V Liste Hebrejom je Pán Ježiš označený ako najvyšší kňaz (porov. Hebr 2, 17; 4, 14), ktorý obetoval seba samého ako obetu platnú a dokonalú naveky (porov. Hebr 9, 11-14). Slovom „kňaz“ sa vo všeobecnosti označuje osoba, ktorá v mene spoločenstva vykonáva náboženské úkony a obrady a sprostredkúva náboženské poznanie a pôsobenie. Zo Svätého písma Starého zákona spoznávame, že kňaz má sprostredkovať vzťah s Bohom a Božie požehnanie, ako to urobil Melchizedech pre Abraháma. Melchizedech priniesol chlieb a víno a požehnal Abraháma. Abrahám dal Melchizedechovi dar, a tým uznal osobitné postavenie Melchizedecha ako Božieho kňaza (porov. Gn 14, 18-20).
Ježiš Kristus ako Kňaz
Pán Ježiš patril do vyvoleného židovského národa, ale nepatril do kňazského rodu levitov. Ako každý veriaci Žid platil chrámovú daň. Evanjelista svätý Matúš pripomína udalosť, keď Ježiš požiadal apoštola Petra, aby chytil rybu a odniesol predpísaný poplatok za seba i za neho (porov. Mt 17, 24-27). Pán Ježiš teda nepatril medzi židovských kňazov podľa Mojžišovho zákona. Navonok žil ako židovský laik. Predsa však niesol v sebe úplne nové jedinečné a neopakovateľné kňazstvo. Ježišovi apoštoli, učeníci a priatelia to spoznali až po zmŕtvychvstaní Pána Ježiša.
Práve skutočnosť zmŕtvychvstania a vstup do neba s osláveným ľudským telom predstavujú Ježišovo ustanovenie za kňaza. V Liste Hebrejom sa píše, že Pán Ježiš „bol vypočutý“. V akom zmysle? Bol vypočutý práve kvôli svojej plnej jednote s Otcovou vôľou: Boží plán lásky sa tak mohol dokonale naplniť v Ježišovi tým, že bol poslušný až na smrť na kríži, stal sa „príčinou spásy“ pre všetkých, ktorí sa s ním zjednotia v poslušnosti. Stal sa najvyšším kňazom, lebo vzal na seba všetky hriechy sveta ako „Boží Baránok“.
Môžeme sa vrátiť ešte k vyjadreniu: „Hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (Hebr 5, 8). Kňazstvo Pána Ježiša nesie v sebe rozmer utrpenia. Bol Synom a nepotreboval učiť sa poslúchať, ale my to potrebujeme, potrebovali sme a vždy to budeme potrebovať. Boh Otec ho ustanovil za najvyššieho a večného kňaza. Pán Ježiš nám sprostredkuje nielen nejaké zakrytie alebo schovanie našich hriechov, on nám sprostredkuje ich skutočné odstránenie a zničenie. Z Otcovho rozhodnutia nejestvuje iná účinná kňazská služba pre nás ľudí, iba tá, ktorú sprostredkoval.
Veľmi potrebujeme, aby nám jedinečné hodnoty Eucharistie, odpustenia hriechov sprostredkovali v našom čase a v našej krajine kňazi, ktorí budú pokorní, čistí a svätí. Našu prosbu za kňazov môžeme predniesť aj slovami modlitby svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša: „Ježišu, najvyšší a večný kňaz, uchovávaj si každého z tvojich kňazov v svojom najsvätejšom Srdci. Ochráň ho, aby zostali čisté jeho pery, ktorými prijíma tvoju predrahú krv. Nech zostane čisté a nedotknuté jeho srdce, na ktorom má tvoj vznešený kňazský charakter. S mocou premieňať chlieb a víno daruj mu aj schopnosť meniť srdcia. Požehnaj a urob plodnými jeho námahy a raz mu daj korunu večného života.“
Ježiš Kristus ako Kráľ
Sviatok Krista Kráľa zaviedol pápež Pius Xl. a stanovil preň poslednú októbrovú nedeľu. Po prvý raz sa nedeľa Krista Kráľa slávila na konci jubilejného roka 1925. Pápež chcel týmto sviatkom predstaviť vládcom sveta kresťanskú protiváhu Cirkvi. Vybral z kresťanského učenia to, čo sa už slávilo: Vianoce a Zjavenie Pána, keď sa nám narodil Kráľ, i Veľkú Noc, keď bol Ježiš ako židovský kráľ obžalovaný pred Pilátom.
Nedeľa Krista Kráľa je poslednou nedeľou cirkevného roka. V tomto roku sa na slávnosť Krista Kráľa skončí Rok viery, ktorý vyhlásil pápež Benedikt XVI. Rok viery začal vo štvrtok 11. októbra 2012 na 50. výročie otvorenia II. vatikánskeho koncilu. Súčasťou slávenia slávnosti Krista Kráľa je zasvätenie celého ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Týmto gestom sme všetci pozvaní uznať Ježiša Krista ako jediného Pána a Kráľa v našom živote.
Pápež Pius XI. zdôrazňoval, že jediný Kráľ je Ježiš Kristus. Jeho slová sú stále živé a aktuálne. Dôkaz tohto posolstva slávnosti Krista Kráľa nachádzame aj v Písme. Prorok Daniel vidí vo svojom prorockom videní „Syna človeka“, ktorý prichádza, zakladá „večné a vesmírne kráľovstvo, kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja“. Prorocké videnie končí odovzdaním moci Najvyššiemu, ktorého kráľovstvo je večné. Všetky tieto starozákonné predobrazy sa napĺňajú na Ježišovi Kristovi - Kráľovi kráľov.
Aký je náš Kráľ? Náš kráľ je bez služobníctva, bez armády... . Jeho jediným žezlom je kríž. Kristus nevlastní žezlo pyšnej moci, ale žezlo služby a obety - kríž.
Ježiš Kristus je večný Kráľ a Jeho kráľovstvo bude trvať naveky. Na svete nikdy nežil taký kráľ ako Ježiš. Ježiš je Boží Syn a žije naveky. Ježiš sa snažil, aby ľudia porozumeli Jeho večnému kráľovstvu. Jedného dňa Ježiš rozprával k veľkému zástupu ľudí. Zrazu sa ich opýtal: „Čomu je podobné Božie kráľovstvo?“ (Lukáš 13, 18) Všetci pozorne počúvali. Zvedavo hľadeli na Ježiša a čakali, čo povie. Ježišova odpoveď bola zaujímavá. Ježiš chce, aby si porozumel, že Jeho kráľovstvo začalo v malom. On, Kráľ, sa narodil v maštali. Vyrastal na úplne obyčajnom mieste. Bol chudobný a jeho nasledovníci neboli bohatí a slávni. Začiatky boli nenápadné, ale Ježišovo kráľovstvo stále rastie a rastie. Keď ľudia prijímajú Ježiša ako vládcu svojich životov, Božie kráľovstvo sa rozrastá. V každej krajine sveta v súčasnosti žijú ľudia, ktorých Kráľom je Ježiš. Odvtedy, čo Ježiš prišiel na našu zem, Ho prijali milióny ľudí ako svojho Spasiteľa a Kráľa. A deje sa to stále ďalej - každý deň!
Ak je Ježiš tvojím Pánom a Spasiteľom, podobáš sa na človeka, ktorý našiel poklad, lebo si objavil to najcennejšie na svete. Pán Ježiš pripodobnil Božie kráľovstvo k sieti, do ktorej rybár chytil rôzne druhy rýb. Keď sieť vytiahol, roztriedil ryby. Máme „činiť pokánie“. To znamená ľutovať svoje hriechy a odvrátiť sa od nich. „Veriť v evanjelium“ znamená veriť, že Ježiš je večný Kráľ a poprosiť Ho, aby panoval nad tvojím životom. On, Kráľ, zomrel na kríži, aby odstránil tvoj hriech a priviedol ťa do svojho kráľovstva. Vstal z mŕtvych a žije naveky. Ak áno, povedz Mu napríklad toto: „Drahý Pane Ježišu, viem, že si Kráľ. Je mi ľúto, že som robil zlé veci.
Hoci Králi v dnešnej dobe existujú v rozprávkových knižkách a zapĺňajú stránky učebníc histórie a encyklopédii, slávnosť Krista Kráľa je stále aktuálnym pozvaním - korunovať Ho v našich srdciach, dovoliť mu zasadnúť na trón a odovzdať mu vládu nad našimi životmi… Zároveň tento akt uvedomenia si Božieho prebývania v človeku, ktoré napĺňa naše duše svojou milosťou, nás pozýva naučiť sa žiť v jeho prítomnosti a vo všetkom plniť jeho vôľu. Ak by sme mali vyzdvihnúť posolstvo dnešného sviatku, nachádzame ho v samotných evanjeliách, v ktorých je Kristus vykreslený, ako nádherný príklad Kráľa, ktorý nemyslí na seba. V kresťanskej ikonografii je Kristus Kráľ zväčša vyobrazovaný so žezlom v ruke. Jeho žezlo je ako palica pastiera. Kristus Kráľ nesedí pohodlne na tróne, ale ako obetavý pastier - predpovedaný prorokom Ezechielom - hľadá svoje stratené ovce, zranené obväzuje, slabé posilňuje.
Politický podtón
Jedno z najranejších a najzákladnejších kresťanských vyhlásení je: Iesous Kyrios (Ježiš je Pán). My o tomto výroku zvykneme premýšľať v „náboženskom“ zmysle, ako o duchovnom vyjadrení a tento význam aj naozaj má. No keď túto frázu používali prví kresťania, obsahovala v sebe aj provokatívny politický podtón. V starovekom svete, v krajinách okolo Stredozemného mora, bol totiž cisár Pánom - tým, ktorému patrila najvyššia oddanosť. Heslom doby a dôkazom oddanosti boli slová Kaisar Kyrios (Cisár je Pán). Keď teda kresťania hovorili, že Kyrios je Ježiš, priamo tým spochybňovali cisára a všetky mocnosti konajúce pod jeho záštitou a v jeho mene. Veľmi teda neprekvapuje, že Pavol veľa času zo svojej služby strávil vo väzení, že (s výnimkou Jána) boli všetci apoštoli umučení a že cirkev bola po tri storočia pravidelne sužovaná neľútostným prenasledovaním. Nepriatelia viery očividne chápali, čo znamenalo, keď niekto vyhlasoval, že niekto ukrižovaný cisárom je v skutočnosti Pánom.
S politickými vládcami sa stretávame tak v Novom, ako aj v Starom zákone - aj keď nie až tak často. V Lukášovom vianočnom rozprávaní je cisár Augustus nepriamo označený ako horší od Dieťaťa Ježiša, novonarodeného kráľa. Herodes, kráľ Židov, je taký zúfalý a egocentrický, že toto dieťa prenasleduje a pri márnom pokuse odstrániť svojho rivala zabíja nevinné deti. Neskôr Herodesov syn Herodes Antipas prenasleduje Jána Krstiteľa aj samotného Ježiša. Vo všetkých evanjeliách sú ako márniví, skazení a násilnícki vykreslení aj židovskí politickí či náboženskí vodcovia. (Svetlé výnimky tvoria Nikodém a Jozef z Arimatey.) Ježišovo verejné účinkovanie napokon vrcholí vo chvíli, keď sa Pán tvárou v tvár stretá s miestnym predstaviteľom cisára, ľstivým a egocentrickým Ponciom Pilátom. Aj napriek tomu, že existujú isté pokusy idealizovať ho ako dobre zmýšľajúceho muža, Pilát bol úplne typickým rímskym vladárom: bol nadaný, chladný, zaujatý verejným poriadkom a keď bolo treba, vedel byť aj krutý. Jednu vzburu potlačil tak, že dal k jeruzalemským múrom ukrižovať stovky židov.
V Jánovej verzii tohto rozprávania sa Pilát stojaci zoči-voči Ježišovi pýta: „Tak predsa si kráľ?“ Ježiš odpovedá vyhýbavo, pretože vie, čo Pilát myslí pod slovom „kráľ“: ďalší pozemský vládca posadnutý mocou, ktorý je ochotný použiť všetko násilie na to, aby si ju udržal. Preto dodáva: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ Pri výklade tohto výroku musíme byť opatrní, pretože vždy, keď sa v Jánovom evanjeliu použije termín „svet“, má dvojaký význam. Na jednej strane „svet“ označuje vesmír, ktorý Boh stvoril a ktorý v láske udržuje. Toto je ten svet, ktorý Boh tak miloval, že naň poslal svojho Syna ako Spasiteľa. Ježiš tým teda nechce povedať, žeby jeho kráľovstvo nesúviselo s bežnou skúsenosťou, ale že jeho systém a poriadok sa radikálne líši od toho, ktorý je vlastný cisárovi, Pilátovi, Herodesovi a všetkým ostatným podobným vládcom. Stručne povedané, Ježišovo kráľovstvo má veľa spoločného s „týmto svetom“ v prvom zmysle slova, no nemá nič spoločné s tým druhým „svetom“.
Ježiš ďalej pokračuje: „Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom.“ Znakom svetského kráľovstva je násilie a udržiavanie poriadku prostredníctvom sily a strachu. Aj keď sa to zdá na prvý pohľad prinajmenšom nelogické a nereálne, Ježišova vláda sa bude takýmto prostriedkom vyhýbať. Bude trpieť nespravodlivosť, ale nebude ju udržiavať. Táto dynamika Ježišovho kráľovstva sa naplno prejavuje pri udalostiach Veľkého piatku. Kristus Kráľ je korunovaný a zaujíma svoj trón, ale jeho koruna je tŕňová a jeho trónom je rímsky mučiaci nástroj. Paradoxné je, že je to napokon sám Pilát, ktorý celému svetu po hebrejsky, latinsky a grécky oznamuje Ježišovu kráľovskú hodnosť.
Ježiš Kristus, Kráľ (Pomazaný 02)
Tri a pol storočia po novozákonnom období Augustín, biskup z pobrežného severoafrického mesta Hippo Regius, muž nasýtený tým najlepším, čo rímska kultúra priniesla, napísal knihu s názvom Boží štát. Tento literárny nástupca Cicera a Cata, zdrvený pádom Ríma do rúk severských barbarských kmeňov, spísal neprerušovanú a energickú žalobu na ríšu, ktorú miloval. Od založenia mesta až podnes, uvádza Augustín, bola rímska moc založená na násilí a útlaku slabých zo strany mocných. Rímsky poriadok bol podmienený stelesneným libido dominandi (žiadostivou túžbou vládnuť), ktoré bolo zase podporované uctievaním násilných, rozmarných a mimoriadne amorálnych bohov. To znamená, uzaviera Augustín, že rímska spravodlivosť (ktorou sa jej obhajcovia vystatovali ako ideálom pravého poriadku) bola vlastne pseudospravodlivosťou, podobnou disciplíne a účelovosti, akú človek nachádza v úspešných bandách lupičov. Pravý poriadok, pokračuje, prichádza až vtedy, keď sú dominujúcimi hodnotami odpustenie, odpor voči násiliu a láska k nepriateľom a keď sú tieto hodnoty podporované uctievaním pravého Boha, ktorý je zo svojej prirodzenosti láskou.
Rád by som dodal, že toto vyhlásenie kráľovskej hodnosti Ježiša Krista kladie zvláštnu výzvu na nás Američanov. Sme nepochybne dominantnou politickou a kultúrnou veľmocou súčasnosti a pritom sme stále prevažne kresťanskou krajinou. To na nás, mierne povedané, kladie isté nároky. Aj keď milujeme svoju krajinu (ako aj Augustín určite miloval Rím), musíme venovať väčšiu oddanosť Kristovi než nášmu americkému politickému poriadku. Keď na našu spoločnosť hľadíme objektívom evanjelia, musíme sa stále kriticky stavať k jej hlbokému rozvratu: dostupnosť dobrovoľných potratov, rastúca akceptácia legitímnosti eutanázie, hrozné násilie v uliciach našich miest, hromadenie zbraní s nesmierne veľkou ničivou silou, vedenie preventívnej vojny a tak ďalej. Neprispôsobili sme sa my kresťania až príliš spoločenským a politickým štruktúram? Nepoddali sme sa v podstate moci tohto sveta?
Odpoveďou na túto otázku sú dve ďalšie otázky: Koľko je medzi nami kresťanských mučeníkov? Veľakrát som za minulé roky počul námietku, že Kristov kráľovský úrad je zastaranou myšlienkou, obrazom, ktorý je cudzí „demokratickému zmýšľaniu“, a preto by sme ho mali jazykovo nahradiť výrazmi ako Kristus Prezident alebo Kristus Premiér. To by však bolo kontraproduktívne. Ľudia majú totiž nad svojimi prezidentmi a premiérmi obrovskú moc. Títo predstavitelia musia pravidelne stáť pred svojimi voličmi, a len tak z rozmaru ľudu môžu byť z úradu odvolaní. Do veľkej miery musia servilne uspokojovať meniace sa túžby tých, ktorí ich zvolili za svojich reprezentantov. My hriešnici by sme radi mali takýto vzťah aj s Ježišom. Na druhej strane, kráľovi patrí úplná oddanosť.
| Téma | Informácie |
|---|---|
| Sviatok Krista Kráľa | Zavedený pápežom Piusom XI., slávi sa poslednú októbrovú nedeľu. |
| Posolstvo | Korunovať Krista v srdciach, odovzdať mu vládu nad životmi. |
| Zobrazenie | Kristus Kráľ so žezlom ako pastier, hľadajúci stratené ovce. |