Obec Malé Chyndice sa nachádza v okrese Nitra vo východnej časti Žitavskej pahorkatiny v Podunajskej nížine, v doline potoka Džindžava. Leží 180 metrov nad morom. Odlesnený chotár tvoria íly a piesky z mladších treťohôr, na povrchu je spraš s černozemnými a hnedozemnými pôdami.
V katastri obce sa nachádzajú náleziská lignitu, ktoré sa nikdy nevyužívali na hospodárske účely. Obec sa prvýkrát spomína pod názvom Hind v roku 1264 ako majetok kráľovských rybárov. Nachádzal sa tu prirodzený rybník, ktorý bol napríklad vo vlastníctve Hieronýma de Kiss Hind v roku 1545. Od 14. storočia patrila k hradu Gýmeš.
V roku 1584 ju vyrabovali Turci a obec sa vyľudnila, ale už v roku 1751 mala zemiansky charakter a obývalo ju 45 poddanských rodín a 19 rodín oslobodených od daní. Obyvatelia sa zaoberali prevažne poľnohospodárstvom, ale v roku 1900 už tretina z nich pracovala v priemysle na okolí a v doprave.
V roku 1976 sa dve samostatné obce Malé a Veľké Chyndice zlúčili do jednej s názvom Chyndice. V roku 1992 však došlo k opätovnému rozdeleniu na pôvodné obce. V obci sa nachádza 160 obytných budov a žije tu 383 obyvateľov.
Dnes by sme tu márne hľadali podnikateľov v oblasti obchodu a služieb, tak ako aj rybník, no zostala po ňom pamiatka v podobe heraldických figúr rýb v erbe. I jedna z plôch chotára má názov Rybník. Je to presne tá časť, kde sa rozprestieral a skutočne, ak sa zadívame do diaľky, vidíme jeho pomyselné okraje označené horizontom.
Spodná voda na mieste bývalého rybníka je asi iba dva metre hlboko a po daždi, keď je pôda vlhká, ju dokonca možno počuť. Spomenutá kráľovská koruna, ktorá je tiež v erbe, i miestny kostolík sv. Štefana kráľa zasa pripomínajú tú skutočnosť, že pôvodne išlo o kráľovskú obec.
Žiaľ, aj ich postihol podobný osud ako mnohé iné malé dedinky - ich počet obyvateľov z roka na rok klesá. V posledných rokoch je to spôsobené najmä migráciou a zmenami v demografickej štruktúre obyvateľstva.
Rozdelením v roku 1992 získala obec Malé Chyndice na jednej strane svoju vlastnú autonómiu, no na druhej strane sa zhoršili podmienky zamestnania v poľnohospodárstve či v inej sfére, ktorá by priamo súvisela s obcou. Tunajšie poľnohospodárske družstvo zamestnávalo asi 110 pracovníkov, dnes je však v konkurze.
Historické pamiatky a súčasnosť
Medzi významné historické pamiatky patrí kaplnka sv. Štefana kráľa, ktorú dala postaviť rodina Vinczeovcov. Tu bol pochovaný posledný člen rodiny Vincze v roku 1998. Nachádza sa tu aj ďalšia rodinná hrobka Szluka, ako aj hroby z roku 1751.
Na podnet pátra Miloša a veriacich bolo vyhlásené miestne referendum, pretože kaplnka bola malá a väčšia časť veriacich musela stáť vonku aj za nepriaznivého počasia. Na základe referenda v apríli 1994 sa začala svojpomocne prestavba kaplnky na kostol za finančnej pomoci obecného úradu, spoluobčanov, rodákov z obce a cirkvi. Prestavbu ukončili ešte v ten istý rok.
Z pamiatok tu nájdete zvon z roku 1701, kríž z roku 1821 a zvonicu z roku 1927.
Poloha Komjatíc v Podunajskej pahorkatine, Dolnonitrianskej nive, na pravom brehu rieky Nitra (Stará Nitra, Malá Nitra), ktorá v súčasnosti preteká obcou, bola určujúcim faktorom intenzity a charakteru osídlenia od najstaršieho obdobia ľudských dejín až po súčasnosť.
Mierne pahorkatinná časť chotára obce v jeho západnej polovici s černozemnými pôdami na sprašovom podklade, ako i jeho nížinná časť s nivnými pôdami vo východnej polovici sa stali domovom nespočetného radu generácií našich predkov.
Najstaršie stopy osídlenia Komjatíc siahajú do obdobia staršej doby kamennej - paleolitu (moustérie). Pracovné nástroje si paleolitický človek zhotovoval z kameňa, najmä z rozličných odrôd kameňa. Až v mladšom paleolite začal vo väčšej miere využívať drevo, kosť, parohovinu a mamutovinu.
Paleolitický človek bol koristníkom: bral z prírody, čo mu sama ponúkla, nebol schopný meniť neproduktívne hospodárstvo na produktívne. Hlavným zamestnaním bol lov najmä stádovej zveri, ktoré dopĺňal zberačstvom.
Zo staršej doby kamennej, typickej pre lovcov mamutov, boli nájdené v tehelni J. Neolit - mladšia doba kamenná je obdobie, keď nastáva výrazný historický posun vo vývoji ľudskej spoločnosti, ktorá nahradila ekonomiku predchádzajúcich období - založenú na love a zberačstve produktívnym hospodárstvom.
Začínalo prevládať uvedomelé pestovanie obilia a chov domácich zvierat. Veľmi dobré pôdne podmienky pre rozvoj poľnohospodárstva a chovu dobytka do regiónu Komjatíc priviedli prvých roľníkov.
Eneolit - neskorá doba kamenná je obdobím využívania dvoch druhov výrobného materiálu: tradičný kameň a nové kovy (meď, zlato, striebro a i.). Rozvíjal sa výmenný obchod, ktorý pomáha šíreniu nových poznatkov a vynálezov. Prvý raz sa využíva ťažná sila dobytka.
Vzrastá úloha muža v spoločnosti a vznikajú párové rodiny. V tomto období intenzita osídlenia v regióne Komjatíc prudko narastá, čo dokazujú sídliská v polohe Mandáčka, Toroslín, Homoky, Vicena, Legionárske.
Na uvedených i viacerých iných miestach sa našli vykopávky napr.: dvojuchá šálka, “pec”, miska s pupkovitými výčnelkami, kamenný sekeromlat, hlinené pečatidlo a i. V Komjaticiach registrujeme lengyelskú kultúrnu skupinu, ludanickú kultúrnu skupinu, bolerázsku kultúrnu skupinu, badenskú kultúrnu skupinu, kostoleckú a bošácku kultúrnu skupinu.
Doba bronzová je časový úsek pravekého vývoja ľudstva, v ktorom sa úplne rozšírilo používanie bronzu vplývajúceho na zvýšenú technickú, hospodársku a spoločenskú úroveň. Nový kov - bronz bol vhodnou surovinou vhodnou na výrobu pracovných nástrojov a zbraní.
Rozširovala sa medzikmeňová výmena, rozrastala sa vrstva baníkov a kovolejárov. Na území Komjatíc je osídlenie z obdobia bronzovej doby doložené sídliskami a pohrebiskami viacerých kultúr (nitrianska, útěnická, hatvanská kultúra, maďarovská kultúra, karpatská mohylová kultúra, čakanská kultúra, podolská kultúra, lužická kultúra).
Železnú dobu možno charakterizovať postupným zvládnutím produkcie železa. Osídlenie v dobe železnej je v Komjaticiach doložené sídliskami a hrobovými nálezmi viacerých kultúr (halštatská, kalenderberská, vekerzugská). Na naše územie postupne prichádzali keltské kmene.
Priniesli so sebou rozvinutú remeselnícku výrobu a špecializáciu výroby (železiarstvo, kováčstvo, hrnčiarstvo a i.). Počas rímskej doby bol región Komjatíc osídlený germánskym etnikom. Jednalo sa o kmene Kvádov a Markomanov.
V Komjaticicach v polohe Tomášové bola objavená murovaná rímska stavba, ktorá jednoznačne potvrdzuje priamu prítomnosť Rimanov na skúmanom území. Ich prítomnosť potvrdzujú aj iné nálezy na viacerých miestach (chaty, pece, piecky, obilné jamy, črepy z keramiky, mince, kostrové hroby).
Po zániku rímskej ríše nastáva obdobie sťahovania národov známe svojim nepokojom a hektickými zmenami. Slovanské osídlenie v Komjaticiach je najvýraznejšie doložené v období Veľkomoravskej ríše. Evidujeme tu niekoľko sídlisk a pohrebísk.
Vysoká koncentrácia osídlenia poukazuje na to, že oblasť Komjatíc zohrávala významnú úlohu hospodárskeho zázemia jedného z hlavných centier Veľkomoravskej ríše a Nitrianskeho kniežatstva - Nitry.
Najstarší názov obce Komjatice, v miestnom nárečí Komňatice, je písomne doložený ako Kamnati (1256) a Komnyati (1343). Podľa známych slovenských jazykovedcov J. Stanislava a J. Krajčoviča názov pochádza zo slova „komnata“, čo je „väčšia, pekne vybavená miestnosť v stredoveku vo väčšom murovanom dome alebo v paláci, vykurovaná otvoreným ohniskom, určená pre hostí.
Najstarší písomný dokument - úradnej správy o Komjaticiach je z roku 1256. V roku 1256 sa na nariadenie kráľa Bela IV. stáva majiteľom celých Komjatíc Ondrej z rodu Hunt-Poznanovcov.
Ondrej patril k verným stúpencom kráľa Bela IV, neskôr jeho syna uhorského kráľa Štefana V. i kráľovnej Alžbety. Za svoje služby bol štedro odmieňaný. Ondrej sa intenzívne venoval budovaniu svojej pozemkovej držby.
Nové pozemky získaval kúpou od svojich chudobnejších príbuzných, ale predovšetkým využíval priazeň panovníkov. Stal sa majiteľom viacerých majetkov (Kmeťovo, Veľká Maňa, kamenný hrad Gýmeš, Malá Maňa, Kostoľany pod Tríbečom, Trávnica, Beladice, Chyndice, Haršany, Trhová Ves, Svätuša, Belek a i.).
Vďaka Ondrejovi Komjatice získali právo na konanie týždenných trhov, čo malo pre samotnú obec i jej vlastníkov veľký význam. Začal sa tu rozvíjať obchod i remeslá a obec sa postupne stala najvýznamnejším majetkom Forgáčovcov na dolnom Ponitrí.
Neskôr sa aj Ondrejovi synovia venovali zveľaďovaniu svojich majetkov. Na prelom 13. a 14. storočia disponovali Ondrejovi synovia rozsiahlym hradným panstvom, centrom ktorého sa stal kamenný hrad Gýmeš. Matúš Čák prepadol hrad Gýmeš a všetky majetky vrátane hradu zaujal pre seba. Nevedno ako prijali zmenu vlastníka Komjatičania.
V roku 1408 udeľuje kráľ Žigmund I. dedine Komjatice právo vydržiavať 2 výročné trhy (jarmoky): na sviatok Barnabáša (11.jún) a na sv. Alžbetu (19. november) podľa vzoru slobodných kráľovských miest. Udelenie týchto výsad malo veľký význam pre ďalší rozvoj Komjatíc.
Dalo by sa povedať, že týmto aktom sa začal proces premeny významného trhového miesta na stredoveké mestečko, ktoré sa potom popri hrade Gýmeš stalo aj paralelným hradným sídlom Forgáčovcov. V 15. a 16 storočí dali Forgáčovci v Komjaticiach postaviť opevnené hrádky (castellum). Postavili si tu aj stajne.
Obyvateľstvo mestečka Komjatice sa zaoberalo poľnohospodárstvom, remeslom, vinohradníctvom. Väčšinu obyvateľstva tvorili sedliaci, vo vlastníctve mali usadlosť, záhradu v intraviláne i extraviláne v rozsahu okolo 10 ha. Vlastnili dobytok, domáce zvieratá i hydinu.
Pestovali obiloviny, strukoviny, zeleninu, technické plodiny, záhradné ovocie, venovali sa vinohradníctvu. V Komjaticiach sa vyskytovali aj poddaní, disponovali menšími výmerami pôdy, chovali menej domácich zvierat a pestovali menej plodín.
K chudobnejším obyvateľom mestečka patrili želiari. Žili vo vlastných domoch, spravidla mali záhradu. Medzi nimi nachádzame najmä remeselníkov (kováči, obuvníci, krajčíri, mäsiari, tesári, tkáči a i.). Osobitné postavenie mali mlynári.
Najvýstavnejšie objekty v Komjaticiach boli forgáčovské opevnené kaštiele obohnané zemnými valmi a vodnými priekopami. Kaštiele sa neskôr stali protitureckou pevnosťou a boli zničené Turkami. Ďalšou stavbou bol kamenný farský kostol zasvätený Panne Márii.
Stál uprostred dediny, na pomerne rozľahlom námestí (rínku). V jeho najbližšom okolí bol prikostolný cintorín, fara a škola. Na námestí sa konávali pravidelné týždenné trhy a jarmoky. Meštianske a sedliacke domy i hospodárske stavby boli z dreva, prikryté sedlovými slamenými strechami.
Začiatkom 16. V roku 1530 a 1576 postihli Komjatice veľké turecké pustošenia. V roku 1599 Turci vypálili a vyrabovali Komjatice, zničili 70% domov. K ďalšiemu veľkému spustošeniu došlo v roku 1640, kedy popri ničení a zabíjaní odvliekli mnoho ľudí do otroctva.
Forgáčovci sa aktívne zúčastňovali bojov proti Turkom, vydržiavali si vlastné vojsko, ale najdôležitejšiu úlohu zohráva Žigmund Forgáč z Komjatíc, ktorý sa stáva kráľovským palatínom a organizuje proti Turkom vojsko. Súčasne má však na starosti aj komjatický hrad.
Začiatkom 17. storočia si Komjatičania postavili svoj druhý kostol zasvätený sv. Petrovi a Pavlovi, ktorý slúžil ako protestantský kostol a do začiatku 18. Komjatice sa stávajú centrom kalvinizmu na Dolnej Nitre.
Forgáčovci zaujali k novej kresťanskej viere kladný postoj a na svojom majetku v Komjaticiach začali už v prvej polovici 16. storočia s násilnou reformáciou, vyhnali z Komjatíc katolíckych kňazov a násilím tu nútili poddaných vyznávať Lutherovu a Zwingliho vieru. Prvým kalvínskym kazateľom tu bol Ondrej Dávid.
Za odklon od katolíckej viery boli komjatickí Forgáčovci obvinení z vlastizrady a mal im byť skonfiškovaný majetok. Panovník však trest zmenil za podmienok, že uznajú starú katolícku vieru. Asi v roku 1573 pozývajú Forgáčovci protestantského kazateľa a kníhtlačiara Havla Husára do Komjatíc. Husár tu zakladá prvú kníhtlačiareň na Slovensku.
16. Komjatice boli jedným z mála sídel Dolnej Nitry, kde už koncom 16. storočia bola škola. V roku 1685 boli oslobodené a zbavené stopäťdesiatročnej tureckej nadvlády, ktorá mala pre jej územie katastrofálne následky.
Forgáčovci Komjatice dosídlili rodinami z moravského Slovácka a Slovákmi z trenčianskej a kysuckej oblasti. Podmienilo to podobu miestneho nárečia, ktoré patrí do západoslovenskej skupiny (-í-, -á-, -ó- za dvojhlásky -ie-, -ia-, -ô-, napr. čírní, mesác, kóň; -u, -ú za -ou, napr. ze sestru, se mnú; -ll- za -dl-, napr. villička; -nn- za -dn-, napr. hlanní; neplatnosť rytmického zákona, a i.), a pritom má typické stredoslovenské znaky (napr. 18.
Komjatice sa aj naďalej v 18. storočí hrdili právami mestečka, avšak v dôsledku tureckého pustošenia a protihabsburgských povstaní nedosahovali svoj predchádzajúci význam a dostávali sa na úroveň ľudnatejšej dediny.
Od začiatku 18. storočia sa v mestečku stretávame aj so židovským a cigánskym obyvateľstvom, ktoré patrilo až do vydania Tolerančného patentu Jozefom II. v roku 1781 medzi prenasledované a netolerované obyvateľstvo. V Komjaticiach žilo 68 rodín sedliakov, 20 rodín želiarov, 12 rodín podželiarov, 2 rodiny slobodníkov, 34 služobníkov a 30 rodín podnájomníkov slúžiacich v zemianskych kúriách.
V Komjaticiach fungoval jediný cech - mäsiarsky. Komjatice aj na začiatku 18. storočia patrili bohatým Forgáčovcom. Posledným z komjatických Forgáčovcov bol František Forgáč, ktorý študoval v Košiciach, stal sa vojakom, vo funkcii generála sa zúčastnil v bitke pri Rýne, bol županom v Novohrade, rád sa vracal na komjatické majetky a svoj vzťah ku Komjaticiam prejavil aj svojim rozhodnutím dať sa pochovať v krypte Kostola sv. Petra a Pavla.
Vdova po ňom sa v r. 1752 vydáva za Antona I. Rod Grasalkovičovcov pochádza z Chorvátska. Na Slovensko prišli Grasalkovičovci v polovici 17. storočia. Anton I. Grasalkovič ako uznávaný znalec uhorského práva a národného hospodárstva sa tešil osobitnej priazni habsburského dvora a Márie Terézie.
V Komjaticiach ako sídle panstva dal Anton I. Grasalkovič postaviť v roku 1751 nový farský Kostol sv. Alžbety a opraviť spustnutý Kostol sv. Petra a Pavla. Taktiež dal postaviť dvojpodlažný barokový kaštieľ, ktorý bol neskôr v roku 1872 prestavaný.
K pôvodnej stavbe kaštieľa patril aj vodný mlyn, skleník, pálenica a maštaľ. (Žiaľ z tejto najvýznamnejšej pamiatky nezostalo takmer nič. Kaštieľ počas prechodu frontu koncom roku 1944 vyhorel. Jeho posledné zvyšky sa neskôr rozobrali a celkom zbúrali. Posledné zábery komjatického kaštieľa pochádzajú z roku 1954).
Komjatice zostali v držbe Grasalkovičovcov až do vymretia rodu Antonom III. V roku 1841. Komjatice spolu s ostatnými rodovými majetkami potom pripadli panovníkovi, ktorý ich dával do zálohu. A tak sa na istý čas dostali do majetku grófa Vinczaya.
V roku 1837 prišiel do Komjatíc najvýznamnejší správca tunajšej farnosti Ondrej Caban, slovenský národovec, zakladajúci člen Tatrína, kňaz a národný buditeľ, rodák zo Seliec pri Banskej Bystrici. Prichádza ako mladý kaplán, no v roku 1844 preberá správu farnosti.
Stav farnosti po jeho nástupe bol žalostný. Chátrajúci Kostol sv. Alžbety, Kostol sv. Prichádza ako mladý kaplán, no v roku 1844 preberá správu farnosti. Stav farnosti po jeho nástupe bol žalostný. Chátrajúci Kostol sv. Alžbety, Kostol sv. Petra a Pavla bol tiež pre nevhodnosť už tri roky zatvorený. Kalvária bola zanedbaná, útulok chorých a chudobných ošarpaný, fara a škola boli v neprimeranom stave - peňazí bolo veľmi málo.
Napriek tomu neklesal na mysli a popri pastorácií sa venoval ľudovýchove, zriaďoval učebne, dal opraviť oba kostoly, zrenovoval faru, školu, chudobinec, bojoval proti morálnemu úpadku, lenivosti, pýche a alkoholizmu v Komjaticiach. Ostro píše a kritizuje mravný úpadok, ktorého pôvod vidí v zlej ekonomickej situácii v niektorých rodinách a tiež v neochote pomáhať. Tým si vytváral nedobrý vzťah so zemepánmi.
Neúspechmi sa nedal odradiť, duchovne vplýval hlavne na mládež a ženy (založil Spolok sv. ruženca ). V roku 1849 musel Ondrej Caban utiecť z komjatickej fary pred maďarskými vojskami. Utiekol do Viedne, kde vykonával úrad vojenského kaplána. Po utíchnutí revolučných nepokojov sa vracia do Komjatíc.
V osvetovej a pastoračnej činnosti roky ubiehali. Psychické tlaky prenasledovanie a skromnosť poznačili vitalitu jeho zdravotného stavu. Pod vplyvom dlhodobej pľúcnej choroby 2. mája 1860 zomiera. Duchovne a intelektuálne sa tento “veľký” komjatický kňaz prejavil básňami, dialógmi, poučeniami, rozprávkami a kázňami, ktoré boli uverejňované v časopise Cyril a Metod.
Komjatičania mu vzdávajú svoju vďaku a prejav úcty každoročne v mesiaci máj, pri jeho pomníku na miestnom cintoríne. V priebehu 18. storočia sa dozvedáme aj konkrétnejšie informácie o farskej škole v Komjaticiach, hoci existovala už v prvej polovici 16. storočia. Fungovala s podporou Forgáčovcov. Bola pod zriadením fary, a preto mal dozor nad ňou miestny farár ako jej riaditeľ.
Jemu bol podriadený učiteľ, ktorý si zároveň plnil úlohu obecného notára a organistu. Miestna škola vytvárala vhodné podmienky pre šírenie základného vzdelania Komjatičanov. Tunajšie deti vo veku od 5 do 12 rokov sa naučili modliť, základy náboženstva a kresťanskej morálky - katechizmus, učili sa čítať, písať, rátať v slovenskom a maďarskom jazyku. Po skončení tiež ovládali základy latinčiny a nemčiny.
Viacerí absolventi komjaticej miestnej školy pokračovali v štúdiu na gymnáziách, prípadne absolvovali aj štúdiá na filozofickej univerzite v Trnave. Od roku 1862 vznikali nedeľné školy, ktoré povinné navštevovali žiaci po vychodení elementárnych tried vo veku 13 - 15 rokov. V 17. storočí stála škola pri Kostole sv. Alžbety, neskôr ju zrútili a postavili za farou. V roku 1883 bola postavená nová budova školy vedľa fary (stojí dodnes, tzv.
V roku 1854 nastala v hospodárskych pomeroch obce zmena. Časť pozemkov kúpil barón Móric Wodianer. 8. júla 1885 zomiera barón Móric Wodanier. Po jeho smrti...