Sviatosť zmierenia je skutočne miesto, kde môžeme zakúsiť milosrdnú lásku Pána. A radostné prijatie.
Súčasti ako pomôcka na pamätanie, čo je potrebné k sviatosti zmierenia: Spytujem - ľutujem - sľúbim - vyznám - splním.
✝️⛪️🕊 Akých je 7 krokov, ako ísť k spovedi (zmiereniu)?
Svätá spoveď - krátky postup:
Keď prichádzaš vyznať svoje hriechy, pozdrav sa:„Slava Isusu Christu!“ Kňaz ti odpovie na pozdrav: „Slava i vo viki!“ Potom sa prežehnáš (už kľačiac alebo sediac): „V mene Otca i Synai Svätého Ducha.
Potom prejavíš svoju ľútosť slovami:„Ľutujem všetky svoje hriechy, ktorými som urazil/anajláskavejšieho Boha. Sľubujem, že sa polepším a budem sachrániť od hriechu“. Potom prijmeš rozhrešenie od kňaza a pri slovách: A ja, nehodný kňaz, jehomocou, ktorú mi dal, odpúšťam ti a rozväzujem ťa z pút všetkých tvojichhriechov v mene Otca i Syna i Svätého Ducha.
Viac o svätej spovedi, o dokonalej ľútosti od o.
Sviatosť zmierenia témou generálnej audiencie Svätého Otca FrantiškaP:3, 19. 02. Vatikán 19. februára (RV) Témou dnešnej katechézy Svätého Otca pri generálnej audiencii bola sviatosť zmierenia.
V nadväznosti na úvodné čítanie z Matúšovho evanjelia o uzdravení ochrnutého pápež František poukázal na úlohu Ježiša ako lekára ľudskej duše i tela.
Vysvetlil, že sviatosť pokánia a zmierenia je darom, ktorý vychádza z tajomstva Veľkej noci. Poukázal na spojitosť tejto sviatosti so spoločenstvom: pri spovedi kňaz reprezentuje Boha, ale zároveň aj celé spoločenstvo, ktoré sa so svojím členom zmieruje a sprevádza ho na jeho ďalšej ceste obrátenia a dozrievania.
Svätý Otec povzbudil veriacich nebáť sa zahanbenia, ktoré pociťuje človek, keď prichádza vyznať svoje hriechy, pretože aj toto má liečivý účinok. Pozval každého zamyslieť sa nad svojou praxou slávenia sviatosti zmierenia.
Prostredníctvom sviatostí kresťanskej iniciácie, krstu, birmovania a Eucharistie, človek dostáva nový život v Kristovi.
Zatiaľ máme tento život, ako všetci vieme, „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4,7). Sme ešte vystavení pokušeniam, utrpeniu, smrti a z dôvodu hriechu môžeme dokonca tento nový život aj stratiť.
Preto Pán Ježiš chcel, aby Cirkev pokračovala v jeho diele spásy aj v prospech svojich členov, osobitne sviatosťou zmierenia a pomazania chorých, ktoré možno označiť spoločným menom ako „sviatosti uzdravenia“.
Sviatosť zmierenia je sviatosťou uzdravenia. Keď sa idem spovedať, idem sa dať uzdraviť: dať si uzdraviť dušu, uzdraviť si srdce z niečoho, čo som vykonal a čo nie je v poriadku.
Biblický obraz, ktorý najlepšie vystihuje hlboký súvis týchto sviatostí, je príbeh odpustenia a uzdravenia ochrnutého, kde sa Pán Ježiš zjavuje ako lekár duše i tela zároveň (porov.
Sviatosť pokánia a zmierenia vyviera priamo z veľkonočného tajomstva. Bolo to práve vo veľkonočný večer, keď sa Pán zjavil učeníkom zavretým vo Večeradle a po pozdrave «Pokoj vám!» dýchol na nich a povedal: «Prijmite Ducha Svätého.
Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané» (Jn 20,21-23). Tento krok nám odkrýva najhlbšiu dynamiku, obsiahnutú v tejto sviatosti.
Ide predovšetkým o skutočnosť, že odpustenie hriechov nie je niečo, čo si môžeme dať sami od seba. Nemôžem povedať: „Odpúšťam si hriechy“. Odpustenie sa žiada, prosí sa od niekoho iného, a v spovedi si prosíme odpustenie od Ježiša.
Odpustenie nie je ovocím našich snáh, ale je darom, darom Ducha Svätého, ktorý nás zaplavuje kúpeľom milosrdenstva a milosti, ktorá neprestajne prúdi z otvoreného srdca ukrižovaného a vzkrieseného Krista.
Na druhom mieste nám pripomína, že iba vtedy, keď sa necháme zmieriť v Pánovi Ježišovi s Otcom a s bratmi, môžeme byť naozaj v pokoji. A toto sme už všetci v srdci pocítili: keď sa ideme spovedať, ideme s ťarchou v duši, s istou dávkou smútku.
Časom prešlo slávenie tejto sviatosti z verejnej formy - keďže na počiatku sa vykonávala verejne - do podoby osobnej, do diskrétnej formy spovede. To však neznamená, že by sa stratil jej cirkevný ráz, ktorý predstavuje životný kontext.
Kresťanské spoločenstvo je totiž tým miestom, kde sa sprítomňuje Duch Svätý, ktorý obnovuje srdcia v Božej láske a všetkých bratov zjednocuje v Kristovi Ježišovi.
Práve z tohto dôvodu teda nestačí poprosiť Pána o odpustenie vo vlastnej mysli a vo vlastnom srdci, ale je potrebné pokorne a s dôverou vyznať svoje hriechy služobníkovi Cirkvi.
Niekto by mohol povedať: „Ja sa spovedám iba Bohu“. - Isteže, môžeš Bohu povedať „odpusť mi“ a vysloviť svoje hriechy. Naše hriechy sú však aj proti bratom, proti Cirkvi, a preto potrebujeme poprosiť o odpustenie Cirkev i bratov v osobe kňaza.
- „Ja sa však hanbím, otče!“ - Aj zahanbenie je dobré, je zdravé mať trochu hanby, pretože zahanbenie je uzdravujúce. O niekom, kto sa nehanbí, hovorievame v mojej vlasti, že je človekom „bez hanby“, je „nehanebník“.
Hanba aj prospieva, pretože nás robí pokornejšími. A kňaz prijíma takúto spoveď s láskou a ohľaduplnosťou a v mene Boha odpúšťa. Aj z ľudského hľadiska, kvôli upokojeniu sa, je dobré porozprávať sa s bratom a povedať kňazovi veci, ktoré tak veľmi ťažia moje srdce.
Nebojme sa spovede! Kto stojí v rade na spoveď, pociťuje všetky tieto veci, aj zahanbenie, zo spovede však vychádza slobodný, veľký, zbavený hriechov, belostný, šťastný. V tomto tkvie krása spovede!
Chcel by som sa vás opýtať, neodpovedajte však nahlas, ale každý vo svojom srdci: Kedy si sa naposledy vyspovedal, vyspovedala? Všetci premýšľajme… Sú to dva dni? Dva týždne? Dva roky? Dvadsať, štyridsať rokov?
Každý nech si to zráta a nech si odpovie, kedy sa naposledy spovedal. A ak odvtedy uplynulo veľa času, nestrácaj ani deň, choď do toho s vedomím, že kňaz bude dobrý.
Je tam Ježiš, a Ježiš je lepší ako kňazi, a Ježiš ťa prijme. Prijme ťa s veľkou láskou.
Drahí priatelia, sláviť sviatosť zmierenia znamená byť pritúlení vo vrúcnom objatí, ktoré je objatím nekonečného Otcovho milosrdenstva.
Spomeňme si na to nádherné podobenstvo o synovi, ktorý odišiel z domu s peniazmi, ktoré zdedil, všetky premrhal a potom, keď už nemal nič, rozhodol sa vrátiť domov, nie však ako syn, ale ako sluha. V srdci si niesol veľkú vinu a veľkú hanbu.
Prekvapením bolo, keď začal hovoriť a prosiť o odpustenie, že Otec ho nenechal dohovoriť. Objal ho, pobozkal a pripravil oslavu.
Poviem vám: zakaždým, keď sa spovedáme, Boh nás objíma a má sviatok! Vykročme po tejto ceste.
Nech vás Boh žehná.“ / Preložila: sr.
História sviatku Všetkých svätých
Začiatky slávenia sviatku Všetkých svätých nás vedú až do 4. storočia po Kristovi. Vo Východnej cirkvi sa totiž už vtedy slávila spomienka na všetkých tých, ktorí položili svoj život pre vieru.
Svätý Efrém Sýrsky (306 - 373) a sv. Ján Zlatoústy (354 - 407) už poznajú sviatok všetkých svätých mučeníkov, ktorý sa slávil 13. mája, prípadne na prvú nedeľu po Turícach. Ešte aj v dnešnom gréckom kalendári sa táto nedeľa volá Nedeľa svätých.
Sviatok všetkých svätých sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Pantheon, ktorý bol postavený v roku 25 pred Kristom za vlády cisára Oktaviána Augusta.
Pohania ho zasvätili všetkým bohom. Je to div slávneho rímskeho staviteľstva. Chrám je totiž okrúhly, bez okien, bez pilierov a bez stĺpov.
Svetlo sa doň dostáva len zhora, kde je okrúhly nezasklený otvor o priemere 8,85 m. Voda, ktorá naprší dnu, je odvádzaná kanalizáciou, ktorá je zabudovaná do podlahy. Chrám má rovnaký priemer i výšku - 43,29 m.
Oproti vchodu stál oltár najvyššieho rímskeho boha Jupitera a po stranách boli oltáre a sochy ostatných rímskych bohov. Postupne, ako kresťanstvo zapúšťalo korene v Ríme, rúcali sa pohanské chrámy a oltáre. Jediný Panteón zostal ako posledný.
Zachovali ho ako kultúrnu pamiatku. Pápež sv. Bonifác IV. nariadil, aby z neho vyhádzali všetky pohanské modly a premenil Panteón na kresťanský chrám. Deň pred spomínanou posviackou doviezli na osemnástich nádherne vyzdobených vozoch do tohto chrámu množstvo relikvií svätých mučeníkov a uložili ich do skriniek, ktoré tam boli na tento účel pripravené.
Pápež zasvätil tento chrám Preblahoslavenej Panne Márii, vždy Panne a všetkým svätým mučeníkom. Zároveň nariadil, aby sa vo výročný deň tejto posviacky konala slávnosť všetkých svätých.
Pápež Gregor III. (731 - 741) v roku 731 zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých apoštolov, mučeníkov a spravodlivých.
Sviatok Všetkých svätých (už nielen mučeníkov) sa okrem Ríma ešte v 8. storočí začal sláviť aj v Írsku a v Anglicku. Neskôr pápež Gregor IV. (827 - 844) rozšíril sviatok v roku 844 na celú Cirkev. Slávnosť všetkých svätých je prikázaným sviatkom a na Slovensku dňom pracovného pokoja.
Počet svätých
V tradícii Cirkvi postupne narastal počet tých, ktorí boli zapísaní do zoznamu svätých. Čím sme ďalej od založenia Cirkvi, tým ich počet pribúda.
Sú to všetko vzory konkrétnych ľudí, ktorí svojím životom jednak ukázali vernosť svojej viere, evanjeliu Ježiša Krista, samotnému Kristovi i Kristovej Cirkvi, ale každý aj nejakým iným, svojským, originálnym spôsobom.
A aj v dnešnej dobe sa rozširuje tento počet svätých. Ak by sme zalistovali v dejinách Cirkvi, tak nájdeme známe i menej známe osobnosti.
Niektoré sú zaradené do liturgického kalendára celej Cirkvi a v rámci celého liturgického roka si na nich spomíname počas slávenia sv. omší. Niektoré sú zaradené len do miestnych liturgických kalendárov, čo znamená, že všetky uvedené formy slávenia sú len napr. v cirkvi jedného národa, odkiaľ uvedený svätec pochádzal, alebo kde pôsobil, žil.
Samozrejme, že nielen ten je svätý, kto bol oficiálne vyhlásený za blahoslaveného alebo svätého. Ale v celých dejinách Cirkvi žilo veľmi veľa veriacich, ktorí si tiež zaslúžia nazývať sa svätými, pre spôsob života, ktorý viedli.
A tak sviatok Všetkých svätých je práve preto, aby sme v celom slávení Cirkvi nezabudli aj na tých, ktorých mená sa počas liturgického roka nespomínajú.
Za dvetisíc rokov existencie Cirkvi nie je len 365 svätých ľudí. Veď len pápež sv. Ján Pavol II. počas svojho pontifikátu vyhlásil 482 svätých a 1 338 blahoslavených.
Preto v deň Všetkých svätých sa skutočne slávi spomienka či oslava všetkých tých, ktorí sa stali svätými v celých dejinách Cirkvi. Zoznam oficiálnych svätých nájdeme v knihe, ktorá sa nazýva „Martyrológium“.
Posledné Martyrológium vyšlo v roku 2004 a je v ňom oficiálne uznaných 6 658 osôb, ktoré boli pozdvihnuté k úcte oltára. Ďalších 6 881 je síce bez mena, ale uvádza sa miesto a rok ich mučeníckej smrti.
Rímske martyrológium vyšlo už v druhom vydaní, má 844 strán v latinskom jazyku a pripravila ho Kongregácia pre Boží kult a správne vysluhovanie sviatostí. V tomto zozname okolo 20 percent tvoria ženy. Čo sa týka mien, prvenstvo patrí menu Ján (331), medzi ženami si prvenstvo udržuje Mária.
Dušičky
Katolícka cirkev si v novembri pripomína dva významné sviatky. Prvým je Slávnosť všetkých svätých (1. november). Druhým významným dňom je Spomienka na všetkých verných zosnulých - ľudovo nazývaná Dušičky (2. novembra).
Cirkev už po stáročia spája so Slávnosťou všetkých svätých nádej na vzkriesenie. Je to deň radosti, a nie strachu. Pre iných je smrť realitou, ktorú treba prijať. Po vzkriesení Krista sa nachádzame na ceste do večného mesta, kde nás očakáva blaženosť všetkých tých, ktorí boli Pánom oslávení.
Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka behom 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali v 14. storočí.
Náuka Cirkvi o posmrtnom živote hovorí, že po smrti má duša tri možnosti: buď odchádza do neba, do pekla alebo do očistca, z ktorého sa neskôr dostane do neba. Očistec je miesto alebo stav očisťovania. V očistci sú tie duše, ktoré zomreli v stave milosti posväcujúcej, teda bez ťažkého hriechu.
Každý spáchaný hriech má totiž následok - trest, ktorý si musíme odtrpieť. Podľa sv. Tomáša Akvinského aj ten najmenší trest v očistci je väčší ako najväčšie utrpenie tu na zemi. Znášaním týchto trestov sa duša očisťuje. Každá duša po smrti nesmierne túži po Bohu.
Aj hlavný trest v očistci spočíva v tom, že Ho nemôže uvidieť, hoci by veľmi chcela. Ďalší trest je v tom, že má výčitky voči sebe samej, pretože tento stav si privodila sama svojimi pokleskami. Okrem toho sa hovorí v teológii aj o treste zmyslov.
O tom nevieme nič určité, takisto aj o dĺžke a intenzite trestov sa nevieme presne vyjadriť. Časť trestov si môžeme odtrpieť už tu na zemi trpezlivým znášaním ťažkostí.
Okrem toho existujú tzv. plnomocné odpustky, ktorými môžeme dosiahnuť úplné odpustenie trestov. Duše v očistci si sami pomôcť nemôžu. Ale pomôcť im môžeme zvlášť svojimi modlitbami a odpustkami, ktoré môžeme v dňoch od 1. do 8. novembra výlučne získať pre duše v očistci.
Odpustky
Veriaci, ktorý nábožne navštívi cintorín a pomodlí sa za zosnulých, môže získať odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci, raz denne od 1. novembra do 8. novembra.
Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny... Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne.
Každý veriaci môže odpustky...
Slávenie Spomienky všetkých zosnulých bolo iniciované sv. Odilom (+1048), štvrtým opátom benediktínskeho kláštora v Cluny vo Francúzsku. Túto myšlienku veľmi rýchlo prijali aj ostatné jemu podliehajúce kláštory, neskôr všetky benediktínske kláštory, iné rehole a diecézy.
V XIV. storočí bol sviatok rozšírený pre celú západnú Cirkev.
Ako deň Spomienky na všetkých zosnulých páter Odilo určil najbližší deň po slávnosti Všetkých svätých. V roku 1915 pápež Benedikt XV. dovolil každému kňazovi, aby v tento deň mohol odslúžil tri sväté omše za duše trpiace v očistci.
Očistec je miestom a stavom, kde duše spravodlivých, čiže tých, ktorí odišli z tohto sveta v stave posväcujúcej milosti, ale neodpykali si dočasné tresty za hriechy - trpia, pokiaľ nezadosťučinia Božej spravodlivosti.
Pravda o existencii očistca je Cirkvou, na koncile v Lyone r. 1274, vyhlásená dogma. Veľkú úlohu v tejto veci zohral sv. Bonaventúra.
Túto pravdu potvrdil a ešte dôkladnejšie vysvetlil Tridentský koncil (1545 - 1563). Aby sme porozumeli náuku a prax Cirkvi čítame v Katechizme Katolíckej Cirkvi: (...) hriech má dvojaký následok.
Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie voláme "večný trest" za hriech. Všedný hriech má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie, či už tu na zemi alebo po smrti, v stave nazývanom očistec.
Tu sa oslobodzuje od "časného trestu" za hriech. (porov. KKC 1472) Najkrajšou a najúčinnejšou formou pomoci je sv. omša obetovaná za duše v očistci.
II. Vatikánsky koncil nazýva Eucharistiu "vrcholom a prameňom kresťanského života". Žiadna iná forma modlitby, či súkromná alebo spoločná, sa jej nemôže vyrovnať. V rehoľných spoločenstvách kňazi slúžia aj tzv. gregoriánske sv. omše. Ich dejiny a názov siaha až do obdobia pápeža Gregora Veľkého.
Cirkev verí, gregoriánske sv. omše vyprosujú zosnulým milosť spásy. Potvrdila to Kongregácia pre odpustky 15. 3. 1884. O tejto praxi sa veľmi pozitívne vyjadrujú aj účastníci II. Vatikánskeho koncilu.
Text: P. Kristian Olszewski OFM; foto: internet
