História Gréckokatolíckej farnosti Lekárovce

Gréckokatolícka cirkev patrí do skupiny cirkví, ktoré svojou vierou v Trojosobného Boha zjavujúceho sa v obraze milujúceho Otca, vyrástli z lona prvotnej, apoštolskej a katolíckej cirkvi. Gréckokatolícka cirkev sa hlási k byzantskej liturgickej tradícií, ktorej kultúra sa v podstatnej miere premieta navonok v celom jej vonkajšom kúlte. Jej obrady, korými navonok prezentuje svoj vzťah k Bohu, majú koreňe v ranokresťanských dobách, v prvotnej cirkvi, ktorá žila v Antiochií a Jeruzaleme. Tento spôsob Božieho kultu spolu so Zjavením k nám priniesli z Byzancie slovanskí apoštoli sv. Cyril a Metod. Naša cirkev sa cíti byť kontinuátorkou tejto byzanskej misie na slovensku.

Tradície veriacich východného obradu v našej obci sú tiež dávne, siahajúce až k jej počiatkom. Mnohí cirkevní historici zastávajú názor, že obrady východnej liturgie z christianizačného obdobia misie Sv. Cyrila a Metoda, prežívajú aj po nástupe latinizácie, najmä na východnom Slovensku. Od 14. storočia bola táto tradícia posilňovaná Rusínmi, ktorí prichádzali na východné Slovensko v rámci doosídľovacích procesov, nazývaných kolonizácie.

Jedným z druhov bola kolonizácia na valašskom práve, počas ktorej sa v 14. (až 17.) storočí usadzovali na dovtedy nevyužívanej pôde usadlíci nielen z prehustených domácich oblastí, ale aj z okolitých - rumunských, poľských, rusínsko - ukrajinských a i. oblastí. Jedna z takýchto osád, ktorú podľa názvu mohlo obývať rusínske obyvateľstvo, (pravda jej názov mohol vzniknúť aj od mena zakladateľa, ktorý sa mohol nazývať Oros) bola dedina v oblasti dnešných Lekároviec, ktorá sa nazýva v listine z r. 1400 Orozfalu, v roku 1403 Orozfalwa, ale neskôr zanikla (Varsík, B. 1978 str. 371). Jej predpokladané rusínske obyvateľstvo a časť rusínskeho obyvateľstva, ktoré tu bývalo v polovici 18. storočia (Uličný, F. 1995) boli iste veriaci východného obradu.

Po vytvorení Mukačevskej administratúry spadali Lekárovskí gréckokatolíci pod jej jurisdikciu, do Užského archidiakonátu, dekanstva Bežovce. Do Bežovského dekanátu patrilo pred 1. svetovou vojnou 9 farností, medzi nimi aj Lekárovská. Patrónom bol významný maďarský politik gróf Juraj Appónyi. Mali tam aj gr.kat ľudovú školu, Katolícky ľudový spolok a Ružencový spolol (Katolikus 1915). V čase maďarskej okupácie patrilo dekanátu 8 farností. Okrem Lekároviec to boli samotné Bežovce, ďalej V. Nemecké, Jovra, Maťovce, Minaj, Čičarovce a Pavlovo na Ukrajine. Funkciu dekana vykonával v tom čase Jenó Kiss, farár v Čičarovciach (Ungvár 1940).

Pravdepodobne už v roku 1727 bola v Lekárovciach vytvorená gréckokatolícka farnosť s filiálkami Bajany a Pinkovce. Od tých čias spravovali farnosť kňazi: Ján Harangózo 1792 - 1800, Andrej Bokšaj 1800 - 1803, Márius Beňovský 1803 -1809, Ján Petrovič 1809 - 1809, Ján Bokšaj 1819 - 1858, Jozef Kaminský 1858 - 1887, Jozef Pribič 1887 - 1888, Anton Kopčay 1888 - 1916, Viktor Petričko 1916 - 1934, Pavol Manajlo 1934 - 1950, Emil Ozd 1950 - 1952, Georgij Koreň 1952 -1960, Gejza Semany 1960 - 1962, Michal Stanko 1962 - 1968, Mikuláš Bežovský 1968 - 1975, Vojtech Huľva 1975 - 1983, Michal Vasiľ 1983 - 1988, Michal Šandor 1988 -1991, Marko Rozkoš 1991 -1997. Od roku 1997 je správcom farnosti o. Marek Pejo (Kronika gr.kat).

V rokoch zákazu gr.kat. cirkvi v Československu 1950 - 1968 sa východná liturgia v obci udržiavala v rámci pravoslávnej cirkvi. Po obnovení gr.kat. cirkvi v roku 1968 pravoslávny kňaz M. Stanko farnosť odovzdal M. Bežovskému (Obecná kronika). Matrika je vo farnosti vedená od roku 1796. Na nádvorí fary sa nachádzajú hroby dvoch tunajších kňazov. Na severnej strane pri oplotení, ohradené kovanou mrežou, sú náhrobky správcu fary, dekana Jozefa Kaminského a jeho synka Odóna, ktorý tu bol pochovaný v piatom roku otcovho pôsobenia v Lekárovciach. Náhrobky dala postaviť chlapcova stará mama z matkinej strany Anna Danikovičová, rodená Paulovičová. Čierny náhrobok označuje miesto večného odpočinku farára, dekana Antona Kopčaja a jeho detí.

Kríž pred kostolom, symbolizujúci vieru, nádej a lásku, dali v roku 1903 postaviť manželia Mesárošovci a Anna Meglesová, rod. Simkuličová. Donátorom nového kríža posväteného na cintoríne 6. augusta 2000 je rodina Štefana Ženčáka.

Po ustanovení gr.kat. apoštolského exarchátu v Košiciach r. 1997 boli zriadené nové dekanáty - Michalovce, Sobrance, Veľké Kapušany, Trebišov, Spišská Nová Ves a Košice, kde vladyka Milan Chautur ustanovil za protopresbytera - dekana doterajšieho farára z Lekároviec Marka Rozkoša, ktorý sa stal zároveň správcom fary Košice - staré mesto. Za správcu našej farnosti vladyka Milan menoval nového presbytera. Stal sa ním o. Marek Pejo, ktorý prijal kňazskú vysviacku v Katedrálnom chráme Narodenia Presvätej Bohorodičky dňa 14. júna 1997.

V cirkevných schematizmoch z rôznych období sa k niektorým rokom zachovali aj údaje o početnosti gr.kat. veriacich v Lekárovciach. V roku 1825 schematizmus uvádza v Lekárovciach 713 gréckokatolíkov, v celej farnosti 983. V roku 1877 v Lekárovciach žilo 747 gr.kat. veriacich. V roku 1901 uvádza schematizmus počet gr.kat. na pravom brehu 321 a na ľavom 409. V roku 1904 na pravej strane obce 329, na ľavej 400, spolu 729 veriacich. Takmer rovnaký stav zaznamenáva aj schematizmus z roku 1913. V roku 1942 žilo podľa vtedajších údajov v Lekárovciach 843, v Bajanoch 156, v Pinkovciach 122, vo farnosti spolu 1119 gréckokatolíkov. V roku 1948 v Lekárovciach 811, v celej farnosti 1177 gr.kat. veriacich, z toho v Bajanoch 142, v Pinkovciach 224. V roku 1978 žilo v Lekárovciach 980, v Bajanoch 300 a v Pinkovciach 70 gréckokatolíkov (Schématizmy z príslušných rokov). Podľa sčítania ľudí z r. 1993 sa ku gr.kat. cirkvi hlásilo 440 obyvateľov, čo zrejme súvisí s celkovým demografickým poklesom obyvateľstva v obci, ale aj so skutočnosťou, že 122 obyvateľov náboženskú príslušnosť neuviedlo.

Kostol Narodenia Panny Márie

Gréckokatolícky Kostola Narodenia Panny Márie stojí v pravej časti obce. S výstavbou začali pravdepodobne po zriadení farnosti koncom 18. storočia. (Podľa Súpisu pamiatok z roku 1968 postavený okolo roku 1800.) Stavali ho podľa projektov vypracovaných v stavebnej kancelárii tereziánskych čias (1740 - 1780), podľa akých bolo na východnom Slovensku postavených viacero gr.kat. kostolov. V pôdoryse aj tu prežíva trojpriestorovosť starších drevených cerkví.

Pri prestavbe koncom 19. storočia k prednej fasáde pristavali v r. 1896 štvorpodlažnú vežu, pôvodne s vysokou stavanou strechou, ktorú pri renovovaní v roku 1957 nahradili trojitou cibuľovou kupolou. Hlavný oltár s ikonostasom si zachovali ešte mnoho častí z čias výstavby chrámu v klasicistickom štýle. Počas opráv ich dopĺňali, resp. poškodené vymieňali za prvky s historizujúcimi neobarokovými prvkami. Pri prestavbe koncom 19. storočia dostal chrám aj väčšinu vnútorného vybavenia. Prestavba v r. 1947 odstránila len dôsledky poškodenia počas 2. svetovej vojny, napríklad deštrukciu veže, významnejšou bola spomínaná prestavba z roku 1957.

Počas najnovších stavebných úprav po roku 1990 bola vymenená dlažba za mramorovú, odstránená kazateľnica, obnovený ikonostas, omietky a i. Posviacku chrámu po ich ukončení v roku 1996 pripomína pamätná tabuľa na priečelí. V priebežných prácach na údržbe chrámu sa však pokračuje takmer neustále. V rámci farnosti bol v roku 1992 vysvätený chrám sv. Cyrila a Metoda v Bajanoch.

Lekárovskí veriaci vr. 1935 postavili aj gr.kat. faru, ktorú v posledných rokoch výrazne zmodernizovali, upravili aj okolie a v r. 1998 upravili aj priľahlú budovu na miesto stretávania s mládežou.

Marek Pejo, PhD. História cirkevného zboru pri Gréckokatolíckej cirkvi v Lekárovciach sa začala písať koncom 70-tych rokov vďaka veľkej iniciatíve o. Huľvu, ktorý stal pri zrode cirkevného speváckeho zboru v Lekárovciach. Po smrti o. Huľvu v roku 1982 mal zbor niekoľko ročnú prestávku.

V roku 1998 sa činnosť zboru pri Gréckokatolíckej cirkvi v Lekárovciach obnovila aj vďaka o. Mareka Peja pod názvom Máriine dietky . Zbor od začiatku svojej existencie sprevádzal svojim spevom rôzne liturgické slávnosti doma ,ale aj v blízkom a vzdialenom okolí. V roku 2005 zbor v Rádiu Lumen sprevádzal v priamom prenose sv. Vedúcou zboru je p.

Rozšírenie gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku

Matriky Gréckokatolíckej cirkvi

Gréckokatolícke duchovenstvo viedlo na farských úradoch všetku nevyhnutnú cirkevnú administratívu. Jej súčasťou bolo aj vedenie matričných kníh. Najstaršie známe gréckokatolícke matriky sú doložené z farských úradov v Miklušovciach, okr. Prešov a Sukova, okr. Medzilaborce. Obe matriky začínali v roku 1718, pričom matrika v Miklušovciach sa naposledy spomína v roku 1890, zatiaľ čo existenciu sukovskej matriky dokladá ešte schematizmus z r. 1948. Najstaršou zachovanou gréckokatolíckou matrikou je kniha pokrstených Gréckokatolíckeho farského úradu v Osadnom v okrese Humenné.

Matrika pokrstených Gr. kat. Špecifikom gréckokatolíckych matrík bolo, že mnohí kňazi viedli výlučne matriku pokrstených. Najstaršie zväzky gréckokatolíckych matrík bývali spravidla písané v cirkevnoslovanskom jazyku v cyrilike. Na prelome 18. a 19. stor. dochádza k plynulému presunu k latinčine, ktorú neskôr v 40. rokoch 19. stor. vystriedala maďarčina. V porevolučných 50. rokoch však v dôsledku Bachovho absolutizmu zaznamenávalo mnoho kňazov matriku azbukou v ruštine.

Rakúsko - uhorské vyrovnanie v r. 1867 spôsobilo opätovný návrat maďarčiny do jednotlivých zápisov. Maďarčinu do konca 19. stor. vystriedala na niektorých miestach ešte raz latinčina, následne sa kňazi povinne vrátili k používaniu maďarského jazyka. Príklad matriky písanej azbukou v druhej polovici 19. stor. Zaujímavý je aj osud samotných matričných kníh.

Z celkového počtu 200 gréckokatolíckych farských úradov v územnej pôsobnosti Štátneho archívu v Prešove sa kompletná matričná kniha zachovala iba v prípade 77 farností, čo predstavuje 38,5 % farských matrík. Významná väčšina stratených matričných kníh bola zničená počas bojov v 1. a 2. svetovej vojne. Množstvo gréckokatolíckych fár totiž sídlilo v priestore Duklianskeho priesmyku, kde sa počas oboch svetových vojen odohrávali kruté boje, ktoré vyústili v zničenie veľkého množstva dedín spolu s drevenými chrámami a farami.

Časť chýbajúcich matričných kníh mohla prežiť zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950, a pravdepodobne mohla byť ukrytá veriacimi v jednotlivých obciach. Neraz sa stane, že sa vzácna úradná kniha nájde na zaprášenej povale, na mieste, na ktorom by ju nik nehľadal. Akousi nádejou pre šarišské gréckokatolícke farnosti (najmä) z oblasti Duklianskeho priesmyku sa javia matričné druhopisy, ktoré sa povinne začali viesť na území Šarišskej stolice v roku 1827.

Štátny archív v Prešove, údaj o zachovaných druhopisoch z r. Existuje pritom šanca, že staršie druhopisy sa môžu nachádzať vo fonde Šarišská župa, písomnosti 1824 - 1849 a Šarišská župa, 1850 - 1859. Prvý z menovaných fondov sa aktuálne odborne spracúva, pričom doteraz boli vo fonde identifikované napr. druhopisy cirkevných matrík z Toplianskeho okresu za r. 1827 a druhopisy z Makovického okresu za rok 1829 (16). Druhý z uvedených fondov je t. č. kompletne nespracovaný, tzn. pre bežného bádateľa nie je prípustný akýkoľvek výskum v tomto fonde.

Druhopis matriky Gr. kat. farského úradu Vápeník z r.

Drevený gréckokatolícky Chrám sv. Mikuláša v obci Bodružal z r.

V roku 1646, na sviatok sv. Juraja, prednieslo 63 pravoslávnych kňazov v Užhorode nicejsko - konštantínopolské vyznanie viery, a zároveň uznali autoritu vtedajšieho rímskeho pápeža, Inocenta X. Výmenou za to im jágerský biskup, Juraj Jakušič, povolil vysluhovanie bohoslužieb podľa východného obradu. Týmto spôsobom vznikla v Užhorode pred 378 rokmi Gréckokatolícka cirkev. Prvými kňazmi Gréckokatolíckej cirkvi boli kňazi Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolice, ktorí sa zúčastnili vyhlásenia Užhorodskej únie a prisahali vernosť rímskemu pápežovi.

Na čele ich cirkvi stál biskup, ktorý bol sufragánom jágerského biskupa. K zrovnoprávneniu gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho kléru došlo oficiálne až za vlády Leopolda I. V skutočnosti však jágerskí latinskí biskupi opakovane zasahovali do vnútorných záležitostí gréckokatolíkov, a postupne sa snažili o latinizáciu ich obradov a zvykov. Vrcholom týchto snáh bolo prijatie Zamoščskej synody v roku 1726. Išlo o synodu, ktorá sa konala v poľskom meste Zamość, v zmysle ktorej postupne dochádzalo k odstraňovaniu rozdielov medzi latinským a gréckym obradom. To malo za následok odstraňovanie ikonostasov, zavádzanie bočných oltárov, spovedníc a lavíc do gréckokatolíckych chrámov, ako aj vsúvanie prvkov latinského obradu do gréckokatolíckej bohoslužby (2). Závery synody museli postupne odsúhlasiť všetci kňazi z celej eparchie. Títo kňazi boli pozvaní na dekanátne stretnutia, pričom zápisnice z týchto stretnutí nám poskytujú dobrý obraz o stave a rozmiestnení gréckokatolíckych farností na východe Slovenska v prvej polovici 18.

Ďalšie podrobnejšie záznamy o gréckokatolíkoch žijúcich na východnom Slovensku máme z vizitácie jágerského biskupa Františka Barkóczyho, ktorý navštívil postupne Zemplínsku, Užskú a Šarišskú stolicu v roku 1749.

Svoje postavenie si Gréckokatolícka cirkev upevnila po zriadení Mukačevského biskupstva v roku 1771. Mukačevská eparchia nadobudla postupne taký územný rozsah, že jej eparcha bol nútený rozdeliť jej územie na tri vikariáty, a síce marmarošský, satmársky a košický. Magistrát mesta Košice však na prelome 18. a 19. stor. nebol ochotný prijať gréckokatolíckeho vikára, a tak sa sídlom vikariátu napokon stal Prešov. Katedrála sv. Gréckokatolícka cirkev tu následne nerušene sídlila aj počas nepokojov prvej a druhej svetovej vojny, až do roku 1950, kedy bola počas tzv. Prešovského soboru pod taktovkou komunistickej strany zlikvidovaná, pričom jej duchovní i veriaci mali byť nútene podrobení Pravoslávnej cirkvi. K jej obnove došlo až po roku 1968 v súvislosti s udalosťami tzv.

Tabuľka: Prehľad matrík a ich dostupnosti

tags: #lekarovce #greckokatolicka #farnost