Dnešná nedeľa je poslednou v cirkevnom roku a voláme ju Nedeľou Krista Kráľa. Celý cirkevný rok sme čítali texty z Evanjelia podľa sv. Lukáša, ktorý v závere opisuje aj smrť Pána Ježiša.
Evanjelista sv. Lukáš píše o nápise na kríži, na ktorom zomieral Ježiš: „Toto je židovský kráľ“ (Lk 23,38). Nápis na kríži je výzvou Piláta pre Židov. Vojaci pod krížom čítajú nápis a posmievajú sa Ježišovi tak isto ako členovia židovskej rady, keď volajú: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ“ (Lk 23,37)!
Lukáš opisuje jedného z prítomných, ktorý nápis nad hlavou Ježiša berie vážne, hoci druhý lotor rovnako ukrižovaný sa rúha. Na konci Ježišovho života, keď v mukách a bolesti končí svoju misiu na zemi, odohráva sa dialóg, na ktorý s nádejou budú až do konca čias mnohí myslieť.
Ján píše, že Ježiš nepotreboval, aby niekto vydával o ňom svedectvo. Ježiš vedel, že je Boh a zároveň je aj človek. Stal sa nám podobný. Ježiš aj na kríži myslel na nás. Vidíme, s akou láskou pozerá na lotra, ktorému hovorí, že ešte dnes bude s ním v raji. Videl mu do srdca, poznal jeho bolesť, chápal jeho lásku.
Ťažko je opísať túto udalosť. Možno sa pýtať: Ako spoznal tento lotor v Ježišovi, ktorý bol rovnako s ním ukrižovaný, Boha a Kráľa? Čítal nápis nad hlavou Ježiša? Iba on však dokáže pozerať na Ježiša ako na Kráľa, hoci je ponížený a potupený. Jedine z úst tohoto lotra počuť slová: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23,42).
Slovo “kráľ“ dnes skôr chápeme ako autoritu, ktorá má určité právomoci, ktorej mnohí závidia bohatstvo, slávu... Dnes už nie sú králi, o ktorých rozpráva história. Boli to zvrchovaní panovníci. Mali moc nad ľudskými životmi, ale aj nad materiálnymi hodnotami. Preto viac boli nenávidení ako milovaní. Kráľ bol ten, ktorý mal zodpovednosť za zverené územie a ľudí. Boli to slávne a mocné rody.
Kráľa Dávida si zvolil za kráľa Izrael. Použili slová Boha: „Ty budeš pásť môj ľud Izrael, ty budeš vodcom Izraela“ (2 Sam 5,2). Samuel pomazal Dávida za kráľa uprostred jeho bratov, keď bol ešte mladý. Národ akceptuje toto vyvolenie. Dávid bol nádejou pre národ.
Ježiš je Bohom pomazaný za kráľa. Boh ho nenúti a Ježiš nezískava svoju moc za pomoci zbraní. Jeho kráľovstvo má iný charakter a realizuje sa na inej úrovni, ako je diktatúra. Jeho si musia vyvoliť ľudia.
Kajúci lotor prosí: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23,42). Ježiš nikoho neutláča, neohraničuje, naopak, človek si musí svojho Kráľa vyvoliť slobodne a s láskou. Človek túži po Ježišovom kráľovstve, chce sa do neho dostať, mať v ňom účasť a keď dosiahne po čom túži, je plný vďaky Bohu za túto milosť.
Mať účasť v Kristovom kráľovstve znamená mať účasť na plnosti milostí, ktoré človek si zaslúžil za svoj život. Kristus je centrom celého života. Mať účasť v Kristovom kráľovstve znamená mať účasť na jeho vykúpení. Ježiš vykúpil celý svet a zmieril s Bohom, zvíťazil nad smrťou a hriechom. Kristus je novým Adamom. Je začiatkom nového stvorenia, obnoveného a jasnejšieho. On je hlavou tela, Cirkvi, ktorá sa zrodila na kríži a jeho zmŕtvychvstaním. To bola tá pascha Krista a zároveň s ním pascha každého človeka i celého stvorenia. Mať účasť v Kráľovstve znamená mať ju v plnosti.
Pohľad na poslanie kráľa z ľudského hľadiska znamená vládnuť. Z Kristovho hľadiska slúžiť. Ježiš prišiel na svet ako Kráľ, aby slúžil, aby dal svoj život ako výkupné za všetkých. Neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť.
Nevieme, čo vedel dobrý lotor o Ježišovi, jeho učení, a tých, ktorí uverili v Krista. Nevieme, či sa s Ježišom predtým stretol, či ho počúval, keď učil, či bol účastníkom rozmnoženia rýb či chlebov... To v tejto chvíli nie je rozhodujúce. Ale to, že keď pozeral na Ježiša, nepozeral na neho ako na človeka trpiaceho, poníženého, ale ako na Krista - triumfujúceho Kráľa.
Čím si to lotor zaslúžil? Kto to bol vlastne ten dobrý lotor?
K. Čapek napísal: „Každý z nás je v istom zmysle zakliaty. Ak nie hneď zakliaty ako vlkolak či ako smutná vŕba alebo žaba, tak je zakliaty svojou ochrannou blanou, chráni si slávu, moc, postavenie... Každý v hĺbke svojej duše buduje, čím by vlastne chcel či mal byť. To je naše utajované a lepšie “ja“. To je naše kráľovstvo. Cítime sa ako králi, byť kráľmi. To hriech spôsobuje v každom z nás. Ježiš to videl a práve preto prišiel, aby svojou smrťou a zmŕtvychvstaním zničil toto naše kráľovstvo, aby sme mohli mať účasť na inom, večnom, slávnostnejšom Kráľovstve. Ako dnes rozpoznať Krista Kráľa v našom živote? Čo podniknúť, aby sme videli Krista Kráľa? Na záver cirkevného roka dostávame odpoveď. Uverme v Krista Kráľa a nie v človeka kráľa. Ak chceme vidieť Kráľovstvo Krista, treba zostúpiť z piedestálu svojej pýchy, lenivosti, nerozumnosti, nenávisti, chamtivosti... Je potrebné, že sa v tejto chvíli postavíme pod kríž Pána Ježiša a pozeráme si jeho prebodnutý bok, Srdce a potom z hĺbky vlastného srdca, pri plnom vedomí a slobode, jednoduchými slovami, prípadne slovami lotra povedzme: Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Tak prejavíme svoj vzťah ku svojmu Kristovi Kráľovi. To je všetko. Že sa nestal žiadny zázrak? Že nezahrmelo? Že sme nevideli blesky? Že sa zem nezatriasla? Keď po takomto obrátení sa smerom ku Kristovi Kráľovi by sme očakávali akýkoľvek mimoriadny úkaz, nemali by sme nič z dobrého lotra v sebe. Ježiš neprestal trpieť, nezostúpil z kríža, naopak, sám hovorí, že trpí z poslušnosti. Dobrý lotor uveril v Krista Kráľa. Nepotreboval nijaký mimoriadny úkaz.
Arabi majú povesť o Nimrodovi, ktorý mal troch synov. Raz si ich povolal k sebe a ukázal im tri zapečatené urny. Jedna bola zo zlata, druhá z ligotavého striebra a tretia bola z hliny. Povedal najstaršiemu: „Vyber si tú, ktorá má podľa teba najväčšiu hodnotu.“ Najstarší hneď siahol po zlatej urne, na ktorej bol nápis “Kráľovstvo“. Otvoril ju a našiel v nej plno krvi. Druhý syn siahol po striebornej urne, na ktorej bol nápis “Sláva“. Keď ju otvoril, našiel v nej prach z ľudí, ktorí boli v živote slávni. Tretiemu ostala urna hlinená. Otvoril ju a nebolo v nej nič. Ale na jej dne sa vynímalo slovo “Boh“. Keď sa potom kráľ pýtal svojich dvorných radcov, ktorá urna je podľa nich najcennejšia, jedni hovorili zlatá, druhí strieborná, ale niektorí múdri starci povedali, že najväčšiu cenu má hlinená urna, lebo Božie meno je cennejšie ako celý svet.
Ktorá urna je pre nás najcennejšia? Dnes po prehodnotení môžeme ráznejšie a zodpovednejšie vykročiť do nového cirkevného roka. Ešte nič nie je z našej strany zlé. Pripravme sa. Aj keď to, čo je pred nami, je nejasné...
Slávny maliar a sochár Buonarotti sa prechádzal v skupinke svojich priateľov po Kararskom kameňolome. V jednej chvíli sa zastavil a dlhú chvíľu pozeral na balvan kameňa. Priatelia ho sledovali a nadobudli dojem, že má videnie. Keď sa akoby prebral z extázy, pýtali sa ho priatelia, čo sa mu stalo? „Videl som anjela,“ odpovedal sochár Buonarotti. Nebol to zázrak, ale oko sochára, keď pozeralo na balvan mramoru, už videlo v kameni svojho anjela, ktorého sa chystal z neho vytesať. Anjel bol v srdci, rukách, očiach majstra sochára. Áno, on ho potom zhotovil. Potom ho videli aj ostatní.
Pred nami je nový cirkevný rok. Jedine Boh iste vie, čo bude pre nás znamenať. My podľa svojich schopností, rozumu, vôle, dobrých vlastností môžeme vidieť, čo asi bude pre nás znamenať. Či sa nám podarí, uvidíme.
Tak preto dnes, keď sľubujeme zostať verní pod zástavou Krista Kráľa, keď odprosujeme za neveru, chyby, omyly, pády z minulého roka, tak prosme aj o milosť vytrvať vo vernosti a láske, v pokore a poníženosti, v jednoduchosti počas celého ďalšieho obdobia. Vieme, že vyplatí sa Kristovi Kráľovi ostať verní.
Kráľ kráľov. Kristus je večný Kráľ. Vždy. Či ho prijímame, či zavrhujeme. Tento Kráľ nám nebráni v ničom, čo nám osoží. Bude však aj naším Sudcom. Modlitba, ktorú nás on sám naučil, nech nám pripomína náš cieľ, poslanie, že slová „príď kráľovstvo tvoje“ sú realita, skutočnosť a naša istota.
Jn 17, 1-11: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“
Gréckemu filozofovi Celsusovi z druhého storočia, proti ktorému písal Origenes (185-253), pripadalo kresťanstvo smiešne. Vraj tesára z Nazareta, ktorého Rimania popravili, uctievajú ako Boha. Takáto primitívna viera, uvažuje Celsus, je nedôstojná pre mysliaceho inteligentného človeka. Nie je Boh nekonečný, čistý duch, večne blažený?
Dodáva Celsus. Origenes mu odpovedá, že nikto z kresťanov nepopiera, že Boh taký je. Všetko pekné, vznešené, čo dokázali o Bohu povedať veľkí grécki a rímski myslitelia, veríme aj my. Jednu vec však oni nevedeli, že Boh je láska. Boh dokázal zo svojej vznešenosti zostúpiť k človeku a stotožniť sa s ním. Je to Ježiš Kristus. Poznávať Ježiša, to je poznávať Boha, ktorý je medzi nami a v nás, nielen vo svete ideí. V ňom je preto opravdivé stretnutie v čase i vo večnosti.
Ježišova prvá prosba v jeho modlitbe sa zameriava na nadchádzajúce utrpenie. Prosí Otca, aby toto „pohoršenie“ nezatienilo zmysel jeho poslania na zemi a aby bolo správne pochopené. Ježišova prosba o svoje oslávenie aj nás vyzýva, aby sme ho chápali a prijímali takého, aký sa nám zjavil. Boh môže účinkovať a byť prítomný v skutočnostiach, ktoré nemusia byť z nášho pohľadu vnímané ako pompézne či slávne. Viditeľným prejavom Ježišovho božstva na zemi bolo celé jeho verejné účinkovanie a osobitne zmŕtvychvstanie, ktoré je neodlúčiteľné od „vyzdvihnutia“ na kríž.
Mt zač. 31: Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: »Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.
Keď sa vysloví slovo súd, akosi automaticky nás napadne, že niekoho súdia za nejaký priestupok. V našom vedomí je vždy súd spojený s porušením zákona. A preto aj dnešná Mäsopôstna nedeľa, ktorú nazývame aj Nedeľa o poslednom súde, nás môže na prvý pohľad priviesť, ak nie k strachu, tak aspoň do rozpakov: ako to bude so mnou na poslednom súde? Ale Cirkev nám dnes nedáva toto Slovo, aby sme dostali strach, aby sme si celý svoj život zariadili podľa toho, že na konci nás čaká deň hnevu a zúčtovania. Keď sme dobre počúvali toto Slovo, aj keď ono hovorí o poslednom súde, vôbec nezačína hrozbou o poslednom zúčtovaní, práve naopak.
Ježiš nás pozýva mať účasť na tom, čo je Božie. A na inom mieste v evanjeliu nám dáva aj povzbudenie: „ … zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte.“ A keď mu Tomáš odporuje: „ … nevieme kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ Ježiš mu odpovedá: „ Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 3 - 6 ).
A keď ťa dnes toto Slovo usvedčuje, že ti bolo zaťažko podeliť sa o skyvu chleba, či podať pohár vody, alebo pritúliť pocestného, zaodiať nahého, potešiť chorého, navštíviť väzneného, neboj sa! Ježiš práve preto prišiel, aby zničil tvoj a môj egoizmus, aby sme mohli zomrieť starému človekovi a prijali jeho lásku. Lásku, ktorá dokáže prekonať naše sebectvo a robí nás novým stvorením.
Bratia a sestry, hodnota života nie je v tom, že sa nám podarí viac dávať ako brať, viac slúžiť ako sa dať obsluhovať, viac zabúdať na krivdu ako si ju pamätať a na poslednom súde toto bude naším argumentom, aby sme neboli zaradený na tú zlú stranu. Hodnota života, jeho krása a naplnenie je v tom, že prijímame lásku a sme schopní ju bezhranične dávať ďalej. A toto je celá podstata kresťanstva. Lebo jeho sila nie je v jeho morálnych zásadách, ktoré nás môžu robiť inými voči druhým, v úvodzovkách povedané „ lepšími“. Tie sú aj tak týmto svetom denne spochybňované.
Sila kresťanstva je v tom, že ty, kto si v smrti z moci Krista môžeš dostať život, že ty, ktorého zotročuje hriech, sa v Kristovi stávaš slobodným. Preto odpoveď kresťanského športovca, ktorý stojí na najvyššom stúpni víťazstva na otázku, aký má pocit z víťazstva, keď sa mu podarilo ostatných poraziť, by určite znela takto: „ Ja som nezvíťazil nad nimi, ale nad sebou. Kresťan nie je lepší od iných, a preto ma miesto po Kristovej pravici. Dnešné Slovo nie je ani výstrahou, ani mementom, ale je pozvaním, ktoré keď prijmeme, staneme sa tými, ktorí čakajú na Pána. Príď Pane Ježišu!
Slávnosť Krista Kráľa prináša vyvrcholenie všetkého učenia, čo sme objavovali a oslavovali v príbehoch z evanjelia počas celého roku. pozýva naučiť sa žiť v jeho Prítomnosti, konať jeho vôľu. posolstvo dnešného sviatku, nachádzame ho v samotnom evanjeliu. na začiatku verejného účinkovania Pána Ježiša. i konci Ježišovho verejného účinkovania. zväčša v podobe kríža. službu. podopierať, pomáhať. zráža a ponižuje, ale žezlo služby, ktorým druhých podopiera a dvíha. skeptron je palica pútnika alebo pastiera. stratené ovce, zranené obväzuje, slabé posilňuje. súčasťou kráľovskej rodiny aj my. dostali nielen kráľovský titul, alebo bola nám aj zverená služba.
„Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom. je príjemné a moje bremeno ľahké.“
Posledný súd od Luca Signorelli
Ježiš sa vedome a dobrovoľne obetoval, aby zachránil ostatných. smrti, aby sme my mohli žiť. našu myseľ podľa Kristovej náuky a príkladu. a pokorný srdcom, pretvor naše srdcia podľa srdca svojho.
34. Pilát sa spýtal Ježiša: „Si židovský kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Hovoríš to sám od seba, alebo ti to iní povedali o mne?“ Pilát odvetil: „Vari som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Čo si vykonal?“ Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“ Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.“
Kráľov môžeme dnes vidieť najmä v historických filmoch alebo v televíznych hrách. Predstavujú sa nám v prepychových rúchach, so zlatou korunou na hlave a s kráľovskou berlou v ruke. Sú obklopení strážami a vojskom, žijú v honosných palácoch, v ktorých nechýbajú veľkolepé záhrady a nádherné komnaty. Kristus Kráľ zo všetkých týchto prepychov, na ktoré si potrpia pozemskí králi, reflektuje iba na jeden, totiž aby sme pred ním stíchli a počúvali jeho slová. Táto požiadavka vyplýva z povahy jeho kráľovstva.
Keď ho falošne obžalovali, že je kráľom, na Pilátovu otázku odpovedal: Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas. Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.
Naša ľudská prirodzenosť sama od seba tuší Božiu skutočnosť, a ako magnetka sama od seba sa navracia k severu, duša človeka sa obracia k Bohu. Túto skutočnosť vyjadril aj istý filozof - zarytý ateista, ktorý si zobral zo sirotinca nemluvňa a strážil ho, aby sa nijakým spôsobom nedozvedelo o Bohu. Chlapec vyrastal v kaštieli, obkolesenom veľkým parkom. Raz, zavčas rána, sa vedec prechádzal po parku a uvidel chlapca, ako sledoval východ slnka a pritom hovoril: Ó, slnko, aké si krásne, a aký krásny musí byť ten, čo ťa utvoril! Povedz mu, že ho pozdravujem… A rukou poslal slnku bozk. Filozof pristúpil k chlapcovi a spýtal sa ho, kto mu povedal o akomsi stvoriteľovi. Chlapec odpovedal: Nikto, ale slnko a moje srdce to cítia.
Hlas stvorenej prírody prišiel Ježiš posilniť a doplniť a vydal pred ľuďmi svedectvo o jestvovaní Boha a o úžasnej skutočnosti, že ho môžeme volať Otcom. Lenže Ježišov hlas možno zahlušiť ruchom sveta. Je to tak, ako keď do blízkosti magnetky položíme kúsky železa. Aj nás, častokrát odchyľujú od veľkého Boha rozličné predmety a musíme si doznať, že mnohokrát sme odchýlení od Božej prítomnosti, nežijeme v pravde, ale v omyle a lži.
Možno si preto položíme otázku: Čo je potrebné urobiť, aby sme sa vrátili k pravde? Existuje tu iba jediná možnosť: odstrániť železné predmety, čiže hriech a zlo, aby magnetka mojej duše sa mohla vrátiť k veľkému severu - k Bohu. Čiže vytrhnúť sa z ruchu sveta, stíšiť sa pred Pánom a počuť jeho hlas: Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou. Uvedomujeme si, aké je potrebné a užitočné stíšiť sa, nájsť si čas na Boha, ticho, pokoj na premýšľanie a sústredenie mysle, aby Kristus Kráľ mohol posilniť našu vieru?
Možno sa spýtate, či je potrebné absolvovať duchovné cvičenia alebo dajaký meditačný kurz. Je to iste dobré a užitočné, ale duchovné cvičenia si môžeme robiť aj doma a to denno-denne. Stačí vypnúť to, čo nás rozptyľuje, napr. televíziu, počítač, prehrávač hudby alebo odložiť to, čo je zbytočným čítaním. Zamyslime sa v dnešnú nedeľu, ako sa mi darí udržiavať kontakt s Bohom. Snažím sa o dennú modlitbu? Nájdem si čas aj na duchovné čítanie a meditáciu? Čo mi je vzácnejšie: ruch sveta, alebo ticho pred Bohom, v ktorom sa mi prihovára?
Pani Rosa Fitzgerald Kennedyová, ktorá stratila troch synov v službe vlasti, nachádzala pokoj a vyrovnanosť vo viere a v meditácií o Kristovej smrti a vzkriesení. V roku 1980, keď mala 85 rokov, povedala: Meditácia mi dáva novú silu a odvahu. Naozaj, Boh je ten, ktorý nám dáva dar viery a nádeje. Túto skutočnosť si uvedomme v dnešný sviatočný deň a prosme, aby sme v tichu zamyslenia poznávali Krista Kráľa, nie so zlatou korunou na hlave, ale nášho brata, tŕním korunovaného, pokrytého ranami z lásky k nám. On nám prišiel vydať svedectvo o jestvovaní nášho nebeského Otca a o jeho nevýslovnej láske ku každému z nás.
Mt 9, 27-31: Dvaja slepci išli za Ježišom a kričali: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ Povedali si v srdci: „Prečo by aj nám nemohol urobiť to, čo iným?“ Oči ich viery boli otvorené, hoci telesne boli slepí. Poznávajú v Ježišovi očakávaného Mesiáša, Syna Dávidovho.
Ježiš ich neuzdravil okamžite, ale vystavuje ich skúške: „Veríte, že to môžem urobiť?“ Slepci obstáli, odpovedali mu: „Áno, Pane.“ Pán, to je v preklade Kyrios, čiže Kristus. Prešli od rozpoznania v Ježišovi nielen Syna Dávidovho, najväčšieho kráľa alebo proroka, ale Pána - Krista. Teda Ježiš nie je len jeden z mnohých, ale jediný Pán - darca života. Je to aj poznávací prechod od starého k novému Zákonu.
Keď potom vošiel do domu, slepci prišli k nemu. Tu sa dotkol ich očí a povedal: „Nech sa vám stane, ako ste uverili.“ Máme tu odpoveď na dôležitú otázku, prečo Boh nie vždy hneď vypočuje naše prosby. Pán Boh chce, aby sme sa k Nemu čo najviac priblížili. Dokonca, aby sme sa stali Jeho spolubývajúcimi.
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: ‚Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.‘ Vtedy mu spravodliví povedia: ‚Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?‘ Kráľ im odpovie: ‚Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.‘ Potom povie aj tým, čo budú zľava: ‚Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!
„Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi…“ Tieto slová z Evanjelia sv. Matúša, milí priatelia, sú snáď najstrašnejšími slovami, aké sa v evanjeliách vôbec nachádzajú. No Matúš ich má ešte zopár. Asi sa nepomýlim, keď poviem, že pre mnohých kresťanov sú tieto slová jediným, čo im z evanjelií zostalo v pamäti a to možno aj zásluhou kazateľov, ktorí ich s obľubou používajú k tomu, čo by sme dnes mohli nazvať „duchovným terorizmom“. Boží súd sa v nich chápe ako akési „predvolanie na koberec“, kde budeme musieť objasniť všetko, čo sme kedy v našom živote urobili a potom čakať, čo sa stane. Niet divu, že nie je veľa tých, ktorí by sa na takéto stretnutie s Bohom tešili. Veď kto by sa tešil na stretnutie s niekým, kto je schopný nájsť chybičku dokonca aj na anjeloch? Niektorí kresťania povedia, že by to musel byť naozaj zázrak, keby sa práve im podarilo z takéhoto stretnutia odísť s iba pár rokmi očistca. Nuž ale je takáto predstava Božieho súdu správna? Bola by správna, ak by sme boli mohamedánmi. No je správna pre nás kresťanov? Je takáto predstava Boha a Božieho súdu kompatibilná so zvyškom posolstva, ktoré nám ohlasoval Ježiš Kristus? Ani trochu. Ak by bola, potom by sa takéto posolstvo dalo sotva nazvať evanjeliom, čiže radostnou zvesťou alebo ohlasovaním spásy.
Ježiš nám predsa svojho Otca predstavuje ako toho, ktorý „dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“