V kontexte bohatej histórie a architektúry Starého Mesta zohráva významnú úlohu aj Župné námestie, ktoré je obklopené historickými budovami a sakrálnymi stavbami. Medzi ne patrí aj Kostol sv. Štefana, známy aj ako Kapucíni, alebo Káčko, ktorý patrí medzi kultové miesta Bratislavy. Na opačnej strane, na Staromestskej ulici je zase významná autobusová zastávka. Môžete sem prísť i autom, ale je to zbytočne komplikované a ešte si aj priplatíte.
Kostol sv. Štefana (Kapucíni)
Kostol sv. Štefana je sakrálna stavba so žltkastou fasádou, ktorej súčasťou je i kláštor Rádu menších bratov kapucínov. Kostol kapucínov je odnepamäti miestom aktívneho stretávania sa veriacich všetkých vekových kategórií a náboženského prežívania, svadieb a pod. Kostol bol postavený začiatkom 18. storočia a tvorí jednu zo sakrálnych stálic Bratislavy.
Kostol sv. Štefana nepôsobí zvonka a ani zvnútra príliš zdobene a exkluzívne. Ihneď si všimnete relatívne strohý štýl, ktorý však pôsobí originálnym dojmom Nájdeme tu neorománsky a barokový štýl. Vzhľad kostola je verný zásadám skromnosti kapucínskych chrámov. Keďže ide o reformovanú františkánsku vetvu, tento rád kládol dôraz na chudobu, no o to bohatší duchovný život v zmysle Evanjelia. Kapucínskemu kostolu taktiež úplne chýba veža, na ktorú sme pri katolíckych kostoloch bežne zvyknutí. To je však len ďalšia z charakteristických čŕt kapucínskych kostolov. Pred vstupom doň narazíte na výrazný mariánsky stĺp na Župnom námestí.
Vstúpiť do kostola môžete hlavným vchodom a následným zostupným schodiskom až do jeho lode. Druhá možnosť je bočný vstup vo forme chodby. Kapucíni kostol vybudovali ako svoje hlavné pôsobisko potom, ako prišli do Bratislavy z Viedne. Pôvodne totiž slúžili omše v kaplnke na Michalskej ulici. Jednou z hlavných darkýň bola grófka Eleonóra Terézia. Dodnes to pripomína nápis v nemčine umiestnený na chóre v znení: ,,Modlite sa za nehodnú zakladateľku Eleonóru Teréziu. 1709“ Rozšírenie kostola, kláštora a záhrad neskôr financoval Imrich Esterházy. O dôležitú prestavbu Kostola sv. Štefana sa zaslúžil Ignác Feigler ml., ktorý fasáde vtisol neoslohový vzhľad. Bratislavský sochár Anton Brandl je zase autorom výraznej sochy sv.
V interiéri kostola je badať jasný kontrast dreveného vybavenia vrátane hlavného oltáru v barokovom prevedení a jednoduchých bledých stien. Jednotlivé prvky skromnejšej výzdoby takto veľmi dobre vyniknú. Kostolu dominuje hlavný oltár s obrazom sv. Tento úmysel na obraze vyjadruje kráľovská koruna položená na poduške. Dôležitosť Bratislavy ako korunovačného mesta je na obraze zdôraznená niekoľkými hlavnými bratislavskými dominantami v podobe Dómu sv. Martina, hradom, či budovou radnice. Obraz pôsobí monumentálnym dojmom, hoci má relatívne tmavý odtieň. Autorom je s najväčšou pravdepodobnosťou kapucín Udalricha z Welsu (vl. menom Thomas Wimberger).
K zaujímavostiam v blízkosti Kostola sv. Štefana patrí napríklad vstup do električkového tunela, ktorý vedie pod Bratislavským hradom. Pre tých, čo radi objavujú sakrálne pamiatky je doslova na skok Kostol sv. Trojice t.j. Farský kostol sv. Jána z Matky. Zaujme i historická budova Národnej rady SR, alebo perfektné výhľady z Michalskej veže.
Na Slovensko prišli prví kapucíni v r. l674 do Pezinku. V roku l676 prišli do Bratislavy a o nejakých osemdesiat rokov neskôr do Holíča, kde boli potom Jozefom II. zlikvidovaní. Do Pezinku prišlo na pozvanie ostrihomského arcibiskupa a na žiadosť nitrianskeho biskupa asi l2 kapucínov. Prišli sem ako protireformačná misia. V tom čase bolo v Pezinku iba 6 katolíckych rodín a fara bola prenesená do Grinavy. kapucíni prišli do gotického farského kostola, ktorý stojí blízko terajšieho kláštora. Až o niekoľko rokov neskôr, v r. l7l9 - l720, si kapucíni vybudovali kostol a kláštor v podobe, akú má dnes.
Pôvodný kláštor, ešte predtým ako bývali kapucíni na fare, stál na konci terajšej veľkej kláštornej záhrady. Bol vybudovaný ako veľký obdĺžnikový dom, aký sa vtedy používal na sklad či sýpku. V r. l950, keď likvidovali bratov Kapucínov a ostatné rehole, tam ešte stál. To bol pôvodný kláštor, celkom na spôsob kamaldulských kláštorov. Dole boli izby, kde sa pracovalo, hore na poschodí spávali. V celom dome sa nekúrilo, život tam musel byť veľmi prísny.
Po dvoch rokoch prišli kapucíni aj do Bratislavy. Pôsobili v kaplnke sv. Kataríny na Michalskej ulici. Skoro v tom istom čase prišli do Pezinku aj Jezuiti, ktorí si tu založili gymnázium. Kapucíni sa venovali zasa kázaniu, misiám, spovedali a spravovali faru. V priebehu 100 rokov Pezinok už bol pekne rekatolizovaný. Po čase sa do farnosti vrátil i farár. V kláštore už bolo najmenej 20 pátrov Kapucínov. Určitý čas tam bola prednášaná aj filozófia a teológia. Pôsobil tu i Viktor Sasinek, ktorého spisy sa zachovali dodnes.
Dňa 12. septembra 1683 sa pred Viedňou rozhodlo nie len o osude Uhorska, ale aj celej strednej Európy. Pápež na cisárovu žiadosť vyhlásil tento pamätný deň, keď sa spojeným armádam podarilo zvíťaziť nad tureckou presilou, za sviatok a zasvätiť ho menu Panny Márie, Ochrankyne Uhorska. Správa o víťazstve sa rozšírila na všetky strany. Oči Európy sa upreli na Viedeň, ktorej heroizmus, patetizovaný do barokového meradla, vyvolal hlboký obdiv v celom západnom svete. Viedeň bola akoby zbožštená. Táto veľká premena vtisla Viedni i jej dvoru celkom nový zmysel a príťažlivosť. A bola príčinou, že aj uhorská šľachta zaznamenala zmenu.
Miesto starých magnátskych rodín, ktoré v tomto čase vymierajú, nastupovala v tomto storočí nižšia šľachta, ako rodiny Palffy, Apponyi, Illézházy, Esterházy, Erdody a Csáky, ktoré za svoje povýšenie vďačili predovšetkým viedenskej dynastii. Z tejto väčšinou protestantskej šľachty sa vytvorila loyálna dvorná strana. Bol to prenikavý úspech protireformácie, pôsobením ktorej väčšina týchto evanjelických rodov v 17. stor. Stopy nedôvery a zdržanlivosti medzi dvorom a uhorskými šľachticmi sa podarilo odstrániť až obratnej politike Márie Terézie, ktorá častými rádmi, vyznamenaniami aj hodnosťami vedela uhorskú šľachtu zlákať do podmanivého ovzdušia Viedenského dvora a z novej generácie vychovať dokonalých barokových gavalierov. Mecenáši cirkevného umenia už teda nie sú v 18. stor len cirkevní hodnostári, ale aj šľachta, ktorá štedrými darmi kláštorom a kostolom napodobňuje príklad viedenskej veľkolepej dvornej kultúry cisársej Viedne, a tak dokazuje svoje náboženské cítenie.
Bratislava i potom ostáva hlavným mestom Uhorska. To spôsobilo, že to bola predovšetkým ona, z Uhorských miest najbližšia ríšskemu hlavnému mestu, ktorá ťažila najintenzívnejšie z Viedenskej kultúry. Pravda, jej meradlo bolo menšie a jednoduchšie. Nové španielske rehole, ktoré zaplavili Viedeň a vtlačili jej úplne katolícky ráz, dostali sa do Bratislavy v druhej polovici 17. stor., aby dokončili to, čo sa arcibiskupom a jezuitom ešte celkom nepodarilo. Tak sa tu roku 1672 usadili Milosrdní bratia, ktorých meno vyjadruje ich charitatívne poslanie, a čoskoro po nich roku 1676, tu začali misionársku a kazateľskú činnosť Kapucíni, teda rády, ktoré pôsobili vo Viedni už dávno predtým.
Súčasne však prichádzali s nimi do Bratislavy aj tie rehole, ktoré prišli do Viedne len nedávno, od vtedy ako starostlivosť o španielske dedičstvo a túžba po vytvorení svetovej ríše prinútila dvor k novému záujmu o španielských poddaných. Sú to jednak Uršulínky, ktoré prišli do Bratislavy roku 1672, aby sa ujali katolíckej výchovy dievčat, a bieli Španieli alebo Trinitári. Ako sme už spomenuli, Uršulínky zdedili roku 1672 kostol, ktorý odobrali evanjelikov pri hradnom múre. Zásluhou grófky Františky Nádasdy, ktorá vstúpila do rádu a priniesla mu značné veno, postavili si mníšky vedľa kostola roku 1677 nový kláštor. Stavba, ktorej základný kameň povätil sám Viedenský biskup Kollonich, bola dokončená roku 1687 a hneď nato sa do nej reholnice nasťahovali. Ostatné rády obsadili veľké pozemky v zeleni pred mestskými záhradami, kde súčasne svojími kostolmi nahradili staré farské kostoly.
Na trhovisku medzi Laurinskou a Michalskou bránou si postavili kláštor milosrdní bratia. Stavba, ktorú podporoval barón Ján Maholányi, bola začatá roku 1692, ale dokončená až po 36 rokoch. Blízko nich na Uhoľnom trhu (dnes Župnom námestí) pri Michalskej bráne sa usadili kapucíni a trinitári. Prví obsadili miesto pri Prepoštskej záhrade a tam postavili v rokoch 1708 až 1711 kláštor. Kostol im tu vysvätil roku 1717 nitriansky biskup Erdödy. Trinitári si postavili kostol s kláštorom neďaleko Kapucínov na starom svätomichalskom cintoríne. Základný kameň kostola posvätil roku 1717 biskup Erdödy. Kostol bol postavený priamo na zvyškoch starého farského kostola sv. Michala. Roku 1727 bol dokončený nielen nový kostol, ale aj susedný kláštor, ktorý začali stavať iba roku 1721. Je to miesto bývalej budovy SNR. V 19. stor. dala Bratislavská župa poškodenú budovu kláštora zbúrať a roku 1844 sa stavia na jej mieste župný dom.
Kapucíni sem prišli v roku 1676. Priviedol ich panovník Leopold I. Dvorská komora, teda v dnešnom ponímaní ministerstvo hospodárstva a financií Habsburskej monarchie, kúpila na zabezpečenie ich provizórneho pobytu v Bratislave dom na Michalskej ulici, ktorý stál vedľa kaplnky sv. Kataríny. Dvadsiateho piateho novembra 1676, na deň sv. Kataríny, dal Nitriansky biskup Tomáš Pálffy túto kaplnku slávnostne do opatery bratov Kapucínov. Stala sa tak ich prvým kostolom v Bratislave. Tu pôsobili 35 rokov.
Kapucíni na Slovensku patrili pod Viedenskú provinciu až do konca 1. svetovej vojny. Po 1. svetovej vojne prišlo k rôznemu triedeniu. Keď po porážke Rakúsko - Uhorska poodchádzali bratia do Maďarska, na Slovensko prišlo pomáhať niekoľko bratov-kňazov z Holandska. Založili serafínsku školu a začali organizovať študentov. Neskôr, za Slovenskej republiky bolo štátom nariadené, aby sa každá provincia osamostatnila. Vizitátor z Ríma, viedenský provinciál, nariadil osamostatnenie a zriadenie noviciátu a teologickej školy pre kapucínov na Slovensku. Zároveň povolal slovenských pátrov, ktorí ešte pôsobili v cudzine a takto začal existovať slovenský komisariát, ktorý bol zriadený ako prvá samostatná cirkevná jednotka.
Po prvej svetovej vojne sa česká provincia usilovala o znovupričlenenie kláštorov slovenskej provincie pod jej správu. Ďalší vizitátor - Belgičan páter Róbert Bentain - zariadil, že kapucíni na Slovensku zostali naďalej ako samostatný slovenský komisariát, ktorého predstaveným bol menovaný on sám. Slovenský komisariát existoval až do roku 1950, kedy sa pátrovi Róbertovi počas likvidácie kláštorov podarilo posledným lietadlom letiacim do Belgicka utiecť. Za svojho nástupcu ustanovil pátra Vojtecha Rajnera. Ten však riadil komisariát už len krátky čas. Štyridsaťročné prenasledovanie rehoľníkov na Slovensku začalo pre kapucínov 3. mája 1950.
Bratia sa modlili matutínum (sviatok sv. Moniky) o 0.10 hod. v chóruse v Bratislave. Zrazu sa nahrnuli do kostola asi päťdesiati muži v uniformách žandárov i v civile. Chvíľu sa pozerali ako sa modlia a naraz silný muž v civile zakričal: „Dosť! Z nariadenia vlády ste odtiaľto premiestnení.“ V chóruse bolo asi 12 až 15 bratov, v celom dome 30. Ku každému sa pridali dvaja z tých, čo prepadli kláštor a viedli každého do svojej cely. V priebehu dvadsiatich minút si mohli bratia zbaliť do kufríka najnutnejšie veci, zhromaždiť v refektári a nakoniec ich odviedli na dvor do troch autobusov, ktoré tam stáli pripravené. V kláštore nechali len predstaveného a troch bratov. V Pezinku ostali traja kapucíni (Sahulčík, Horváth a Klúčnik). Ostali tam ešte skoro dva roky, potom však aj ich odviedli do tábora v Králikoch (Čechy). Boli deportovaní v marci 1952.
Ostatných rozdelili tak, že do dvoch autobusov vzali klerikov a odviezli ich rovno na stavbu priehrady v Púchove (Nosice). Ostatných bratov odviezli do koncentračného tábora vo Sv. Beňadiku. Tam už boli sústredení Františkáni, Verbisti, Piaristi a Lazaristi. Kapucínov umiestnili medzi Františkánov. Každý mal na zemi dva štvorcové metre. Všetci boli natlačení jeden vedľa druhého a bratia si mohli pod hlavu dať len kufrík. Debatovalo sa, čo bude ďalej. Dali im monterky a chodilo sa pracovať. Tam sa dalo aspoň najesť a bratia Františkáni zohnali aj nejakú salámu. Po štvrtej hodine po obede bolo voľno, všetci sa mohli modliť a zúčastniť sa sv. omše. Kontakt s Bratislavou sa však nepodarilo nadviazať.
Potom začalo rozdeľovanie. Niekoľkých bratov transportovali do Malaciek. Malo to byť „preškolenie“, ktoré končilo na fare. Bolo však neúspešné. A tak asi o dva mesiace ich naložili do autobusu a zaviezli do tzv. kárneho tábora v Podolinci. Bolo to 8. septembra 1950. Vtedy tam bolo asi 100 žandárov a príslušníkov ŠTB a asi 600 rehoľníkov - Jezuiti, Saleziáni, Františkáni, Verbisti, Redemptoristi, Dominikáni, Kapucíni. Život v kláštore - tábore v Podolinci sprevádzali mnohé ťažkosti, strava bola veľmi biedna. Až na druhý rok sa trochu zlepšila, keď dovolili prijímať balíky a návštevy. Tým sa zlepšila aj izolácia väzňov. Pracovalo sa málo a o budúcnosti kolovali rôzne fámy, ako deportácia do Ruska, alebo práca v baniach. Bolo to však len psychologické pôsobenie, ktoré malo navodiť atmosféru strachu, čomu z času na čas napomohli aj žandári, keď niekoho zbili.
Po prepustení z tábora v Podolinci v novembri 1951 niektorých bratov povolali do PTP Mimoň. Novicov z kláštora vyhnali a klerici museli ísť pracovať na stavby priehrad. Nasledovala služba v PTP. Bratia slúžili na rozličných miestach Čiech a Slovenska až do konca roku 1953. Tých, čo zostali v Bratislavskom kláštore do roku 1952 odviezli do pracovného tábora Králiky. V roku 1961 prebehol s bratmi osobitný súd. Boli odsúdení na 1 až 14 rokov. Posledný kňaz odchádzal z väzenia v máji 1968: bol to páter Vojtech, ktorý si odsedel 8 rokov.
No ovocie utrpenia nedalo na seba dlho čakať. Niektorí bratia - kňazi začali slúžiť v diecézach, vo farnostiach. Iní museli ostať v podzemí, pretože zakrátko nastal čas ďalších 21 rokov perzekúcií, až do roku 1989. Okrem tradičného pôsobenia na farách a v kostoloch súbežne vznikali malé skupinky, spoločenstvá mladých, chodilo sa na púte, stretávalo sa na bytoch a na chatách, chodilo sa do prírody. Duchovné cvičenia boli často spojené s výletmi do krásnych slovenských hôr či s lyžovačkou. Nebol to len krycí manéver pred komunistickou štátnou bezpečnosťou, bolo to čosi prirodzené, spontánne. Bola v tom veľká súdržnosť s jednoduchým ľudom, nikto vtedy nerozlišoval kňaza, terciára, laika: robotník - kňaz pracoval spolu s robotníkom - neveriacim, rehoľník i otec rodiny jedli pri jednom stole.
V bratislavskom kapucínskom kostole bola 8. januára 1990 po „nežnej revolúcii“ v novembri 1989 menšia slávnosť. Provinciál rehole Šebastián Jaďuď predstavil pri sv. omši mladých kňazov a bratov kapucínov, ktorí sa sem dostali po dlhých rokoch skrývania a čakania. V kázni poznamenal: „Dnes tu slúžia sv. omšu tí, o ktorých ani rodičia dlho nemohli vedieť, čím sú.“ Okrem toho výrazne spomenul, že mu pred tromi rokmi Sv.
Budova Najvyššieho súdu a Ministerstva spravodlivosti
Budova Najvyššieho súdu a Ministerstva spravodlivosti v Bratislave, navrhnutá architektom Vladimírom Dedečkom, je jedným z najdiskutovanejších architektonických zásahov do historickej štruktúry mesta. Postavená na trojuholníkovej parcele medzi Staromestskou, Kapucínskou ulicou a Župným námestím, stavba vznikla ako súčasť ambiciózneho plánu „nového bloku vládnych budov“. Tento projekt však od začiatku čelil urbanistickým a geologickým problémom, keďže sa snažil spojiť historické vrstvy mesta s modernistickými princípmi. Hlavný vstup budovy bol orientovaný na novovzniknuté predpolie pri rušnej Staromestskej ulici, čím sa stavba stala symbolom prepojenia starého a nového, no zároveň aj predmetom kritiky za narušenie historického charakteru lokality.
Architektonicky je budova charakteristická kontrastom medzi horizontálnymi a vertikálnymi kompozíciami fasád. Zatiaľ čo čelná fasáda smerujúca k Staromestskej ulici je tvorená dlhými horizontálnymi líniami, bočná fasáda orientovaná na Župné námestie prechádza do vertikálneho členenia, ktoré odkazuje na historické prvky okolitých budov, ako sú barokový kostol Trinitárov či Župný dom. Tento kontrast bol zámerom architekta, ktorý sa snažil vytvoriť dialóg medzi modernou architektúrou a historickým prostredím.
Župný dom
Župný dom bol postavený na rozhraní Dolného a Horného mesta v roku 1823 ako baroková palácová stavba na staršom základe. Do dnešnej secesnej podoby bol prestavaný v rokoch 1903-1908 podľa projektu V. Czíglera. Budova Župného domu vznikla bezprostredne na hradbách Horného mesta, ľudovo nazývaných Palánok. Ide o vysoký obranný val pochádzajúci zo 16.- 17. storočia, z obdobia protitureckých vojen. V súčasnosti v priestoroch Župného domu spolu s Nitrianskou galériou sídli i predseda Nitrianskeho samosprávneho kraja.
Nitrianska galéria bola založená 1. januára 1965. Rekonštrukciou Župného námestia bolo vyznačené miesto, kadiaľ až do začiatku 20. storočia tieklo jedno rameno rieky Nitry nazývané Nitrička. Obtekalo hradný kopec a tvorilo tak prirodzený opevnený ostrov, ktorý bol prístupný iba cez most.
Ďalšie významné pamiatky v Starom Meste
Okrem spomínaných budov a kostolov, v Starom Meste nájdeme aj ďalšie významné pamiatky:- Michalská brána: Jediná zachovaná brána stredovekého mestského opevnenia. Pôvodne gotická brána, ktorou do mesta vstupovala diaľková cesta z Moravy, sa spomína až v roku 1411, postavili ju však už v prvej polovici 14. storočia. V rokoch 1511- 13 bola zvýšená o osembokú nadstavbu a v rokoch 1753 - 58 prestavaná do súčasnej podoby, kedy bola na vrchol 51 metrov vysokej barokovej veže umiestnená socha svätého Michala. Pri zosilňovaní mestského opevnenia bol k veži pristavaný ochranný barbakán.
- Dóm svätého Martina: Trojloďový gotický kostol patrí k najväčším gotickým sakrálnym stavbám na Slovensku. Bol postavený na mieste pôvodného románskeho kostola. Začali ho stavať na začiatku 14. storočia, vysvätený bol v r. 1452. Veža kostola bola postavená súčasne s troma loďami kostola, bola súčasťou mestského opevnenia a slúžila k obrane mesta. Jej celková výška dosahuje 85 m a na vrchole ju uzatvára pozlátená poduška s rozmermi 2 x 2 m a na nej 1 m vysoká kópia uhorskej kráľovskej koruny vážiaca 300 kg. V rokoch 1563 - 1830 bol dóm svedkom korunovácií uhorských kráľov. Korunovali tu 11 uhorských kráľov a 8 kráľovských manželiek.
- Primaciálny palác: Tento klasicistický palác je jednou najreprezentatívnejších palácových stavieb v Bratislave. V rokoch 1778-81 bol postavený pre ostrihomského arcibiskupa Jozefa Bathyányho. V atike strechy sa nachádzajú alegorické sochy a vázy. Na vrchole tympanóna je umiestnený erb Jozefa Bathyányho a kardinálsky klobúk vážiaci 150 kg. V tympanóne sa dnes miesto pôvodnej fresky nachádza mozaika. Sošky anjelov nad balkónom v centrálnej časti fasády držia dve písmená I - Iusticia = spravodlivosť a C - Clementia = Láskavosť - osobné heslo kardinála. Vo vstupnej hale paláca po pravej strane sa nachádza pamätná tabuľa pripomínajúca tzv. Bratislavský (Prešporský) mier, dokument, ktorý tu bol podpísaný 26. decembra 1805 po bitke Troch cisárov pri Slavkove. Na nádvorí je paláca renesančná fontána svätého Juraja a v rohu nádvoria je vchod do kaplnky svätého Ladislava. Na poschodí sa nachádza Zrkadlová sieň, ktorá bola svedkom podpísania Bratislavského mieru v roku 1805 medzi napoleonovským Francúzskom a Habsburgovským Rakúskom po bitke pri Slavkove. V roku 1848 tu kráľ Ferdinand I. podpísal dokument o zrušení poddanstva v Uhorsku. V reprezentačných priestoroch sú umiestnené zbierky Galérie mesta Bratislava s unikátnou zbierkou šesť tapisérií zo 17. storočia zobrazujúcich tragickú lásku Héra k Leandrovi, z anglickej kráľovskej tkáčovne v Mortlake. Palác je od roku 1903 majetkom mesta a v súčasnosti sídlom primátora mesta.
Stará radnica v Bratislave, veža, múzeum a mestský žalár. Seriál: Kam v Bratislave
Podľa legendy bol Juraj dôstojník rímskej armády. Jedného dňa prišiel do mesta, ktoré tyranizoval drak. Drak sa sprvu uspokojil s každodenným prísunom dobytka, neskôr však začal vyžadovať mladé dievčiny. Zúfalí ľudia vyberali obete žrebovaním. Juraj prišiel do mesta, keď padol žreb na kráľovskú dcéru. Fountain of St.