Vianoce, sviatky narodenia Pána, naznačujú obsah sviatku, ktorý radostne slávime 25. decembra. Dnes oslavujeme Zjavenie Pána pohanským národom. Dnes majú sviatok všetci, ktorí s úprimným srdcom hľadajú Boha.
Sviatok Zjavenia Pána, známy aj ako Traja králi, si kresťania pripomínajú 6. januára. Prívrženci len niečo cez dvetisíc rokov starého náboženstva v jeho počiatkoch prevzali mnohé zvyky z pohanských obradov. Niektoré boli v ľuďoch tak silno zakorenené, že proti nim nepomohli ani prísne cirkevné zákazy. A tak mnohé z nich cirkev prijala za svoje, napríklad aj svätenie vody či koledovanie.
Navyše, v našej cirkvi je zvykom, že po hlavnom sviatku sa na ďalší deň slávia tí, ktorí sú so sviatkom nejakým spôsobom spojení, preto 26. decembra slávime Zhromaždenie na česť/ku cti presv. Bohorodičky. Dôležitým aspektom sviatku je zjavenie sa Boha ľuďom.
História a význam Vianoc
Sviatok Zjavenia Pána je starší ako Vianoce. V ranej Cirkvi kresťania oslavovali Kristov príchod 6. januára pripomenutím si narodenia, návštevy troch kráľov, krstu Krista a svadby v Káne, a to všetko v rámci jedného sviatku Zjavenia Pána. Na koncile v Tours v roku 567 Cirkev stanovila Vianoce a Zjavenie Pána za sviatky na 25. decembra a 6. januára. V latinskom obrade Katolíckej cirkvi Epifánia znamená zjavenie, že Ježiš bol Božím Synom.
Narodenie Ježiša Krista sa na Východe slávilo najprv spolu so sviatkom Bohozjavenia 6. januára. Podnes to tak je v niektorých východných cirkvách, napríklad v Arménskej cirkvi sa slávi Narodenie spolu s Bohozjavením 6. januára. Od 4. storočia sa Narodenie Pána slávi aj na byzantskom Východe 25. decembra podľa rímskeho vzoru.
Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia (prvý záznam je z Ríma z r. 336). Sviatok sa slávil 25. decembra.
Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o 9 mesiacov (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve 25. december.
Ďalšou z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je dejinno - náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka.Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov. Kristus je tiež nazývaný napríklad Slnko spravodlivosti - Sol iustitiae, alebo Lux Mundi - Svetlo sveta.
Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz.
Klaňanie sa troch kráľov. Maľba Pedra Atanasia Bocanegra (17. stor.).
Traja králi a ich zvyky
Známa legenda hovorí, že traja múdri králi z Východu putovali za hviezdou, ktorej zjavenie považovali za znamenie narodenia nového židovského kráľa. Traja králi boli vlastne tromi mudrcmi, ktorí navštívili novonarodeného Ježiša Krista v Betleheme. Do daru mu priniesli zlato, kadidlo a myrhu. V rímskokatolíckej cirkvi sa ich príchod oslavuje 6.januára v rámci sviatku Zjavenia Pána.
Etnologička Viera Feglová v elektronickej encyklopédii Centra pre tradičnú ľudovú kultúru vysvetľuje, že Biblia neuvádza presný počet ani mená mudrcov. Až v 14. storočí sa o nich začalo hovoriť ako o Gašparovi, Melicharovi a Baltazárovi. Etnologička Zuzana Beňušková dopĺňa, že v pravoslávnych a gréckokatolíckych obciach na Slovensku, ktoré sa riadia podľa juliánskeho kalendára, v tento deň slávia narodenie Krista.
Sviatok Zjavenia Pána alebo Troch kráľov sa v Cirkvi slávi oddávna. Na Východe sa v tento deň slávili Vianoce, čo je doteraz aktuálne u pravoslávnych veriacich. No v Západnej Cirkvi sa Narodenie Pána slávilo 25. decembra, a tak na dnešný deň sa slávi chvíľa, keď sa Kristus dal poznať ako Boží Syn mudrcom od východu a cez nich vlastne všetkým národom, keďže mudrci neboli židovského pôvodu, boli pohania.
Okrem tohto zjavenia si na Východe pripomínajú - a tieto skutočnosti uvádza aj Liturgia hodín západného obradu - ďalšie dve zjavenia Pána: Ježišov krst, keď sa Duch Svätý v podobe holubice vzniesol nad Ježiša a z neba zaznelo Otcovo svedectvo o Ježišovi; a prvý Ježišov zázrak - premenenie vody na víno v Káne Galilejskej, o ktorom evanjelista Ján píše, že Ježiš „zjavil svoju slávu.
V Jeruzaleme nevedia o narodení nového kráľa. Čítame v evanjeliu, že celý Jeruzalem bol rozrušený z tejto správy. Kráľ Herodes o tom nič nevedel. Môžeme povedať, že ho to poriadne zaskočilo, lebo on sa nechcel zriecť svojej vlády a moci. Bol schopný kvôli udržaniu svojej moci zlikvidovať prisľúbeného Mesiáša. Je typom prirodzeného alebo živočíšneho človeka, ktorý sa nechce zriecť svojho sebectva a preto nemôže byť spasený. Môžeme povedať, že mágovia sa skrze skúmanie prírody a skrze vyvolený národ dostali až k Božiemu Slovu.
Etnológ Daniel Luther v spomínanej elektronickej encyklopédii vysvetľuje, že išlo o ľudovú hru zobrazujúcu biblických mudrcov, ktorí sa prišli pokloniť Ježiškovi. Predvádzali ju chlapci prezlečení za Gašpara, Melichara, Baltazára, štvrtou postavou bol Hviezdonos alebo Anjel. Mohli s nimi vystupovať aj postavy pastierov, Márie a Jozefa, pričom v niektorých lokalitách nosili i hviezdu. Chodili z domu do domu, aby domácim zaspievali a zavinšovali. Keďže za svoje vystúpenia dostávali aj odmeny, hry predstavovali tiež možnosť, ako si privyrobiť.
VYSVETLENIE slovenských Veľkonočných sviatkov
Zvyky a tradície
Jednou z dlhoročne zaužívaných tradícií vo svete je posväcovanie domov, počas ktorého kňaz napíše podľa aktuálneho roka nápis, tentokrát to bude 20-C+B+M-17. Nápis v latinskom znení Christus mansionem benedicat znamená Kristus nech žehná tento dom a mená mudrcov Gašpar(Caspar), Melichar a Baltazár, mu boli prispôsobené až v 12. Okrem žehnania domovov k zvykom patrilo aj svätenie vody, ktorou sa kropili príbytky, maštale a piť sa dávala i hospodárskym zvieratám. Kruh nakreslený posvätenou trojkráľovou kriedou vytvoril miesto, kam nemali prístup zlé sily.
Požehnávanie domov počas sviatku Troch kráľov.
Súčasne je to aj deň, keď sa v liturgickom kalendári končí vianočný cyklus sviatkov a odkladá sa vianočná výzdoba vrátane vianočného stromčeka a betlehema. Etnologička Emília Horváthová vysvetľuje, že zvyky tohto dňa sú príkladom prelínania sa staroslovanských a kresťanských obradov. Významnú úlohu v tento deň zohrávala voda, ktorá mala v ľudových predstavách magicko-ochrannú funkciu. Gréckokatolícka a pravoslávna cirkev vykonávali svätenie vody v tečúcich potokoch a riekach. Tečúca voda, nazývaná jordánska voda, bola svätená gréckokatolíckymi kňazmi ráno na Troch kráľov pred zhromaždenými veriacimi v obciach severovýchodného Slovenska. Ľudia do vody namočili čečinu a pokropili sa ňou. Takouto vodou napojili gazdovia aj dobytok.
Deň Troch kráľov bol zároveň aj posledným dňom obchôdzok a kolied novoročného charakteru. Emília Horváthová vysvetľuje, že termín koleda je odvodený od rímskeho slova kalendae, ktorý označuje sviatočné dni na začiatku juliánskeho kalendára. Slovania ho prevzali a označovali ním slnovratové obrady. Kresťanská cirkev bola spočiatku proti tomuto pohanskému zvyku. Cirkev tento rozpor nakoniec vyriešila tým, že s koledou začali chodiť samotní kňazi, aby tak rozšírili predstavu o jej kresťanskom charaktere.
Počas obchôdzok kňaz žehná príbytky, kropí ich svätenou vodou, ofúkava dymom z kadidla a nad dvere píše letopočet a iniciály C+M+B. Etnologička vysvetľuje, že tento nápis pochádza z latinčiny (Christus mansionem benedicat) a znamená Kristus požehnávaj tento dom. Iniciály tiež symbolizujú mená troch mudrcov. S kňazom zvykli chodiť i rechtor, kostolník, speváci a miništranti. Za koledu boli obdarovaní naturáliami. Obyčaj kňazskej koledy prebiehala na dedinách aj v mestách.
V minulosti chodievalo na návštevy kráľov viac a okrem detí medzi nimi bolo i veľa dospelých, medzi nimi často miništranti, ale aj učitelia so žiakmi. Dievčatá sa v tento deň ešte pred východom slnka umývali snehom a večer sa predpovedala budúcnosť. Keď sa ľudia chceli dozvedieť kto ako prvý zomrie, zapálili si rovnako dlhé sviečky a komu vyhasla ako prvá, ten mal umrieť najskôr. Zaujímavým zvykom bolo aj veštenie pomocou siedmich hrnčekov, pod každý z nich sa dal kúsok uhlia, hrebeň, peniaz, figúrku dieťaťa, prsteň, kúsok látky a chleba. Obyvatelia domácnosti si potom vybrali po jednom z nich a podľa toho čo pod prevráteným hrnčekom našli, vedeli čo ich čaká.
| Sviatok | Význam | Zvyky |
|---|---|---|
| Zjavenie Pána | Zjavenie Ježiša Krista ako Božieho Syna a Spasiteľa sveta | Požehnávanie vody, požehnávanie domov, písanie C+M+B na dvere |
| Vianoce | Narodenie Ježiša Krista | Rodinné stretnutia, vianočné stromčeky, darčeky |
Pohanské korene a synkretizmus
Prví kresťania sa štítili prevziať tradičné pohanské zvyky. Kresťanskí duchovní však boli veľmi dlho bezmocní proti zaužívaným pohanským tradíciám. Tie sa pomocou tradícií v nich hlboko udomácnili. Namiesto toho, čo ako Kristov ľud, mali zotrvať v pravde, priniesť a predstaviť zmeny tomuto svetu, tento pohanský svet zmenil takzvané kresťanstvo na svoj obraz.
Synkretizmus je filozofický pojem - spájanie, prekrývanie, prekrytie, skríženie rôznorodých prvkov, smerov, myšlienok. Počas histórie skutočných kresťanov nebolo veľa pokusov odstrániť z kresťanstva Vianoce. Ľud vyslobodený z Egypta miešal úctu k pravému Bohu s náboženskými prvkami iných náboženstiev (napr. Apoštol Pavol v listoch upozorňoval, že kresťania nemôžu miešať úctu k Bohu s pohanskými prvkami. Ako obrovskou rýchlosťou v druhom, treťom a štvrtom storočí rástol počet kresťanov, tým viac rástol počet tých, ktorí sa obrátili len formálne, hlavne v čase cisára Konštantína, ktorý zosobášil pohanstvo s kresťanstvom. Naoko obrátení kresťania sa ale nechceli vzdať svojich pohanských zvykov, ktoré sa pomocou tradícií v nich hlboko udomácnili.