Krst Krista
Vianoce a ich význam v kresťanstve
Na Vianoce kresťania slávia narodenie Ježiša Krista. Sú to sviatky Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky. Vianoce oslávia na celom svete dve miliardy veriacich. Presný dátum narodenia Pána známy nie je. Slávenie 25. decembra ako narodenie Ježiša je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch.
Skrytá história Vianoc: Biblia a pohanský pôvod
Očistec a posmrtný život
Písmo zjavuje možnosť posmrtného očisťovania a osobného dozrievania, hoci termín „očistec“ sa v ňom nenachádza. Teológia očisťuje od hriechov a učí o milosrdenstve po smrti. Pre veľkú väčšinu ľudí je takmer nemožné dosiahnuť na tomto svete dokonalosť. A preto Cirkev hovorí o Očistci. Pre väčšinu z nás je nemožné zomrieť v stave dokonalosti. Ďakujme Bohu, že vo svojom milosrdenstve, nám ľuďom, dal Očistec. Očistec je pre nás rozšírením Božieho milosrdenstva z tohto sveta do nadprirodzeného.
Svätá omša ako základ katolíckej viery
Katolícka svätá omša je to, čo odlišuje katolíkov od všetkých ostatných náboženstiev. Skutočnosť, že účasť katolíkov na Svätej omši dramaticky klesá a len malá časť veriacich sa na nej zúčastňuje, je odrazom toho, že katolíci prestali rozumieť tomu, čo Svätá omša predstavuje a čo sa na nej odohráva a sprítomňuje. Porozumieť katolíckej omši je možné až potom, čo porozumieme slovu obeta. Vzťah medzi obetou a omšou je neoddeliteľný.
Svätá omša
Nádej pre nepokrstené deti
Otázka osudu detí, ktoré zomreli bez prijatia krstu, sa skúmala so zreteľom na princíp hierarchie právd a ďalšie teologické princípy ohľadne Božieho univerzálneho plánu spásy, jedinečnosti a neprekonateľnosti Kristovho prostredníctva, sviatostnej povahy Cirkvi v poriadku spásy a reality dedičného hriechu. V dnešných podmienkach kultúrneho relativizmu a náboženského pluralizmu sa počet nepokrstených detí povážlivo zvyšuje. V tejto situácii sa javí potreba zamyslieť sa nad možnosťou spásy pre tieto deti ešte naliehavejšou.
Cirkev si je vedomá, že spása je dosiahnuteľná jedine v Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého. Je známe, že tradičné učenie Cirkvi sa v tejto veci uchyľovalo k teórii limbu, chápaného ako stav, v ktorom si duše detí zosnulých bez krstu v dôsledku dedičného hriechu nezasluhujú odmenu v podobe blaženého videnia, ale zároveň nepodstupujú nijaký iný trest, lebo nespáchali žiadny osobný hriech. Táto teória, rozvíjaná teológmi už od stredoveku, však nebola magistériom nikdy dogmaticky definovaná, hoci sa o nej vo svojom učení zmieňovalo až do Druhého vatikánskeho koncilu. Zostáva teda možnou teologickou hypotézou.
No Katechizmus Katolíckej cirkvi (1992) už teóriu limbu nespomína, ale učí, že pokiaľ ide o deti zosnulé bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, a to aj robí prostredníctvom osobitného pohrebného obradu za ne. Princíp, že Boh chce spásu všetkých ľudí (porov. KKC 1261), umožňuje dúfať, že jestvuje cesta spásy aj pre deti zosnulé bez krstu. Štúdiá dospeli k záveru, že existujú teologické a liturgické dôvody odôvodňujúce nádej, že deti zosnulé bez krstu môžu byť spasené a uvedené do večnej blaženosti, hoci ohľadne tejto otázky nejestvuje explicitné učenie v Zjavení.
Źiadna z úvah, ktoré text predkladá na odôvodnenie nového prístupu k tejto otázke, nemôže byť použitá na popretie nutnosti krstu, alebo na odďaľovanie jeho vyslúženia. Nakoniec jedna metodologická poznámka. Spracovanie tejto témy dobre zapadá do celkového vývoja dejín chápania viery, o ktorých hovorí Dei verbum (8) a ktorých činiteľmi sú reflexia a štúdium veriacich, skúsenosť s duchovnými vecami a ohlasovanie magistéria. Keď sa v dejinách kresťanského myslenia začala vnímať otázka osudu detí zosnulých bez krstu, možno nebolo presne známe, aká je jej povaha a aký celkový doktrinálny prínos je v nej implicitne obsiahnutý. Iba vo svetle stáročného dejinného a teologického vývoja - až po Druhý vatikánsky koncil - si bolo možné uvedomiť, že si táto špecifická otázka zasluhuje, aby sa o nej uvažovalo v čoraz širšom horizonte doktrín viery.
A zároveň, že tento problém možno nanovo premyslieť len po jeho explicitnom zaradení do celkového kontextu katolíckej viery a za dodržania princípu hierarchie právd, ktorý sa spomína v dekréte Druhého vatikánskeho koncilu Unitatis redintegratio (11). Táto otázka - nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu - bola predložená na skúmanie Medzinárodnej teologickej komisii.
Sviatosti v prvých storočiach po Kristovi
Sviatosť birmovania
Sviatosť birmovania tvorí spolu s krstom a Eucharistiou jeden celok sviatostí, jej prijatie je potrebné na dovŕšenie krstnej milosti. Sviatosť birmovania dokonalejšie spája s Cirkvou a bohato birmovancov obdarúva osobitnou silou Ducha Svätého, aby mohli lepšie a účinnejšie šíriť a brániť katolícku vieru slovom i skutkom.
V ranej Cirkvi sa sviatosť birmovania (konfirmácie) vnímala ako udelenie Ducha Svätého tým, ktorí už boli pokrstení. Táto sviatosť bola úzko spätá s krstom a často sa udeľovala hneď po krste, najmä dospelým konvertitom. Krst i birmovanie spočiatku vykonával biskup, pretože sa verilo, že iba apoštolská postupnosť môže sprostredkovať plnosť Ducha Svätého. Tento zvyk sa dodnes zachoval vo východných cirkvách, kde kňaz udeľuje birmovanie hneď po krste.
K oddeleniu krstu a birmovania, ktoré podľa svätého Cypriána tvorilo „dvojsviatosť“, prišlo z dôvodu rastu počtu kresťanov. Od stredoveku sa počet diecéz, farností a katolíkov rozšíril natoľko, že už biskup nemohol byť prítomný na všetkých sláveniach krstu. Na Západe teda zaviedli časové oddelenie oboch sviatostí, kresťanský východ zachoval obidve sviatosti spojené. Birmovanie na východe udeľoval kňaz, ktorý aj krstil, ale aj on to mohol urobiť iba krizmou (grécky myron), ktorú posvätil biskup.
Pietro Longhi, Udelenie sviatosti birmovania
Práve dvojité pomazanie krizmou po krste a po birmovaní nakoniec participovalo na skutočnosti, že sa obe sviatosti od seba oddelili. Prvé pomazanie krizmou, ktoré udeľoval kňaz už aj novorodencom ostalo spojené s krstným obradom a znamená účasť pokrsteného na Kristovom prorockom, kňazskom a kráľovskom poslaní.
Spájanie krstu a birmovky do jedného celku vyjadruje jednotu uvádzania do kresťanského života, prax latinskej Cirkvi, kde sa od seba postupne oddelila sviatosť krstu a birmovania jasnejšie vyjadruje spoločenstvo nového kresťana s jeho biskupom, ktorý je ručiteľom a služobníkom jednoty katolíckej a apoštolskej Cirkvi.
Biblický základ a pôvod birmovania
Sviatosť birmovania má pevné základy vo Svätom Písme, najmä v Novom zákone, kde sa spomína na viacerých miestach dar Ducha Svätého a jeho odovzdávanie prostredníctvom vkladania rúk apoštolov. V Starom Zákone sviatosť birmovania v takej podobe ako ju poznáme dnes samozrejme neexistovala, nachádzame však symbolické predobrazy birmovania v príkladoch pomazania kráľov, prorokov či kňazov špeciálnym olejom (v katolíckej Cirkvi krizma).
Nový zákon a obrazy sviatosti birmovania
Sviatosť birmovania a prijatie Ducha Svätého je priamo spomenutá na viacerých miestach v Novom zákone. Náš Pán Ježiš Kristus nám prisľúbil Ducha Svätého (Jn 14,15-18). Rovnako aj v Evanjeliu sv. Jána je informácia o tom, ako Ježiš dýchol na Apoštolov, čím získali Ducha Svätého (Jn 20,19-23).
Azda najznámejší text súvisiaci priamo s birmovaním je text zo Skutkov apoštolov, kde sú priamo slová aj o tom, ako Apoštoli získali schopnosť hovoriť cudzími jazykmi, Duch Svätý posilnil Apoštolov k tomu, aby šírili evanjelium (Sk 2,1-8).
El Greco, Zoslanie Ducha Svätého na Turíce
Vkladanie rúk Apoštolov - základ sviatosti birmovania
Ďalším dôležitým biblickým textom, v ktorom sa hovorí o sviatosti birmovania sú texty zo Skutkov apoštolov. Prvým je text, v ktorom je naznačená v slovách Šimonovi Mágovi aj skutočnosť, že nie každý môže vložením rúk dať Ducha Svätého (Sk 8,14-24). V ďalšom texte opäť zo Skutkov apoštolov svätý Pavol vkladá ruky na učeníkov v Efeze, následne na učeníkov zostúpil Duch Svätý, takže začali hovoriť cudzími jazykmi a prorokovať (Sk 19,5-8).
V uvedených textoch je zrejmá súvislosť medzi krstom a birmovaním. Krst sám o sebe podľa tohto textu nepostačoval, Apoštoli udeľovali aj Ducha Svätého vkladaním rúk, čo je základný prvok birmovania. Uvedený text je tiež dôkazom skutočnosti, že prijatie Ducha Svätého je iná sviatosť ako krst.
Pomazanie krizmovým olejom
Pomazanie krizmovým olejom symbolizuje spojenie s Kristom, túto skutočnosť môžeme nájsť v Druhom liste Korinťanom (2Kor 1,21-22). Birmovanie je pečaťou Ducha Svätého, je znakom duchovnej dospelosti a duchovného posilnenia. Pomazanie krizmovým olejom nás spája s Kristom (grécky „Christos“ znamená „Pomazaný“).
Krizma je posvätný olej, ktorý sa používa v katolíckej Cirkvi i pravoslávnej cirkvi pri sviatostiach krstu, birmovania, kňazskej a biskupskej vysviacky. Je považovaná za znak Ducha Svätého a za znak účasti na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom poslaní.
Krizma
Používa sa pri vysluhovaní sviatosti krstu (pomazanie čela pokrsteného znamením kríža), pri birmovaní (biskup pomazáva čelo birmovanca krizmovým olejom so slovami „Prijmi znak daru Ducha Svätého“), pri kňazskej a biskupskej vysviacke (kňazom sa pomazávajú ruky a biskupom hlava), pri posvätení kostola, oltára a liturgických predmetov.
Ako sa uskutočňovalo birmovanie v dejinách Cirkvi
V apoštolskej dobe a v prvých storočiach sa birmovanie udeľovalo hneď po krste najmä dospelým konvertitom. Krst i birmovanie vykonával biskup, pretože sa zastával názor, že iba apoštolská postupnosť môže sprostredkovať plnosť Ducha Svätého. Tento zvyk sa zachoval vo východných cirkvách, kde kňaz udeľuje birmovanie hneď po krste.
Krst a birmovka boli až do stredoveku udeľované súčasne
Čo sa týka vkladania rúk a pomazania olejom, vychádza sa z novozákonných textov (vyššie uvedených), najmä zo Skutkov apoštolov (Sk 8,14-17), kde Apoštoli sv. Pavol a Peter vkladali ruky na pokrstených, aby prijali Ducha Svätého. Okrem vkladania sa začalo pomerne skoro používať aj pomazanie krizmou na čelo, čo symbolizovalo prijatie Ducha Svätého.
Multikonfesionalita a náboženský pluralizmus
V dnešnej Európe tvoria multikonfesionalita a náboženský pluralizmus dva z pilierov modernej spoločnosti. Pôvod tohto výdobytku civilizácie musíme hľadať na konci stredoveku a začiatku novoveku. V kontexte stredovekej Európy sa náboženská tolerancia nerodila ľahko. Istá miera tolerancie však bola na sklonku stredoveku potrebná. Už vo vrcholnom a neskorom stredoveku pôsobili Židia v rôznych mestách strednej Európy, Arméni v juhovýchodných mestách Poľského kráľovstva, Karaimovia v mestách Litvy a Rusi a husiti v Čechách a na území Poľska. Každá nová etnická alebo náboženská skupina doniesla do života spoločnosti niečo originálne, priniesla svoj vlastný vklad. Napokon z toho vzišla celková zmena životného štýlu a každodennosti človeka na začiatku novoveku.
V roku 1492 sa Európanom otvorili nové obzory. Kolonizáciou amerického kontinentu a rozšírením diaľkovej námornej dopravy vznikol „svetový obchod“, ktorý podnietil hospodársky rozvoj a zapríčinil výrazný demografický rast. Šírenie reformácie v európskych mestách, náboženská pohyblivosť, rozvoj univerzitného vzdelávania a akademickej mobility, zrod katolíckeho misijného hnutia, vznik nových rehoľných kongregácií prispeli v 16. až 18. storočí k fenoménu masovej migrácie. Časté vojny a prenasledovania zasa spôsobovali vysťahovalectvo. Následkom väčšieho pohybu obyvateľstva sa zvýraznila etnická a konfesionálna heterogenita hlavne vo väčších európskych mestách.
Už v 15. storočí preniklo do Veľkopoľska, Maľopoľska a Pomoria husitstvo, myšlienka kališníctva, teda prijímania pod obojakým spôsobom. Multikonfesionálna mozaika sa po začiatku reformácie stala v jagelovskej monarchii ešte rozmanitejšou. Práve poľské mestá na čele s Krakovom a Poznaňou, ale aj pruské mestá podriadené poľskému kráľovi (Gdansk, Elbląg a i.) sa stali najsilnejšími centrami viacerých reformných prúdov. Tieto hnutia zasiahli aj ďalšie mestá a nevynechali ani Mazovsko, ktoré bolo v tom čase považované za „arcikatolícke“. Aj tam možno nájsť už v prvom období reformácie stopy činnosti Lutherových stúpencov, ako to bolo napr.
Procesy formovania jednotlivých cirkví sa v Poľsko-litovskej republike začali až po roku 1548. Popri cirkvách augsburského a reformovaného vyznania sa k nim pridali aj bratia Jednoty bratskej, ktorá sa po šmalkaldskej vojne (1546 - 1547) rozšírila do Poľska a usadila sa vo Veľkopoľsku a Kráľovskom Prusku ako tretia hlavná denominácia. Spomedzi nich bol najznámejší biskup Ján A.
Čechy a čiastočne aj Morava boli nábožensky rozdelené už v 15. storočí. Z husitstva vzišlo kališnícke vnímanie eucharistie (utrakvizmus) a vojenská tradícia, ktorá zohrala v tomto čase dôležitú úlohu. Husitstvo sa tzv. spanilými jazdami, vojenskými ťaženiami za hranice Českého kráľovstva, dostalo až k vzdialenému Baltu. Utrakvisti boli podporovatelia prijímania pod obojakým spôsobom, teda oboch podstát, tela a krvi Pána. Vyčlenením ešte radikálnejšej Jednoty bratskej z prvej českej reformácie v roku 1457, ovplyvnenej učením Petra Chelčického, vznikol objekt nových útokov.
Po Augsburskom mieri (1555) však zmenil taktiku náboženskej politiky, zmiernil represie a sústredil sa na posilňovanie postavenia katolíckej cirkvi. V roku 1556 uviedol do Čiech Tovarišstvo Ježišovo (jezuitov). V Prahe si jezuiti založili Klementínske kolégium (1562), ktorého poslaním bola príprava nového duchovenstva, výchova mladých šľachticov, ktorí sa mali stať oporou rekatolizácie. Ďalšie strediská si vybudovali v Olomouci a v Brne. Obnovená bola činnosť pražského arcibiskupstva, ktoré zostávalo neobsadené od husitských dôb.
Odrazilo sa to i na tom, že keď do Uhorska v 20. rokoch 16. storočia prišla nemecká reformácia, okrem mešťanov a mestských rád ju prakticky nepodporila žiadna iná spoločenská trieda. Nepridala sa ani početnejšia vrstva vyššej šľachty, ako to bolo napr. v Nemecku, kde mala reformácia „kniežací“ charakter. V Uhorsku mala charakter mestský a umiernený, lebo jej prívrženci nachádzali podporu v mestských komunitách. Hoci musíme zvýrazniť i neskorší význam šľachty, lebo keby sa vo veci reformácie v 17. storočí neangažovala ona, reformácia v Uhorsku by nebola úspešná. Príkladom je Poľsko, kde sa zásluhou rôznych opatrení stala reformácia marginálnou záležitosťou. Poľská šľachta reformátorov zväčša netolerovala, preto sa tu nové cirkvi širšie neetablovali.
Uhorské zákony namierené proti luteránom z rokov 1523 a 1525 sa uplatňovali najmä proti anabaptistom a sakramentárom, teda utajeným kalvínom. Proti nim, ako proti najväčším heretikom, sa prijímali prísne sankcie (proti novokrstencom a iným heretikom na sneme v Budíne roku 1527, proti novokrstencom a sakramentárom v Bratislave roku 1548). Všetky náboženské skupiny postavené mimo zákon mali byť vytesnené zo spoločnosti. V januári 1543 uhorský kráľ Ferdinand I. tvrdil, že kresťanské náboženstvo je len jedno a žiadna schizma v ňom nemá miesto.
Pre Štefana Majláta, šľachtica zajatého Turkami (+1550), sa nenašli peniaze na výkupné aj preto, lebo bol prívržencom nového nemeckého vierovyznania. Snaha uhorského panovníka a ostrihomského arcibiskupa vykúpiť ho bola napriek obrovskému úsiliu palatína Tomáša Nádašdiho (Nádasdy) minimálna. Naopak, inokedy hierarchia konala veľmi rýchlo. Keď v roku 1543 padol Ostrihomský hrad, zajatý prepošt Dudič-Sbardellatus a s ním traja kanonici boli ihneď prepustení na slobodu.
Azda najťažšia situácia z náboženského hľadiska bola v Sedmohradsku. Bolo to historické územie, kde sa stretali orientálne náboženstvá, pravoslávna a rímskokatolícka cirkev. Na druhej strane, katolícka viera odtiaľ mohla byť rozširovaná smerom na východ. V 16. storočí krajina dočasne získala poloautonómiu. Vojvoda Ján Žigmund Zápoľský síce formálne zostal katolíkom, ale rozporuplne konal v protestantskom záujme. V roku 1556 sa radikálne obrátil. Z toho vyplynuli tri skutočnosti. Z krajiny vyhnali oboch správcov biskupstiev, teda varadínskeho a sedmohradského, zrušili kapituly kanonikov, stredoveké kláštory a zabrali ich cirkevný majetok. V Sedmohradsku sa už dlhšie, od roku 1542, nezdržiaval katolícky biskup. Posledný správca Pavol Abstemius Bornemisa musel v roku 1556 opustiť krajinu a celý jeho biskupský majetok bol rozobraný.
Politická sila stavov vytvorila v Poľsku 14. apríla 1570 Sandomiersky konsenzus (Zgoda sandomierska). Bola to dohoda medzi protestantskými denomináciami ratifikovaná konfederačným snemom počas interregna v roku 1573. Cieľom zhromaždených účastníkov bolo „zachovať pokoj a zhodu medzi disidentmi v náboženstve, brániť ich a nezasahovať im do praktizovania náboženstva ani zákonmi, ani úradnými aktmi a nedovoliť, aby boli utláčaní alebo prenasledovaní z dôvodov svojej viery“. Toto uistenie bolo politickým výsledkom rokovaní zástupcov všetkých denominácií z Veľkopoľska, Malopoľska a Litvy, ktorého sa zúčastnili v Sandomieri: luteránov, kalvínskych reformovaných, českých a moravských bratov a Jednoty bratskej, ale nie poľských bratov (antitrinitárov a sociniánov). Tí boli z konsenzu vylúčení pre odmietanie Svätej Trojice.
Náboženská situácia v Poľsku a Litve bola veľmi diferencovaná, preto sa úspechy reformácie skončili úplne odlišne. V Malopoľsku každý siedmy kostol prevzali protestanti, väčšinou reformovaní. Na druhej strane v Mazovsku sa protestantizmus obmedzil iba na niekoľko šľachtických rodín. Hoci na jednej strane v tejto provincii našlo reformačné hnutie silných podporovateľov, na druhej strane kariéra v cirkevných a dvorských úradoch zostala pre tamojšiu ekonomicky a politicky slabšiu elitu atraktívna. V Kráľovskom Prusku sa reformácia najskôr rozšírila hlavne do miest, ale naopak v Pomoranskom vojvodstve bolo na vidieku v 80. rokoch 16.
V českých krajinách sa pozícia nekatolíkov zlepšila najskôr pri rokovaniach o českej konfesii v roku 1575, potom pri vydaní Majestátu Rudolfa II. o náboženskej slobode v roku 1609. Keď v roku 1564 po smrti Ferdinanda začal vládnuť jeho syn Maximilián II. Habsburský, upierali sa k nemu nádeje českej nekatolíckej šľachty. Bol totiž nábožensky vlažným človekom a prejavoval tolerantný postoj k iným vierovyznaniam. V roku 1575 zvolal zemský snem zástupcov Českej koruny, kde okrem finančných a daňových úprav chcel presadiť uznanie nástupníctva syna Rudolfa ešte za svojho života. Urobil preto ústupky v náboženskej oblasti, lebo na sneme dovolil rokovať o náboženských veciach.