Skončili sme tvrdením, že človek veľmi často projektuje do Boha svoju vlastnú skazenosť. Preto mu je tak ťažko uveriť v dobrotu Božiu, pretože sám je zlý. Z toho potom vyplýva nasledovné.
Len duch osvietený živou vierou dokáže pripustiť taký zázrak lásky, ktorý uchvacoval už sv. „Prečo by sme sa nakoniec mali diviť, že Boh posiela svojich anjelov do služby človeka,“ - pýta sa Abbe z Clairvaux - „keď im už poslal svojho vlastného Syna?
O tom, že existujú anjeli, by žiadny vzdelaný a uvedomelý katolík nemal pochybovať, avšak o skutočnosti ich potrebnosti pre náš správny duchovný i telesný život, pochybujú mnohí. Domnelá ľudská morálna vyspelosť je námietka stará ako ľudstvo samé. Narazil na ňu už sv. Tomáš Akvínsky v pojednaní o anjeloch v Teologickej Sume.
Keby človek nebol postihnutí prvotným hriechom a jeho dôsledkami na vôľu človeka, rozum a vášne, nebola by naozaj potrebná pomoc anjelov.
„Vďaka slobodnej vôle sa človek istým spôsobom môže vyhnúť zlu, ale nedostatočne, lebo jeho láska k dobru je oslabená mnohými vášňami duše. Tak isto všeobecné poznanie prirodzeného zákona, ktoré tvorí súčasť ľudskej podstaty, človeka istým spôsobom k dobru vedie, ale opäť nedostatočne, pretože keď sa človek pokúša aplikovať univerzálne princípy prirodzeného zákona na jednotlivé prípady, stáva sa, že sa v mnohých ohľadoch od zákona odchýli.
Preto Písmo sv. hovorí, že „myslenie smrteľníkov je sprevádzané obavami a naše predpovede sú neisté.“ A z toho plynie záver: „Človek teda potrebuje ochranu anjelov.“
Ale mohli by sme dokonca tvrdiť, že človek od svojej rajskej prirodzenosti: bol už odkázaný na anjelské vedenie. Kresťanské Zjavenie nás učí, že nerovnováha, ktorou sú ľudské schopnosti poznačené a ktorá vedie človeka k tomu, že sa nechová tak, ako by sa mal, je dôsledkom dedičného hriechu.
Ten ľudské schopnosti istým spôsobom poškodil: otupil rozum predovšetkým praktický, vôla stratila cit pre dobro a chuť po dobre, človeku robí veľké problémy konať dobro a rastie žiadostivosť. Jeden komentátor sv. Tomáša si všíma, že toto zlo spočívajúce v samom vnútri človeka spôsobuje, že človek už prirodzene netúži po Bohu, ale že mu naopak robí veľké ťažkosti podriadiť sa mu a pozdvihnúť sa k nemu a že sa až prekvapivo ľahko od Boha odvracia a dokáže sa bez neho obísť…“ Sv. Terézia z Avily píše vo svojej autobiografii: „Naša prirodzenosť, ako ukazuje skúsenosť, tiahne skôr ku zlu ako k dobru.“
Osobné hriechy človeka, jeho neresti a niekedy i dedičné zaťaženie ešte zhoršujú zranenie, ktoré spôsobil dedičný hriech. Jeden kazateľ sa takto prihovára anjelom:
„Koľko ľudí vidíte, toľko je tu nemohúcich úbožiakov, ktorí veľmi potrebujú vašu pomoc. Všetci ľudia sú väzni, obťažení putami tohoto smrteľného teľa: slobodní duchovia, pomôžte im niesť toto ťažké bremeno: posilňujte dušu, ktorá by mala smerovať k nebesiam, aby sa vymanila zo zajatia tela, ktoré ju strháva k zemi. Všetci ľudia žijú v nevedomosti a kráčajú v tmách: duchovia, ktorí vidíte jasné svetlo, rozptýľte mraky, ktoré nás obklopujú. Všetci ľudia sú priťahovaní tým, čo možno vnímať zmyslami: vy, ktorí pijete zo samotného prameňa čistých duchovných rozkoší, ovlažte náš suchopár niekoľkými kvapkami tejto nebeskej rosy.
Je zaujímave a svojím spôsobom príznačné, aké následky vyvoláva dedičný hriech v logike myslenia moderných ľudí. Moderní svet, ktorý sa cíti byť dotknutý vo svojom pocite sebestačnosti učením cirkvi, sa búri proti tvrdeniu, že „ľudia majú sklon k nevyrovnanosti a ku zlu“, zároveň ale prijíma, keď sa v literatúre a vo filmoch popisujú žalostné prípady ľudského zlyhania.
Pesimistické výroky ohľadne skazenej ľudskej prirodzenosti z pera filozofov a spisovateľov sa pripúšťajú, z cirkevných úst je však niečo také neprípustné. A to je pri tom katolícka teológia nezrovnateľne menej deprimujúca než spisovatelia existencionalizmu: tvrdí síce, že dedičný hriech zmenšil ľudskú náklonnosť k dobru, to ale neznamená, že by tým narušil štruktúru ľudskej prirodzenosti: človek nie je v základe špatný.
Cirkev má ďaleko od toho, aby človeka vťahovala do nejakého bezvýchodiskového pesimizmu a zúfalstva, naopak - snaží sa ľudom ukázať svetlo a energiu, ktoré im ponúka Boh. Praktický a teoretický popierať dedičný hriech a jeho neblahé pôsobenie na intelektuálnu vyrovnanosť a morálne zdravie človeka znamená, nepriamo popierať potrebnosť anjelov strážnych.
Tí, ktorí sa cítia dobre, totiž lekársku starostlivosť nepotrebujú, podobne ako ľudia duševne vyrovnaní sa obídu bez toho, aby im niekto múdri radil. Keď ale na druhej strane pripustíme, že je katolícke učenie o dedičnom hriechu pravdivé, uznáme tým súčasne potrebu nejakého lieku.
Následky dedičného hriechu sa neprejavujú len vo výnimočných prípadoch, ako je tomu pri prepracovanosti. Následky dedičného hriechu narušujú samotné naše schopnosti a prejavujú sa nepretržite ako chronická alebo vrodená vada. Ďalekozraký človek zostáva ďalekozrakým vo dne i v noci, v práci i v odpočinku.
A podobne i morálne vedomie a ľudská vôľa, odkázaná len sama na seba, neustále v niečom zlyháva. Trvalá prítomnosť zla vyžaduje, aby liečba - to znamená vďakočinenie a ochrana anjelov - prebiehali súbežne.
Druhým dôvodom, ktorý vyžaduje neustála prítomnosť duchovnej bytosti poslanej Bohom k ochrane človeka, sú neustávajúce útoky inej duchovnej bytosti diabla, démonov. O tejto téme sme už hovorili v predošlých katechézach. Sv. Augustín hovorí:
„Diabol by často rád škodil, ale nemôže, lebo jeho moc je podriadená inej moci. Moc démonov si len ťažko dokážeme predstaviť. Majú moc nad hmotným svetom v hraniciach, ktoré im vymedzila prozreteľnosť a musia pri tom rešpektovať prirodzený poriadok. Môžu si zahrávať s materiálnymi skutočnosťami. Formou zlých myšlienok prenikajú a napádajú ľudskú inteligenciu. Otvorené sú im predovšetkým vonkajšie zmysly a nižšie schopnosti, ako je predstavivosť, citovosť a pamäť. Vieme ako rolu v ľudskom chovaní hrajú obrazy, pocity a spontánne podnety, a okamžite pochopíme, že démoni majú obrovské možnosti, ako ovplyvňovať ľudské postoje a rozhodovanie.
Nakoľko inteligencia démonov prevyšuje ľudský rozum, sú šikovnejší než všetci naši psychológovia a psychiatri, skúsenejší ako všetci moralisti a teológovia. Ich prirodzená moc je strašná.
Pre lepšie pochopenie témy dedičného hriechu si môžeme uviesť príklad z literatúry. Dorota Jasná, mladá žena z Bratislavy, stretne svoju osudovú lásku na potulkách Talianskom. Matej je úplne iný ako chlapci, ktorých poznala dovtedy, ich láska je okamžitá a intenzívna. Vzťah, do ktorého sa hlavní hrdinovia vrhnú bez hlavy a rezervy, odhaľuje komplikované väzby medzi Dorotou a jej rozvedenou mamou, direktívnou, ale láskavou babkou či navonok sebavedomou sestrou Simonou. Neočakávané tehotenstvo sa mladý pár rozhodne prerušiť, čo je skratka k ich rýchlemu sobášu a ešte rýchlejšiemu rozvodu. Dorota však skutočnú lásku zo srdca nedostane, hoci sa všemožne snaží. Kúsok Mateja si tajne ukradne na doživotie. Synom Jakubom sa otvorí Pandorina skrinka tajomstiev a priznaní, ktoré všetko zmenia.
Dedičný hriech v Islame
V islame neexistuje koncept dedičného hriechu ako v kresťanstve, kde sa tvrdí, že človek sa rodí zaťažený určitým dedičným hriechom, vinou Adama a Evy, ktorú je možné zmyť iba krstom. Všetky deti sa v islame rodia nevinné, bez hriechu. Dobré a zlé skutky sa ľuďom začínajú zapisovať, až po tom, čo si ich dokážu plne uvedomiť, teda dosiahnu psychickú dospelosť.
Boh neukladá žiadnej duši nič iné, než to, čo zvládne. Bude mať, čo získala a bude zaťažená tým, čoho sa dopustila. (Korán, 2:286) V islame preto nehovoríme o hriechu, ktorý sa dedí na ďalšie generácie, ale iba o prvotnom hriechu ľudí. Boh v Koráne neobviňuje z prvotného hriechu ženu: Evu, a ani hada - nevinné zviera. Prvotný hriech podľa Koránu vykonali zo svojej slobodnej vôle ľudia - Adam a Eva, ktorí boli rovnako zodpovední. K hriechu ich naviedol Satan - bytosť, ktorú Boh stvoril rovnako so slobodnou vôľou:
„A ty, Adam, obývaj so svojou družkou záhradu, kde môžete jesť odkiaľ chcete, ale nepribližujte sa k tomuto stromu, inak budete patriť medzi krivdiacich“. Satan im ale našepkal, aby im obom odhalil to, čo z ich nahoty bolo skryté a povedal: „Váš Pán vám tento strom zakázal len preto, aby ste sa nestali anjelmi alebo aby ste neboli veční“. A odprisahal im: „Ja som vám radcom dobrým“. A tak ich dostal ľsťou tam, kam chcel. Keď ale obaja ochutnali strom, ukázala sa im ich nahota a začali na seba lepiť lístie zo záhrady rajskej. vám nezakázal tamten strom a nepovedal som vám, že satan je pre vás nepriateľom zjavným?“ Povedali: „Pane náš, ukrivdili sme našim dušiam a ak nám neodpustíš a nezmiluješ sa nad nami, budeme patriť medzi tých, ktorí prehrali“. Povedal: „Zíďte dolu, jeden druhému nepriateľmi budete. Zem bude pre vás miestom usídlenia sa a úžitku na určitý čas“, Povedal: „Na nej budete žiť a na nej zomriete a z nej budete vyvedení von“. (Korán, 7:19-22) A tak sme povedali: „Adam! Tento je nepriateľom pre teba i pre tvoju družku, nech nespôsobí, že budete vyvedení von z Raja, pretože sa potom trápiť budeš“, „Náleží ti, že nebudeš v ňom hladný a ani nahý“, „A že v ňom nepocítiš smäd a ani ťa nepostihne horúčava“. Satan mu ale našepkal, povedal: „Adam! Mám ti ukázať strom večnosti a kráľovstvo, ktoré sa nezničí?“ A tak zjedli z neho a ukázala sa im ich nahota a začali na seba lepiť lístie Raja. Neposlúchol Adam svojho Pána, a tak do bludu skĺzol. Potom si ho jeho Pán vyvolil, pokánie od neho prijal a správne usmernil. Povedal: „Zíďte dolu z neho všetci, jeden druhému nepriateľmi budete. Keď k vám príde odo Mňa správne usmernenie, tak ten, kto bude nasledovať toto Moje správne usmernenie, ten sa do bludu nedostane a nebude sa trápiť“. (Korán, 20:117-123)
Keďže je Boh Všeznalý, vedel, že Adam a Eva padnú, a vedel tiež, že skutok oľutujú a budú sa snažiť žiť spravodlivo:..Veď Boh všetko vie a je všeznalý. (Korán, 4:35) Nechal im šancu oľutovať svoje previnenie a snažiť sa ho napraviť. Rovnako tak je na nás každom, aby sme sa po páde opäť postavili na nohy a snažili sa o spravodlivý život. Nie sme zaťažení hriechom prvých ľudí. Máme rovnakú slobodnú vôľu ako oni. Môžeme sa snažiť žiť spravodlivo podľa Božieho Zákona, alebo môžeme ísť proti nemu.
V nasledujúcej tabuľke sú zhrnuté stavy ľudskej prirodzenosti:
| Stav prirodzenosti | Charakteristika |
|---|---|
| Prvotný stav človeka | Stav pred pádom do hriechu (milosť posväcujúca, mimoprirodzené dary). |
| Padnutá prirodzenosť | Stav po hriechu Adama (bez milosti posväcujúcej, bez mimoprirodzených darov). |
| Obnovená prirodzenosť | Stav obnovený milosťou Ježiša Krista (milosť posväcujúca, ale nie mimoprirodzené dary). |
| Oslávená prirodzenosť | Stav blaženého videnia Boha (milosť posväcujúca v úplnosti, po vzkriesení aj dar integrity v úplnosti). |
Prví rodičia prestúpením Božieho príkazu v raji ťažko zhrešili a stratili hriechom prvotnú spravodlivosť a pritiahli na seba hnev a neľúbosť Božiu, upadli do smrti a otroctva diablovho.
Aký je rozdiel medzi prvotným hriechom a osobným hriechom? - Vysvetľovanie biblických veršov
Adamov hriech aj so svojimi následkami prešiel aj na jeho potomkov plodením, nie prijatím. Na základe tohto má aj názov „dedičný“, lebo ho dedíme. Teda Adamov hriech neuškodil iba jemu samému, ale aj jeho potomstvu. Adamov hriech je pôvodom jeden a plodením, nie napodobňovaním, sa prenáša na všetkých, takže je v každom ako jeho vlastný hriech.
V Novom zákone sa naznačuje dedičný hriech nevyhnutnosťou krstu pre každého človeka. Pavol obšírne podáva túto náuku, keď robí paralelu medzi Adamom a jeho prvým hriechom, od ktorého prešla smrť na všetkých a medzi Kristom, druhým Adamom, od ktorého prešiel na ľudí život a spravodlivosť.
Je v tom, že človek prichádzajúci na svet prirodzeným splodením z Adamovho pokolenia nemá posväcujúcu milosť, ktorú by bol povinný mať, takže tento nedostatok je jeho hriechom, lebo je na neho prenesená vina prvého človeka ako hlavy ľudského pokolenia.Následky dedičného hriechu sú rozsiahle, človek je pozbavený milosti posväcujúcej ako aj mimoprirodzených darov a porušenie prirodzenosti sa vzťahuje i na dušu a na telo (nevedomosť, zloba, slabosť, žiadostivosť).
Adam a Eva v raji