Kostol zasvätený svätému Tomášovi apoštolovi: História a architektúra

V tomto článku sa pozrieme na históriu a architektúru kostola zasväteného svätému Tomášovi apoštolovi, ktorý je významnou súčasťou kultúrneho a náboženského dedičstva Slovenska.

História

Od blaženého zavítania sv. Evanjelia v našom národe prešlo 1100 rokov, plných borby, útrap, mučeníctva a práce za duševnú spásu a za kultúrne povznesenie nášho národa. Pamiatka deja historicko-kultúrneho významu pre nás, nadchla slovenskú katolícku verejnosť, aby bola zvečnená i v tejto knihe. Naša generácia je v šťastnom položení, že môže verejnými prejavmi nášho katolíckeho a národného presvedčenia uctiť túto pamiatku.

Iniciatívou J. E. Dra Karola Kmeťku, biskupa nitrianskeho sa oslavuje táto pamiatka dnes v celom našom štáte, najmä však na Slovensku a dostáva popri cirkevnom i ráz celoštátny, všeslaviansky a slovensko-národný.

Spolok Sv. Vojtecha ako vydavateľ praje tejto knihe šťastné putovanie, aby vzbudzovala lásku k sv. cirkvi a bola pohnútkou vytrvalej, nenáročnej kultúrnej práce za spásu duší a za kultúrne povznesenie nášho národa slovenského.

Svätý Vojtech a jeho vplyv

Sv. Vojtech však, najvzdelanejší český Slovan a obetavý biskup, neúnavne chodil po slovenských rovinách a horách a cyrilometodským, mierumilovným spôsobom vychovával našich úbohých pastierov a roľníkov. Preto vštepila sa do sŕdc pokolenia slovenského tradičná vďaka našich pradedov; ako poľský národ, pred 936 rokmi, uložil relikvie sv. mučeníka do katedrály gniezdnenskej a velebí Sv. Vojtecha aj dnes sťa nebeského Patróna svojej hlavnej diecézy, tak v Slovenskej Krajine slávime sv. Vojtecha nielen ako ochrancu trnavského biskupstva, ale ako náboženského, kultúrneho a chlebového Vojvodu Svätovojtešského Spolku.

Stotisíc verných druhov stúpa dnes pod Jeho veliteľstvom pokojným, ale udatným krokom: »Odhodili skutky temnosti a vzali na seba zbroje svetla, sú v modlitbe vytrvalí, v súžení trpezliví, v nádeji veselí, láska ich je bez pretvarovania, radujú sa s radujúcimi, plačú s plačúcimi, dobrorečia a nepreklínajú, o telo nemajú starosti, aby bujnelo, neprotivia sa vrchnosti, obliekli si Pána Ježiša Krista« (list sv. Pavla Rimanom).

Rímsko-katolícka cirkev

Rímsko-katolícka Cirkev je spoločnosť pokrstených ľudí, ktorí za svoju duchovnú hlavu uznávajú rímskeho pápeža. Pápež ako Kristov námestník je teda viditeľnou hlavou Cirkvi katolíckej. Tento primát prechádza na každého rímskeho biskupa, ako na nástupcu sv. Petra apoštola, ktorému prvenstvo udelil sám Spasiteľ. Primát rímskeho pápeža spočíva na Božom práve, jeho všeobecné biskupstvo bolo na vatikánskom sneme vyhlásené za dogmu.

Pápež Pius XI.

Terajší pápež je PIUS XI., hlava rímsko-katolíckej Cirkvi, nástupca sv. Petra, najvyšší arcipastier Cirkvi svätej všeobecnej, patriarcha Západu, prímas Talianska, arcibiskup rímskej provincie, suverénny panovník Vatikánskeho mesta. V rade nepretrhnutom rímskych pápežov je Sv. Otec dvestošesťdesiatyprvý. Jeho rodinné meno je Achilles Ratti. Narodil sa v Desio pri Miláne 31. mája 1857. Bol vysvätený za kňaza v Ríme 20. decembra 1879.

Najprv bol kaplánom v Barni. Potom je profesorom bohoslovia v Miláne v rokoch 1882-1888. Od roku 1888 sa stane strážcom knihovne Ambroziánskej v Miláne. Roku 1907 bol vymenovaný za kanonika tamtiež, dostal titul preláta a stal sa riaditeľom knihovne. Roku 1912 sa presídlil do Ríma ako viceprefekt vatikánskej knihovne, neskôr sa stáva r. 1914 prefektom tejto bibliotéky, taktiež kanonikom Svätopeterskej baziliky a dostáva titul apoštolského protonotára. V posledný rok svetovej vojny r. 1918 je apoštolským vizitátorom Poľska a Ruska, v nasledujúci rok apoštolský nuncius vo Varšave s titulom arcibiskupa. Od roku 1921 sa vrátil do Milána ako arcibiskup milánsky. V ten istý rok bol kreovaný za kardinála. Po smrti pápeža Benedikta XV. zvolili ho kardináli dňa 6. februára 1922 za pápeža. Dňa 12. februára potom bol slávnostne korunovaný. V siedmy rok svojho panovania 20. decembra 1929 mal zlatú omšu čo 50 ročné jubileum vysvätenia.

Vatikánske mesto

Vatikánske mesto úradným názvom »Citta del Vaticano« bolo dňa 11. febr. 1929 na základe lateránskej smluvy, v ktorej taliansky štát sa zriekol svojej suverenity nad vatikánskou štvrťou, proklamované Sv. Otcom Piom XI. za neodvislý slobodný štát, ktorého suverenným panovníkom je pápež. Štát tento má 44 ha pôdy, obyvateľov má nateraz vyše 700. Je teda tým najmenším štátom sveta, avšak jeho panovník patrí medzi veľmoci podľa svojho postavenia. Pápež je absolútnym monarchom tohoto štátu.

Na čele štátnej správy stojí pápežom vymenovaný a len jemu zodpovedný guvernér, ktorý má pri sebe generálnu štátnu radu, tiež pápežom zostavenú. Policajnú službu konajú pápežskí žandári. Vojsko má iba čestnú funkciu a pozostáva zo švajčiarskej gardy, ktorá tvorí telesnú stráž pápežovu, z gardy šľachticov a z palatínskej gardy, ktorá funguje len pri väčších slávnostiach. Vatikánske mesto má svoje samostatné správne odvetvia a svoj vlastný peniaz. Má svoju železničnú trať, poštovú, telegrafnú, telefónnu a radiovú stanicu, ktorými sa bezprostredne spája s ostatným svetom.

Mimo štátu vatikánskeho sú ešte niektoré kostoly a budovy, ktoré majú exteritorialitu ako majetok pápežského štátu.

Pápežská diplomacia

V diplomatických stykoch zastupujú Sv. Stolicu v iných štátoch nunciatúry a delegatúry. Diplomatický charakter majú predne nunciatúry. Nunciatúry sú dvojakého stupňa: 1. triedy a 2. triedy. Nunciatúry 1. triedy sú v Paríži, Madride, Berlíne, Varšave, Lisabone (predtým aj vo Viedni, teraz aj v Ríme u talianskej vlády), toto sú kardinálske postavenia. Ostatné nunciatúry sú 2. triedy. Menom internunciatúry sa označujú všetky stále zastupiteľstvá pápežove diplomatické, ktoré sú v štátoch menších.

Po vojne pápežské zastupiteľstvo sa dožilo neobyčajného rozvoja v štátoch sveta, takže dnes má Sv. Stolica na 34 diplomatických staníc, a síce 23 nunciatúr a 11 internunciatúr. Nunciatúry majú tieto štáty: Argentína, Bavorsko, Belgicko, Bolívia, Brazília, Chile, Československo, Nemecká ríša, Francúzsko, Kolumbia, Juhoslávia, Maďarsko, Rakúsko, Paraguay, Peru, Poľsko, Portugalia, Prusko (person. únia s nem. ríšou), Rumunsko, Švajčiarsko, Španielsko, Taliansko, Venezuela. Internunciatúry majú: Haiti, Holandia, Litvania, Luxemburg, Str. Amerika atď.

Nuncius je všade starešinom, doyenom diplomatického zboru. Jeho politickou úlohou je sprostredkovať diplomatické styky medzi Sv. Stolicou a štátom, u ktorého je akreditovaný, cirkevnou úlohou však dozerať nad cirkevnými pomermi štátu a informovať Sv. Stolicu, bez toho, žeby obmedzoval právomoc biskupov. Pomocní úradníci nunciov sa menujú uditormi. Dotyčné štáty majú zas vyslancov u Sv. Stolice, alebo aspoň poverencov (chargé d'affaires).

Apoštolský nuncius v Prahe

Apoštolským nunciom v Prahe je jeho excelencia ndp. arcibiskup titul. PETER CIRIACI. Narodil sa v Ríme 2. dec. 1885, je doktorom filozofie, bohoslovia a kanonického práva. Vysvätený bol za kňaza r. 1909- Najprv bol profesorom bohoslovia v Ríme, ale pritom zastával úrady aj v Kúrii. Neskôr sa stal podsekretárom Kongregácie pre mimoriadne cirk. veci. R. 1927 bol poslaný do Prahy, aby urovnal spory medzi Sv. Stolicou a vládou čsl. Výsledkom jeho práce bolo uzavretie dočasnej dohody, t. zv. »Modus vivendi«. Msgr. Ciriaci bol nato vymenovaný za apošt. nuncia a 18. marca 1928 vysvätený za titul, arcibiskupa farského.

Kardináli

Kardináli sú radcami a bezprostrednými spolupracovníkmi pápeža vo spravovaní Cirkvi. Boli to pôvodne rímski správcovia fár a kostolov (kardináli-presbyteri), sedem diakonov rímskych, sociálno-charitatívnou prácou poverených (kardináli-diakoni) a sedem biskupov z okolia rímskeho (kardináli-episcopi).

Kardinálske kolégium má troch predstavených: kardinála-dekana, kardinála-subdekana a kardinála-komorníka. Kardinál-dekan býva najstarším kardinálom kolégia, volia ho kardináli-biskupi a pápež ho potvrdzuje. Úlohou jeho je predsedať kardinálskemu kolégiu a korunovať pápeža. Kardinál-subdekan zastupuje dekana, keď je zaneprázdnený. Kardinál-komorník spravuje majetok Sv. Stolice v čase, keď je pápežský stolec vakantný.

Kardinálov menuje pápež. Kardinálom môže sa stať každý kňaz, ktorý vyniká svojou náukou, zbožnosťou a opatrnosťou. Kardináli sa delia na tri triedy: kardinálov-biskupov, kardinálov-kňazov a kardinálov-diakonov. Kardináli-biskupi majú titulárny biskupský stolec v okolí Ríma, kardináli-kňazi sú titulárnymi farármi v Ríme a kardináli-diakoni sú titulárnymi diakonmi v Ríme. Kardináli majú právo voliť pápeža a byť volení za pápeža. Po smrti pápeža majú právo spravovať Cirkev až do nastúpenia nového pápeža.

Kardináli nosia červený biret, červenú mozzetu, červenú rochetku, červený plášť a červený pás. Červená farba má im pripomínať, že majú byť hotoví pre sv. Cirkev vyliať i svoju krv. Oslovujú sa: Vaša Eminencia.

V roku 1933 mala Cirkev 67 kardinálov. Medzi nimi bol jeden Slovák, Ján Černoch, arcibiskup ostrihomský.

tags: #kostol #zasvateny #sv #tomasovi #apostolovi