4 kroky, ako ísť všetko pre Boha
Žijeme v dobe, keď je čoraz ťažšie nájsť pozitívne vzory. Možno je to aj tým, že ľudia si čoraz menej berú príklad z Pána Ježiša Krista. V 1 Pet 2:21b je o Ježišovi napísané: "Zanechajúc nám príklad, aby ste nasledovali jeho šlapaje." Svojím životom a službou nám Ježiš zanechal príklad hodný nasledovania. Je to veľmi jednoduché: keď budeš robiť to, čo robil Ježiš, budeš robiť to, čo je správne.
Cirkev tým, že vyhlásila P. Arnolda za svätého, potvrdzuje, že dosiahol svätosť života a prihovára sa za nás u Boha. Dôležité je však aj to, že vo sv. Arnoldovi sa nám všetkým ponúka vzor originálneho a radikálneho svedectva v nasledovaní Ježiša Krista. U neho nešlo len o chvíľkové nadchnutie sa pre Krista, lež o celoživotné rozhodnutie. Aj tento jeho príklad má v nás oživiť túžbu po svätosti.
Na druhej strane je pravdou, že naším jediným vzorom je Ježiš Kristus. On je Cesta, Pravda a Život; on jediný je naším vzorom a cestou do domu nášho Otca (porov. Jn 14, 6 - 7). V čl. 520 Katechizmu Katolíckej Cirkvi čítame: „Ježiš sa v celom svojom živote prejavuje ako náš vzor. Je ‚dokonalý človek’, ktorý nás pozýva, aby sme sa stali jeho učeníkmi a nasledovali ho: Svojou poníženosťou nám dal príklad, ktorý máme nasledovať, svojou modlitbou priťahuje k modlitbe, svojou chudobou vyzýva, aby sme dobrovoľne prijímali núdzu a prenasledovanie.“
Svätci sú naším vzorom v tom zmysle, že nám zanechali konkrétne a radikálne spôsoby nasledovania Ježiša v dobe, v ktorej žili. Život sv. Arnolda nám ukazuje Ježiša ako misionára, ktorého poslal nebeský Otec.
Ježišov život ako zjavenie Otca a tajomstvo vykúpenia
Celý Kristov život je zjavením Otca: jeho slová a skutky, jeho mlčanie a utrpenie, jeho spôsob bytia a hovorenia. Ježiš môže povedať: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9) a Otec zasa: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho“ (Lk 9,35). Keďže sa náš Pán stal človekom, aby plnil Otcovu vôľu, aj najmenšie črty jeho tajomstiev nám zjavujú Božiu lásku k nám.
Celý Kristov život je tajomstvom vykúpenia. Celý Kristov život je tajomstvom rekapitulácie (obnovenia a zjednotenia). Celé Kristovo bohatstvo „je určené každému človekovi a pre každého je dobrom“. Kristus nežil svoj život pre seba, ale pre nás, a to od svojho vtelenia „pre nás ľudí a pre našu spásu“ až po svoju smrť „za naše hriechy“ (1Kor 15,3) a po svoje zmŕtvychvstanie „pre naše ospravodlivenie“ (Rim 4,25). Ešte aj teraz je naším zástancom u Otca, „lebo žije stále, aby sa… prihováral“ (Hebr 7,25) za nás.
Dôležité momenty zo života Ježiša Krista
Príchod Božieho Syna na svet je taká nesmierna udalosť, že ju Boh pripravoval počas stáročí. Obrady a obety, obrazy a symboly „Prvej zmluvy“, to všetko Boh zameriava na Krista; ohlasuje ho ústami prorokov, ktorí postupne vystupujú v Izraeli.
Svätý Ján Krstiteľ je bezprostredným Pánovým predchodcom, ktorý bol poslaný, aby mu pripravil cestu Ako „prorok Najvyššieho“ prevyšuje všetkých prorokov, je z nich posledný, ním sa začína evanjelium; už v lone svojej matky pozdravuje Kristov príchod a svoju radosť nachádza v tom, že je „ženíchov priateľ“; označuje ho za Božieho Baránka „ktorý sníma hriech sveta“.
Ježiš sa narodil v biednej maštali v chudobnej rodine. Prvými svedkami tejto udalosti sú jednoduchí pastieri. V tejto chudobe sa prejavuje nebeská sláva. Cirkev neprestáva ospevovať slávu tejto noci: „Dnes Panna privádza na svet Večného a zem poskytuje jaskyňu Nedostupnému.
Ježišova obriezka na ôsmy deň po jeho narodení je znakom jeho začlenenia do Abrahámovho potomstva, do ľudu zmluvy, jeho podriadenosti zákonu a jeho oprávnenia na kult Izraela, na ktorom sa bude zúčastňovať po celý život. Tento znak je predobrazom „Kristovej obriezky“, ktorou je krst.
Zjavenie Pána (Epifánia) je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne Sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie.
Obetovanie Ježiša v chráme ho predstavuje ako prvorodeného, ktorý patrí Pánovi. So Simeonom a Annou celé očakávanie Izraela prichádza na stretnutie so svojím Spasiteľom (tak túto udalosť volá byzantská tradícia). Ježiš je uznaný za toľko očakávaného Mesiáša, za „svetlo pohanov“ a „slávu Izraela“, ale aj za „znamenie, ktorému budú odporovať“.
Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním.
Ježiš svojou poslušnosťou matke a zákonitému otcovi dokonale zachováva štvrté prikázanie. Táto poslušnosť je pozemským obrazom jeho synovskej poslušnosti nebeskému Otcovi. Ježišova každodenná poslušnosť Jozefovi a Márii ohlasovala a anticipovala poslušnosť vyjadrenú v modlitbe v Getsemanskej záhrade: „Nie moja, ale tvoja vôľa…“ (Lk 22,42).
Skrytý život v Nazarete umožňuje každému človekovi, aby sa spojil s Ježišom na najvšednejších cestách života: „Nazaretský dom je škola, v ktorej začíname poznávať Kristov život: je to škola evanjelia… Učí nás predovšetkým mlčaniu. Kiež by v nás ožila hlboká úcta k mlčaniu, k tomuto obdivuhodnému a nevyhnutne potrebnému postoju ducha… Okrem toho tu vidíme pravý spôsob rodinného života. Nech nám Nazaret pripomína, čo je rodina, jej spoločenstvo lásky, jej vážna a žiarivá krása, jej posvätná a nedotknuteľná osobitosť… A napokon tu poznávame školu práce. Ó nazaretský domov, dom ,tesárovho Syna‘!
Nájdenie Ježiša v chráme je jediná udalosť, ktorá prerušuje mlčanie evanjelií o rokoch Ježišovho skrytého života. Ježiš tu dáva tušiť tajomstvo svojho úplného zasvätenia poslaniu, ktoré vyplývalo z jeho Božieho synovstva: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49).
Verejný život Ježiša Krista
Začiatkom Ježišovho verejného života je jeho krst, ktorý prijal od Jána v Jordáne. Ján „hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“ (Lk 3,3). Prichádzali zástupy hriešnikov, mýtnikov a vojakov, farizejov a saducejov i prostitútok, aby sa mu dali pokrstiť. „Vtedy prišiel Ježiš.“ Krstiteľ váha, Ježiš nalieha - a prijíma krst. Vtedy zostupuje na Ježiša Duch Svätý v podobe holubice a z neba zaznieva hlas: „Toto je môj milovaný Syn“ (Mt 3,13-17).
Pre Ježiša je jeho krst prijatím a začiatkom jeho poslania ako trpiaceho Služobníka. Dáva sa započítať medzi hriešnikov. Už je „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29). Už anticipuje „krst“ svojej krvavej smrti. Už prichádza splniť „všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3,15), čiže úplne sa podriaďuje vôli svojho Otca: z lásky súhlasí s týmto krstom smrti na odpustenie našich hriechov. Na tento súhlas odpovedá hlas Otca, ktorý vkladá do svojho Syna všetko svoje zaľúbenie. Zostupuje Duch Svätý, ktorého má Ježiš v plnosti už od svojho počatia, a „spočinie“ na ňom. Ježiš bude prameňom Ducha pre celé ľudstvo. Pri jeho krste „sa… otvorilo nebo“ (Mt 3,16), ktoré zatvoril Adamov hriech.
Evanjeliá hovoria o čase Ježišovej samoty na púšti hneď po tom, ako prijal krst od Jána. Ježiš „pobádaný Duchom“ na púšť zostáva tam štyridsať dní bez jedla; žije medzi divou zverou a anjeli mu posluhujú. Keď sa tento čas končí, satan ho trikrát pokúša tým, že podrobuje skúške jeho synovský vzťah k Bohu.
Evanjelisti poukazujú na spasiteľný význam tejto tajomnej udalosti. Ježiš je nový Adam, ktorý zostáva verný tam, kde prvý Adam podľahol pokušeniu. Ježiš dokonale plní povolanie Izraela. Na rozdiel od tých, ktorí kedysi štyridsať rokov pokúšali Boha na púšti, Ježiš Kristus sa zjavuje ako Boží Služobník, úplne poslušný Božej vôli. Tak víťazí nad diablom: „Poviazal silného“, aby mu vzal jeho korisť. Ježišovo víťazstvo nad Pokušiteľom na púšti anticipuje víťazstvo umučenia, vrcholnej poslušnosti jeho synovskej lásky k Otcovi.
„Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: ,Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu‘“ (Mk 1,15). „Preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil na zemi nebeské kráľovstvo.“ A Otcova vôľa je „povzniesť ľudí k účasti na Božom živote“. Robí to tak, že zhromažďuje ľudí okolo svojho Syna Ježiša Krista. Týmto zhromaždením je Cirkev, ktorá je na zemi „zárodkom a počiatkom“ Božieho kráľovstva.
Ježiš Kristus je v strede tohto zhromaždenia ľudí v „Božej rodine“. Zvoláva ich okolo seba svojím slovom, svojimi znameniami, ktoré robia zjavným Božie kráľovstvo, a rozoslaním svojich učeníkov. Príchod svojho kráľovstva uskutoční najmä veľkým tajomstvom svojej Veľkej noci: svojou smrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním. „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32).
Všetci ľudia sú povolaní vojsť do Kráľovstva. Toto mesiášske kráľovstvo, ohlasované najprv synom Izraela, má prijať ľudí zo všetkých národov. Kto chce doň vojsť, musí prijať Ježišovo slovo: „Pánovo slovo sa totiž prirovnáva semenu, ktoré sa seje na pole: tí, čo ho počúvajú s vierou a sú pričlenení ku Kristovmu maličkému stádu, prijali samo Kráľovstvo.
Kráľovstvo patrí chudobným a maličkým, čiže tým, ktorí ho prijali s pokorným srdcom. Ježiš je poslaný hlásať „evanjelium chudobným“ (Lk 4,18). Vyhlasuje ich za blahoslavených, „lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5,3). Týmto „maličkým“ Otec láskavo zjavil, čo ostáva skryté pred múdrymi a rozumnými. Ježiš má účasť na živote chudobných od jasieľ až po kríž; zo skúsenosti vie, čo je hlad, smäd a nedostatok.
Ježiš pozýva hriešnikov k stolu Kráľovstva: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mk 2,17). Vyzýva ich, aby sa obrátili, lebo bez toho nie je možné vojsť do Kráľovstva; slovom i skutkom im však ukazuje bezhraničné milosrdenstvo svojho Otca voči nim a nesmiernu radosť v nebi… nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie“ (Lk 15,7).
Ježiš volá do Kráľovstva podobenstvami, ktoré sú typickou črtou jeho učenia. Nimi pozýva na hostinu Kráľovstva, ale žiada aj radikálnu voľbu: kto chce získať Kráľovstvo, musí obetovať všetko; slová nestačia, vyžadujú sa skutky. Podobenstvá sú pre človeka akoby zrkadlá: Prijíma slovo ako skalnatá pôda alebo ako dobrá zem? Čo robí s talentami, ktoré dostal? Ježiš a prítomnosť Kráľovstva na tomto svete sú tajomným spôsobom v strede podobenstiev. Treba vojsť do Kráľovstva, čiže stať sa Kristovým učeníkom, aby človek poznal „tajomstvá nebeského kráľovstva“ (Mt 13,11).
Ježiš sprevádza svoje slová mnohými „mocnými činmi, divmi a znameniami“ (Sk 2,22), ktoré ukazujú, že Kráľovstvo je prítomné v ňom. Dosvedčujú, že Ježiš je predpovedaný Mesiáš.
Znamenia, ktoré robí Ježiš, svedčia o tom, že ho poslal Otec. Vyzývajú veriť v neho. Tým, čo sa na neho obracajú s vierou, udeľuje, o čo prosia. A tak zázraky posilňujú vieru v toho, ktorý koná skutky svojho Otca: dosvedčujú, že je Boží Syn. Ale môžu byť aj príležitosťou na pohoršenie. Nemajú za cieľ ukájať zvedavosť a túžby po čaroch.
Keď Ježiš oslobodil niektorých ľudí od pozemského zla, akým je hlad, nespravodlivosť, choroba a smrť, vykonal mesiášske znamenia.
Príchod Božieho kráľovstva je porážkou satanovho kráľovstva: „Ale ak ja Božím Duchom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo“ (Mt 12,28). Ježišove exorcizmy vyslobodzujú ľudí z moci zlých duchov. Anticipujú Ježišovo veľké víťazstvo nad „kniežaťom tohto sveta“ (Jn 12,31).
Ježiš si hneď na začiatku svojho verejného života zvolil dvanásť mužov, aby boli s ním a mali účasť na jeho poslaní. Dal im účasť na svojej moci a poslal ich „hlásať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých“ (Lk 9,2).
V zbore Dvanástich má Šimon Peter prvé miesto. Ježiš mu zveril výnimočné poslanie. Vďaka zjaveniu, ktoré dostal od Otca, Peter vyznal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16). Náš Pán mu vtedy povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16,18). Ježiš Kristus, živý kameň, zaručuje svojej Cirkvi, postavenej na Petrovi, víťazstvo nad mocnosťami smrti. Peter pre vieru, ktorú vyznal, zostane neotrasiteľnou skalou Cirkvi.
Ježiš udelil Petrovi osobitnú moc: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, ...
Tabuľka: Dôležité momenty zo života Ježiša Krista a ich význam
| Udalosť | Význam |
|---|---|
| Narodenie v Betleheme | Naplnenie proroctiev, zjavenie nebeskej slávy v chudobe |
| Obriezka | Začlenenie do Abrahámovho potomstva, podriadenosť zákonu |
| Poklona mudrcov | Zjavenie Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta |
| Obetovanie v chráme | Predstavenie ako prvorodeného, stretnutie so Spasiteľom |
| Útek do Egypta a povraždenie neviniatok | Prenasledovanie, odmietnutie svetla temnotami |
| Poslušnosť Jozefovi a Márii | Dokonalé zachovávanie štvrtého prikázania, synovská poslušnosť |
| Skrytý život v Nazarete | Spojenie s Ježišom na najvšednejších cestách života |
| Krst v Jordáne | Začiatok poslania, prijatie úlohy trpiaceho Služobníka |
| Pokušenie na púšti | Víťazstvo vernosti a poslušnosti Božej vôli |
| Hlásanie Božieho kráľovstva | Zvolávanie ľudí do Božej rodiny, uskutočnenie cez Veľkú noc |
Láska a obeta ako základné piliere nasledovania Krista
Sem, pred oltár, vás iste priviedla vaša vzájomná láska. Nemôže to byť len určitá náklonnosť, sympatia alebo túžba vlastniť toho druhého. Keby to boli tieto pohnútky, nebolo by to dobré. Podstatná pre vzťah dvoch ľudí je láska. Tá láska, o ktorej nám dnes v prvom čítaní rozprával sv. Pavol. Okrem iného hovorí aj to, že aj keby sme hovorili cudzími jazykmi, aj keby sme mali takú silnú vieru, že by sme vrchy prenášali, aj keby sme mali všetky poklady na svete a nemali by sme lásky, neboli by sme ničím.
Vidíme teda, že bez lásky to v živote nejde, bez lásky to nie je dokonalé, postačujúce. Láska v živote každého človeka je veľmi dôležitá. Zvlášť to platí vtedy, keď si dvaja mladí ľudia sľubujú lásku a vernosť na celý život. Ale láska je spojená s obetou. Obeta si žiada od vás oboch, aby ste boli navzájom tolerantní, aby ste si vedeli odpustiť, keď to medzi vami zaiskrí; aby ste vedeli toho druhého vypočuť a pomôcť mu.
Láska znamená i to, aby ste urobili toho druhého šťastným. Láska znamená i zriekanie sa: svojich postojov, svojej vôle, svojich názorov. Láska nemôže byť sebecká, láska musí byť vzájomná a obetavá. Tak, ako nám to ukázal Ježiš Kristus. Má nás tak rád, že za nás položil svoj život. Dokázali by ste vy položiť život za toho druhého, za vášho partnera? Samozrejme, je to veľmi špekulatívna a hypotetická otázka, aj keď život prináša všeličo.
V evanjeliu Jána 4:34 odišli učeníci nakupovať, pričom on zostal pri studni a rozprával o duchovných veciach s jednou ženou zo Samárie. Keď sa učeníci vrátili a ponúkli ho jedlom, vyzeralo to, akoby už Ježiš bol nasýtený. A veru aj bol! Odpovedal im: Mojím pokrmom je to, aby som činil vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonal jeho dielo.” Pokrm je zdroj sily. V čom je ešte Ježiš naším príkladom? Miloval hriešnikov. Okrem iného sa jeho láska prejavovala mocnými zázrakmi, ktoré doprevádzali celú jeho pozemskú službu. Nimi Ježiš odpovedal na beznádejnú situáciu, v ktorej sa ľudia častokrát nachádzali.