Brezová je prvýkrát spomenutá už v roku 1262 v darovacej listine uhorského kráľa Bela IV. V dobe zhotovenia listiny Brezová už existovala. Rok 1262 je preto rokom prvej písomnej zmienky o Brezovej, nie dátumom jej vzniku.
Kostol v Brezovej pod Bradlom
Najstaršie dejiny a osídlenie
Prvé osídlenie územia Brezovej bolo dosiaľ kladené do staršej doby bronzovej (pohrebisko v Brezovej-Štverníku). Ďalšie nálezy pochádzajú zo začiatku doby bronzovej z kostrového pohrebiska tzv. nitrianskej skupiny v Brezovej-Štverníku. Pohrebisko v Brezovej-Štverníku je so svojou výškou viac ako 300 m n.m. najvyššie položeným z dosiaľ známych nálezísk nitrianskej skupiny.
Nové archeologické náleziská podstatne rozšírili obraz minulosti územia Brezovej v praveku. Výskum doložil v polohe Baranec doteraz neznámu výšinnú, pravdepodobne palisádou opevnenú osadu ľudu bošáckej skupiny. Zistiť, či opevnenie súvislo obklopovalo celú východnú časť Baranca a aký bol charakter jeho vnútornej zástavby, umožní však len prípadný budúci archeologický výskum.
Archeologické nálezy
Hnuteľné archeologické nálezy:
- Predmety z výšinného sídliska na Baranci, napríklad medená sekerka, kamenný brúsik, zrekonštruovana spodná časť zdobenej vázovitej alebo amforovitej nádoby, kamenná drviaca podložka či vrypmi zdobený keramický praslen.
- Nálezy z pohrebiska v Brezovej-Štverníku - články náhrdelníkov z kostí, náušnica a dva prstene.
V blízkom okolí Brezovej sa našli doklady osídlenia i z nasledujúcej doby železnej. Do záveru doby bronzovej je predbežne zaraditeľných niekoľko črepov, pochádzajúcich z Ostrieža nad južným koncom Brezovej. V katastri obce Prašník sa nachádza vrch Tlstá hora s pozostatkami opevnenia zo staršej doby železnej. Nálezy z laténu - mladšej doby železnej, poukazujú na prítomnosť Keltov na Hrádku v katastri obce Prašník a na Starom hrade v katastri obce Podbranč.
Stredoveká Brezová
O minulosti stredovekej Brezovej sa mi pre nízky počet dosiaľ známych prameňov podarilo zistiť len málo údajov. Od 6. storočia n. l. začali na naše územie prichádzať prví Slovania. Po zániku Veľkej Moravy a prechodnom ovládnutí Poliakmi sa územie Slovenska stalo súčasťou uhorského štátu. Územie Brezovej sa až do 13. storočia nachádzalo v oblasti zvanej konfínium. Šlo o pás riedko osídleného a spustnutého územia, ktorý mal zabrániť vpádom nepriateľov do vnútrozemia štátu.
V prípade vzniku samotnej Brezovej sú naše poznatky dosiaľ nedostatočné, známy je len jeden neistý archeologický nález. V roku 1946 riaditeľ vtedajšieho Štátneho archeologického ústavu Vojtech Budinský-Krička prevzal od zberateľa Floriána Vulgana sklenú vrúbkovanú perlu, nájdenú údajne na nálezisku kostrových hrobov v Brezovej-Štverníku. Najstaršími spoľahlivými dokladmi o Brezovej tak zostávajú dve listiny z 2. polovice 13. storočia, v ktorých je zmienená už ako dedina Brezová (villa Brizoua).
V roku 1262 bola vyhotovená latinsky písaná darovacia listina uhorského kráľa Bela IV. Kráľ v nej Zochudovi a jeho bratom Serafínovi, Deršovi a Ladislavovi daruje dve zeme svojho Nitrianskeho hradu - Záhorec a Šterusy (Zahurch a Cheteruch). Záhorec sa nachádzal v mieste dnešnej Pustej Vsi, obec Šterusy existuje dodnes. Táto listina je prvou písomnou zmienkou o dedine Brezová (villa Brizoua), ktorá je v nej spomenutá pri vymedzení hraníc zeme Záhorec.
K roku 1262 je datovaná i listina vyhotovená pre spomínaného Serafína, jedného z bratov, ktorí v roku 1262 dostali zeme Záhorec a Šterusy. Serafín podľa tejto listiny od kráľa Bela IV. dostal zeme Osuské, Ropov, Hradište a Dubové (Ozus, Rupov, Haradicha, Dumbou) a zeme Záhorec a Šterusy (Zahurch a Cheteruch). Ako vyplýva z listín, zem dediny Brezová sa rozprestierala medzi zemami Osuské, Ropov, Hradište a zemou Záhorec. O tom, komu Brezová patrila, sa však listiny nezmieňujú.
Okrem mena dediny Brezová sú v listinách zachytené nasledujúce miestne názvy: V listine ktorou kráľ daroval Záhorec a Šterusy sa medzi Brezovou a Záhorcom spomínajú potok Holeška a vrch Klenová. Ich názvy pretrvali dodnes a oblasť Holešky a Klenovej tvorí juhovýchodnú hranicu katastra Brezovej aj v súčasnosti. V listine vyhotovenej pre Serafína je zas spomenutý potok Brezová, ktorého názov je tiež zachovaný.
Podľa jazykovedca Vladimíra Šmilauera sa názov dediny (v listinách zapísaný ako Brizoua) vtedy vyslovoval „Brizova“ a bol odvodený od stromu brezy. Brezová mohla dostať meno od brezového lesa, ktorý ani nemusel byť veľký, lebo meno sa dávalo podľa výrazného odlišujúceho znaku.
Medzi rokmi 1262 až 1568 nie sú o Brezovej dosiaľ známe žiadne písomné pramene. Navyše sa Brezová nespomína ani tam, kde by sa v prípade, že bola naďalej dedinou, spomínať mala - totiž v listinách, ktorými v rokoch 1392 a 1394 kráľ Žigmund daroval Stiborovi zo Stiboríc panstvá v blízkosti Brezovej, teda Čachtice, Dobrú Vodu a Branč. V dosiaľ známych dobových písomných záznamoch sa Brezová znovu objavuje až v roku 1568, kedy ju ako dedinu Brezowa uvádza urbár Čachtického panstva.
Dôležité údaje o osude Brezovej priniesol dokument, ktorý som vyhľadal roku 2008 v archíve brezovského evanjelického cirkevného zboru. Ide o odpis písomného svedectva vydaného úradníkmi Nitrianskej stolice Benedictom Zongorom a Nicolausom Bolgárom roku 1606, z ktorého vyplýva, že Brezová „bola… postavená“ v roku 1564.
Na základe toho, že medzi rokmi 1262 až 1568 dosiaľ známe písomné pramene Brezovú nespomínajú, a na základe údajov písomného svedectva úradníkov Nitrianskej stolice, sa dá predpokladať nasledujúce: Brezová (písomne doložená k roku 1262) spustla a ako samostatná sídelná jednotka - dedina - prestala existovať. Nevedno, či na území Brezovej v čase jej predpokladaného spustnutia existovalo nejaké osídlenie - napríklad v podobe samoty alebo rozptýleného osídlenia. Zatiaľ je známe len toľko, že na území Brezovej i počas jej predpokladaného spustnutia ľudia na nejakú dobu boli. Dokladá to existencia neskorostredovekého opevnenia na Ostrieži. Archeológovia na Ostrieži zistili stopy jednoduchého opevnenia, rámcovo datovaného do 15. storočia.
Písomné pamiatky
Názov tejto state je úryvkom listu zo 4. mája 1634. Brezovský richtár Matej Kassparowich a prísažní dediny list adresovali richtárovi a konšelom „…poctivého mesta Trnavy…“. Príbeh samotný však zostáva otvorený, nevedno, či Rozina zostala v Trnave, alebo sa musela vrátiť k manželovi.
Dočasne spustnutá Brezová sa od svojho (znovu)postavenia v roku 1564 začala rýchlo zaľudňovať. Dochoval sa urbársky súpis Čachtického panstva z roku 1568. Brezová je v ňom pod názvom Brezowa uvedená ako dedina na čele s richtárom Lucasom(Lukášom). Urbár uvádza i mená hláv 23 rodín poddaných. V roku 1598 bolo na Brezovej už 111 domov.
Osídlenci prichádzali na Brezovú (a podobne aj do ďalších oblastí Myjavskej pahorkatiny) najmä zo severu Slovenska v rámci tzv. valašskej kolonizácie. V tejto neskorej fáze valašskej kolonizácie bola už etnická príslušnosť osídlencov slovenská a valachmi sa nazývali podľa valašského spôsobu života, vyznačujúceho sa salašníctvom a chovom dobytka. Niekoľko osídlencov prišlo pravdepodobne i z dedín na okolí Brezovej, čomu nasvedčujú ich priezviská.
Nedostatočná rozloha úzkej brezovskej doliny viedla k nutnosti hľadať novú pôdu. Kvôli silne členitému charakteru územia ju bolo treba získavať v zalesnených dolinách a svahoch. Klčovaním lesov tam bola vytváraná kopaničiarska pôda a vznikalo kopaničiarske osídlenie. K rozvoju kopaníc prispel tiež fakt, že poddaní za ich držbu odvádzali menšie poplatky, roboty a naturálie než za držbu urbárskych usadlostí. Pozemky, klčovaním premenené na užitočnú pôdu, dostali od týchto činností názov kopanice. Kopanice ležali v členitom brezovskom chotári aj vo vzdialených a zle prístupných miestach.
Cesta na kopanice, ktoré ležali ďalej od dediny, však trvala dlho a ich obhospodarovanie z dediny by bolo ťažké. Preto na takýchto kopaniciach vznikali sezónne obydlia a hospodárske stavby. Neskoršie sa tieto sezónne obydlia stali základom trvalého kopaničiarskeho osídlenia. Obyvatelia kopaníc patrili spravidla medzi želiarov. Vytváranie kopaníc bolo dlhodobým, do 1. polovice 19. storočia trvajúcim procesom. Hlavným predstaviteľom správy dediny Brezovej bol richtár a v jeho činnosti mu pomáhali prísažní.
V čiastočne dochovanom urbári Čachtického panstva z roku 1628 sa pre Brezovú uvádza, že z mlynov sa zemepánovi poskytuje cenzus (poplatok), služby a vykrmovanie svíň. Viac údajov obsahuje dodatok tohto urbára pochádzajúci z roku 1639. Je v ňom zaznamenané, koľkí (4 - 5 poddaní) sa delili o štvrtinovú usadlosť. Uvádza sa tiež, že pivovar, kostol, fara a škola sú v spoločnom užívaní. Omnoho podrobnejšie informácie sú obsiahnuté v urbári nádasdyovskej časti Čachtického panstva z roku 1661.
V 17. storočí sa ani Brezová nevyhla udalostiam spojeným s nájazdmi Turkov. Obrana pred Turkami bola podľa všetkého i dôvodom na opevnenie brezovského kostola (dnes Kostol najsv. Trojice na Bradlianskej ulici). Kostol bol opevnený múrom a dodnes dochovanými baštami. Brezovej sa dotkli aj búrlivé udalosti Rákocziho protihabsburského povstania.
Charakter poľnohospodárstva Brezovej ovplyvňovali prírodné pomery. Neumožňovali pestovanie obilia v takej miere ako v susednom Považí či Záhorí. Vďaka výdatným pasienkom a lúkam sa však výrazne rozvinul chov statku. Podľa údajov urbára nádasdyovskej časti Čachtického panstva z roku 1661 bolo v Brezovej 118 koní, 56 volov, 428 kráv, 652 oviec a 35 kôz, teda dohromady 1289 kusov statku (bez prasiat, tie neboli v urbári uvedené).
Čo sa týka remesiel, v časovom rámci tohoto článku bola Brezová dedinou a jej obyvateľstvo sa živilo najmä poľnohospodárstvom a chovom statku. Remeselníkov nebolo veľa, šlo o bežné, pre potreby domáceho obyvateľstva vyrábajúce remeslá, ako mlynári, ševci, tkáči, mäsiar. V liste z roku 1601 je uvedený obyvateľ Brezovej Juro Plačko Mlynár. V dodatku urbára Čachtického panstva z roku 1639 sú v Brezovej spomenuté štyri funkčné a štyri opustené mlyny. Podľa spomínaného urbára nádasdyovskej časti Čachtického panstva z roku 1661 boli v Brezovej štyria mlynári, štyria tkáči, mäsiar a bližšie neurčený počet ševcov.
K veľkému rozvoju remeselnej výroby a vzniku remeselníckych cechov dochádza v Brezovej až po tom, ako v roku 1709 získala postavenie oppida - mestečka.
Oppidum Brezová (1709)
Postavenie oppida získala Brezová v roku 1709 vďaka privilégiu cisára Jozefa I., v ktorom udelil obyvateľom Brezovej právo konať výročné trhy - jarmoky. Latinským termínom oppidum sa označovalo sídlo s čiastočnými mestskými právami. Najvýznamnejším z nich bolo právo usporadúvať pravidelné trhy. Dobovou slovenskou podobou termínu oppidum bol výraz mestečko používaný aj v Brezovej - napríklad v písomnostiach či pečatidle.
Počas doby, keď bola Brezová oppidom - mestečkom, vznikali v nej cechy remeselníkov. Mestečko samotné postupne nadobúdalo remeselnícko-roľnícky charakter, jeho kopanice však boli agrárne. Počet obyvateľov stále rástol - pribúdalo ich v mestečku i kopaniciach. Dikálny súpis Nitrianskej stolice z roku 1753 uvádza v Brezovej až 741 hláv rodín.
V rokoch 1730 až 1731 bolo postavené nové sídlo správy mestečka - mestský dom. Dom mal jedno poschodie, stál v Rínku (dnes Námestie generála M. R. Štefánika), na mieste budovy dnešného mestského úradu. Bol zbúraný v auguste 1947 kvôli výstavbe nového obecného domu.
V roku 174 predstavitelia Brezovej zadovážili hodiny „…velice potrebné…“. Rozhodli sa, že bude najvhodnejšie umiestniť ich na veži kostola, kde ich po potrebných úpravách nainštalovali v roku 1748.
PREDANÝ: Videoobhliadka 1i byt na predaj - Brezová p. B. po komplet rekonštrukcii - realitný maklér
Kostoly a sakrálne pamiatky v okolí Brezovej
Až do 18. storočia boli naše obce bez kostola. Boli filiálkami susedných obcí Jablonica a Prievaly, kde sa nachádzali kostoly. Cerovú ako filiálku až do roku 1787 spravovali jablonickí farári, len prechodne prievalský farár.
Posvätný priestor v Cerovej, podobne ako v ostatných obciach bez kostola, tu predstavoval cintorín, kde sa podľa záznamov vizitácie z roku 1632 nachádzala zvonica s jedným zvonom. V roku 1756 tu začali stavať kaplnku Všetkých sv. Anjelov, ktorá sa stala predchodkyňou terajšieho kostola. Kaplnku dokončili už nasledujúci rok.
Keď bola v roku 1787 v Cerovej zriadená samostatná farnosť, tzv. matkocirkev, „Ecclesia ad Stos Angelos Custodes“, kde boli Lieskové a Rozbehy filiálkami, začala sa príprava na výstavbu kostola, resp. prestavbu existujúcej kaplnky - vo vizitácii z tohto roku uvádzanej ako kostolík Svätých Anjelov Strážcov. Prvým farárom bol Anzelm Časta (1787 - 1791).
V roku 1796, keď bol administrátorom Bernardín Slabigh, bola podaná žiadosť o postavenie kostola. To preto, lebo už v roku 1792 bolo v Cerovej 453 katolíkov a na Lieskovom 415. S návrhom súhlasili obe obce i obec Rozbehy. No po udelení súhlasu k stavbe došlo k roztržke. Roztržka bola nakoniec urovnaná. Všetky obce dali súhlas, aby sa kostol staval pri starej kaplnke, teda na Cerovej. Samotná výstavba začala v roku 1800 a trvala 2 roky.
Kostol je jednoloďová barokovo-klasicistická stavba so segmentovým ukončením presbytéria. Fasáda kostola je členená lizénami, zvislými plastickými pásmi a segmentovo ukončenými oknami so šambránami (obrubami). Veža kostola je vstavaná do štítového priečelia, je ukončená korunnou rímsou s hodinami a barokovou cibuľovitou strechou, bankou a krížom.
V interiéri sú 2 oltáre a kazateľnica, pochádzajúce zo začiatku 19. storočia. Na ňom sa nachádza jednomanuálový organ s pedálom, ktorý postavil v roku 1839 Martin Šaško, senior z Brezovej pod Bradlom za 1750 zlotých. Organ prešiel viacerými opravami a úpravami. O kvalitách organa svedčí i skutočnosť, že v roku 2005 sa v kostole konal XIV. medzinárodný hudobný festival pod názvom „Slovenské historické organy.“
Z viac ako 200 rokov svojej existencie prešiel kostol viacerými úpravami. Niekoľkokrát bola opravovaná strecha i fasáda a urobené úpravy v interiéri. V čase 1. svetovej vojny padli za obeť i zvony na kostole. V roku 1926 boli na stene vedľa kazateľnice osadené pamätné tabule s menami občanov padlých v 1. svetovej vojne, dalo ich vyhotoviť miestne Potravné a úverové družstvo.
Zvonice a cintoríny
V časti Lieskové sa nachádza zachovalá murovaná zvonica s jedným zvonom. Pri veľkom požiari v roku 1814 úplne zhorela a žiare ohňa neodolal ani zvon. V roku 1815 si dali Lieskovčania uliať nový zvon a o desať rokov si postavili novú zvonicu. Zvon po dlhoročnom používaní praskol, preto ho v roku 2020 nahradil nový.
Súčasný cintorín v Cerovej leží na vyvýšenine v časti nazývanej Prídavky. Pochádza z konca 19. storočia. Miestny duchovný dal hroby zrovnať, na pozemku zasial ďatelinu a vysadil ovocné stromy a vinnú révu. V hornej časti súčasného cintorína v Cerovej je ústredný kríž s vyrytým letopočtom v kartuši podstavca „IHS R. leží na mieste staršieho pôvodného cintorína zaznamenaného na mapách už v 18. storočí.
Rozbežský cintorín leží na hornom kraji Rozbehov. Nachádza sa na pozemku nad súčasným cerovským cintorínom. Je zarastený a náhrobky, ktoré sa tu nachádzajú, sú poškodené. Jeho súčasťou sú ruiny múrov starej márnice, hebrejsky ciduk hadin a kamennej ohrady. Po odchode posledných tu bývajúcich Židov po 1. svetovej vojne cintorín spustol.
Zvonica v Lieskovom