Kresťanstvo verzus Pravoslávie: Rozdiely a historický kontext

Kresťanstvo je náboženstvo založené na učení Ježiša Krista, ktoré zahŕňa rôzne vetvy a denominácie. Medzi najvýznamnejšie patria rímsky katolicizmus, východné pravoslávie a protestantizmus. Každá z týchto vetiev má svoje vlastné teologické, liturgické a kultúrne charakteristiky. V tomto článku sa zameriame na rozdiely medzi kresťanstvom a pravoslávím, s dôrazom na grécke pravoslávie a latinský katolicizmus.

Pravoslávie chce znamenať pravovernosť a katolicizmus univerzalitu. Skutočná viera je podľa Kristovho misijného príkazu daného apoštolom určená pre všetky národy a pre každé stvorenie, teda svojou podstatou univerzálna. Katolícka cirkev, ktorá stráži pravú vieru ako svoj najvzácnejší poklad, nie je „ani latinská, ani grécka a ani slovanská“, ale práve katolícka. Pravoslávna cirkev (známa tiež pod názvom ortodoxná, východná pravoslávna a pod.) je najpočetnejšou východnou kresťanskou cirkvou. Jej učenie bolo formulované na cirkevných snemoch a konciloch.

Historické korene rozdielov

Cirkev založená Ježišom Kristom je síce skrytým tajomstvom viery, ale toto tajomstvo muselo od prvých počiatkov cirkvi nadobudnúť telo v celkom konkrétnom prostredí, ktoré skutočne ovplyvnilo podobu cirkvi. Týmto prostredím bol najskôr židovský ľud a jeho povaha. Tým bolo dané nebezpečenstvo, že sa univerzálne evanjelium určené pre všetky národy stotožní s mentalitou jediného ľudu, židovského. Treba ďakovať v prvom rade apoštolovi národov Pavlovi a jeho prezieravosti, že cirkev nepodľahla tomuto nebezpečenstvu a našla cestu zo židovskej úžiny do šíravy rímskej svetovej ríše s jej grécko-rímskou kultúrou. Stálo to tvrdé boje. V grécko-rímskom svete muselo evanjelium a musela cirkev znovu nanovo a ináč nadobudnúť telo.

Tento svet sa javil najskôr ako uzavretý celok. Rimanovi je vlastná striedmosť a jasné myslenie; jeho myseľ je zameraná predovšetkým na praktickosť, na konkrétny život a jeho stvárňovanie, na právo a štát. Oproti tomu Grék je zameraný viac na „theóriu“, nazeranie božstva, miluje špekuláciu a teologický spor. Konkrétny svet je mu zjavením božstva, zatiaľ čo pre Latiníka je pôsobením Boha, ktoré má v sebe svoju hodnotu a ktoré človek musí dôkladne analyzovať. Pre Gréka je človek Božím obrazom, ktorý má byť stále viac premieňaný na Boha.

Ako typy Západu a Východu sa navzájom porovnávali Tertulián a Origenes. Tertulián je rímsky právnik, ktorému vždy záleží na konkrétnom prípade, ostrý polemik a dialektik, ktorý má vo zvyku vyjadrovať svoje kresťanské presvedčenie v objektívnych právnych normách. Oproti tomu Origenovi ide predovšetkým o bezprostredné duchovné nazeranie nebeského sveta, sveta vzkrieseného Krista. Namiesto právnicky rigidných Tertuliánových formúl nachádzame pri ňom dynamické myslenie.

No nedá sa poprieť, že medzi Latiníkmi a Grékmi ihneď jestvovali hlboké rozdiely, ktoré nakoniec popri od základu rozdielnom historickom vývoji Západu a Východu viedli k tomu, že na latinskom Západe cirkev nadobúdala podobu iným spôsobom než na gréckom Východe. Takto nakoniec došlo k tomu, že grécke pravoslávie a latinský katolicizmus stoja oproti sebe.

Obidve konkrétne reality, ktoré sú naznačené pojmami pravoslávie a katolicizmus, však nesmieme brať do úvahy staticky, ale musíme ich vidieť v ich historickej dynamike. Východ prerušil spoločenstvo s hlavou celkovej cirkvi, rímskym biskupom, a tým sa vylúčil z viditeľnej jednoty tejto cirkvi, ktorá tým skutočne bola dočasne ohraničená takmer úplne na Západ. Na obidvoch stranách sa stiahli, uzavreli do seba, a tak na Východe vzniklo pravoslávie, ktorému je vlastná určitá strnulosť a ktoré sa, hoci je len jednou formou kresťanstva, absolutizuje; a na Západe vznikol latinský katolicizmus, ovplyvnený najmä malou skupinou národov latinského pôvodu, ktoré udávali tón v cirkvi Západu. Tento latinský katolicizmus prejavoval sklon vnímať sa ako katolicizmus vo všeobecnosti.

Pravoslávie možno rozdeliť na dva prúdy: Východné (napr. Grécka pravoslávna cirkev, Ruská pravoslávna cirkev, Srbská pravoslávna cirkev a iné) a orientálne (Koptská pravoslávna cirkev, Asýrska cirkev Východu a iné). Pravoslávni sú kresťania východných obradov (byzantský, arménsky a iné), no existuje i minorita západného obradu (napr. v Ruskej zarubežnej cirkvi).

Pravoslávna cirkev, ktorá na Slovensku nemá hlboké kultúrne korene, môže cestovateľov prekvapiť svojou liturgiou, názvoslovím i zvykmi. Aká je pravoslávna cirkev, aký je rozdiel medzi lavrou a kláštorom, kto je to "bátjuška"? Pravoslávie chce znamenať pravovernosť a katolicizmus univerzalitu.

Rozkol a jeho dôsledky

Najskôr tu ide o úplne oprávnené odlišné stelesnenie tajomstva cirkvi, ktorá práve preto, že je univerzálna a založená pre všetky národy, sa pri všetkej zhode v tom podstatnom môže a musí javiť v každom ľude ináč. Došlo k protikladu a nakoniec k rozkolu, lebo každá z obidvoch častí sa pokúšala absolutizovať samu seba a chcela tej druhej časti nanútiť svoju povahu ako to jediné správne.

Dejiny vzťahov medzi latinskou katolíckou cirkvou Západu a gréckou pravoslávnou cirkvou Východu sa začínajú pokojnou koexistenciou. Rozdiely, ktoré veľmi skoro vzniknú a časom sa viac a viac vyostria, budú protikladmi do tej miery, v akej každá z obidvoch častí stratí porozumenie pre odlišnosť partnera. Nemuselo dôjsť k rozkolu, keby bola bývala na obidvoch stranách väčšia ochota pochopiť toho druhého. Po rozkole sa od seba stále viac vzďaľovali a vytrácala sa ochota akceptovať toho druhého v jeho povahe.

Čiastkové únie, ktoré sa nakoniec dosiahli, neboli skutočne organickým opätovným pripojením Východu do univerzálnej cirkvi, ale priveľmi sa podobali absorbovaniu tohto Východu do latinskej cirkvi, pričom sa to dialo bez skutočnej úcty voči celému duchovnému dedičstvu východných kresťanov.

Odlišnosti v liturgii

Odlišnosť medzi Východom a Západom sa prejavila najskôr v stvárnení liturgie. V tom podstatnom bola bohoslužba pravdaže v celej Cirkvi rovnaká, ale v špecifickom stvárnení vládla v prvých časoch veľmi veľká sloboda, a preto sa vytvorili veľmi odlišné formy. Pri tomto vývoji zohrávala významnú rolu odlišná povaha Latiníkov a Grékov.

Všade v cirkvi už čoskoro spojili to špecificky kresťansky nové, opakovanie toho, čo Kristus urobil pri Poslednej večeri, s bohoslužbou modlitby a slova prevzatou zo synagógy. Didaché alebo Učenie dvanástich apoštolov dovolilo prorokovi modliť sa pri bohoslužbe, „ako on chce“. Justín dosvedčuje, že predstavený cirkevnej obce hovorí eucharistickú modlitbu, „pokiaľ jeho sily stačia“. Smel teda improvizovať.

Krátko a ostro formulované modlitby mestského rímskeho obradu, kde vždy ide o praktický plod modlitby, zodpovedajú povahe triezveho Rimana. Hymnicky vzletná eucharistická ďakovná modlitba Východu, v ktorej za rozvíjajú hlboké myšlienky o bezpočiatočnom Bohu a jeho jednorodenom Synovi, prezrádza gréckeho autora. Aj v gestách a ceremóniách, v hudbe a odevoch sa mohla prejaviť odlišnosť ľudu.

Odlišnosť liturgických foriem bola považovaná v prvých storočiach vo všeobecnosti za bezvýznamnú. Cézarejský biskup Firmilián zdôrazňuje v liste pápežovi Štefanovi I. Jestvovala veľká sloboda a možnosť prispôsobenia. Napríklad bez ťažkostí bolo možné, aby ázijský biskup svätý Polykarp slávil s pápežom Anicetom (155 - 166) v Ríme spoločne svätú obetu, hoci sa nedokázali dohodnúť na dátume slávenia Veľkej noci.

Svätý Hieronym sa prispôsobil na svojich cestách po Oriente miestnym zvykom. V kláštore svätej Melánie v Jeruzaleme sa pestoval rímsky obrad, a nikto sa nad tým nepohoršoval. Svätý Augustín sa vyjadruje o otázke obradov vo veľmi veľkodušnom zmysle: zaväzujúce je len to, čo určil sám Pán a čo je zvykom všade.

Pôvodne rozmanité miestne obrady boli viac a viac unifikované pod vplyvom silných cirkevných centier. Aj na Východe vývoj spel k silnejšej unifikácii. Byzantský obrad Nového Ríma, Konštantínopolu, sa pomaly stáva bezvýhradne prevládajúcim. Od 10. storočia ho prijali aj kresťania starých východných patriarchátov: Antiochie, Jeruzalema a Alexandrie, pokiaľ tieto v čase kristologickch sporov 5. až 7. storočia zostali verné pravej viere.

Svätý Augustín vo svojej študovni, obraz Vittore Carpaccia z roku 1502.

Súčasný stav a perspektívy

Katolícka aj pravoslávna cirkev tvrdia, že k sebe majú blízko, isté napätie ale existuje kvôli násilnej likvidácii gréckokatolíkov po 2. svetovej vojne. Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik pripomína, že v roku 1965 pápež Pavol VI. a patriarcha Atenagoras vzájomne stiahli exkomunikáciu, ktorá obe cirkvi rozdeľovala takmer tisíc rokov. „Síce to neznamená plnú jednotu, ale je to výrazný krok k nej.“

V súčasnosti prebieha dialóg o postavení pápeža. Nie sme s ním v kánonickej ani eucharistickej jednote. Pápež má byť prvý medzi rovnými, nie nadriadený, máme problém aj s dogmou o neomylnosti v otázkach viery a mravov.

Hlavné Rozdiely medzi Pravoslávím a Katolicizmom

Hlavné rozdiely medzi pravoslávím a rímskym katolicizmom, okrem toho, že pravoslávny neuznávajú Petra ako jedineho zastupcu Krista na zemi, je spor o povod Sv. Ducha, ked v katolickom vierovyznani Sv. Duch vychadza z Otca a syna a v pravoslavnom len z Otca. Dalej je to podavanie eucharistie /prijimania/ pod oboma sposobmi - aj malym detom, co este nemali spoved.. Prijimanie u dospelych je ale prisnejsie /asi ako katolicke pred 2. Vatikanskym koncilom/.

S rimo sa nielenže líši vyšie spomínaným faktom, že duch svätý pochádza len z otca, ale aj otázkou pannenstva Bohorodičky, či prísnejšími pôstami, dĺžkou liturgie, jazykom alebo aj dreskódom...V cerkvi to neexist.

Ďalší rozdiel je pri samotnom prijímaní. Prijať môžu všetky deti do 6. rokov keďže sa predpokladá, že sú stále nevinné bez hriechu a až potom po prvej svätej spovedi (cháp prvé sväté prijímanie, ale toto majú naše deti absolvované pri krste, podobne ako aj birmovku) prijímajú výlučne len po vyspovedaní sa. Žiadne také ako bežná prax u grekokatolíkov: ,, ja som sa spovedala pred mesiacom, žiaden závažný hriech nemám tak teda idem prijať. Totižto hriech ( ohováranie, závisť, krivda..) vykonaš len myšlienkou a to nestihneš vyjsť ani z kostola.

Čo sa týka kalendára svojím spôsobom nikto nemá Vianoce skôr alebo neskôr pretože 6.1. po starom predstavuje 24.

Pravoslávna cirkev formálne vznikla v roku 1054 (tzv. Veľkou schizmou) rozchodom s Rímskokatolíckou cirkvou. Vysluhujú sedem sviatostí (tajín): krst, myropomazanie (birmovku), Eucharistiu, spoveď, kňazstvo, manželstvo a pomazanie chorých. Eucharistiu vysluhujú pod obomi spôsobmi (telo aj krv), kňazom sa môže stať i ženatý muž, čo sa týka rozvodu, taktiež sú v ňom trochu otvorenejší a birmovanie a prvé prijatie Eucharistie sa vykonáva hneď spolu s krstom. Omšu nazývajú božská liturgia, svätá liturgia alebo jednoducho liturgia. Pravoslávne cirkvi sú jednotlivo pomenované podľa krajín alebo národov (Ruská, Srbská, Bulharská cirkev...) a každá cirkev má svoju synodu. Pravoslávne cirkvi neuznávajú primát pápeža nad celou cirkvou a ani jeho neomylnosť. V Nicejsko-carihradskom vyznaní nepoužívajú Filioque (i Syna).

Pravoslávni v Česku a na Slovensku tvoria jednu cirkev (Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku), ktorá sa delí na pražskú archieparchiu, olomoucko-brnenskú eparchiu, prešovskú arcieparchiu a michalovsko-košickú eparchiu. Pravoslávna cirkev v ČK a na Slovensku sa radí medzi východné pravoslávne cirkvi. Pravoslávni v ČK a na Slovensku slúžia liturgie v staroslovienskom (či cirkevnoslovanskom) jazyku.

Netreba si zamieňať pravoslávnych a gréckokatolíkov. Nie je to to isté.

Podstatou maľovania ikony je duchovne čistý vnútorný prejav, doslova „modlitba vo farbe“.

Tabuľka: Rozdiely medzi Pravoslávím a Katolicizmom

tags: #krestanstvo #verzus #pravoslavie