostole farár z farnosti sv. Bartolomeja v Košiciach-Myslave, Mgr. Ján Hudák. Oslavu výročia sme zakončili v nedeľu 1.9.2024 slávnostnou sv. omšou za účasti viacerých kňazov. Hlavným celebrantom bol Mons. prof. ThDr. Gabriel Ragan, PhD., toho času pôsobiaci na Teologickej fakulte KU v Ružomberku. Vdp. Ragan bol farárom v našej farnosti počas výstavby chrámu. Na rozhodnutie o výstavbe nového chrámu, ale aj na iné udalosti z výstavby si spolu s veriacimi pospomínal aj počas homílie. Koncelebrujúcimi kňazmi boli aj kanonici, Mgr. Imrich Anderko a ThLic. Tibor Závadský, ktorý aj v rámci svojho dôchodku prichádzali do našej farnosti na výpomoc pri slúžení sv.
Košickí mučeníci Marek Krížin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrácz, sa uctievajú na Slovensku, i keď žiaden z nich nebol rodom Slovák. Všetci traja ku koncu svojho života pôsobili na Slovensku a tam aj vydali hrdinské svedectvo viery mučeníckou smrťou.
Historické pozadie
Bolo to v období veľkých politických, vojenských a náboženských búrok na začiatku 17. storočia. Uhorsko, do ktorého vtedy patrilo Slovensko, sa po tragickej bitke pri Moháči (r. 1526) dostalo do kritickej situácie. Turci nezadržateľne postupovali do strednej Európy a obsadili celé terajšie Maďarsko. K vojenskému a politickému rozvratu v Uhorsku pristúpil aj náboženský.
Zo situácie sa usilovali vyťažiť sedmohradské kniežatá, ktoré sa spojili s Turkami proti habsburskej vláde, aby sa tak pod patronátom Turkov mohli stať pánmi zvyškov uhorského územia. Okrem Sedmohradska to bolo Slovensko, ktoré veľmi trpelo výbojmi sedmohradských vojvodov, lebo títo nevystupovali iba ako politicko-vojenskí odporcovia Habsburgovcov, ale aj ako mocenskí predstavitelia protestantizmu. Smrť košických mučeníkov spadá do obdobia vlády kniežaťa Gabriela Bethlena.
Koncom 16. storočia význam Košíc stále rástol. Stali sa strediskom obchodného a spoločenského života východného Uhorska. V Košiciach tiež sídlil kapitán s vojskom uhorského kráľa, ktoré malo obrániť územie východného Uhorska aj pred tureckými vpádmi. Kapitán kráľovského vojska bol súčasne aj veliteľom mesta.
Býval v Levočskom dome, ktorý patril kráľovi. Zastupoval kráľa a mal v meste aj plnú moc. Kronika mesta Košíc opisuje rokovanie zo septembra 1619 medzi mestom a Jurajom Rákoczim, veliteľom vojsk, ktorý Košice obsadzoval. Veliteľa i vojakov si platil Gabriel Bethlen - sedmohradské knieža. 2. septembra sa Rákocziho vojsko utáborilo pod dvojitými hradbami mesta Košice. Na dobývanie mesta neboli pripravení. Hradby teda boli dostatočnou ochranou pre obyvateľov.
Kapitán mesta Andrej Doczi dáva rozkaz: “Mestské brány zatvoriť a vojakov do mesta nevpustiť!” Ale v meste sú ľudia, ktorí stoja na strane Bethlena a Rákocziho, proti kapitánovi. Rokujú s Rákoczim a 4. septembra 1619 proti vôli kapitána otvárajú mestské brány. Rákoczi s vojakmi vtiahol do mesta. Vojaci hneď chytia a uväznia kapitána Docziho v Levočskom dome. Pred kráľovský dom postavia stráž. Vedia, že v dome sú traja mladí katolícki kňazi - misionári, z nich dvaja jezuiti. Štefan Pongrác a Melichar Grodecký sú duchovnými otcami košických katolíkov a tretí Marek Križin je ostrihomský kanonik, ktorý prišiel do Krásnej nad Hornádom, aby spravoval majetky bývalého benediktínskeho opátstva.
Životy a smrť troch mučeníkov
Traja kňazi, ktorí sa stali obeťami náboženského fanatizmu, boli:
- Marek Križin: Najmladší z mučeníkov, ale cirkevnou hodnosťou najvyššie postavený, bol kanonik Marek Štefan Križin, nazývaný aj Križevčanin. Narodil sa roku 1588 alebo 1589 v mestečku Križevci v Chorvátsku. Od roku 1600 študoval na jezuitskom kolégiu vo Viedni a neskôr v Štajerskom Hradci. Tam získal roku 1610 titul magistra filozofie a fyziky. Po návrate do Uhorska sa začal horlivo venovať kňazskej duchovnej službe. No už v roku 1616 ho ostrihomský arcibiskup (sídliaci v Trnave) Peter Pázmány poveril osobitnými úlohami. Marek Krížin za istý čas vyučoval na trnavskej kapitulnej škole. Arcibiskup ho čoskoro vymenoval aj za kanonika ostrihomskej kapituly, za komárňanského archidiakona a napokon za správcu opátstva v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach.
- Štefan Pongrácz: Narodil sa roku 1582 alebo roku 1583 v Alvinci v Sedmohradsku. Stredoškolské štúdiá si vykonal na jezuitskom kolégiu v sedmohradskom meste Kluži (ter. Rumunsko). Po nich sa rozhodol vstúpiť do jezuitskej rehole. Rehoľný život začal v brnenskom noviciáte roku 1602. Odtiaľ ho poslali predstavení do Prahy, kde ako mladý klerik vyučoval na gymnáziu a začal študovať filozofiu. Od roku 1611pokračoval v štúdiách v Štajerskom Hradci. Roku 1615 bol vysvätený za kňaza. Predstavení mu určili za pôsobisko Humenné na východnom Slovensku, kde bol kazateľom a prefektom štúdií na jezuitskom kolégiu. Od roku 1618 Pongrácz účinkoval v Kočiciach a na okolí.
- Melichar Grodziecki: Pochádzal zo sliezskeho Tešína, kde sa narodil pravdepodobne v roku 1584. V príbuzenstve mal viacerých významných duchovných. Jeden strýko bol biskupom, iný prepoštom a jeden z matkiných príbuzných dokonca mučeníkom. Bol to moravský blahoslavený Ján Sarkander. Podobne ako Marek Križin aj Melichar Grodziecki študoval na jezuitskom kolégiu vo Viedni, kde sa bližšie oboznámil s jezuitskou rehoľou a rozhodol sa do nej vstúpiť. Tento zámer uskutočnil ako 19-ročný, keď bol prijatý do jezuitského noviciátu v Brne. Po skončení noviciátu študoval a medzitým i vyučoval na viacerých miestach: v Brne, v Prahe, v Štajerskom Hradci a znova v Prahe, kde bol v roku 1614 vysvätený za kňaza. Za čas bol i riaditeľom ústavu pre chudobných žiakov. V decembri roku 1618 ho predstavení poslali ako misionára a zároveň i kaplána cisárskych vojakov do Košíc. Obaja jazuiti (Grodziecki a Pongrácz) bývali a mali kaplnku v dome kráľovského miestodržiteľa Andreja Dóczyho.
Ich utrpenie sa začalo 3. alebo 4. septembra 1619, keď Bethlenovo vojsko pod vedením Juraja Rákócziho obsadilo Košice. Veliteľ dal hneď izolovať a stážiť kňazov v miestodržiteľovom dome. Situáciu väzňov sťažoval citeľný hlad a smäd. V takom stave ich navštívili protestantskí predstavitelia a žiadali ich, aby sa zriekli katolíckej viery. Kanonikovi sľúbili cirkevné majetky, ktoré spravoval. Vtedy nastúpili do akcie vojaci. Nedali kňazom pokoj a surovo s nimi zaobchádzali. Dňa 6. septembra večer ešte od nich žiadali výkupné. Keď však duchovní nemohli splniť ani túto požiadavku, vojaci im pohrozili smrťou. Kňazi vedeli, že musia brať túto hrozbu vážne.
Posledné dejstvo drámy sa odohralo krátko po polnoci zo 6. na 7. septembra. Do izby, kde boli kňazi, sa vrútila skupina ozbrojencov, s ktorými prišiel aj kalvínsky kazateľ Alvinczi. Pongrácza hneď zrazili na zem a zviazali ho. Nato nútili oboch jezuitov, aby sa stali kalvínmi. Keď títo odmietli, nastalo mučenie. Najväčšmi sa vyvŕšili na Pongráczovi. Za ruky ho zavesili na hradu povaly, vyrezali mu pohlavie, hlavu mu stiahli povrazom a pálili ho fakľami, až mu vyšli črevá. Grodzieckeho veľmi dopichali. Kanonika navádzali, aby sa pridal k tým, čo vyznávajú "uhorské náboženstvo" a bojujú proti "cudziemu tyranstvu". Keď ten slušne, ale rozhodne odmietol, tiež ho pálili a napokon sťali. Hlavu odťali aj Grodzieckemu. Najdlhšie mučili Pongrácza, ktorému tiež dva razy sekerou zaťali do hlavy. Nakoniec všetky tri nehybné skrvavené telá hodili do odpadovej žumpy miestodržiteľovho domu.
Pongrácz vtedy nebol ešte celkom mŕtvy. Zvesť o krutej smrti bezbranných kňazov sa rýchlo rozšírila a zhrozili sa nad ňou i mnohí protestanti. Katolíci sa dožadovali aspoň mŕtvych tiel zabitých duchovných, aby ich mohli dôstojne pochovať. Napokon predsa dostali katolíci telesné pozostatky svojich hrdinských duchovných pastierov. Stalo sa to za zvláštnych okolností 6 mesiacov po ich smrti. V marci 1620 knieža Gabriel Bethlen vystrojil v tom istom dome, kde boli kňazi umučení, hostinu na počesť uhorského palatína Žigmunda Forgácha. Pri hostine požiadal do tanca nábožnú palatínovu manželku Katarínu, rodenú Pálffyovú, ktorá prijala výzvu s podmienkou, že bude môcť slušne pochovať telá troch mučeníkov. Bethlen súhlasil. Mestský kat prezradil miesto ich tajného hrobu. A tak mohli katolíci prevziať vzácne relikvie. Najprv ich previezli do Nižnej Šebastovej a potom do Hertníka, kde mali Forgáchovci majetky. Napokon roku 1635 boli pozostatky košických mučeníkov prevezené do Trnavy, kde boli najprv uložené v kostole klarisiek.
Kostol Premonštrátov v Košiciach, postavený na mieste, kde boli mučeníci umučení.
Títo traja duchovní bratia, ktorí sa dali do služby všetkým ľuďom, sú teraz väzňami Rákocziho vojakov. V noci zo 6. na 7. septembra 1619 prišli do bytu vojaci. Postupným mučením chceli kňazov donútiť zriecť sa katolíckej viery. S mučením mali prestať až vtedy, ak kňazi zradia. Lenže kňazi nezradili. Marek Križin, Štefan Pongrác a Melichar Grodecký nezapreli svoju vieru. Ich vôľa a duch boli nezlomené. Prijali utrpenie, ktoré im zapríčinilo smrť. Ich telá hodili do odpadového kanála - stoky, ktorá z kráľovského domu vytekajúc ústila v tej dobe v Čermeľskom potoku (dnešná Hlavná ulica). Tam zostali ľuďom na výstrahu po celý nasledujúci deň, 7. septembra 1619. Chýr o udalosti sa rozniesol po celom meste.
Ku stoke prichádzali ľudia. Tí hneď informovali manželku košického richtára a radili sa s ňou, čo robiť. Mŕtvych kňazov každý videl, dokonca aj členovia mestskej rady. Ich telá, ktoré mali poslúžiť na zastrašenie, vzbudzovali odpor voči mučiteľom a úctu k trom mŕtvym kňazom. Ľudia verili, že za takú strašnú smrť sú v nebi, a tak sa k nim modlili a prosili za seba. Začal sa v nich od prvých chvíľ rodiť nový duch.
Keď členovia mestskej rady videli, s akou úctou sa ľudia zastavujú pri umučených, začali sa báť. Prikázali miestnemu katovi, aby telá mŕtvych kňazov vybral zo stoky a pochoval. Až o niekoľko mesiacov sa podarilo vyžiadať od Bethlena telá mŕtvych kňazov a pochovať ich dôstojne. Za to vďačíme odvážnej žene, Kataríne Pálfyovej, manželke zástupcu kráľa, s ktorým musel Bethlen rokovať, aby zahladil svoju neúspešnú akciu proti kráľovi.
Na mieste, kde boli mladí kňazi umučení, nachádza sa dnes sakristia univerzitného kostola Premonštrátov. Kostol postavili jezuiti z úcty ku trom mučeníkom. Nachádza sa na Hlavnej ulici č. Sviatok: 7. septembra.
Relikvie a uctievanie
Cesty pozostatkov sú niekedy tiež rovnako zaujímavé, ako sú zaujímavé cesty živých ľudí. Relikvia znamená po latinsky pozostatok, ako niečo zanechané. Ich uctievanie sa spája s vierou. Existujú však aj moderné relikvie, ako trebárs mozog Alberta Einsteina.
Konkrétne ide o relikvie troch Košických mučeníkov, ktoré sa hrou osudu dostali po umučení až do Trnavy. Sprievodca Slavomír Dzvoník dodal: „Všetky tri lebky sa zachovali. Jezuiti sú tu Štefan Pongrácz a Melichar Grodiecki. Tretia lebka je prenesená do Ostrihomu (Mareka Križina) a na základe moderných metód sa na 90 až 95 percent dá už určiť ich podoba. O relikvie Košických mučeníkov je zo strany turistov v Trnave veľký záujem. Prichádza pri ich uctievaní od ich smrti v roku 1619 u ľudí k mnohým zázračným uzdraveniam a rozličným znameniam.
Zázračné uzdravenia „Proces vyhlásenia za svätých má určité pravidlá,“ pripomína Slavomír Dzvoník. Svätci Marek Križin z Chorvátska, Štefan Pongrácz zo Sedmohradska a pôvodom Poliak z poľského Tešína Melichar Grodziecki zomreli mučeníckou smrťou 7. septembra 1619 v Košiciach, lebo odmietli zmeniť svoju vieru z katolíckej na protestantskú. V tejto dobe náboženských vojen často zomierali duchovní, ako ich Slavomír Dzvoník nazval „obetní baránkovia“. Uctievanie ich relikvii za stáročia priniesol viacero zázračných momentov už za ich života a neskôr „posmrtne popri ich pozostatkoch.“ Niektoré sprievodca Slavomír Dzvoník spomenul aj na kameru: „Hneď pri mučení sa ich mučitelia nemohli zbaviť krvi, aj keď sa prezliekli. Stále na nich bola krv. To boli prvé zázraky.
Ostrihomský arcibiskup (a od roku 1629 kardinál) Peter Pázmány zaviedol kánonický proces, ktorý mal viesť k blahorečeniu košických mučeníkov, a požiadal pápeža Urbana VIII., aby dovolil ich verejné uctievanie. Žiadosť znova predkladali viacerí Pázmányovi nástupcovia (J. Lippay, J. Szelepcseny, Ján Scitovský). V Ríme však proces postupoval veľmi pomaly. Konečne po viacnásobnom prešetrení života a smrti umučených kňazov ich vyhlásil za blahoslavených pápež Pius X. dňa 15. januára 1905 a o 90 rokov neskôr, 2. júla 1995 pápež Ján Pavol II.
Liturgická pamiatka košických mučeníkov sa na Slovensku slávi vo výročný deň ich smrti - 7. septembra. Úcta košických mučeníkov nestratila nič zo svojej aktuálnosti ani v období zvýšeného ekumenizmu. Naopak, ešte zreteľnejšie zdôrazňuje jeho potrebu a význam.
Relikvie Košických mučeníkov v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave.
Kostoly zasvätené sv. Bartolomejovi, Štefanovi a ďalšie
Farský kostol vo Fričovciach bol zasvätený sv. Bartolomejovi. Zachoval sa aj pôvodný stredoveký inventár chrámu: dve neskorogotické oltárne krídla so štyrmi obojstranne maľovanými tabuľami z konca 15. storočia (v súčasnosti uložené v SNM v Martine) a socha Panny Márie z 15. storočia (dnes v Šarišskom múzeu v Bardejove). Cenný je aj barokový inventár: rozmerný oltár z roku 1752 s viac než desiatimi sochami, drevená baroková kazateľnica či maľovaná empora. V blízkosti areálu Kostola sv. Bartolomeja sa nachádza pohrebná kaplnka nad podzemnou kryptou. Areál kaplnky s charakterom malého mauzólea dal v roku 1811 vystavať vtedajší majiteľ obce barón generál Gabriel Splény. Pod kaplnkou sú však pochovaní členovia rodu Gillany, vlastniaci Fričovce neskôr. Práve oni upravili pôvodne klasicistickú architektúru v polovici 19. storočia na neogotickú.
Kostol vo Hendrichovciach bol postavený v roku 1514 a zasvätený k úcte sv. Štefana. Kostol z 2.. polovice 14. storočia. Pôvodne gotický kostol bol prestavaný okolo roku 1641 a v roku 1753 dostal podobu barokového štýlu. Je to jednoloďová stavba s gotickým presbytériom. V 20. storočí získal chrám nové zastrešenie, malú vežičku a nový vstupný portál v predĺženej lodi. Najviac pôvodných stredovekých architektonických detailov zostalo v presbytériu a v sakristii. V súčasnosti sa v kostole slúži sv. omša iba na sviatok sv. Štefana prvomučeníka 26. decembra.
Kostol v Bertotovciach bol postavený v roku 1865 a je zasvätený sv. V jeho interiéri sa nachádza drevený oltár, pochádzajúci zo staršieho dreveného gotického kostola postaveného roku 1395. Pri kostole sú náhrobné pomníky významných občanov obce a dva pomníky šľachtickej rodiny Bertotoyovcov. Na začiatku obce sa nachádzajú dve kaplnky pri štátnej ceste. Na tomto mieste až do roku 1920 stála obecná škola. Na tabuli väčšej kaplnky je uvedený tento nápis „Ku cti Sedembolestnej Panny Márie patrónky Slovenska a na pamiatku Františka Majocha, slovenského rodoľuba a r. k. farára z Hermanoviec, ktorý 9. mája 1920 zomrel.
Kostol sv. Bartolomeja vo Fričovciach
Fričovská farnosť bola založená v roku 1788. Pozostávala a dodnes pozostáva z troch filiálok: Fričovce, Hendrichovce a Bertotovce. Kostol sv. Dňa 28. 8. 1994 bol dokončený nový farský kostol a zasvätený sv. Košickým mučeníkom. Kostol sv. V súčasnosti je kostol stále využívaný pre príležitostné bohoslužby, pohreby a výročné slávnosti.
Hrubá stavba kostola sv. Bartolomeja s pozoruhodnou výzdobou vstupných a okenných otvorov pochádza najskôr z prelomu 13. a 14. storočia. Prvá zmienka o kostole je z roku 1410. V 18. storočí prešiel gotický kostol rozsiahlou prestavbou. Prebudovaný chrám bol konsekrovaný v roku 1740. Dochovali sa aj záznamy o období prestavby z rokov 1737 - 1738.
Kostol bol konsekrovaný 23.10.2005 a odvtedy slúži obyvateľom obce i občanom z okolitých obcí, ktorí sem radi prídu na pravidelné sv. omše. Každoročne sa tu v spolupráci s obecným úradom pripravuje slávnosť sv. Mikuláša i Jasličkové pobožnosti. Kostol sv.
Reformovaná cirkev v Košiciach
Nedávno sme boli svedkami ukončenia rekonštrukcie vonkajšej fasády Kostola reformovaného, ktorý slúži veriacim hlásiacim sa k Reformovanej kresťanskej cirkvi. Svetlú fasádu nahradila tmavšia, výraznejšia, ktorá ma evokovať terakotu. Pri tejto príležitosti sme sa rozhodli v krátkosti priblížiť dejiny nielen kostola, ale aj samotnej Reformovanej cirkvi v Košiciach.
V roku 1944 bola v Košiciach vydaná Kronika košických kalvínov, ktorá mapuje históriu reformovanej cirkvi. Jej vznik na území dnešného Slovenska datujeme rokom 1567, kedy sa konala synoda - cirkevný snem v dnešnom Debrecíne v Uhorsku, ktorá sa prihlásila k reformačnému snemu Jána Kalvína. Okrem evanjelickej cirkvi pôsobili v Košiciach v 16. storočí zvyšné protestantské cirkvi, a to v utajení a neorganizovane. K vzniku prvej Reformovanej kresťanskej cirkvi v meste došlo v roku 1644 na Zelený štvrtok. V tento deň sa zišli stúpenci kalvínskej viery v modlitebni kráľovského domu na Službách božích, v súčasnosti sa na tomto mieste nachádza Kostol Najsvätejšej Trojice. Rákóczi pri tejto príležitosti daroval cirkvi dva vzácne kalichy a tanier, ktoré cirkev opatruje dodnes.
Prvý kalvínsky kostol bol postavený na nároží dnešnej Mäsiarskej a Uršulinskej ulice v rokoch 1650-1663. Koncom 17. storočia prebiehala však silná rekatolizácia a návratom dominikánov do Košíc v roku 1698 sa dovŕšil proces prevzatia mesta katolíkmi. Manželka Leopolda I. v roku 1698 usadila v Košiciach aj rád sv. Uršule a Kalvínsky kostol pridelili práve uršulinkám. Protestantské cirkvi dostali ako náhradu len pozemky mimo mestských hradieb. Kalvínom dali odškodné vo forme stavebného pozemku v rámci vtedajšieho Nižného húšťaku (južne od mestských hradieb), kde si postavili menší kostol. Za povstania Františka II. Kostol na Mäsiarskej ulici sa im prinavrátil 9. januára 1706, avšak bez podpory Rákócziho boli kalvíni opäť vyhnaní z mesta 20. apríla 1711 a vrátili sa na košické južné predmestie.
Po zbúraní východných hradieb mesta na začiatku 19. storočia odkúpila kalvínska reformovaná obec za 6150 zlatých veľké trojposchodové sklady na dnešnej Hrnčiarskej ulici (na mieste Drábskej brány), aby si ho prestavala na kostol. Práce sa začali 18. júla 1805 pod vedením kurátora Juraja Farkassányiho. Kostol bol vysvätený 22. septembra 1811.V medzivojnovom období bola ulica pred Kalvínskym kostolom nazvaná ako „Kalvínovo námestie“.
V roku 1853 vstavali do priečelia vežu, ktorá bola ďalej nadstavaná počas zásadnej rekonštrukcie kostola koncom 19. storočia, v roku 1895. Počas nej bol kostol prefasádovaný v neorománskom duchu a košický staviteľ Jozef Munkátsy údajne na vlastné náklady vežu zvýšil na viac ako 35 metrov. Na jej vrchol bol umiestnený pozlátený plechový kohútvyrobený ešte v 16. storočí. Veža kalvínskeho kostola s výškou 35,6 m je dominantou východnej centrálnej časti mesta.
Veža predstavuje výrazný architektonický prvok, keďže je v rámci pôdorysu kostola umiestnená asymetricky, čím je viditeľná z Hrnčiarskej, Kováčskej, ale aj Hlavnej a Mlynskej ulici. Interiérovú výzdobu kostola tvoria maľby realizované v prvej polovici 19. storočia a v polovici 20. storočia.
Reformovaný kostol v Košiciach