Kostol Veľká Lesná: História a súčasnosť

Kostol vo Frivalde, ako sa kedysi nazývala Veľká Lesná, má bohatú a dlhú históriu, ktorá siaha až do 13. storočia. Poďme sa spoločne pozrieť na jeho minulosť a súčasnosť.

Kostol vo Veľkej Lesnej.

Pôvod a založenie

Dejiny kostola vo Frivalde siahajú až do 13. storočia. Dosvedčujú to základy priamo sa otvárajúcej svätyne, objavené pri archeologických výkopových prácach v roku 1993. Vtedy sa našli aj úlomky hlinených nádob zo začiatku 15. storočia, v ktorých nosili vodu k stavbe kostola.

Od polovice 12. storočia sa na neobývaných územiach Uhorska usadzovali Nemci, a pravdepodobne na začiatku 13. storočia založili mimo územia Rajca usadlosť Friwald (Frei-Wald = voľný les, alebo Früh-Wald = predtým les). Z tohto obdobia zostali názvy gruntov. Na pozemku richtára postavili kostol.

Od roku 1398 patrila usadlosť panstvu v Lietave. V roku 1413 si jeho verný sluha Michal Walach zakúpil vo Frivalde dedičné šoltýske právo, aj on na znak pokánia postavil väčší kostol, zasvätený Panne Márii Kráľovnej anjelov, pričom sa na slávnosť Najsvätejšej Trojice konala každoročne kajúca púť.

Jednoloďový kostol s dĺžkou 15 metrov mal polkruhovo ukončené presbytérium na východnej strane a hranolovú vežu na západnej strane. Obvodové múry boli masívne. Veža bola nízka, sakristia bola klenbová a opevnená. Kostol mal šesť okien so železnými mriežkami.

Počas obdobia šoltýsa Mikuláša Frivaldského v tretej štvrtine 15. storočia namaľovali postavy v kostole. Vo svätyni boli nástenné maľby štyroch evanjelistov, medzi ktorými bola vyobrazená Panna Mária. Kostol mal šesť okien so železnými mriežkami.

Okolo roku 1480 dali vyhotoviť sochu Panny Márie s Jezuliatkom na rukách, ktorá sa stala milostivou sochou. Stála na oltári so sochami panien a mučeníc Kataríny, Barbory, Doroty, ako aj so štyrmi namaľovanými obrazmi na dvoch tabuliach, zobrazujúcich tieto výjavy zo života Panny Márie: Zvestovanie Pána, Návšteva u Alžbety, Narodenie Pána a Klaňanie Troch kráľov. To všetko tvorilo krídlový oltár. Na vrchole oltára stálo aj súsošie Krista s tŕňovým vencom na hlave, Panny Márie a svätého Jána evanjelistu.

Podobnosť s mariánskym oltárom v Spišskej Sobote poukazovala na spojitosť s poľskou sandeckou maliarskou školou. V tomto zmysle sa môže niekdajší oltár a dodnes zachovaná socha Madony odvodiť od svätej Kingy.

V roku 1560 bol Frivald rajeckou filiálkou. V roku 1569 získal lietavské panstvo František Thurzo, zať Mikuláša Kostku. Pretože prešiel na protestantizmus, aj Rajec s filiálkami sa stali protestantskými.

V sakristii frivaldského kostola na stene medzi dverami do sakristie a pastofóriom sa donedávna dal pod nástennou maľbou prečítať kúsok nápisu z roku 1571, napísaného kriedou okrovohnedej farby.

Kánonická vizitácia trenčianskeho archidiakona Juraja Novosedlíka zo 28. októbra 1674 uvádza, že 11. júna 1673 vrátili protestanti katolíkom kostol aj s mariánskou sochou, za farára bol ustanovený Andrej Sartorius. Dosvedčuje to zápis v rajeckej matrike z roku 1674, keď sa ako krstiaci spomína Andrej Sartorius, farár frivaldský.

Dňa 15. júla 1699 vykonal vizitáciu vo Frivalde trenčiansky archidiakon a ilavský farár Ján Fridecký. Najstaršími písanými dokumentmi o frivaldskej farnosti sú matriky z roku 1698, ktoré viedol Ján Letavský. Tento kňaz bol predtým kaplánom na lietavskom hrade.

Počas Rákocziho povstania bol Ján Letavský odstránený z pastorácie a na jeho miesto bol dosadený ako evanjelický kňaz apostata rehoľník-františkán Didakus. Po skončení Rákocziho vzbury sa Ján Letavský v roku 1709 vrátil späť do pastorácie. Zomrel v roku 1712.

Z tých čias sa zachovala legenda o tom, ako prišlo Rákocziho vojsko i do Frivaldu a odvlieklo milostivú sochu do Sliezska. Vojakov odprevádzali aj niektorí Frivalďania, ktorí sa nechceli rozlúčiť s milovanou sochou.

Podľa záznamu sa 58-ročný kňaz Juraj Vrtík v septembri 1712 vracal z Frivaldu do svojej farnosti cez dolinu Suchá, ktorá je povyše dnešnej osady Trstená. Ako pil vodu zo studničky, prepadli ho dvaja zbojníci a pretože sa nechcel dať ozbíjať, vystrelili naňho. Podľa súpisu zomrelých kňazov nitrianskej diecézy „Necrologium Dioecesis Nitriensis“ sa tragická udalosť mala stať 8. septembra 1712, kedy sa Juraj Vrtík vracal z Frivaldu, kde spovedal pútnikov. Na následky postrelenia farár 2. októbra zomrel. Tento čin pripisovali Jurajovi Jánošíkovi pri súde v Liptovskom Svätom Mikuláši v marci 1713.

Pútnici putovali zo všetkých štyroch svetových strán. Od východu prichádzali frivaldskou dolinou pútnici od Valče, Vrícka, Martina a iných dedín. Poslednou zastávkou pred vstupom do milostivého chrámu bol kríž na konci dediny. Zo západnej strany, od Považskej Bystrice, Pružiny, Mojtína a iných dedín, sa pútnici zastavovali pri kaplnke sv. Jána Nepomuckého. Táto stojí na malom vŕšku na začiatku dediny, pod mohutným starobylým brestom. Severnou stranou prichádzali procesie z Rajca, Ďurčiny, Kamennej Poruby, Konskej a okolitých dedín. Ich zastávkou pred vstupom do dediny bola kaplnka sv. Anny na mieste nazývanom „Na Hôrkach“. Od juhu prichádzali veriaci pútnici z Fačkova, Čičmian, Zliechova, Gajdľa (dnes Kľačno), Nemeckého Pravna (dnes Nitrianske Pravno), Prievidze a ďalších dedín. Títo sa zastavovali pri kríži v doline Rybná, ktorá je povyše obce smerom na Prievidzu. Toto boli štyri oporné body, štyri zastávky, pri ktorých sa pútnici zoradili, a tak prichádzali pozdraviť nebeskú Matku do milostivého chrámu.

Mnohí na príhovor Matky Božej obsiahli rozličné milosti. V rokoch 1729-1733 pôsobil vo farnosti farár Andrej Najzer. Na príhovor nebeskej Matky sa náhle uzdravil z nebezpečnej choroby. Z vďačnosti dal namaľovať obrázok s rozmermi 22x31 cm, ktorý znázorňuje chorého človeka, ktorý leží na posteli s baldachýnom a so zopnutými rukami sa utieka k milostivej soche. Ešte na začiatku 20. storočia bol pri obrázku lístok, na ktorom bolo napísané: „K vzácnosti najmilovanejšej sochy slúži aj to, že sa nemôžeme dozvedieť, z najstarších kánonických vizitácií, v ktorom čase doniesli a položili sochu do kostola, ale všetky vizitácie uznávajú a nepopierajú, že ju vyhotovili ešte pred luteránskymi časmi (t. j. pred reformáciou v 16. storočí). Okrem toho starí ľudia úctivo spomínajú, že okolie postihla pohroma, a Frivald sa uchránil od tejto pohromy, čo vážení a zbožní muži pripisujú tejto soche. Ale aj ja sám som obsiahol milosť od Panny, totiž keď som sa trápil v nebezpečnej chorobe a sľúbil som obetovať... uzdravil som sa. An. Najzer, vlastnoručne.“ Tento obrázok do r. V tých rokoch dal farár obnoviť kostol. V roku 1731 postavil Ján Kelechéni drevený chór, podopretý piatimi drevenými stĺpmi. Andrej Najzer obstaral väčší zvon, na ktorom bol reliéf kríža a latinský votívny nápis „I.N.R.I. et Maria Frivaldensis fieri curavit anno 1731 sub parocho romano catholico Andrea Naizer, curatore Andrea Frivaldsky“. Menší zvon pochádzal z roku 1642, reliéf na ňom znázorňoval Pannu Máriu s mesiacom pod nohami. Rozšírený a klenutý priestor pod vežou pripojili v roku 1732 ku kostolu, k zvonom sa vystupovalo po rebríku. Okrem týchto zvonov bol v malej vežičke nad svätyňou malý zvonček, ktorým sa zvonilo na pozdvihovanie.

V júni 1732 vydláždili kostol kamennými štvorcovými platňami. Sakristia bola klenbová a opevnená. V kostole bola murovaná krstiteľnica. Na priečelie kostola nechali namaľovať pápežský znak, obraz svätého Jána Nepomuckého, fragment „svätý Peter uprostred morských vôd“ a chronostichon udávajúci rok 1733. Na triumfálnom oblúku bol výjav Kalvárie a na klenbe medzi pastofóriom a dverami sakristie vyobrazenie „Vir Dolorum“ = „Muž bolesti“. V tom roku dal Andrej Jozef Najzer taktiež vyhotoviť barokový oltár. Popis kostola i inventára zaznačil do matriky 20. júla 1733. Podľa inventára boli v kostole tri zarámované obrazy: „Anjel strážca“, „Svätý Ignác“ a „Svätý František Xaverský“, taktiež štyri obrazy Panny Márie, štyri sochy Panny Márie, a jeden obraz Sedembolestnej Panny Márie. Na oltári so 16 anjelmi stála bohato pozlátená socha Panny Márie, na pravej ruke držala Jezuliatko a v ľavej ruke mala žezlo. Nad ňou bola postava Boha Otca a holubica ako symbol Ducha Svätého. Po krajoch oltára boli sochy sv. Jána Krstiteľa a sv. Ondreja apoštola. Na oltári viseli zlaté a strieborné votívne dary. V oltárnom kameni boli relikvie mučeníkov sv. Honoria a sv. Justína.

Vedľa hlavného oltára naľavo bola kazateľnica, ktorá bola z kameňa a hornú časť mala z dreva. Nasledujúci farár Štefan Mihalffy daroval kostolu v roku 1745 peknú striebornú monštranciu, ktorá sa používala do r. 2000.

Počas pôsobenia farára Jána Maďariča postavili v r. 1753 budovu fary z kameňa, tufu, tehly a malty. Mala rozmery 18x10m, v strede bola po celej dĺžke chodbe s mierne zaobleným stropom, po bokoch boli miestnosti. Pri vstupe od kostola po pravej strane bola latrína, ďalej schody na povalu a do pivnice, archív so skladom, komora a izba pre hostí. Po ľavej strane bola kancelária, spálňa, spoločenská miestnosť a kuchyňa. Na oknách boli mreže, okolo okien boli ozdobné rímsy. Dvere boli dvojité, zdobené drevorezbou. Na každej strane mali zabezpečovací systém v podobe zasúvacieho štvorhranného dreva. Budova bola z dvoch tretín podpivničená. Bola zbúraná až v r.

Je isté, že v tých časoch sa už značne rozšírila úcta k Matke Božej Frivaldskej. Nitriansky biskup Ján Gustini-Zubrohlavský uvádza v kánonickej vizitácii v roku 1767: „Na prostriedku na hlavnom oltári stojí socha Preblahoslavenej Panny Márie, slávna svojou starobylosťou a milosťami. V pravej ruke drží Jezuliatko a v ľavej žezlo. Je umelecky vytesaná z dreva a starostlivo je pozlátená. Putujú k nej zďaleka zbožní mariánski ctitelia, ktorí dúfajú, že obsiahnu milosti, a potešení sa vracajú domov.“

Na pravej strane kostola stojí bočný oltár svätej Anny. Obraz pre tento oltár daroval v roku 1778 Andrej Pavlík z Rajca. V roku 1791 dal farár Andrej Prachary opraviť hlavný oltár. V tom istom roku vo sviatok Narodenia Panny Márie 8. Z druhej polovice 18. storočia pochádza aj kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Stojí na návrší pri mieste, kde cesta z hlavnej cesty odbočuje do Frivalda. Dali ju postaviť zemianky Husárové a obyvatelia dnešnej osady Trstená, ktorá bola do roku 1900 samostatnou obcou. V kaplnke je umiestnená kolorovaná a umelecky stvárnená kamenná socha sv.

Na stene frivaldského kostola vedľa hlavného oltára visel rímsky dekrét „Breve apostolicum“ pápeža Pia VII. s nasledovným znením: „Pius PP. VII. Ad perpetuam rei memoriam, ad augendam Fidelium Religionem, et animarum salutem Coelestibus thesauris pia caritate intenti, omnibus et singulis utriusque sexus Christi Fidelibus vere penitentibus et confessis, ac Sacra Communione refectis, qui Ecclesiam Parochialem Frivald Nitriensis Dioecesis in Nativitatis, Conceptionis et Annunciationis Beatae Mariae Virginis Immaculatae festis diebus, ac in uno alio anni die per ordinarium designando a primis Vesperis usque ad occasum solis dierum huiusmodi singulis annis devote visitaverint, et ibi pro Christianorum Principum concordia, haeresum exstirpatione ac sanctae Matris Ecclesiae exaltatione pias ad Deum preces effuderint, quo die id egerint, Plenariam omnium peccatorum suorum Indulgentiam et remissionem misericorditer in Domino concedimus. In contrarium facientibus non obstantibus quibus cumque. Praesentibus perpetuis futuris temporibus valituris. Datum Romae apud Sanctum Mariam Majorem sub annulo Piscatoris die 20 novem MDCCCI Pontificatus Nostri anno secundo. R. Card. Praesens breve Apostolicum debita cum Reverentia recognoscentes autorithate nostra ordinaria committimus: ut in eodem contentae Perpetuo Indulgentiae Plenariae Christi fidelibus publicentur: Diem autem nostrae Designationi concreditum denominamus eundem: qui cadit pro solemni adoratione Sanctissimi in eadem Parochia Frivaldensi seu secundum praesentem seu futuram aliam Dispositionem Dioecesanam. Signat. Nitriae die 3.a Januarii 1802. Franciscus Xaverius E N mp“. (L. Týmto apoštolským listom z 20. novembra 1801 udelil pápež Pius VII. plnomocné odpustky na tieto dni: Narodenie, Nepoškvrnené Počatie a Zvestovanie Preblahoslavenej Panny Márie. Právo určiť štvrtý deň dostal nitriansky biskup, preto František Xaver Fuchs 3. januára 1802 určil ako štvrtý ten deň, ktorý pripadá na výročnú poklonu Najsvätejšej oltárnej sviatosti. Týmto dňom bola 8. nedeľa po Zoslaní Ducha Svätého. Plnomocné odpustky mohli získať kajúci pútnici, ktorí v niektorom z týchto dní pristúpili k sviatosti zmierenia, prijali Eucharistiu a pomodlili sa na úmysel Svätého Otca.

Nitrianska Kalvária.

V roku 1805 sa na príhovor Matky Božej Frivaldskej náhle uzdravil z ťažkej choroby Peter Andrej Huljak, rodák z Rajca, rehoľník-piarista, neskorší stredoškolský profesor. Počas pôsobenia farára Jána Škrovánka zakúpili v roku 1814 a dňa 14. januára 1815 posvätili nový cintorín nad dedinou, na ktorom sa pochováva dodnes.

V roku 1825 zadovážili 10-registový organ a umiestnili ho na choruse. Ján Škrovánek zomrel dňa 22. apríla 1827 a bol pochovaný ešte na starom cintoríne pri kostole. Po jeho smrti prišiel do Frivaldu farár Jozef Horecký. Vzhľadom na to, že do Frivaldu prichádzal z roka na rok čoraz väčší počet pútnikov, pričom kostol nestačil pojať ani frivaldských farníkov, nariadil nitriansky biskup Jozef Wurum v kánonickej vizitácii dňa 21. júna 1831, aby sa postavil nový, väčší a rozšírený kostol a aby sa zakúpil aj druhý kalich.

Dominantou obce Lechnica je kostol, ktorý stál v obci už začiatkom 14. Storočia. Bol postavený v ranogotickom slohu. Jeho patrocínium - Sv. Jodoka - je doložené roku 1419. Zaiste to nie je náhoda, že sa práve tento svätec objavuje v obci patriacej kartuziánskemu rádu. Išlo totiž o kňaza, pustovníka a veľkého pútnika, ktorý žil v 7. storočí vo Francúzsku. Bol známym patrónom pútnikov, ochrancom pred ohňom a búrkou, pred morom a horúčkou. Je potrebné dodať, že je to zatiaľ jediné historicky doložené patrocínium tohto svätca na Slovensku.

Chrám má aj v súčasnosti patróna sv. Jodoka, ale nebol tomu tak vždy. Kanonické vizitácie z rokov 1656, 1700, 1731 a 1778 svedčia o zmenách patrocínia chrámu. Podľa nich roku 1656 a 1731 bol patrónom Lechnického kostola sv. Ján Evanjelista, roku 1700 je uvádzané patrocínium sv. Kríža, ale od roku 1778 je znovu sv. Jodok.

Objavenie sa patrocínia sv. Kríža časť historikov spája so starším kostolom, ktorý stál v "Starej" Lechnici a zanikol v 18. storočí. Ostáva to zatiaľ v rovine hypotézy, pretože chýbajú dôkazy o existencii dvoch kostolov v Lechnici. Zdá sa pravdepodobnejšie, že zmena patrocínia skôr súvisela so zmenou zemepána obce. Potvrdzuje to aj fakt, že návrat k pôvodnému patrocíniu sv. Jodoka sa uskutočnil až v čase, keď červenokláštorské panstvo a teda i Lechnicu mali v rukách znovu mnísi - už kamaldulskí. Uskutočnilo sa to medzi rokmi 1731 -1771.

Z roku 1772 má totiž obec k dispozícií slovenský dokument obce Lechnica spečatený obecnou pečaťou s obrazom sv. Jodoka. Pečať o priemer 20 mm má vo svojom poli do pása zobrazenú mužskú postavu v plášti, ktorá v pravej ruke drží knihu a v ľavej pravdepodobne pútnickú palicu. Postava je vľavo ešte sprevádzaná kráľovskou korunou. Kruhopis pečate je len sčasti čitateľný: SIGILLVM … LECHNICZ x. Pečať síce nemá vročenie, ale podľa spôsobu jej vyhotovenia a typu písma, vznik pečatidla možno položiť do 1. polovice 18. storočia. Pečatidlo však obec dlho nepoužívala, pretože 27. 6. 1775 pri veľkom požiari v obci o neho prišla. Svedčí o tom aj písomnosť z roku 1776, kde predstavitelia Lechnice uviedli, že „ … skrze pripadnost ohnu pecsatka nam stratela ...“.

Existencia obecnej pečate v polovici 18. storočia svedčí o plne organizovanej obecnej administratíve. V čele obecnej správy stál richtár a prísažní. Ich počet sa zvyšoval. Kým v 18. storočí sa stretávame iba s jedným prísažným, v polovici 19. storočia mali aj vlastného notára. Dovtedy si nechávali úradné dokumenty vyhotovovať miestnemu učiteľovi, prípadne mníchom z blízkeho kláštora.

Zdá sa, že nové pečatidlo si dala obec vyhotoviť až niekedy začiatkom 19. storočia. Hoci sa odtlačok jeho pečate zachoval na dokumente až z roku 1848, jeho obsah naznačuje, že pečatidlo muselo vzniknúť pred rokom 1820, teda predtým, než sa majiteľom panstva Červený kláštor a teda i Lechnice stalo grécko-katolícke biskupstvo. Pečať o priemere 32 mm má vo svojom poli znovu do pása zobrazenú postavu sv. Jodoka, ale už ináč predstavenú. Je v plášti, s klobúkom na hlave, v ľavej ruke drží knihu a v pravej pútnickú palicu. Nad ním je otvorená koruna, pod ním sú naznačené skaly alebo vlny, vpravo je sprevádzaný štvorkorábom, resp. Štyrmi loďami a vľavo biskupskou mitrou a časťou berly. Kruhopis obsahuje text: SIGILLUM.LECHNICZENSE. Touto pečaťou obec overovala svoje dokumenty ešte v 60. rokoch 19. storočia, a to v negatívnej forme.

Otvorená koruna nad svätcom naznačuje príslušnosť obce ešte ku kráľovskému majetku, nie už ku gréckokatolíckemu biskupstvu. Čo považujeme za dôležitý argument pre určenie doby vzniku typária. Na druhej strane, tým, že kráľovská koruna bola presunutá nad svätca a vyjadrovala vlastníctvo kráľa nad obcou, pôvodnú korunu vľavo nahradili biskupská mitra a berla, azda tiež ako symbol skromnosti sv. Jodoka, ktorý sa vzdal okrem kráľovského trónu aj kariéry cirkevného hodnostára.

Keď sa potom roku 1820 zemepánom obce stalo grécko-katolícke biskupstvo, jeho najznámejší symbol (dvojramenný kríž) sa objavil namiesto 4 lodí (azda symbolu Noemovej archy, alebo 4 evanjelií) vedľa sv. Jodoka roku 1829, keď si dal miestny farár vyhotoviť pečať fary.

V poslednej štvrtine 19. Storočia, v dôsledku silnejúcej maďarizácie, aj Lechnica musela používať pečiatku s maďarským textom ako ostatné obce na Spiši. V strede pečiatky bol uhorský štátny znak a kruhopis obsahoval text: LECHNÍCZ KÖZSÉG PECSÉTJE. Potom ešte roku 1906 vyhotovil budapeštiansky rytec Ignác Felsenfeld novú pečiatku pre obec, ktorá obsahovala text: LECHNICZ KÖZSÉG SZEPES VÁRMEGYE + 1906 + .

Pôvodný gotický kostol sv. Petra a Pavla apoštola z 13. st. bol koncom 18. st. prestavaný. Je to jednoloďový kostol s rovným uzáverom presbytéria, pristavanou sakristiou a renesančnou zvonicou. Na južnej strane lode pôvodný gotický hlavný portál zo 14. st. Neskorogotický krídlový hlavný oltár z obdobia po roku 1520 bol v 18. storočí l barokizovaný. Uprostred je skriňa so sochou sv. Pavla apoštola. Gotické maľby na vnútorných krídlach z konca 15. storočia boli v období rokoka premaľované. Zobrazujú Bičovanie, Vir dolorum, Ecce homo a Mater dolorosa.

Pravý bočný oltár Panny Márie je postavený v klasicistickom oltárnom slohu v 18. st. a v strednej časti sú vložené dve maľované krídla z gotického oltára z čias okolo roku 1480. Obrazy zobrazujú sv. Katarínu Alexandrijsku, sv. Barboru, sv. Máriu Magdalénu a sv. Dorotu. Ľavý bočný oltár sv. Anny postavený v tom istom slohu ma uprostred v skrini umiestnené gotické súsošie sv. Anny Samotretej z 2. polovice 14. storočia. Krstiteľnica je gotická, bronzová s ornamentálnymi reliefmi zo spišskonovoveskej dielne z 15.

Múzeá a galérie v okolí Veľkej Lesnej

Okrem samotného kostola a jeho histórie, je zaujímavé pozrieť si aj okolité múzeá a galérie, ktoré ponúkajú pohľad na kultúrne dedičstvo regiónu.

• Múzeum Červený Kláštor: Kartuziánsky kláštor, národná kultúrna pamiatka, ponúka prehliadku života mníchov a histórie kláštora.
• Galéria Ferdinand Katona v Spišskej Starej Vsi: Stála expozícia diel významného krajinkára, maliara a kresliara tatranskej prírody.
• Ľudové múzeum - Ždiarsky dom v Ždiari: Expozícia v dreveničke zo začiatku 20. storočia, prezentujúca ľudovú architektúru, tradície a folklór.
• Nestville Park v Hniezdnom: Múzeum liehovarníctva a tradičných ľudových remesiel, domov prvej slovenskej whisky.
• Stredoveký vojenský tábor v Starej Ľubovni: Areál pod Ľubovnianskym hradom, ktorý približuje život vojakov v 16. storočí.
• Galéria Provinčný dom v Starej Ľubovni: Galéria súčasného výtvarného umenia, sídliaca v renesančnom arkádovom dome.

Aktivity v okolí kostola Veľká Lesná

Okolie kostola Veľká Lesná ponúka bohaté možnosti na aktívne trávenie voľného času. Medzi najpopulárnejšie aktivity patria:

• Singletrails Lechnica: Cyklotrasy pre milovníkov horskej cyklistiky s rôznymi stupňami náročnosti.
• Splav Dunajca na pltiach: Turistická atrakcia, ktorá ponúka pohľad na krásy pieninskej prírody z hladiny rieky.
• Rafting na Dunajci: Adrenalínová aktivita pre tých, ktorí hľadajú dobrodružstvo na divokej vode.
• Smerdžonka - Kúpele Červený Kláštor: Kúpele s liečivou vodou, ktoré pomáhajú pri liečení rôznych ochorení.
• Pieninský národný park: Ideálne miesto pre turistov a rodiny s deťmi, s množstvom turistických chodníkov a chránených prírodných rezervácií.

Veríme, že tento článok Vám poskytol komplexný pohľad na históriu a súčasnosť kostola vo Veľkej Lesnej a inšpiroval Vás k návšteve tohto krásneho miesta.

tags: #kostol #velka #lesna