Kresťanský Význam Mena Jakub a Život Svätého Jakuba Staršieho

Meno Jakub má hlboké korene v kresťanskej tradícii a je spojené s významnými postavami, ktoré zohrali kľúčovú úlohu v histórii kresťanstva. V tomto článku sa pozrieme na pôvod a význam mena Jakub, ako aj na život a odkaz svätého Jakuba Staršieho, jedného z dvanástich apoštolov Ježiša Krista.

Svätý Jakub Starší

Pôvod a Význam Mena Jakub

Pôvod mena Jakub je hebrejský. Odvodené zo židovského mena "Yaakov" (lat. Jacobus) a znamená "náhradník" alebo "ten, čo sa drží päty".

V Biblii bol Jakub syn Izáka a Rebeky a mladší brat - dvojča Ezaua. Pri pôrode sa vraj Izák držal Ezaua za pätu. Podľa Biblie využil Jakub hlad a dôverčivosť svojho brata, aby mu ten prenechal práva prvorodeného. Oženil sa s Ráchel a mali spolu 12 synov a 12 dcér. Boh neskôr zmenil jeho meno na Izrael. Z jeho synov pochádza 12 vetiev Izraela - Izraelitov.

V súčasnosti je meno Jacob najobľúbenejším americkým menom. Možno je dôvodom i to, že toto meno má jeden z hlavných predstaviteľov ságy Súmrak (Twilight).

Medzinárodné variácie:

• Jacob
• Jakubus
• Cob
• Giacobo
• Giacomo
• Jacques
• Jayme
• Jalu
• Jocek
• Jeska

Život Svätého Jakuba Staršieho

Sv. Jakub sa zvykne niekedy nazývať aj Starším, aby sa odlíšil od Jakuba Mladšieho, ktorý bol prvým biskupom mesta Jeruzalema. Jakub Starší bol bratom sv. Jána apoštola. Ich otec sa volal Zebedej a matka Mária Salome. Pochádzali z Betsaidy. Jakub sa narodil približne v tom čase ako apoštoli Peter a Ondrej. Doma dostali dobrú výchovu - čítanie, písanie, základy židovskej viery.

Takisto navštevovali synagógu, kde čítali Písmo. Podľa dobrých židovských zvyklostí sa vyučili aj remeslu. Blízke im bolo rybárčenie, keďže ich otec sa tým živil. Ich rodina bola zrejme majetná, keďže otec si aj najímal ľudí na prácu. Jakub patril medzi Ježišových dôverníkov. Jeho si spolu s Jánom a Petrom zobral k sebe vždy, keď išlo o nejakú dôležitú udalosť - vzkriesenie Jairovej dcéry, premenenie na vrchu, Getsemanská záhrada.

Vzkriesenie Jairovej dcéry

O činnosti apoštola Jakuba po smrti a vzkriesení Pána Ježiša nevieme nič určité. Zdá sa, že Jakub Starší účinkoval v Jeruzaleme, kde ho pravdepodobne ako prvého z apoštolov usmrtili pre vieru, a to sťatím. Píše sa o tom v Skutkoch apoštolov 12,1-3: „(Herodes) Jánovho brata Jakuba zabil mečom.“

O osude jeho tela nevieme nič určité, avšak španielska tradícia tvrdí, že keď Jeruzalem dobyli Arabi, jeho telo bolo prevezené do Santiaga de Compostella.

Sviatok sv. Jakuba Staršieho sa oslavuje 25. júla.

Zaujímavosti o Mene Jakub

V každom z troch synoptických evanjelií i v Skutkoch apoštolov nachádzame zoznam dvanástich apoštolov. Medzi nimi postavy so zvučnými menami, pri počutí ktorých sa nám vynorí príbeh ich povolania alebo epizóda, ktorú prežili s Ježišom. Medzi apoštolmi majú svojich nám dobre známych menovcov: Šimona Petra a Judáša Iškariotského.

Známe osobnosti s menom Jakub:

• Jacob Grim - nemecký spisovateľ, ktorý sa preslávil vedno so svojím bratom Wilhelmom.
• Nemožno zabudnúť ani na súčasného amerického herca Jacoba Benjamina Gyllenhaala.

Svätý Júda Tadeáš a Svätý Šimon apoštol

Na Západe majú apoštoli sv. Šimon a Júda spoločný sviatok 28. októbra. Je pravdepodobné, že ide o deň prenesenia ich pozostatkov do Chrámu sv. Petra v Ríme. Obaja mučeníckou smrťou potvrdili, že ich srdce ulovil sám Ježiš Kristus.

Apoštol Júda s prímením Tadeáš bol synom Kleofáša a Márie, ktorá sa vo Svätom písme nazýva sestrou Panny Márie. Kvôli tomuto aj Júdu nazývali Ježišovým bratom, teda príbuzným. Júdovým bratom bol apoštol Jakub Mladší, prvý jeruzalemský biskup, a Šimon, druhý jeruzalemský biskup. Kedy sa stal Júda Ježišovým učeníkom, nevieme. Z mimobiblických správ sa zdá, že bol ženatý, mal viacero detí a pôvodom bol roľník. V evanjeliu nemáme o ňom veľa správ.

Podľa tradície Júda po Zoslaní Ducha Svätého ohlasoval evanjelium v Júdsku, Samárii, Sýrii a Mezopotámii. Po čase prišiel do Jeruzalema, kde vtedy zomrel mučeníckou smrťou jeho brat (okolo r. 54-62?)- prvý jeruzalemský biskup apoštol Jakub Mladší. Okolo roku 64 napísal list, ktorý patrí medzi tzv. katolícke listy Nového zákona. Nebol totiž určený len nejakej cirkevnej obci alebo osobnosti, je adresovaný všetkým kresťanom, teda je všeobecný, katolícky. List bol známy, dosvedčuje to aj skutočnosť, že ho cituje sv. Peter vo svojom Druhom liste. Asi okolo roku 70, v dobe zničenia jeruzalemského chrámu bol Júda Tadeáš aj so Šimonom Horlivcom umučený v Suanire pri Babylone. O spôsobe umučenia nevieme nič, no možné bolo ukrižovanie, keďže tento trest bol veľmi rozšírený. Podľa inej tradície títo dvaja svätci podstúpili mučeníctvo v Arménsku, kde im odpílili údy a potom ich sťali. Na tomto môže byť postavené aj ich zobrazovanie - s pílou a sekerou. Na Slovensku sa sv. Júda Tadeáš uctieva ako patrón v beznádejných situáciách.

Šimon apoštol sa nazýval Horlivcom, pretože bol zástancom prísnej vernosti židovskému zákonu, pravdepodobne patril ku skupine zelótov, ktorí horlili za zákon. Stal sa apoštolom. Západná tradícia hovorí, že hlásal evanjelium v Egypte a potom odišiel aj so sv. Júdom do Perzie, kde obidvaja podstúpili mučenícku smrť.

Vývoj Pomenovania Mien na Slovensku

Za posledné dve - tri generácie sme svedkami toho, ako tradičné mená ustupujú do úzadia a pre ich výber prestávajú platiť donedávna zaužívané kritéria. Výber mena rovnako ako ostatné oblasti každodenného života je ovplyvnený kultúrnymi zmenami, ktorými spoločnosť prechádza. V posledných dvoch - troch generáciách spôsobili procesy kultúrnej modernizácie a sekularizácie oslabenie rodinných a lokálnych väzieb a viedli i k zmenám v intenzite a formách religiozity, ktoré dovtedy zohrávali kľúčovú úlohu pri rozhodovaní o mene.

Už to nie je rodinná tradícia či snaha o voľbu takého patróna, ktorý bude najlepšie viesť dieťa na jeho pozemskej ceste, ktoré diktujú či aspoň našepkávajú rodičom meno pre ich dieťa. Dnes sú to v prvom rade estetické kritéria, vplyv prostredia (sociálneho i mediálneho) a snaha rodičov prostredníctvom mena zvýrazniť jedinečnosť a individualitu svojho dieťaťa, ktorými sa riadia pri listovaní v kalendári. Prevládajúci model jedno a dvojdetných rodín tiež výrazne prispel k odmietaniu tradície pomenovať deti po rodičoch, resp.

Aj napriek zmieneným trendom sú na Slovensku najčastejšie sa vyskytujúcimi krstnými menami stále Mária a Ján. Podľa Registra obyvateľov Slovenskej republiky ich v minulom roku nosilo takmer 280 tisíc žien a bezmála 205 tisíc mužov. Ani pohľad na prvú desiatku najobľúbenejších mien nenasvedčuje, že by sa diali nejaké radikálne zmeny. U žien je poradie Mária, Anna, Zuzana, Katarína, Eva, Jana, Helena, Alžbeta, Marta a Monika, medzi mužmi Ján, Jozef, Peter, Štefan, Milan, Martin, Michal, Miroslav, Ladislav a František. Prevažná časť nositeľov tradičných mien však patrí do generácie rodičov a starých rodičov a podiel týchto mien bude postupne klesať.

Od deväťdesiatych rokov minulého storočia sa zoznam populárnych mien, až na pár výnimiek, úplne vymenil. V prvom desaťročí nového milénia boli na Slovensku najobľúbenejšie chlapčenské mená Samuel, Jakub, Tomáš, Martin a Adam, u dievčat Ema, Nina, Viktória, Natália a Simona.

Sústava osobných mien (antroponym) prechádzala obmenami i v minulosti. Diali sa však omnoho pomalšie a nemali tak radikálny priebeh ako za posledne storočie. Najzásadnejšie zmeny nastali po upevnení kresťanstva.

Domáce slovanské, germánske či maďarské mená boli postupne nahrádzané biblickými. Zhruba do 12. až 13. storočia mali predkresťanské mená domáceho pôvodu medzi poddanským obyvateľstvom prevahu, no bežne sa vyskytovali i medzi šľachtou.1 Slovanské obyvateľstvo používalo pred kristianizáciou jednomennú sústavu.

Meno dostával jedinec pri iniciačnom obrade, najčastejšie to bolo pri slávnosti prijímania medzi dospelých, tzv. postrižinách. Bolo utvárané zo všeobecných podstatných mien a svojmu nositeľovi malo magickými silami zabezpečiť vlastnosti, ktoré meno vyjadrovalo. Okrem dodnes sa vyskytujúcich antroponym ako Rastislav, Dobroslav, Mojmír, Čestmír či Radmila máme dochované najmä mená členov kniežacej rodiny a jej družníkov: Dobrožizň, Pribyslav, Dobromysl, Mirohoj, Želeslava, Svätožizňa či Dobrava.2 Medzi ľudom boli mená odvodené z bežných apelatív: Čakan, Kuna, Vlkan, Vlas, Žela, Mikula a pod.3

Prechod ku kresťanským menám bol dlhotrvajúci proces, ktorý sprevádzal rastúci kult svätých či už mučeníkov alebo svedkov viery. Motivácia prechodu k menám Starého a Nového zákona bola dvojaká. Svätci boli vyzdvihovaní ako nasledovaniahodné príklady kresťanského života (imitatio), súčasne však boli i patrónmi a prostredníkmi medzi nositeľmi daného mena a Bohom. Pôvodný nositeľ mena mal chrániť dieťa pred úkladmi pozemského života.

Po celý stredovek sa tak v antroponymickej sústave na území Slovenska udržal synkretizmus predkresťanských, pôvodom slovenských, resp. Kresťanské mená sa rozšírili v dvoch hlavných vlnách. Prvú tvorili mená, ktoré sa veľmi rýchlo etablovali a existovali v množstve zdomácnených podôb ako napríklad Benedikt (Beňo, Benko, Benša, Beneš, Beňata) alebo Mikuláš (Miko, Mikola, Mikuš, Mikud).5 Patrili tam biblické mená hebrejského pôvodu (Ján, Jakub, Michal, Šimon), grécke mená (Ondrej, Juraj, Gregor) a latinské mená (Pavol, Silvester).

Reformácia a katolícka reforma viedli k definitívnemu vytlačeniu predkresťanských mien domáceho pôvodu. V protestantskom prostredí ich používanie pranierovali v početných spisoch teológovia a v Katolíckej cirkvi Tridentský koncil (1545 - 1563) nariadil dávať pri krste výhradne mená z rímskej martyrológie. Najväčšiu obľubu mali novozákonné mená Ján, Lukáš, Marek, Matúš, Juraj, Michal, Ondrej, Pavol a Šimon, zo ženských mien Anna, Magdaléna, Alžbeta, Zuzana, Barbora, Júlia, Žofia a ďalšie.

Na vývoj antroponymickej sústavy mala veľký vplyv skutočnosť, že územie Slovenska sa od reformácie vyvíjalo v oblasti formovanej katolícko-protestantským konfesionalizmom. Okrem toho severovýchodné a východné periférium sa nachádzalo pod vplyvom byzantsko-slovanskej cirkevnej a obradovej tradície.

V katolíckom prostredí bol zoznam používaných mien dlhší. Protestantské cirkvi odstránením kultu svätých a oslabením kultúrnych väzieb s katolíckym prostredím bránili rozšíreniu mien importovaných z cudziny, najmä z Talianska a Španielska. Nové mená sa etablovali najmä v súvislosti s barokovou zbožnosťou a s kultom nových svätých ako Anton Paduánsky, František z Assisi, Ignác z Loyoly, Vincent de Paul, ale i „novoobjavených“ Otcov Cirkvi: sv. Ambróza a sv. Augustína. V prípade ženských svätíc to boli najmä Terézia z Avily a Klára z Assisi. Meno Veronika vďačilo sa svoju obľubu pobožnosti krížovej cesty, ktorá v období baroka patrila k veľmi obľúbeným a Cirkvou podporovaným pobožnostiam.

Spomínané mená, spolu s ďalšími menami ako Cecília a Júlia, sa na územie Slovenska rozšírili z južnej Európy a postupne vytlačili do úzadia staršiu vrstvu mien ako Ondrej/Andrej, Juraj, Jakub, Martin, resp. Dorota, Barbora, Žofia, Rozália a ďalších. Aj keď kult spomínaných svätých sa v uhorskom prostredí rozšíril už skôr, v katolíckych krstných matrikách sa ich mená začali objavovať zväčša až od polovice 18. storočia a masovú obľubu dosiahli až v prvej polovici 19.

Zaujímavý vývoj malo meno Mária. V katolíckych farnostiach bolo v 18. a 19. storočí toto meno najčastejším dievčenským menom. Až do reformácie sa však z úcty k Matky Božej meno Mária pri krste nedávalo. V oblastiach susediacich s Poľskom, najmä na Orave a na Spiši, sa tento zvyk udržal až do 18. storočia. Vyskytovalo sa len vo forme zloženého mena Marianna, prípadne vo variante Marína.

V období barokovej zbožnosti sa mariánsky kult veľmi upevnil a v súvislosti s ním narástla v katolíckom prostredí obľuba mena Mária a súčasne i mena matky Panny Márie sv. Dievčenské mená, ktoré najčastejšie zaznievali pri krstoch v luteránskych kostoloch, boli Helena, Dorota a Katarína.

Obľúbenosť dnes zriedkavého mena Dorota, ktoré bolo v mnohých luteránskych obciach v 17. a 18. storočí najčastejším dievčenským menom, zachytila i ľudová slovesnosť a je zaujímavé, že s výrazne negatívnou konotáciou. Za menom sv. Doroty i sv. Kataríny stál príbeh martýrok, ktoré boli umučené, lebo sa nechceli vzdať kresťanskej viery a vrátiť sa k pohanstvu.

Koncom 18. storočia dochádzalo k oslabovaniu konfesionálnych bariér a mená postupne strácali svoje náboženské zafarbenie. Netýkalo sa to len relatívne nových mien, spájaných s katolíckymi svätcami ako František, Anton, Ignác, Terézia či Klára, ktoré boli i naďalej vnímané ako katolícke a v evanjelických matrikách až do konca 19. Obradové prostredie, teda príslušnosť k latinskému, resp. byzantsko-slovanskému rítu v 18. a 19. storočí (v období z ktorého máme dochované matričné záznamy), nijako výraznejšie na výber mena nevplývalo.

Krstné meno v tomto období už prestalo byť znakom príslušnosti k východnému obradovému prostrediu. Dlhšiu dobu sa to udržalo len v etnicky rusínskych oblastiach. Etnicky a obradovo príznakové boli mená Vasiľ, Eliáš (Ilija), Ivan, Demeter, Lukáš, Alexej, väčšej obľube medzi gréckokatolíkmi sa tiež tešili mená Mikuláš, Andrej a pod. V prípade ženských mien boli rozdiely výrazne menšie.

Podľa tradície sa meno pre dieťa vyberalo až po jeho narodení. Okrem rodičov do toho zasahovali i starí rodičia, súrodenci, v určitých situáciách i pôrodná babica. Autoritou pri výbere mena bol samozrejme i farár. Najrozšírenejším zvykom bolo dávať najstarším synom a dcéram mená po rodičoch. V niektorých oblastiach „dedil“ prvorodený syn meno po starom otcovi.

Prvorodený, resp. najstarší žijúci syn, ktorý sa dožil dospelého veku a oženil sa, bol predurčený zaujať po smrti otca najvyššie miesto v hierarchickej štruktúre rodiny. V poradí ďalšie deti dostávali mená v súlade s rodinnou a lokálnou tradíciou po starých rodičoch, kmotrovcoch, zosnulých starších súrodencoch a podobne. Neodporúčalo sa, ale dať meno po zomrelom dieťati súrodencovi, ktorý sa narodil ako prvý po tejto smutnej udalosti.

Dôležité slovo nielen pri výbere mena, ale i v ďalšom živote dieťaťa mali krstní rodičia. Touto úlohou boli často poverovaní ľudia z vyšších vrstiev: zemania, učitelia, bohatí sedliaci, v evanjelickom, kalvínskom a gréckokatolíckom prostredí manželky farárov alebo kňazi zo susedných farností. V mestách to boli bohatšie a vzdelanejšie vrstvy kupcov, remeselníkov, vzdelanci pôsobiaci v školách a pod. Práve v týchto kruhoch, ktoré boli rozhľadené a scestované, sa najskôr uchytili nové netradičné mená.

Prostredníctvom detí, ktoré dostali neobvyklé meno po krstnom rodičovi sa prirodzeným spôsobom „katalóg“ mien obohacoval. Inou cestou, po ktorej sa rozširovali nové mená, bola v druhej polovici 18. storočia, najmä v mestskom prostredí a v kruhoch aristokracie a honorácie, rozšírená prax dávať deťom dve mená. Neobvyklé krstné mená sa ako druhé, resp. tretie meno pridávali k tradičným menám Ján, Jozef, Mária alebo Anna (Anna Terézia, Jozef Ignác, Mária Veronika).

Dôležitú úlohu pri šírení nových mien zohral príklad aristokracie a predovšetkým obľúbenej panovníčky Márie Terézie. Jej dcéry dostali pri krste mená Mária Alžbeta, Mária Anna, Mária Karolína, Mária Kristína, Mária Alžbeta, Mária Amália, Mária Karolína, Mária Johana, Mária Jozefa, Mária Karolína a Mária Antoinetta. Meno Mária Alžbeta dala uhorská kráľovná po smrti prvej z nich ešte jednej dcére a menom Mária Karolína nechala pokrstiť až tri svoje dcéry.

Rozšírenie nových mien mala do veľkej miery na svedomí populačná explózia, ktorá v Uhorsku trvala zhruba od druhej polovice 18. do prvej polovice 19. storočia. Zoznam dovtedy používaných krstných mien bol prikrátky na to, aby mená spoľahlivo plnili identifikačnú funkciu. Jozef II. navyše roku 1780 nariadil povinne zaviesť dvojmennú pomenovaciu sústavu. Tá síce bola všeobecne rozšírená už i predtým, ale od tohto nariadenia sa priezvisko už nemohlo meniť a malo záväzne prechádzať z otca na deti.

Odstránila sa prax dávania tzv. prímen, teda pomenovaní osôb podľa nejakej charakteristickej vlastnosti, črty, lokality či prezývky, z ktorých sa neskôr stali rodinné mená, priezviská.

Obľúbenosť mien v katolíckom prostredí zásadným spôsobom ovplyvňoval i cirkevný kalendár. Niektoré mená sa v priebehu roka vyskytovali častejšie, a to alebo boli spojené s viacerými svätcami, prípadne s viacerými sviatkami viažucimi sa k tomu istému svätcovi. Najmä vtedy, keď si dieťa svoje „meno prinieslo“, teda ho dostalo podľa najbližšieho sviatku pri jeho narodení, to viedlo k častejšiemu výskytu určitých mien.

Najobľúbenejšie mužské meno Ján sa v kalendári spájalo s najväčším počtom sviatkov: sv. Jána Nepomuckého (16. mája), narodenia Jána Krstiteľa (24. júna), okrem toho sa v katolíckom kalendári nachádzali sviatky Jána Apoštola, Jána Zlatoústeho, Jána Almužníka. Podobne i meno Pavol dostávali chlapci nielen okolo 29. júna, teda sviatku apoštolov sv. Petra a sv. Pavla, ale prinajmenej tak často i okolo 25. januára, keď sa v Katolíckej cirkvi slávi Obrátenie sv. Pavla, v menšej miere i na sviatok sv. Pavla pustovníka (15. januára).

Rozšíreným zvykom, aj keď nie vo všetkých oblastiach, bolo dávať zmiešaným dvojičkám krstné mená Adam a Eva.

Viac - menej u všetkých európskych národov sa najneskôr od ranného novoveku najrozšírenejšími mužskými menami stali mená Ján a Peter. V jednotlivých jazykoch nadobudli autentickú podobu odvodenú z pôvodných gréckych foriem Johannes a Petros. Svedčia o tom i ľudové rozprávky, v ktorých mužské postavy najčastejšie vystupujú pod menom Hans, Honza, Juan, Jean, Giovanni, Ivan.

Aj v slovenskom prostredí bol Ján, bez ohľadu na región a konfesionálne pomery, až do polovice 20. storočia jednoznačne najfrekventovanejším chlapčenským menom. Pavol Dobšinský v diele Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské o slovenských menách napísal: „Najobľúbenejšie a najzvyčajnejšie mužské krstné meno je rozhodne a jedine Ján, Jano, Janko, Janík, Janíček.“9 Pri krste ho dostala štvrtina, niekedy dokonca až tretina chlapcov a to tak v katolíckych, ako i protestantských farnostiach.

Dobšinský zachytil v osemdesiatych rokoch 19. storočia i ostatné obľúbené mená aj s ich zdomácnenými podobami. Ako evanjelický kňaz prichádzal často do kontaktu s matričnými zápismi a svoje pozorovania zberateľa ľudovej slovesnosti mohol podložiť i materiálom etnografického charakteru. Podľa nich v poradí ďalšími najčastejšími menami boli: „Andreas, Andráš, Andrej, Ander, Andrik, Ondráš, Ondrej, Ondrik; Daniel, Dano, Dančo, Danko, Daník; Pavel, Paľo, Paľko, Palík; Matej, Matejko, Maťko, Macko, Macík; Jozef, Jožo, Jožko; Georgius t. j. Juro, Jurko, Jurík, Ďurko, Durík; Jakub; Kubo, Kubík; Michal, Mišo, Miško, Mišík, Mišíček; Gašpar, Gažo, Gažko; Štefan, Števo, Števko; Tomáš, Tomko; Adam, Adamko; Emerich t. j. Imro, Imrík; Martin, Martinko, Marcík; Samuel, Samo, Samko, Samík, Samíček; aj iné.“

V prípade ženských mien nebol jednoznačný víťaz a o prvenstvo sa delili dve mená: „Anna, Anica, Anička, Andulka, Hanna, Hanička a Maria, Marina, Mariena, Mara, Marka, Marienka, Marča, Mariška, Marduľa, Mardulienka, i jináč ešte vyslovované.

Dobšinský zaznamenal ešte jednu zaujímavú skutočnosť. Mnohé krstné mená, v jeho období neobvyklé až vzácne, sa vyskytovali v postavení rodinných mien, teda priezvisk. To bol prípad antroponym ako Timko, Šimko, Vaško, Klimko, Vavro, Vavrík, Laurík, Mitro, Mikuš, Mikluš, ktoré sú hypokoristickou, zdomácnenou podobou mien Timotej, Šimon, Vasiľ, Kliment, Vavrinec, Demeter a Mikuláš.

Najviac rozšírené boli rodinné mená typu Demko, Leško, Dzurko v hraničnej slovensko-rusínskej oblasti. Ich pôvodný význam bol syn Demetera, Alexeja, Juraja a pod.

Forma mena zapísaná v cirkevnej matrike bola často len úradným záznamom. Jeho živá podoba bola rôzna a ešte vo väčšej miere než dnes sa regionálne líšila. Od 18. storočia, odkedy sa vo väčšom rozsahu zachovali cirkevné matriky pokrstených, môžeme vývoj antroponymickej sústavy rekonštruovať i štatisticky. Doteraz však absentuje komplexný výskum frekvencie krstných mien, takže vývoj obľúbenosti mien sa dá rekonštruovať z výsledkov lingvistického výskumu zozbieraných historických textov11 a ojedinelých historicko-demografických štúdií.

tags: #krestansky #vyznam #mena #jakub